Ľudia vychádzajúc zo svojich potrieb, pocitov, či predsudkov, sú spoločenskými tvormi, ktorí až na určité výnimky postihnuté nejakými anomáliami vyhľadávajú svojich partnerov. Tích si vyberajú zo skutočne bohatej ponuky, vychádzajúc zo situácie, v ktorej sa ocitajú, ktorá je v danej chvíli najdôležitejšia, alebo ktorá sa práve naskytá. Vznikajú rôzne zväzky, či už zväzok dvoch či viacerých spolužiakov, obchodné zväzky, alebo zväzky náhodné, komunikačné tzv. „spolustolovnícke zväzky “ a mnohé formy spoločenského stretnutia. Zámerne uvádzam tento druh vzájomných spoločenských zväzkov ako prvý, aj keď nie je podstatou tejto práce, lebo sú to všetko zväzky z hľadiska času tzv. „chvíľkové“ alebo „momentálne“. Ja sa však chcem hlavne venovať zväzkom „trvácim“, aj keď v nasledujúcich riadkoch ukážem, že pojem „trváci“ je určitou ideou. Medzi takéto zaraďujem už od prírody daný zväzok matky a dieťaťa, ale aj zväzok, o ktorom bolo už toľko polemík, vyšlo neuveriteľné množsto publikácií, kníh, objavuje sa v rôznych časopisoch, venujú sa mu psychológovia, filozofi, pedagógovia a mnohí iní. A možno aj preto je tak frekventovaná táto téma a to téma zväzku manželského.
Čo to vlastne manželsvo je ? Kto a kedy ho ustanovil ? Pre koho existuje ? Na čo slúži ? K čomu je určené a ako sa s ním vysporiadať ?
Toto všetko sú otázky na rozsiahlé práce, ktoré sa dajú veľmi zaujímavo analyzovať. Zasvätení do problému, myslím tým ľudí, ktorí majú osobnú skúsenosť s touto frekventovanou a veľmi všeobecnou témou, mi určite dajú za pravdu, ak pred všetky tieto otázky postavím jednu-jedinú: „Aké by malo manželsvo byť ?“. S touto otázkou mi okamžite a nenahraditeľne kooperuje aj druhá: „ Aké je ?“.
Vychádzajúc z biblie, čo tvorí jednu stať v tejto práci, nachádzam tvrdenie, že: „Manželstvo je spojenie v jedno telo“. Pýtam sa : „Je naozaj také, alebo by len malo byť ?“. Samozrejme si dobre uvedomujem, že nie každé manželstvo je rovnaké. Všeobecne sa hovorí „tisíc ľudí, tisíc názorov“. Dokáže dať biblia návod, ako spraviť z manželstva „jedno telo“? A je to vlastne jej úloha? Nie, biblia a písmo sväté učí. Nevytvára osnovu, ale učí vybrať si z ponúkaných možností. Boží plán pre manželstvo vznikol pri zrode ženy, ktorú Boh stvoril mužovi, lebo videl, že muž potrebuje priateľa. Boh a človek boli priatelia, mohli sa spolu rozprávať, ale predsa to nebolo dobré. Prvá kniha Mojžišova hovorí: „Potom riekol Hospodin Boh: Nie je dobré byť človeku osamote. Učiním mu pomoc, ktorá mu bude roveň.“. Žena sa stala spoločníčkou a priateľom svojho muža. Vzniklo tzv. „manželstvo“. V ďalšom pokračovaní nahradím slovo „biblické“ za slovo „kresťanské“. Takéto kresťanské manželstvo, s ktorým mal Boh úmysel urobiť človeka šťastným, je založené na vzájomnej opore, povzbudení sa, uznaní jeden druhého, neustálom rozprávaní sa, milovaní jeden druhého s radosťou. Je priateľstvom, nie však len obyčajným, ale najhlbším ľudským priateľstvom! Keď manželia žijú tak, ako im káže biblia, sú si blízkymi priateľmi, myslia na šťastie toho druhého, vzájomne sa rešpektujú. Biblia prikazuje manželovi, aby miloval ženu ako seba, uznanlivo nažíval so ženským pokolením ako so slabším a uctieval ženu ako spoludedičku milosti života, aby ich vzájomné modlidby neboli daromné. Manželkám na oplátku prikazuje: „Ženy bojte sa svojích mužov a správajte sa k nim ako k Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako aj Kristus je hlavou cirkvi. On je spasiteľom tela. Ako je cirkev poddaná Kristovi, tak nech sú ženy poddané mužom vo všetkom“. Kto by nechcel žiť v jednom dome, v ktorom by sa obaja riadili podľa týchto slov? Na jednej strane zakladá manželstvo na vzájomnej opore, povzbudení, priateľstve, radosti a na strane druhej ženám prikazuje poddávať sa mužom vo všetkom, lebo muž je hlavou ženy. Aj keď netvrdím, že by som takúto formu manželstva neprial, kladiem si otázku: „ Aké teda má byť?“. Priateľské? Autoritatívne?
Žiadne formálne záruky trvácnosti manželstva neexistujú. Podpisom pri sobášnom akte nevznikajú záruky šťastného a doživotného manželstva. Takýto podpis sa dá zopakovať i za iných okolností. Avšak aj napriek tejto „ľahostajnej a chladnej“ úvahe si dovolím tvrdiť, že manželstvo často býva „Alcatrasom“ – nezdolateľným väzením, z ktorého sa nedá uniknúť. Samozrejme, že sa na toto tvrdenie musíme pozrieť z určitého nadhľadu. Kedykoľvek sa dá prerušiť, ale je to skutočné vyriešenie problému? Dvaja ľudia, ktorí sa ešte pred nedávnom ľubili, mali spoločné plány, spoločne vychovávali dieťa, boli jedno telo, odrazu sa nemôžu ani vidieť. Bol tento zväzok správny? Bol osožný? Nebol zbytočný? Nastáva pokoj, ticho? Áno, možno na chvíľu, ale čo ďalej? Hodiny, dni, týždne, ba dokonca roky trápenia a výčitiek. Nedalo sa niečo urobiť? Nemôžem sa vrátiť? Ale kto stúpi do tej istej kaluže? Je tu však určité východisko. Práve preto som manželstvo prirovnal k „Alcatrasu“, lebo je všeobecne známe, že sa niekomu podarilo újsť z tohoto obávaného väzenia. Tým východiskom môže byť čas a s časom spojená úplne nová známosť, budovaná na iných základoch ako tá, ktorá sa zrútila. Tie základy sú určite omnoho pevnejšie, posilnené skúsenosťou.
Tým som však nechcel naznačiť, že ťažké chvíle manželstva, ktoré prichádzajú do každého jedného vzťahu, je potrebné rešiť tým najednoduchším spôsobom. Len poukazujem na to, že „Život človeka a jeho bytie nie je fakt, ale možnosť“ ( V. Frankl ). Tú možnosť dostávame v ťažkých chvíľach do vienka, záleži len od toho, či ju chceme prijať, alebo neustále bojovať s niečim, v čom vidíme určitý zmysel, podložený minulosťou a spoločne vytvorenými hodnotami. Je to naozaj veľmi ťažké, však? Hovorím tomu „dvojsečná zbraň“.
Analýzou mojích predchádzajúcich tvrdení inšpirovanými bibliou a literatúrou, ktorá sa zaoberá práve rozvodmi, čo značí „stroskotanými“ manželstvami, príchádzam na fakt, že: Manželstvo znamená pre jedných životné šťastie, pre iných je len „papierovou“ formou určitého spolunažívacieho vsťahu. Moderné manželstvo je postavené na dôvere. Kedysi žena bez manžela do spoločnosti nemohla, teraz každý potrebuje čas pre seba, čas na chvíle pre svoje záujmy a záľuby, ale aj na samotu. Toto prináša určitú regeneráciu, odstraňuje nudu, ale zároveň prínáša aj „pokušenie“. Pokušenie ako nebezpečie k odpútaniu sa od stereotypu môže manželstvo posilniť, ale môže ho aj zničiť. Niekoho tým môže úplne položiť psychicky, niekomu dá novú iskru, nádej pre lepší život.
PhDr. Ivan Štúr, CSc. tvrdí, že kto neuspeje v náročnom modernom manželstve, nevracia sa k tradičnému modelu, ale stagnuje v prázdnom odcudzenom vzťahu, usilujúc sa nahradiť city materiálnym vybavením a formálnymi úspechmi. Ja sa pýtam, či takýto vzťah ma nejaký význam. Aj keď život vo dvojici je určite podstatne ľahší ako v samote, je veľmi náročný a nikdy neuspeje iba na jednostrannej vôli. Odvolávajúc sa na inšpirácie tejto práce tvrdím, že každý by mal v prvom rade urobiť to najlepšie čo vie. To najlepšie pre partnera, pre deti a pre seba. Nechcem tým nikomu vnucovať nesprávnosť alebo správnosť manželstva, jeho udržania či ukončenia. Však manželstvo je predsa život plný každodenných problémov, ale nikto zatiaľ nevymyslel lepší spôsob života. Za úvahu stojí otázka: „Za každú cenu?“.
Nietzche: „ Čo ťa nezničí, to ťa posilní“.