Manželstvo: Boží dar a morálny záväzok

Manželstvo: Boží dar a morálny záväzok
„Mocou Jeho pravdy hovorím cloveku našich cias, aby pochopil, akými velkolepými
dobrami sú manželstvo, rodina, život.“
Ján Pavol II., List rodinám
Úvod
Ján Pavol II splnil dávne želanie, ked v roku 2001 vyhlásil za blahoslavených manžela
spolu s manželkou, cím zdôraznil skutocnost, že svätost nie je vyhradená iba pre
reholníkov a knazov. Noví blahoslavení boli Luigi (1880-1951) a Mária (1884-1965)
Beltrame Quattrocchiovci z Ríma, ktorí žili v manželstve 50 rokov a mali štyri deti, z
ktorých tri sú ešte nažive a zúcastnili sa na slávnosti v bazilike. Ich dvaja synovia,
Filippo a Cesare, boli medzi knazmi, ktorí spolu s pápežom koncelebrovali beatifikacnú
sv. omšu. Ich dcéra Enrichetta bola medzi veriacimi, ktorí sa zúcastnili na sv.omši.
Svätý Otec povedal pocas svätej omše, že títo manželia žili obycajný život
neobycajným spôsobom. Popri radostiach a starostiach normálnej rodiny žili
neobycajne bohatým duchovným životom. No svet sa pozerá na manželstvo aj inými
ocami. Dnešný stav manželstiev a rodín je alarmujúci. Ludia, nepoznajúc tento dar
Boha cloveku, z manželstva robia castokrát prítaž a bremeno, ktoré nechcú niest. Aby
sa ho zbavili, snažia sa o zredukovanie manželstva na obycajné spolužitie dvoch
spriaznených ludí, ba dokonca už ani nie rozlicného pohlavia. Takéto spolužitie je
zväcša i oficiálne, pretože v mene "lásky" je dovolené všetko. Je mnoho pálcivých
otázok o manželstve, ktoré sa dotykajú každého z nás. A nútia nás všetkých zamysliet
sa. Preco je tolko ludí, ktorí nie sú ochotní prijat manželstvo? Preco sa množstvo
manželstiev rozpadáva - rozvádza? Preco sú snahy o legalizáciu homosexuálnych
rodín? Chcel by som touto prácou vniest trocha svetla do tejto problematiky, hladat
odpoved a riešenie dnešného chaotického chápania manželstva.
Kedže pohlad na manželstvo a rodinu je vo velkej miere nejednotný, pokúsim sa v
tejto diplomovej práci opätovne poukázat na velký dar, ktorým manželstvo je. Boh už
dvetisíc rokov prostredníctvom Cirkvi hovorí o velkom tajomstve manželstva, no doba v
ktorej žijeme, podáva casto vlastné vysvetlenia. Pokúsim sa nacrtnút niekolko
pálcivých problémov, ktoré dnes trápia manželstvo a rodinu a sú dennodennou
súcastou v našom živote. Chcel by som tiež zaujat stanovisko ku téme, s ktorou sa
coraz castejšie stretávame - homosexualita a snahy o adopciu detí, ktoré
homosexuálne páry pre seba požadujú. Cez Sväté písmo a ucenie II. Vatikánskeho
koncilu sa pokúsim opätovne pozriet na manželstvo ako na dar Boha.
Sväté písmo bude základným pramenom. Dalším pramenom, ktorý by som chcel použit
pri písaní tejto práce je kniha ucitelského úradu Cirkvi, Katechizmus katolíckej cirkvi.
Myslím, že podáva komplexný pohlad o ucení cirkvi a poskytne mi množstvo cenných
informácií. Budem cerpat z kníh morálnej teológie, od známych slovenských ci
zahranicných teológov a cez ich poznatky nahliadnem na manželstvo. Z
najmodernejších prostriedkov masmedialnej komunikácie mám v úmysle pracovat aj s
internetom.
Použijem analyticko-syntetickú metódu. Z pramenov aj inej literatúry sa budem
usilovat vybrat hlavné pravdy o manželstve a jeho úlohách a usporiadat ich do jedného
celku.
Túto diplomovú prácu chcem rozdelit do troch kapitol.V prvej kapitole sa pokúsim
vytýcit, co je to manželstvo a ako bolo chápané v Starom zákone a ako o nom ucí Ježiš
Kristus.V druhej kapitole sa pokúsim zaoberat jednotou a nerozlucitelnostou
manželstva, tiež poslaním manželstva v jeho odovzdanosti a darovaní života a napokon
o manželstve ako spolocenstve lásky. Ako prostriedok na dosiahnutie tohto ciela
použijem tie dokumenty II. Vatikánskeho koncilu, ktoré pojednávajú o manželstve.
V tretej kapitole sa pokúsim pozriet na postavenie rodiny a jej súcasný stav. Tiež sa
chcem pozriet na typy rodín a vplyv televízie na život v rodinách. Nechcel by som
vynechat ani otázku homosexuality a práv, ktoré požadujú homosexuálne páry.
KAPITOLA I.
MANŽELSTVO A RODINA VO SVETLE SVÄTÉHO PÍSMA
Co je to manželstvo? Odkial sa vzalo? Odkedy jestvuje a ako je potrebné pochopit
spolužitie muža a ženy v manželstve, ktoré vytvára rodinu a zázemie pre jedinecný rast
osobnosti? Toto sú otázky, na ktoré budeme hladat odpovede v tejto kapitole
rozdelenej tak, aby sme v prvej casti pochopili, co je to manželstvo, v druhej, ako bolo
chápané v Starom zákone a v poslednej, ako je chápané po príchode Ježiša Krista.
1. Definícia manželstva
O výklad manželstva sa usilujú filozofovia, sociológovia, psychológovia, lekári, právnici
a teológovia, a tak hrozí nebezpecenstvo, že uviazneme v pestrej inventarizácii
prístupov. Ako každá podstatná forma je i manželstvo celok.
Sväté písmo sa zacína stvorením muža a ženy na obraz a podobu a koncí sa videním
„Baránkovej svadby“ (Zjv 19, 7.9). Od svojho zaciatku až do konca Písmo hovorí o
manželstve a jeho „tajomstve“, o jeho ustanovení a o význame, ktorý mu dal Boh, o
jeho pôvode a cieli, o rozlicných spôsoboch jeho realizácie v priebehu dejín spásy, o
jeho tažkostiach vyplývajúcich z hriechu a o jeho obnovení „v Pánovi“ (1 Kor7,39) v
novej zmluve Krista a Cirkvi.
Koren slova muž a žena je vo všetkých jazykoch rozdielny, ako keby neboli rovnakej
podstaty. Jedine hebrejcina používa dve slová, ktoré majú rovnaký koren, cím
podciarkuje ich vzájomné doplnanie. Muž sa povie “iš“ a žena “iššah“.
V zákonníkoch Izraela ako aj v zákonníkoch starého Stredného východu žena zaujíma
postavenie nižšej bytosti: jej vplyv sa viaže na materskú funkciu. No Izrael sa
vyznacuje svojou vierou v Boha-Stvoritela, ktorá potvrdzuje základnú rovnost oboch
pohlaví.
Boh, ktorý stvoril cloveka z lásky, povolal ho aj k láske, ktorá je základným a
vrodeným povolaním ludskej bytosti. Lebo clovek je stvorený na obraz a podobu Boha,
ktorý sám „je Láska“ (1 Jn 4,8-16).
S krestanským chápaním cloveka je zlucitelná iba rovnost muža a ženy a z toho
vyplývajúca personálna súvztažnost.
Terminológia v moderných jazykoch je rozlicná. Manželstvo sa po anglicky povie:
„marriage“, po nemecky „die Ehe“, po španielsky „matrimanio“, po taliansky
„matrimonio“, po francúzsky „mariage“, po polsky „malženstvo“. Latincina ma viacero
termínov na oznacenie manželstva. Uvedieme si aspon niektoré: „Matrimonium“,
„coniugium“, „connubium“, „nuptiae“.
Matrimonium. Uvedený termín sa skladá z dvoch slov: „mater“ (matka) a „munia“,
resp. „munus“ (úloha, poslanie). Pri aplikácii tohto termínu na zväzok muža a ženy,
ktorý v slovencine oznacujeme termínom manželstvo, sa podciarkuje dôležitost úlohy
ženy-matky v tomto zväzku.
Definícia manželstva podla kán. 1055 CIC 1983 znie: „Matrimoniale foedus, quo vir et
mulier inter se totius vitae consortium constituunt, indole sua naturali ad bonum
coniugum atque ad prolis generationem et educationem ordinatum, a Christo Domino
ad sacramenti dignitatem inter baptizatos evectus est.“
Obsah tejto definície si zhrnieme do nasledovných bodov:
1.Je to zmluva medzi mužom a ženou;
2.Je to zmluva, ktorá spôsobuje , že dva ludské osudy, totiž osud muža a osud ženy, sa
spájajú v jeden a ten istý osud na cas celého ich života (consorttium totius vitae);
3.Toto spolocenstvo muža a ženy, ktoré vzniklo manželskou zmluvou, je prirodzeným
spolocenstvom, ciže je postavené na prirodzenosti cloveka;
4.Cielom tohto spolocenstva je dobro manželov, plodenie a výchova detí;
5.Túto manželskú zmluvu medzi pokrstenými Kristus Pán povýšil na sviatost.
Definícia manželstva podla kán. 776, § 1 CCEO: „Matrimoniale foedus a Creatore
conditum eiusque legibus instructum, quo vir et mulier irrevocabili consensu personali
totius vitae consortium inter se constituunt, indole sua naturali ad bonum coniugum ac
ad filiorum generationem et educationem ordinatur“. Obsah tejto definície si zhrnieme
do nasledujúcich bodov:
1. Je to zmluva medzi mužom a ženou;
2. Boh ju založil a zabezpecil svojimi zákonmi;
3. Touto zmluvou ustanovujú muž a žena medzi sebou „consortium totius vitae“ , ciže
spájajú svoje životné osudy na celý život;
4. Momentom, kedy táto zmluva vzniká je neodvolatelným súhlas (muža a ženy);
5. Toto spolocenstvo muža a ženy je prirodzeným spolocenstvom, ciže je postavené na
prirodzenosti cloveka;
6. Cielom tohto manželského spolocenstva je dobro manželov a plodenie i výchova
detí. Potom v druhom paragrafe kán. 776 CCEO sa uvádza, že platné manželstvo medzi
pokrstenými je z Kristovho ustanovenia zároven sviatostou.
2. Manželstvo a rodina vo svetle Svätého písma v Starom zákone
2.1 Manželstvo ako ludská realita stvorená Bohom
Kým okolité národy Palestíny najrozmanitejším mytologickým spôsobom kládli vztah
muža a ženy do súvisu so svetom bohov, ktorí pestovali lásku, ženili sa a plodili
potomstvo (pripomenme si napr. kultovú prostitúciu), zjavenie Starého zákona
považuje manželstvo za typicky ludskú ustanovizen, ktorú však chcel a stvoril Boh.
Jasne to vyplýva z dvoch zhodných rozprávaní, ktoré sa v tomto bode zhodujú.
Manželstvo, pretože ho Boh chcel a stvoril, je dobré. Obidve rozprávania zdôraznujú
základnú rovnost medzi mužom a ženou, pretože Boh utvoril ženu z kostí a mäsa
muža.
Clovek je obraz Boží ako muž a žena. Pohlavná dvojitost je základný prvok v
podobnosti s Bohom. Clovek je obraz Boží ako pár.
Žena, vzatá z toho, co je Adamovi najdôvernejšie, má na rozdiel od živocíchov tú istú
prirodzenost ako on; je to konštatovanie muža pred tvorom, ktorého mu Boh privádza.
Okrem toho, odpovedajúc na zámer Boží, že mu dá „pomoc jemu rovnú“ (Gn 2,18),
Adam sa v nej spoznáva; ked spoznáva jej meno, dáva meno aj sebe: zoci-voci nej on
už nie je iba Adam, on je „iš“ a ona „iššah“. V rovine stvorenia žena završuje cloveka
tým, že ho robí svojím mužom. Tento vztah by mal ostat dokonale rovnoprávny, ale
hriech ho pokazil, ked podrobil ženu jej mužovi.
„Vtedy Adam povedal:
„Toto je teraz kost z mojich kostí
a mäso z môjho mäsa;
preto sa bude volat mužena,
lebo je vzatá z muža.“ (Gn 2,23)
a obaja sú stvorení na Boží obraz:
„A stvoril Boh cloveka na svoj obraz,
na Boží obraz ho stvoril,
muža a ženu ich stvoril.“ (Gn 1,27)
Manželstvo v Starom zákone bolo povinné, okrem tých, ktorí neboli schopní
manželstva. Vyhýbat sa manželskému povolaniu bez vážnej príciny, ako je neschopnost
manželstva alebo iná vážna prícina, by bol egoizmus a pohodlnost. Plodnost bola
jedným z najväcších požehnaní v Starom zákone. A ani nárocnost manželstva nemá
odrádzat od celoživotného zväzku. To je Boží plán posvätenia cloveka. Rodina je
prirodzené prostredie, v ktorom clovek má prežit svoj život, posvätit sa a dôjst do
vecného života.
2.2 Nápln manželstva
Tzv. knazský opis stvorenia velmi zdôraznuje plodenie potomstva ako zmysel a ciel
manželského spolocenstva: „Budte plodní a množte sa“ (Gn1,28). V zameraní
manželstva na potomstvo hrá významnú úlohu príslušnost jednotlivých manželstiev k
patriarchálnej rodine alebo rodu. Je potrebné zabezpecit budúcnost patriarchálnej
rodiny. Táto nesmie stratit svoje miesto v toku spásonosných dejín vyvoleného ludu.
Kedže tu existujú zväzky, ktoré pútajú manželstvo k patriarchálnej rodine, manželstvo
nepripravujú a nedávajú dohromady mládenec a dievca, ale rodicia. Spomenuté zväzky
vytvárajú okrem toho dôležitú bázu pre rozlicné manželské zákony.
Podla staršieho jahvistického podania stvorenia, zmysel manželstva tkvie vo
vzájomnom doplnení sa a vo vzájomnej pomoci manželov, co zdôraznuje dôležitost
manželskej lásky: „ Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byt cloveku samému.
Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná.“ Ked Pán, Boh, utvoril z hliny všetku polnú
zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval,
lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok,
všetko nebeské vtáctvo a všetku polnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná,
nenašiel. Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a ked zaspal, vybral mu jedno
rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh,
ženu a priviedol ju k Adamovi. Vtedy Adam povedal: „Toto je teraz kost z mojich
kostí...“ - Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a
budú jedným telom. (Gn 2,18-23n).
Obidva správy majú spolocné to, že Boh dal základ rôznosti ludského pohlavia. Boh,
ktorý je sám mimo akejkolvek pohlavnosti, je pôvodcom dvojitého pohlavia ludí. Ako
výslovne zaznamenáva mladšia knazská správa, je ludská pohlavnost „obrazom“
Božieho stvorenia. „A stvoril Boh cloveka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža
a ženu ich stvoril. A Boh im potom dal požehnanie.“ (Gn 1,27) Pohlavná sila teda nie je
osudový démonický dar, ktorý má ludí trýznit a odvracat od Boha. Boh to tak chcel,
preto je to dobré, ako hovorí dakovný refrén šiesteho dna: „A Boh videl všetko, co
urobil, a hla, bolo to velmi dobré.“ (Gn1,31) Pri dvojitom pohlaví sú ludia v
najopravdivejšom a najreálnejšom zmysle „spolupracovníkmi a zástupcovia
Boha-Stvoritela“, pretože môžu na mieste Božom a za jeho požehnania spolupracovat
na creatio continua, na stálom a ešte neukoncenom tvorení, t.j. na predávaní ludského
života.
Je pomýlené tvrdit, že manželská láska nehrá takmer žiadnu úlohu v starozákonnom
manželstve a že toto by bolo skoro výlucne ustanoviznou na plodenie potomstva.
Rovnako je nesprávne tvrdit, že manželská láska by bola objavom neskorších cias,
najmä modernej doby. Ved už u patriarchov sa vyzdvihuje láska k neveste, napríklad
Izákova láska k Rebeke „Izák ju voviedol do stanu svojej matky Sáry. Vzal si teda
Rebeku a ona sa stala jeho ženou. A tak ju miloval, že našiel útechu nad stratou svojej
matky.“ (Gn24,67)
Na pociatku Písma sa pri popise stvorenia po prvýkrát objavili dve pohlavia. Sú to dva
zásadné výroky o cloveku: „na obraz Boží“ (Gn 1,27); a „nie je dobré byt cloveku
samému“ (Gn 2,18). Samota Adama v raji nie je prekonaná iba numericky - Adam by
dostal nového spolocníka v druhom Adamovi, ale špecificky - dostal „iného“ cloveka.
Spojenie doplnujúcich sa bytostí, kedy je druhý clovek ucinený ako žena, neprináša len
psychologické plody - prekonanie samoty, ale aj ontologické - vznik nového života. Z
toho plynú pre cloveka dve úlohy - dat a prijat spolocenstvo a prijat jeho dôsledky –
stáva sa spolutvorcom nového života.
Jedným z najväcších tajomstiev je, že všetko živé je rozdelené na mužské a ženské
pohlavie a že je vždy potrebné vzájomné doplnenie, aby sa vytvoril nový život. U
cloveka - a len u cloveka – ide toto doplnenie ešte o rozhodujúci krok dalej, ktorý
spocíva v tom, že muž a žena sa nestretávajú iba preto, aby vytvorili nový život, ale
zároven preto, aby vyrástli vo svojom osobnom živote v nový celok.
2.3 Náboženský charakter manželstva
Starý zákon nepozná mytologickú sakralizáciu manželstva a rodiny, co však vôbec
nevylucuje, že manželstvo a rodina sú vo vztahu k Bohu. To vyplýva už zo skutocnosti,
že obidve sú výslovne predstavované ako ustanovizne chcené Bohom. V tejto súvislosti
je zvlášt významné, že neskôr proroci prirovnávajú zmluvu, ktorú Boh uzavrel s
vyvoleným národom, k manželskému vztahu medzi mužom a ženou. Prirovnanie sa
presnejšie týka tohto bodu: Boh je ako verný ženích, ktorý neodmieta a neopúšta svoj
lud, hoci sa tento zachoval ako neverná manželka a spáchal cudzoložstvo, ked sa
navrátil k modlárstvu (Oz 1,3; Jer 3,1-13 ; Ez 16; Iz 54,4-10). Tu ide o nieco viac, ako
len o náhodné objasnenie vztahu zmluvy medzi Bohom a ludom prostredníctvom
manželského zväzku medzi mužom a ženou. Zmluva medzi Bohom a vyvoleným ludom
vrhá tak lúc svetla na manželstvo a manželstvo sa takto nachádza vo svetle Božej
zmluvy. Skutocnost, že týmto spôsobom sa manželstvo nachádza v znamení vyvolenia
a požehnania, má svoje praktické dôsledky, z ktorých v urcitom zmysle vyplýva
sakrálny charakter starozákonného manželstva. Napr. manželstvo s pohanmi sa
pokladá za nevhodné, ba niekedy sa priamo zakazuje (Dt 7,1-4; Ezd 9-10).
Z prirovnania medzi zmluvou Boha s vyvoleným ludom a manželstvom tiež vyplýva, že
monogamia je formou manželstva, ktorá naozaj zodpovedá Božej vôli.
2.4 Starozákonné morálne požiadavky týkajúce sa manželstva a rodiny
Manželská a rodinná mravnost Starého zákona je mimoriadne vznešená, i ked to
neznamená, že ju zachovávala väcšina národa.
Podávame súhrne jej základné body:
Starý zákon chráni manželstvo tým, že zakazuje a trestá cudzoložstvo. „Nescudzoložíš!
Nepožiadaš manželku svojho blížneho!“ (Ex 20,14.17). Muž však spáchal cudzoložstvo
len vtedy, ked mal nedovolený styk s vydatou alebo so zasnúbenou ženou. V takomto
prípade ho stihol trest smrti (Lv 20,10; Dt 22,22). Rozvod sa trpel, a aby sa vyhlo
väcším tažkostiam, bol právne upravený (Dt 24,1-4). Tým však nebol zbavený kritiky:
„Lebo nenávidím rozvod, vraví Jahve, Boh Izraela...“ (Mal 2,16).
Manželstvo má byt spolocenstvom lásky. Vyplýva to napr. zo spôsobu, akým sa
predstavujú dobré starozákonne manželstvá, ako Izákovo manželstvo s Rebekou a
Jakubovo s Ráchel. Neskôr starozákonné zjavenie casto povzbudzuje k manželskej
láske a hlavne vyzýva muža, aby rešpektoval svoju manželku. Máme o tom rukolapný
dôkaz v Tobiášovej knihe, kde sa živým spôsobom osvetluje manželská láska, ako aj
láska rodicov a detí. Edna, svokra mladého Tobiáša, dáva mu dcéru Sáru so slovami:
„pred Božou tvárou zverujem ti moju dcéru do opatery. Nezarmucuj ju, pokým budeš
žit“ (Tob 10,13).
Rodicia majú deti milovat a starat sa o ne. Aj v tomto bode ide nielen o výslovné
povzbudenie, ale aj o príklady velkej rodicovskej lásky. Pripomenme si napríklad lásku
patriarchu Jakuba voci svojím synom. Dalej je to opät kniha Kazatel, ktorá nabáda
rodicov k láske k detom, ktorá môže byt aj zodpovedne prísna (Kaz 7,23n; 30,1-13).
Deti majú rešpektovat a milovat rodicov. Desatoro Božích prikázaní obsahuje tento
príkaz: „Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Pán, Tvoj
Boh“ (Ex 20,12).
3. Manželstvo a rodina v Novom zákone
Kristus hodnotí pozitívne manželstvo a rodinu „v urcitých hraniciach“. Manželstvo a
rodina predstavujú hodnotu iba v pozemskom živote, pretože v budúcom živote nebude
viac pre nich miesto, „lebo ked ludia vstanú z mrtvych, už sa ani neženia, ani
nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi.“ (Mk 12,25). Ba služba Božiemu královstvu už
teraz oprávnuje vziat na seba dobrovolný celibát, „lebo sú ludia neschopní manželstva,
pretože sa takí narodili zo života matky, iných takými urobili ludia a iní sa takými
urobili sami pre nebeské královstvo. Kto to môže pochopit, nech pochopí.“ (Mt 19,12).
Na druhej strane manželstvo môže byt prekážkou disponibilite voci Božiemu
královstvu: „Oženil som sa, a preto nemôžem príst“ (Lk 14,20).
3.1 Ježiš a nerozlucnost manželstva podla synoptikov
Ježiš vyhlasuje nerozlucnost manželstva na štyroch miestach synoptických evanjelií,
ktoré prestavujú niektoré odlišnosti.
U Marka 10,11n cítame: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšta
sa voci nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“
Takto formulovaný výraz berie do úvahy právne normy platné pre mimožidovskú
oblast. U Židov totiž iba muž mohol prepustit svoju manželku, zatial co v
grécko-rímskom prostredí sa mohla i žena ujat iniciatívy vo veci prepustenia partnera.
U Lukáša 16,18 stojí: „Každý, kto prepúšta svoju manželku a berie si inú, cudzoloží, a
kto si berie takú, ktorú muž prepustil, cudzoloží.“ Ked porovnávame Lukášov text s
Markovým, zistujeme zúženie textu, pretože sa vôbec nespomína žena, co prepúšta
muža, ale sa hovorí iba o mužovi, co prepúšta ženu. No zároven nachádzame u Lukáša
rozšírenie textu výrazom „každý muž“. Ide teda tiež o slobodného muža, ktorý ak sa
ožení s prepustenou ženou, pácha cudzoložstvo.
U Matúša 5,32: „No ja vám hovorím: ,Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem
prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu,
cudzoloží.‘“ Matúš nehovorí, že muž, co prepustil svoju ženu, sa znova ožení, ale že
vystavuje prepustenú ženu nebezpecenstvu, že uzavrie nové manželstvo, cím by sa
stala cudzoložnicou.
Ježiš výslovne hovorí, že starozákonný rozvod znamenal len ústupok pre tvrdost ich
srdca, co bolo však v kontraste s Božím úmyslom na pociatku stvorenia muža a ženy:
„Pre tvrdost vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od pociatku
stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej
manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Co teda
Boh spojil, nech clovek nerozlucuje!“ (Mk 10,5-9). Uvedené slová jasne hovoria, že
nerozlucnost manželstva je výslovnou vôlou Boha–Stvoritela.
3.2 Sv. Pavol: manželstvo ako sviatostná skutocnost
Manželstvo je sviatost. Sviatost manželstva je tajomstvo viery. Manželstvo je osobitne
vtiahnuté do Božieho plánu, pre ktorý nám Kristus nielen otvoril oci, lež ho i završil.
Všetky medziludské vztahy lásky majú v nás rást podla predobrazu, ktorý je v Bohu –
podla lásky Božej.
Sv. Pavol zdôraznuje tieto dve crty:
1. Manželstvo sa kladie na nižší stupen ako stav osoby, ktorá nevstúpi do manželstva,
ale sa úplne a s nerozdeleným srdcom oddá Kristovi.
2. Manželstvo má osobitným spôsobom úcast na tajomnom zväzku, ktorý je medzi
Kristom a Cirkvou. „Ženy svojim mužom ako Pánovi, lebo muž je hlavou ženy, ako je aj
Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasitel tela. Ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj
ženy mužom vo všetkom. Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba
samého vydal za nu, aby ju posvätil ocistným kúpelom vody a slovom, aby si sám
pripravil Cirkev slávnu, na ktorej niet škvrny ani vrásky ani nicoho podobného, ale aby
bola svätá a nepoškvrnená. Tak sú aj muži povinní milovat, svoje manželky ako vlastné
telá. Kto miluje svoju manželku, miluje seba samého. Ved nik nikdy nemal v nenávisti
svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela.
‚Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom
tele. Toto tajomstvo je velké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy, každý jeden
nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža.’“ (Ef
5,22-33).
Nemôže byt ozajstné manželstvo, dokial snúbenec ci snúbenica skutocne NEOPUSTIA
svojich rodicov... Toto slovo naznacuje, že je nutný verejný a právny úkon, aby sa
manželstvo stalo manželstvom. Manželstvo sa teda týka i druhých, nielen dvoch ludí,
ktorí sa „berú“. Musí dôjst k zretelnému a ráznemu rezu. Obidvaja majú opustit
rodicov, nielen žena, ale tiež aj muž.
Slová „opustit“ a „prilnút“ patria k sebe. Prvé slovo popisuje skôr verejnú a právnu
stránku manželstva, druhé zasa zdôraznuje osobitný prvok. V hebrejcine slovo „prilnút“
znamená doslovne prilepit sa k niekomu, splynút s ním, nerozlucne sa s ním spojit.
Manžel a manželka sú teda k sebe prilepení ako dva listy papiera. Ak sa pokúsite
oddelit od seba dva listy, ktoré boli spolu zlepené, roztrhnete ich obidva. Ak chcete
oddelit manžela a manželku, ktorí k sebe prilnuli, smrtelne zasiahnete obidvoch – a ak
majú deti, dotknete sa i ich. Prilnút znamená milovat, ale milovat zvláštnym spôsobom.
Je to láska, ktorá sa už rozhodla, ktorá už nic nehladá a po nicom netúži. Láska, ktorá
prilnula, je zrelá, je to láska, ktorá sa rozhodla zostat vernou – vernou jednej osobe – a
zdielat s touto osobou celý svoj život.
V spojení: “Stanú sa jedným telom,“ je vyjadrená nielen fyzická a telesná stránka
manželstva. Výraz stat sa „jedným telom“ obsahuje ovela viac než iba telesné spojenie.
Znamená to, že dve osoby zdielajú všetko, co majú, nielen svoje telo, nielen svoj
majetok, ale tiež svoje myšlienky a city, svoje radosti a bolesti, svoje nádeje a obavy,
svoje úspechy a neúspechy. „Stát sa jedným telom“ znamená, že sa dve osoby úplne
zjednotia, že budú mat jednu dušu a jedného ducha, a aj napriek tomu zostanú dvoma
osobami.
KAPITOLA II.
DRUHÝ VATIKÁNSKY KONCIL
Manželstvo a rodina sú sami o sebe velmi zložité skutocnosti. Uvažujme o manželstve a
o rodine predovšetkým ako o spolocenstve lásky. Tak nám ich totiž predstavuje Druhý
vatikánsky koncil. Preto hned v prvej casti tejto kapitoly sa budeme zaoberat jednotou
a nerozlucitelnostou manželstva, v druhej casti zasa poslaním manželstva, o jeho
odovzdanosti a darovaní života a napokon na záver manželstvu ako spolocenstvu lásky.
1. Jednota a nerozlucnost manželstva
Nerozlucnost: Svätý Augustín ju prirovnáva k nestratitelnému krstnému charakteru s
rozdielom, že je len relatívne neopakovatelný, t.j. pocas života partnera.
Jednota – jednotnost je vlastnostou, ktorá spocíva v jednoženstve a jednomužstve.
Vernost a jednotu si vyžaduje aj dobro detí, ktoré sú jedným zo základných cielov
manželstva. Jednotnost manželstva má základ v tom, že zobrazuje spojenie Krista s
Cirkvou. Lebo Kristus nezaložil dve cirkvi, ale iba jednu.
Láska manželov, samou svojou povahou vyžaduje jednotu a nerozlucitelnost ich osôb,
ktorá zahrna celý ich život: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6). Manželia
„sú povolaní neprestajne rást vo svojom spolocenstve každodennou vernostou
manželského slubu úplného vzájomného sebadarovania“. Toto ludské spolocenstvo je
upevnené, ocistené a završené spolocenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatostou
manželstva. Prehlbuje sa životom spolocnej viery a spolocne prijímanou Eucharistiou.
Dôverné spolocenstvo manželského života a lásky, ktoré ustanovil Stvoritel a vystrojil
vlastnými zákonmi, vzniká manželskou zmluvou, ciže neodvolatelným osobným
súhlasom. Takým spôsobom, ludským úkonom, ktorým sa novomanželia obapolne
dávajú a prijímajú, vzniká z Božieho ustanovenia trvalý zväzok, a to aj pred
spolocnostou. Tento posvätný zväzok nezávisí od ludskej svojvôle, a to v záujme
manželov a potomstva i spolocnosti. Ved sám Boh je pôvodcom manželstva, ktoré sa
vyznacuje rozlicnými dobrými cielmi.
Manželská prísaha predstavuje pre mladý pár psychologický prah. Prísahou koncí cas
kolotocu, neistoty, nerozhodnosti. Všetky uistovania o láske, vernosti, ktoré padli pred
týmto rozhodujúcim momentom, nemali hodnotu neodvolatelnosti. Jedna i druhá
strana pocítala s tým, že sa môže vyskytnút taká tažkost, môže nastat taká situácia,
ktorá povedie k rozchodu. Až prísaha vo sviatosti manželstva zložená si navzájom pred
Bohom a pred Cirkvou prináša uspokojenie.
V encyklike Casti connubii sa hovorí: „Jednotlivé manželstvá sa uskutocnujú iba na
základe slobodného súhlasu oboch snúbencov.“ Predmetom tejto jednoty vôle, ktorá
„nemôže byt nahradená žiadnou ludskou mocou“, je iba jedno, a síce „ ci tí, ktorí
uzatvárajú manželstvo skutocne chcú vojst do zväzku manželského s danou osobou
alebo nie“.
Manželská ustanovizen nie je akýmsi nezákonným zasahovaním spolocnosti alebo
autority ani nanútenie vonkajšej formy, ale vnútorná požiadavka zmluvy manželskej
lásky, ktorá sa verejne potvrdzuje ako jediná a výlucná, aby sa tak zachovala vernost
voci plánu Boha-Stvoritela.
Táto vernost nijako nepotláca slobodu osobnosti, naopak, zabezpecuje ju pred
akýmkolvek subjektivizmom a relativizmom, a robí ju úcastnou na stvoritelskej
Múdrosti.
2. Odovzdanost – Darovanie života
Sama manželská ustanovizen a manželská láska sú však svojou povahou od prírody
zamerané na plodenie a výchovu potomstva: práve v tom dosahujú akoby svoju
korunu. Muž a žena, ktorí manželskou zmluvou „už nie sú dve telá, ale iba jedno telo“
(Mt 19,6), si tak preukazujú dôverným spojením svojich osôb a svojho konania
vzájomnú pomoc a službu, prežívajú zmysel svojej jednoty a cím dalej tým väcšmi ju
dosahujú. Toto dôverné spojenie - ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb - i dobro
detí vyžadujú úplnú vernost manželov a nástoja na nerozlucitelnosti ich jednoty.
Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z pramena Božej
lásky a utvorenú podla vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako sa Boh kedysi ponáhlal
v ústrety svojmu ludu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasitel ludí a Ženích Cirkvi
ide naproti krestanským manželom sviatostou manželského stavu. A zostáva nadalej s
nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako
si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za nu.
Clovek, nakolko je vteleným duchom, ciže dušou, ktorá sa prejavuje v tele a telom,
ktoré je preniknuté nesmrtelným duchom, je v tejto svojej celistvosti povolaný k láske.
Láska zahrna aj ludské telo a telo má úcast na duchovnej láske. Krestanské zjavenie
poznáva dva vlastné spôsoby na realizovanie povolania ludskej osoby v jej celistvosti k
láske: manželstvo a panenstvo. Oba, každé svojim spôsobom, sú verným prejavom
najhlbšej pravdy o cloveku, pravdy, že "je na Boží obraz."
Deti sú najvzácnejším darom manželstva a najviac prispievajú k dobru samých rodicov.
Boh sám, ktorý povedal: „Nie je dobre byt cloveku samotnému“ (Gn 2,18), a ktorý „od
pociatku stvoril ludí ako muža a ženu“ (Mt 19,4), chtiac im dat osobitnú úcast na
svojom stvoritelskom diele, požehnal mužovi a žene slovami: „Plodte sa a množte (Gn
1,28). Teda správne udržovaná manželská láska a celý z nej vyplývajúci spôsob
rodinného života, bez zanedbania ostatných cielov manželstva, smeruje k tomu, aby
boli manželia ochotní odvážne spolupracovat s láskou Stvoritela a Spasitela, ktorý ich
prostredníctvom stále rozširuje a obohacuje svoju rodinu. Manželia vedia, že v úlohe
životodarcov a vychovávatelov - a to treba pokladat za ich vlastné poslanie - sú
spolupracovníkmi a staby tlmocníkmi lásky Boha Stvoritela.
Boh, Pán života, zveril ludom vznešenú úlohu udržovat život. To sa má uskutocnovat
spôsobom dôstojným cloveka. Život treba teda chránit s tou najväcšou starostlivostou
hned od pocatia: potrat a vražda nemluvniat sú ohavné zlociny.
Ján XXIII. pripomínal: "Všetci majú považovat ludský život za posvätný, lebo už od
svojho pociatku si vyžaduje cinnost Boha-Stvoritela."
Odovzdávanie ludského života je velmi vážna úloha. Manželia nou slobodne a vedome
spolupracujú s Bohom-Stvoritelom.
3. Spolocenstvo lásky
Sväté písmo nás ucí, že clovek je stvorený „na obraz Boží , že je schopný poznat a
milovat svojho Stvoritela, ktorý ho ustanovil za pána všetkého pozemského
stvorenstva, aby ním vládol a užíval ho na slávu Božiu. „Cože je clovek, že nan
pamätáš, a syn cloveka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o nieco menšieho od anjelov,
slávou a ctou si ho ovencil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk. Všetko si
mu položil pod nohy“ (Ž 8, 5-7). Ale Boh nestvoril cloveka samotného: od pociatku ako
„muža a ženu stvoril ich“ (Gn 1,27). Ich zväzok je prvotnou formou ludského
spolocenstva. Clovek je totiž vo svojej najhlbšej podstate spolocenským tvorom a bez
stykov s inými nemôže žit ani rozvíjat svoje vlohy. Boh teda - ako opät cítame vo
Svätom písme - „videl všetko, co urobil, a hla, bolo to velmi dobré (Gn 1,31).
Kristus posvätil ludské vztahy, najmä rodinné zväzky, ktoré sú žriedlom spolocenského
života.
U pokrstených je manželstvo obdarené takou hodnostou, že sa stáva sviatostným
znakom milosti, pretože oznacuje spojenie Krista a Cirkvi.
Samotných manželov, stvorených na obraz živého Boha a zaclenených do skutocne
ludského poriadku, spája tá istá láska, jednomyselnost a vzájomná svätost, aby
nasledujúc Krista, pôvodcu života, stali sa v radostiach a obetiach svojho povolania
svojou vernou láskou svedkami tej lásky, ktorú Pán zjavil svetu svojou smrtou a svojím
vzkriesením.
Takto možno dospiet k dokonalosti manželského života, ktorú apoštol Pavol vyjadril
týmito slovami: "Muži, milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev... Tak sú aj muži
povinní milovat svoje manželky ako vlastné telá. Kto miluje svoju manželku, miluje
seba samého. Ved nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako
aj Kristus Cirkev... Toto tajomstvo je velké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi. Ale aj vy,
každý jeden nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí
muža." (Ef 5,25; 5,28-29 a 32-33).
U pokrstených manželstvo je obdarené takou hodnostou, že sa stáva sviatostným
znakom milosti, pretože oznacuje spojenie Krista a Cirkvi.
KAPITOLA III.
MANŽELSTVO A RODINA V DNEŠNOM SVETE
Rodina je základnou bunkou každej spolocnosti. Je však otázne, ci toto svoje výsadné
postavenie zastáva rodina aj v dnešnej dobe, v ktorej sa viac ako rodinný zväzok a
sviatostné manželstvo prezentuje volnost, sloboda a požívacnost.
V prvej casti tejto kapitoly sa zamyslíme nad postavením rodín v dnešnom svete,
potom v druhej casti nad typmi rodín a vplyvmi, ktoré na ne pôsobia a v poslednej
casti nad snahou legalizácie homosexuálnych manželstiev a rodín.
1. Postavenie rodiny
Postavenie, v akom sa dnes rodina nachádza, má kladné i záporné stránky. Prvé sú
znamením pôsobenia Kristovej spásy vo svete; druhé sú dôkazom, že clovek odmieta
Božiu lásku. Korenom týchto záporných javov je nezriedka skazené chápanie a
uplatnovanie slobody, ktorá sa berie nie ako schopnost uskutocnovat pravdu Božieho
plánu o manželstve a rodine, ale ako nezávislá sila osobne sa uplatnovat, casto aj na
úkor iných, len pre vlastný, sebecký blahobyt.
Pravda, nie všade sa skvie dôstojnost tejto ustanovizne rovnakým jasom, pretože ju
poškvrnuje mnohoženstvo, pliaga rozvodov, takzvaná volná láska a iné zvrátenosti.
Okrem toho manželskú lásku casto znesväcuje sebectvo, pôžitkárstvo a nedovolené
praktiky proti plodeniu.
Aj terajšie hospodárske, spolocensko-psychologické a obcianske podmienky vnášajú do
rodiny nemalé zmätky. Konecne v niektorých castiach sveta nemožno bezstarostne
pozorovat problémy nastolené vzrastom obyvatelstva.
Pocet rodín, v ktorých chýba jeden z rodicov, sa od roku 1970 zdvojnásobil. V
poslednej generácii pocet nemanželských detí vzrástol až o 500%. V západnej Európe
za poslednej generácie klesol pocet uzatvorených manželstiev o 40% a pocet
narodených detí klesol o 25%.
Mladé páry sa stavajú k uzavretiu manželstva coraz opatrnejšie, ba coraz viac dnes
vzrastá snaha mužov a žien žit spolu nezosobášení. Tak isto vzrástol pocet
nemanželských životných spolocenstiev a poklesol záujem najmä rozvedených o nový
sobáš. Ako dôvod odmietania trvalého zväzku sa najcastejšie uvádza samotné
spolocenstvo lásky. Teda existencia tohoto vztahu spocíva na prísne subjektívnych a
cisto psychologických faktoroch a nie na intímnom vztahu lásky medzi mužom a ženou.
Mnohí majú strach z toho, že svetová populácia rastie rýchlejšie, ako to pripúštajú
prostriedky, ktoré má naporúdzi pre život, takže mnohé rodiny a rozvojové národy sa
môžu ocitnút ešte vo väcších tažkostiach. Vlády môžu byt preto lahko zvádzané, aby
tomuto nebezpecenstvu celili aj radikálnejšími opatreniami.
Okrem toho nielen pracovné a bytové podmienky, ale aj narastajúce požiadavky v
ekonomickej oblasti i v oblasti vzdelávania a výchovy mládeže vytvárajú také životné
okolnosti, v ktorých je dnes casto velmi tažké primerane sa postarat o väcší pocet detí.
Je tiež známe, že sa akosi zmenil pohlad nielen na osobu ženy a jej úlohu v ludskej
spolocnosti, ale aj na hodnotu manželskej lásky v manželstve a na posudzovanie
manželských úkonov z hladiska tejto lásky.
V rodine zasa vznikajú rozpory jednak pre tiesnivé demografické, hospodárske a
spolocenské podmienky, jednak pre tažkosti vyplývajúce z rozdielu generácií a pre
nové spolocenské vztahy medzi mužmi a ženami.
Posledné polstorocie prinieslo velký úder rodine a manželstvu. Prícinou je hriech. Podla
spišského diecézneho biskupa F. Tondru clovek následkom prvotného hriechu stratil
jasný pohlad na zmysel života, na zmysel prírody a celého stvorenia, na zmysel
medziludských vztahov. V manželstve je tento dopad hriechu väcší, lebo tu osoby žijú v
najužšom spojení.
Ak sa pozrieme na súcasný manželský a rodinný život ocami dnešnej mienky, musíme
konštatovat, že tento pohlad je poznacený zajateckým táborom hriechu. Vztah muža a
ženy je redukovaný iba na telesnost, poslanie a povinnost odovzdávat život, teda na
tarchu, ktorej sa treba vyhnút, co sa snaží presadit aj v našom školstve.
Preto sa teraz pozrime na niektoré pálcivé problémy manželstva a na jeho žalostný
stav.
2. Manželstvo, alebo partnerstvo?
Väcšina žien verí, ako ukázala velká štatistická anketa v celej Európe, že manželstvo je
prístav pre romantiku a city a najlepší spôsob, ako naplnit svoje sny, plány, vášen.
Manželstvo je potrebné pre 56 percent žien: Absolútna väcšina žien, ktoré sa na ankete
zúcastnili, podporuje manželský zväzok.
Avšak sú to zväcša bud vydaté ženy, alebo ženy, ktoré sa coskoro hodlajú vydat a
pochádzajú zväcša z východoeurópskych krajín. Len štrnást percent žien dáva prednost
„slobode“ a dvadsatštyri percent si vie predstavit, že by s partnerom žili „nadivoko“.
Hoci sa väcšina opýtaných žien domnieva, že rozvod je len jednou z možností, ktorej
by sa nerady dožili, tridsatšest percent ho pokladá za spôsob, ako vyriešit zlé alebo
neúspešné manželstvá.
Podla psychológov je prirodzeným vyústením vztahu manželstvo. Slováci však
nasledujú svetový trend a cím dalej viac uprednostnujú partnerské spolužitie. „Svadba
nie je koniec romantiky,“ myslí si viac ako polovica Slovákov. Už menej (40 percent) sa
stotožnuje aj s názorom, že svadbou sa nekoncí sloboda tých, co vstupujú do
manželstva. Takto odpovedali Slováci v prieskume renomovanej agentúry Taylor
Nelson Sofres. Napriek tomu však u nás do manželstva vstupuje coraz menej ludí. V
roku 2001 uzavreli Slováci o 2100 manželstiev menej ako v roku 2000 a o 3,5 tisíca
menej ako v roku 1999. Pribúda domácností jednotlivcov, takých, co si najviac cenia
svoju slobodu a nezávislost. Coraz viac ludí si manželstvo najskôr skúša - partneri
spolu bývajú, aby zistili, ci sa k sebe hodia. Niektorí v partnerskom zväzku prežijú celý
život, niektorí sa nakoniec zosobášia.
Prieskum zistil, že pre Stredoeurópanov sú v manželstve najdôležitejšie rešpekt, dôvera
a vernost. Špeciálne pre Slovákov je na prvom mieste vernost, nasleduje vzájomný
rešpekt a dôvera, pravidelná a priama komunikácia. Za dalšie dôležité prvky oznacili
Slováci adekvátne sexuálne vztahy, ale aj rovnaké rozdelenie domácich prác a spolocné
záujmy. Dobré sexuálne vztahy sú najdôležitejšie pre Poliakov a najmenej dôležité pre
Cechov. Najväcší dôraz na príjem kladú Slováci, najmenší Cesi.
Už menej je pre slovenské páry dôležité rovnaké sociálne postavenie a vzdelanie
manželov, ktoré je však dôležité pre Madarov a Poliakov. Hoci pre Cechov je, podobne
ako pre Slovákov, na prvom mieste vernost, pripisujú jej trochu menšiu dôležitost ako
ostatné tri krajiny. Všeobecne pre Cechov platí, že hodnoty manželstva - vernost,
sexuálne vztahy, spolocné záujmy, rozdelenie domácich prác, rovnaké sociálne
postavenie a vzdelanie, ako aj náboženské vierovyznanie - hodnotia ovela nižšími
známkami ako ludia v ostatných troch krajinách. „Existujú znacné rozdiely medzi
prístupom ludí k manželstvu a k manželskému životu v krajinách strednej Európy.
Mnohí z nich sú naviazaní na národnú kultúru a tradície alebo náboženstvo, ale vo
všeobecnosti „recept na štastné manželstvo“ je podobný vo všetkých krajinách a je
založený na tradicných hodnotách: rešpekt, dôvera, vernost a láska,“ povedal Gabor
Duranszkai zo spolocnosti TNS.
Predstava, že manželstvo znamená stratu slobody, ale aj koniec romantiky, je na
ústupe. Len pre 4 percentá Poliakov sa romantika manželstvom koncí, v Cechách a na
Slovensku sú páry trochu skeptickejšie. Manželstvo znamená jej koniec pre 19 percent
Cechov a 11 percent Slovákov. Sloboda sa svadbou koncí až pre 27 percent Cechov a
19 percent Slovákov.
Súhlas s vyhlásením (%): Cesko Slovensko Polsko Madarsko Stredoeur. región
Nevadí, ked je žena staršia ako muž 62 50 82 62 64
Je dobré, ked muž a žena žijú spolocne v jednej domácnosti pred tým, ako sa stanú
manželmi 55 37 59 52 50
Je prijatelné, ak má niekto dieta a nie je zosobášený/á 24 40 53 49 41
Je to v poriadku, ak sa pár rozhodne nemat deti 26 24 59 27 34
Žena by nemala pracovat, ak sa jej narodí dieta 20 15 24 25 21
Manželstvo znamená stratu slobody 27 19 14 13 19
Manželstvo znamená koniec romantiky 19 11 4 9 11
2.1 Typy rodín podla životného štýlu
Podla Mgr. A. Kohútovej na Slovensku možno nájst rôzne druhy rodín. Rozdelit ich
môžeme na základe ich životného štýlu na:
1.Konzumný typ – rodina je zameraná na materiálne hodnoty a peniaze. Dôležité sú
peniaze, ako prostriedok na nadobudnutie módnych tovarov, prostredníctvom ktorých
sa prezentujú pred okolím. Mávajú plné chladnicky nezdravých potravín, vždy nové
elektronické spotrebice a nosice, sledujú televíziu a iné druhy elektronických
produktov. Na deti nemajú cas, vychováva ich televízia, ulica, od rodicov majú iba veci
ako dôkaz rodicovskej starostlivosti. Z týchto rodín sa „zgrupujú“ najproblémovejšie
deti. Nemajú skúsenost v zaobchádzaní s inými ako materiálnymi hodnotami. Do tejto
kategórie dnes patria aj niektorí chovatelia psov. Pes je iba znakom statusu, nie
výrazom vztahu k zvieratu, a to sa prejavuje aj na spôsobe akým ich opatrujú.
Podobne vlastnia drahé horské bicykle a iné športové náradie bez vztahu k športu, iba
ako prejav snobizmu a módneho trendu. Konzumný typ sa casto kombinuje s
dedinským, menej s krestanským typom.
2.Krestanský typ – v rodine dominuje viera v Boha a s nou súvisiace aktivity, ako
návšteva kostola, participácia na živote cirkevného spolocenstva prostredníctvom
niektorej organizácie. Pre rodiny má velmi pozitívny zmysel Hnutie krestanských rodín
na Slovensku, pretože jeho pricinením sa rodiny stretávajú, vymienajú si skúsenosti a
okrem spolocných modlitieb aj spolocne riešia problémy. Príslušníci týchto rodín sa
necítia na sídlisku sami a izolovaní, majú prirodzené spolocenstvo a ich deti sa tiež
zaradujú do Spolocenstiev detí, kde pôsobia rôzne aktivity, prepojené s centrami
sociálnej prevencie a centrami volného casu. Deti sa tak dostávajú ku kvalitným
volno-casovým aktivitám v hodnotovo homogénnom prostredí. Rodicia tým úplne
prirodzene venujú rodinnému životu viac casu a pozornosti, deti vychovávajú k
altruizmu a láske. Tento typ rodiny sa casto kombinuje s dedinským typom, menej
casto s konzumným.
3.Dedinský typ – tento typ rodín tvorí generácia rodicov, ktorí prišli z dedín a
udržiavajú úzke kontakty s rodným prostredím. Casto na dedine trávia nielen
dovolenky, ale aj víkendy. Deti tam trávia celé prázdniny. Charakterizuje ich
vonkajškovo prejavovaná religiozita, gýcovité zariadenie domácnosti, pomerne bohaté,
lebo dedina ich zásobuje potravinami, elektronika, ktorú nakupujú leží poväcšine
ladom, casto majú autá, kúpené rodicmi, ktoré ale šetria iba na víkendy a dovolenky.
Bývajú nestriedmi v jedle, zdravý životný štýl je cudzím pojmom. Casto používajú
nárecie rodného prostredia. Komplexy sa casto snažia riešit prostredníctvom svojich
detí, ktoré tlacia do vysokoškolského vzdelania, kvôli ktorému sú schopní dávat aj
vysoké úplatky. Deti z týchto rodín majú menej problémov ako z konzumných rodín,
hoci rodicia sa im cielene venujú, ale casto spolu pracujú cez víkendy u starých rodicov,
ktorých vplyv a vplyv dedinského hodnotového systému, je evidentný. Príslušníci rodín
tohoto typu pracujú najviac cez víkendy a casto sa na dôchodok chystajú vrátit na
dedinu, kde si pripravujú bývanie. To je aj istý pozitívny signál pre riešenie bytovej
situácie ich detí. Na sídlisku sa necítia doma, nemali dobré podmienky na socializáciu k
mestskému prostrediu, nebola vytvorená subštruktúra sídliska, socializacné strediská a
organizácie. Tento typ rodiny sa casto kombinuje s konzumným alebo krestanským
typom.
4.Prírodný typ – tento typ životného štýlu je najmladší. Je tvorený vedome ludmi, ktorí
si uvedomujú hodnotu prírody a zdravia. Volné chvíle a víkendy trávia v prírode, kde
podnikajú najrôznejšie aktivity – od zberu lesných plodín, piknikov, po nárocné
športové výkony. Uprednostnujú turistiku a bežecké lyžovanie. Záleží im na zdraví a
harmonickom rozvoji všetkých clenov rodiny. Z ich radov sa „zgrupujú“ ekológovia a
ochrancovia prírody. Zvycajne veria v Boha, ale nezúcastnujú sa cirkevného života, ani
kostolných obradov. Príroda je ich chrámom. Žijú skromne, bez orientácie na techniku
a chemikálie. Materiálnym hodnotám a peniazom nepripisujú velký význam, podobne
ako krestanské rodiny. Sú vyhranené, málokedy sa kombinujú s iným typom rodiny.
2.2 Vplyv televízie na deti
Ježiš Kristus poznal silu obrazu a svojimi podobenstvami istým spôsobom predbehol
dnešných mediálnych magnátov. Jeho dobrý pastier alebo márnotratný syn sa stali
nesmrtelnými postavami. Clovek si zapamätá až 85 percent z toho, co vidí, a len 15
percent z toho, co pocuje. Keby bol Ježiš dnes medzi nami fyzicky prítomný, urcite by
odobril slová Svätého Otca a neváhal by použit televíziu ako prostriedok šírenia dobrej
noviny. Svedcia o tom aj cirkevné dokumenty venované médiám. Dekrét Druhého
vatikánskeho koncilu Inter mirifica konštatuje, že masovokomunikacné prostriedky sú
jedným z podivuhodných technických vynálezov a Cirkev si aj v dnešnej dobe
uvedomuje, aký kladný, ale aj záporný vplyv na spolocnost, veriacich a svet môžu mat.
A sme pri probléme: kladný i záporný vplyv. Televízia ako technický vynález je
rozhodne dobrá, polemizovat však možno o jej obsahu. Aj tu platí známe slovenské
príslovie o dobrom sluhovi, ale zlom pánovi. Ktosi vypocítal, že v sedemdesiatke má
clovek za sebou priemerne 16 rokov strávených pred televíznou obrazovkou. Je to 16
rokov izolácie od blízkych, známych, od novín, kníh a casopisov; 16 rokov bez
prechádzok, výletov, športu. Je isté, že pod týmto mediálnym vplyvom sa celé
generácie stávajú inými. Odolá mu iba pripravená osobnost, a preto televízia
neobmedzene vplýva najmä na bezbranných adresátov, zvlášt deti a mládež.
V januári a vo februári 2001 spracoval Odbor mediálneho výskumu STV zaujímavý
prieskum na tému Divácke záujmy detského diváka o televízne vysielanie roku 2000.
Zistilo sa, že denne sleduje televízne vysielanie skoro 50 percent detí vo veku od 5 do
14 rokov. V lete cez pracovné dni presedia pred televízorom dve a pol hodiny denne,
cez volné dni viac ako štyri hodiny. V zime cez pracovné dni sledujú naše deti televíziu
priemerne tri hodiny denne a cez volné dni takmer pät hodín. Najväcšiu možnost volby
sledovaného programu majú najstaršie deti: približne štvrtina z nich má vlastný
televízor a len pätina sleduje to, co im povolia rodicia.Podla PhDr. Lubora Hallona, CSc.,
ktorý sa venoval výskumu stredoškolskej mládeže vo vztahu k televízii, získavajú prvé
miesto v sledovanosti komédie. Z toho vyplýva, že televízia je pre mládež
predovšetkým zábavným médiom. Jej informacná a vzdelávacia funkcia sa nestretáva s
velkým ohlasom. Najsledovanejšou televíziou je aj u detí TV Markíza, kde najviac
pozerajú seriály vrátane telenoviel alebo situacné komédie. Druhé miesto patrí
zábavným programom pre dospelých, sútažiam a až na tretom mieste sa nachádzajú
relácie urcené detom - rozprávky a animované seriály. V STV deti najviac sledujú
zábavné programy a sútaže, na druhom mieste rozprávky a na tretom detské
programy. STV teda svojho cielového diváka - dieta - oslovuje presnejšie.
Televízia má svoje miesto vo volnom case dietata, respektíve v case po príchode zo
školy. Televízne vysielanie môže vhodne doplnit volný cas dietata – ci už vo forme
zábavnej alebo informacno-náucnej relácie. Podla výskumu Ústavu teórie a praxe
žurnalistiky pri Fakulte žurnalistiky Karlovej univerzity v Prahe v rokoch 1978-1980
celých 94,3 % rodicov sa domnieva, že pravidelné sledovanie televízie prispieva k
rozvoju rozumových schopností, fantázie a estetického a mravného cítenia ich dietata.
Z toho vyplýva, že televízia má u rodicov velmi vysoký kredit. Potvrdzuje to i další
výsledok tohto výskumu, podla ktorého až 71,4 % rodicov pozerá televíziu denne,
alebo aspon štyrikrát týždenne a v tom zmysle pôsobia i na svoje deti. Vztah detí k
televízii je velmi kladný. Vyplýva to z toho, že detská psychika je schopná prijímat skôr
obraz ako abstraktné pojmy a tiež z toho, že dieta napodobnuje správanie dospelého i
vo vztahu k televízii. Televízne vysielanie pre deti nachádza svoje uplatnenie i vo
výchovno-vzdelávacom procese v škole, hlavne školské filmy a tiež ostatné filmy a
relácie využitelné vo vyucovaní. Školské filmy a relácie vysielané pod názvom
“Televízne vysielanie pre školy”, už ale sedem školských rokov neexistuje, hoci
vysielanie týchto vzdelávacích programov malo takmer tridsatrocnú tradíciu. Dôvody na
zrušenie tohto vysielania boli pravdepodobne zmeny v ucebných osnovách a ideológiou
presýtené niektoré relácie a v neposlednom rade i financné dôvody.
Deti však v mnohých prípadoch nesledujú iba programy pre ne urcené. Ostáva tu stále
možnost výberu, ktorá nie je v mnohých prípadoch na rodicoch, ktorí sú mimo
domácnost, ale na samotných detoch, ktoré ovplyvnené svetom v ktorom žijeme,
svetom plného násilia, stresu a nervozity, sa prestávajú zaujímat o relácie pre ne
urcené a coraz vo väcšom množstve pozerajú filmy pre dospelých. A tu sa dostávame k
otázke agresivity v televíznych programoch. Ako píše Brožíková (Brožíková M. 1990,
str.5), „ jednou z foriem socializácie dietata je okrem iných mechanizmov mechanizmus
imitácie modelov, vzorov, respektíve až identifikácia s nimi.“ Dieta najskôr imituje
správanie rodicov, súrodencov, neskôr i vzory prezentované masmédiami. Imitácia
modelov z televíznej obrazovky môže mat i silne negatívny vplyv na správanie dietata.
Negatívny dopad môže mat hlavne sledovanie nevhodných filmov pre dospelých, v
ktorých sú násilné scény plné hrôzy a strachu. Z pokusov, ktoré sa uskutocnili v USA
vyplýva, že agresivita je taká forma správania, ktorú deti (najmä chlapci) ovela radšej
napodobnujú ako iné typy správania.
Tento jav sa vedcom ešte nepodaril vysvetlit. Podla Kurica (Kuric J. 1986) sa tento jav
neskôr stráca.
Tento jav sa však nemusí stratit, ak je agresívne správanie podporované sledovaním
násilia z televízie a je následne detmi napodobnované a použité. Agresivita sa môže
prejavit i v úplne iných situáciách ako bola prezentovaná na televíznej obrazovke a tiež
v skrytej podobe. Pre dieta v mladšom školskom veku, ktoré ešte nedostatocne
rozlišuje realitu od fikcie na obrazovke, môže byt správanie sa vzoru názornou ukážkou
ako riešit urcité problémy, zdolat prekážky, stat sa oblúbeným, získat nieco. Agresívny
spôsob správania je v televízii prezentovaný casto ako úspešný, co zvyšuje jeho
prítažlivost. Televízne násilie má teda negatívny vplyv nielen na správanie dietata, ale i
na celkový mravný vývin osobnosti a spolocnosti. Negatívny vplyv na správanie dietata
môže mat aj množstvo reklám. Zadávatelia reklám minú rocne stovky miliárd dolárov v
celosvetovom meradle na podporu konzumného spôsobu života. Reklama sa nás snaží
ovplyvnit a prinútit nás kúpit si produkt, ktorý nemusí byt kvalitný, alebo ho práve
nepotrebujeme.
Do skupiny lahko ovplyvnitelných patria hlavne deti. Zadávatelia majú dve možnosti
ako získat nových zákazníkov pre znacku. Jedným spôsobom je, že nahovárajú
kupujúcich, aby prešli na inú, nimi reklamovanú znacku. Druhou možnostou je
oslovenie malých detí. Zadávatelia pochopili, že príslušnost k urcitej znacke, ktorá sa
vytvorí, ked je dieta malé a lahko ovplyvnitelné, jednoducho pretrvá až do dospelosti.
Teda vštepovanie urcitých znaciek detom im zarucí v budúcnosti stálych zákazníkov. Je
totiž známym faktom, že spotrebitelia sú lojálnejší k znacke, ktorú poznajú od
narodenia a je velmi tažké ich neskôr presviedcat o tom, aby sa preorientovali na iný
tovar.
3. Homosexualita a rodina
Medzi javy, o ktorých sa na Slovensku po roku 1990 viac hovorí i píše, patrí
homosexualita. Existuje viacero pokusov o jej definovanie. Homosexuálom sa nazýva
jednotlivec, motivovaný v dospelom veku jasnou erotickou prítažlivostou voci osobám
toho istého pohlavia, ktorý má s nimi nezriedka (nie nevyhnutne) sexuálne vztahy.
·Svetová zdravotnícka organizácia nepovažuje homosexualitu za diagnózu od roku
1991 /MKCH-1O/.
·V roku 1991 bola homosexualita vyciarknutá zo zoznamu chorôb i v Cechách a na
Slovensku.
Základným postojom, ktorý prezentuje Katolícka cirkev, je porozumenie voci
homosexuálne orientovaným ludom v pastorácii, ale odmietnutie samotných
homosexuálnych úkonov (por. Rím 1, 24-27, 1 Kor 6, 9-10, 1 Tim 1, 10). V prípade
homosexuality ide o dôsledok istých nepriaznivých prícin alebo životných okolností, ci
už zavinených alebo nezavinených. Homosexualita sa nechápe ako Boží úmysel s
clovekom v pláne stvorenia. Z tohto dôvodu nemožno ani partnerské vztahy medzi
homosexuálnymi jednotlivcami uznat za rovnocenné, alebo porovnatelné s manželským
zväzkom medzi mužom a ženou.
O prícinách a dôsledkoch homosexuality sa vedie rozsiahla odborná i neodborná
diskusia. Napriek celému radu vedeckých výskumov sa dodnes nepreukázalo, že by
existovala biologická alebo genetická prícina homosexuality. Tvrdenia o takejto prícine
majú skôr charakter neodborného „mýtu". Biologické faktory síce môžu hrat úlohu ako
istá predispozícia k homosexualite, toto však platí o psychickom správaní cloveka (a
jeho poruchách) všeobecne. Naopak sa ukazuje, že vo väcšine prípadov homosexuality
zohrávajú nezanedbatelnú až kritickú rolu rôzne psychosociálne faktory (napr. výchova
v rodine, spolocenská atmosféra, formovanie erotických vztahov v kritických obdobiach
vývoja indivídua a podobne).
Komisia pre otázky bioetiky KBS považuje za dôležité, aby problému homosexuality
venovali pozornost nielen lekári, pedagógovia a psychológovia, ale aj knazi a iné osoby
zodpovedné za duchovnú formáciu, ba i krestanskí laici (najmä rodicia). Nevedomost v
tejto oblasti môže spôsobit vela nedorozumenia v spolocenských postojoch k
homosexualite na jednej strane a vela utrpenia cloveku, ktorý je homosexuálne
orientovaný, na druhej strane. Táto skutocnost je o to významnejšia, že homosexualitu
je v mnohých prípadoch možno úspešne ovplyvnit, resp. liecit, o com existuje dostatok
svedectiev a odborných dokladov.
Poznanie a rozvíjanie postupov liecby homosexuality je vecou odborníkov.
Pastoracné sprevádzanie homosexuálne orientovaných osôb si však vyžaduje aj zo
strany knazov, prípadne osôb zodpovedných za duchovnú formáciu, aktuálne,
fundované poznatky a patricný výcvik. V úsilí o pomoc pri riešení problémov
homosexuálne orientovaných osôb, ako aj pri predchádzaní vzniku a šírenia
homosexuality, má Cirkev v pastoracnej starostlivosti spolupracovat s tými inštitúciami
a odborníkmi, v ktorých cinnosti a postojoch sa jednoznacne rešpektuje dôstojnost
ludskej osoby a požiadavky prirodzeného mravného zákona.
Otec Mgr. Dávid Zorvan, podpredseda Spolocnej liturgickej komisie, farár farnosti
Celovce napísal: „V listoch sv. Pavla i v dokumentoch Cirkvi sa rodina mnohokrát
nazýva malou cirkvou, alebo cirkvou v dome krestana. Je to krásny a hlboký názov,
ktorý nemá ostat iba frázou zo Svätého písma alebo z úst pápeža, ale má sa stat
realitou v našich domovoch."
Krestanská rodina je skutocne malou cirkvou, v ktorej sa žije spolocenstvo podla
Kristovho evanjelia. Vzájomná láska a jednota, ktoré sú pravými znakmi Cirkvi, sa tu
môžu prežívat v malom spolocenstve, teda omnoho intenzívnejšie ako vo velkej mase
ludí v chráme, ktorí sa casto vôbec nepoznajú. Teológia casto pripodobnuje rodinu k
obrazu Božej Trojice. Symbolicky môžeme aplikáciu rozviest tak, že otec rodiny je
obrazom Boha Otca, ktorý je hlavou rodiny. Nie ako diktátor, ale ako ten, ktorý sa celý
v láske daruje svojej manželke a detom. Otec má byt doma autoritou a vzorom, má byt
knazom svojej domácej cirkvi, tým, co vedie modlitbu, cíta a vysvetluje Božie slovo,
stará sa o duchovný rast seba a ostatných clenov rodiny. Matka je obrazom Boha Syna,
lebo ked je s Otcom v jednote a láske, z ich spojenia sa rodia deti a duchovne rastú
cerpajúc z ich vzájomnej lásky, takto sa stávajú obrazom Svätého Ducha. Existuje tiež
iná aplikácia tohoto obrazu, kde matka je v rodine obrazom Svätého Ducha, je
zjednocujúcim prvkom, svojou láskou, nežnostou a materinskou starostlivostou oživuje
vztahy v rodine, je jej srdcom. Deti sú obrazom Syna Božieho, majú byt obrazom
svojho otca, napodobnovat jeho dobrý príklad, tak ako Boží Syn robí to, co vidí robit
Otca.
V krestanskej rodine, domácej cirkvi, majú dôležité miesto tri oltáre, prestoly, posvätné
miesta rodiny. Prvým je miesto, kde sa rodina schádza na modlitbu. U slovanských
národov byzantskej tradície sa v mnohých domoch nachádzal „svätý kútik“, kde boli
umiestnené ikony, kríž, biblia, modlitebné knihy.
Tu sa rodina schádzala na modlitbu, tu uvádzali knaza, ktorý prišiel do domu vykonat
obrady, na tomto mieste sa poklonil každý host, ktorý vstúpil do domu. Každá rodina
má mat takéto sväté miesto na spolocnú modlitbu a samozrejme ho aj denne využívat.
Druhým oltárom je jedálenský stôl. Miesto, kde prijímame spolocne chlieb a ostatný
pokrm, ktorý nám Boh dáva pre posilu nášho tela. Pri tomto stole sa má zíst, ak je to
možné, každý den celá rodina a bez náhlenia s vdakou prežit spolocnú chvílu,
porozprávat sa a podelit s ostatnými, nielen narýchlo, mlcky nahádzat do seba jedlo,
casto v strese, postojacky alebo sám kdesi v kresle pred televízorom, ci pri novinách,
casopise. Tento stôl má byt udržiavaný, cistý, aby bol príjemným prostredím na
spolocné stolovanie. Pri nedelnom obede je vhodný cas na otázky spojené s Božím
slovom pocutým na bohoslužbách, ci deti pochopili základné myšlienky homílie. Rodina
si môže lepšie aplikovat tieto Božie pravdy na svoju konkrétnu situáciu ako knaz, ktorý
mnohokrát nemôže poznat všetky ich problémy. Predpokladom je samozrejme pozorná
úcast celej rodiny na liturgii.
Tretím oltárom rodiny je manželské lôžko rodicov. Pri sobáši sa modlíme, aby si
manželia zachovali toto lôžko cisté a nepoškvrnené, aby im Boh pomohol dodržat slub
lásky a vernosti, ktorý si dali. Dobrá krestanská rodina stojí na týchto prirodzených
pilieroch vztahu, ktorými sú láska, vernost a dôvera. Manželské lôžko je miestom, kde
sa výnimocným spôsobom prejavuje manželská láska, ktorá nemá byt egoistickým
naplnením sexuálnych túžob jednotlivca, ale láskyplným darovaním sa druhej osobe.
Tieto tri oltáre sú miestami, na ktorých sa v plnosti rozvíja život rodiny. V chráme je
oltár najsvätejším a najdôležitejším miestom, v našich rodinách sú velmi dôležité
spolocná modlitba, spolocné chvíle pri stolovaní a otvorenom dôvernom rozhovore a
vzájomné darovanie sa druhému v láske.
Sv. Ján Zlatoústy porovnáva krestanskú rodinu s vtácím hniezdom, kde rodicia krmia
mládatká, aby im zmocneli krídla a naucili sa bezpecne lietat. Potom už neostávajú v
hniezde, ale vyletia vysoko k nebu. Boh nám ukázal cestu do neba, umiestnil nás na
tomto svete do rodiny, aby nám narástli mocné krídla cností, na ktorých tam môžeme
doletiet.
Vychovávat v cnostiach svoje deti je prvoradou úlohou krestanských rodicov. Ked sa o
tom rozprávate s rodicmi, casto sa stažujú, že si nevedia sami poradit so svojimi detmi,
že dnešná mládež je nezvládnutelná, arogantná, bez úcty k autoritám. Sú to slová,
ktoré hovorili aj o nás naši rodicia a o nich zase ich rodicia. Pochopili však jednu
pravdu, že zmenit cloveka k lepšiemu nedokážu bez Božej pomoci a preto do výchovy
svojich detí vložili pôsobenie Boha cez úcast na živote v Cirkvi. Okrem dobrých
napomenutí odovzdávali vieru, privádzali k modlitbe a do chrámu.
Rodicovstvo je tažká a zodpovedná úloha, ale nemusíme sa jej bát, lebo Boh chce byt
naším spoluvychovávatelom. Ak s ním chceme spolupracovat, treba mu to umožnit. On
nám ponúka Cirkev, ako sprostredkovatelku spásy pre nás i naše deti. Cez aktívny
život vo svojom farskom spolocenstve sa môže každá rodina stat hniezdom, z ktorého
budú vylietavat dospelí krestania na mocných krídlach viery a lásky. Pozrime sa teraz
na situáciu dneška, na „rodiny“ homosexuálne orientované.
3.1 História a program hnutia za práva homosexuálov
(the "Gay Rights" movement)
Dna 7 februára 1994 Európsky Parlament v Strasbourgu prijal hlasovaním rezolúciu,
ktorá potvrdzuje "rovnost práv" pre homosexuálov. Ich práva sú uznané - zvlášt právo
na sobáš a adopciu detí.
Aktivisti za práva homosexuálov systematicky poukazujú na situáciu v starom Grécku,
kde bolo vela slobodných obcanov, ktorí praktizovali sodomiu na mladých otrokoch.
Títo ludia však samých seba v žiadnom prípade nepovažovali za homosexuálov.