Malohont a Gemer

Malohont a Gemer
1.0 Vznik a význam Gemersko-Malohontskej župy
Otázkam zbierania a spracúvania národopisného materiálu podla jednotlivých oblastí
sa venuje na Slovensku už dlhšie obdobie znacná pzornost. Sústredila sa najmä na
problémy teoretické, lebo otázky teórie a zberatelskej cinnosti sa javia v súcasnosti ako
prvoradé a naliehavé nielen z hlladiska významu práve prebiehajúceho procesu zmien v
štruktúre ludovej kultúry, ale aj z hladiska dalšieho rozvoja národopisnej vedy.
Orientovanie pozornosti na tieto problémy je pochopitelné. Ved zhruba od druhej
svetovej vojny prežívame obdobie, v ktorom je proces zmien ludovej kultúry osobitne
radikálny a velmi intenzívny. Možno ho pozorovat a dokumentovat na všetkých úsekoch
a zložkách ludovej kultúry, materiálnej i duchovnej.
Každý kút našej vlasti, a teda aj okres Rimavská Sobota má svoje prírodné a
kultúrne zvláštnosti, ktoré by sme ako jeho obyvatelia mali poznat a byt na ne hrdí.Tu
žil od vekov skromný,pracovitý a inak nadaný lud. Aj ked Gemer-Malohont, ako sa
tomuto kraju kedysi hovorilo, bol vždy významnou kultúrnou oblastou a dal národu i
bývalému Uhorsku významné osobnosti, poznávanie a popularizácia tohto kraja nie je
práve silnou stránkou.
Gemer a Malohont, pôvodne samostatné územia,boli v roku 1803 zlúcené do
Gemersko-malohontskej stolice. V minulosti známe vysoko rozvinutým železiarstvom,
neskôr tažbou a spracovaním magnezitu. Pri Dobšinej bola v roku 1680 postavená prvá
vysoká pec v Uhorsku. Zatial co v severnej casti regiónu prevažuje slovenské
obyvatelstvo, v minulosti so znacným podielom Nemcov, v južnej casti dominujú
Madari s pocetným zastúpením obyvatelov rómskej národnosti. Gemer a Malohont
zohral významnú úlohu v slovenskom národnom živote, nakolko tu pôsobili mnohí
národní buditelia, spisovatelia a kultúrni pracovníci, najmä ako evanjelický knazi. V
náboženskej štruktúre sú zastúpení rímski katolíci, evanjelici a.v., reformovaní
krestania a na východnom Horehroní aj grécki katolíci. Nespocetné množstvom
zámkov, protitureckých pevností a miest bohatých na kultúrno-historické pamiatky
dokresluje neopakovatelnú panorámu regiónu.
Mapka Malohontu
- 1 -
1.1 Význam vlastivedného bádania a strucný prehlad jeho vývinu
Každý štát sa vo svojom vnútri clení na menšie územné celky-regióny. Sú to oblasti,
ktoré sa odlišujú zvykmi, dialektom, kultúrno-historickým vývojom, etnickým ci
národnostným zložením a pod.
Ako príslušníci toho-ktorého regiónu by sme mali byt aspon orientacne oboznámení s
jeho históriou, kultúrou a historickým významom. Bohužial sa tejto skutocnosti venuje
ešte stále malá pozornost. Na väcšine škôl sa zanedbáva regionálna výchova.Napr. v
rámci dejepisu sa vôbec nevyucujú dejiny a história regiónu. Je to dost zložitá
problematika, pretože výskum a národopis regiónov nie sú dotované štátom, ale
okresom. Pri hodnotení významu tohoto výskumu treba vychádzat totiž z presvedcenia,
že bez obetavosti pocetných nadšencov, miestnych kultúrnych,školských a osvetových
pracovníkov na dedinách a v mesteckách, nemôže národopisná veda ani v súcasnosti
plnit všetky svoje zodpovedné úlohy, najmä spracovat dejiny a vývin ludovej kultúry na
Slovensku a jeho regiónoch.
Konkrétne v našom regióne – v Malohonte – sa výskumom takéhoto druhu zaoberá
Gemersko-Malohontská vlastivedná spolocnost, ktorá bola založená v roku 1966, je
dobrovolná, nezávislá, nadideologická, nadstranícka a nadnáboženská regionálna
vlastivedná spolocnost s tažiskovým zameraním a pôsobnostou na území historického
Gemera a Malohontu. V duchu svojich zásad a v záujme svojich cielov spolupracuje so
štátnymi, samosprávnymi, vedeckými, kultúrnymi, školskými, spolocenskými,
cirkevnými a inými orgánmi a inštitúciami, ako aj jednotlivcami v oblasti
Gemera-Malohontu a Slovenskej republiky. V priebehu svojej existencie si vytýcila tri
hlavné ciele:
1. Venovat pozornost kultúrno-historickému a literárnemu dedicstvu a odkazu
regiónu Gemer-Malohont. Podporovat, zintenzívnit a skvalitnit výskum literárnych
dejín regiónu. Vypracovat dlhodobý program s jeho prioritami. 2. Vytvárat materiálovú
základnu postupnej záchrany chátrajúcich a jestvujúcich objektov významných
regionálnych osobností kultúry a literatúry zvlášt, ktoré cielovo sprístupnovat v
najširšom kontexte. Dlhodobý charakter konecného ciela združenia spocíva vo
vytvorení Gemersko-Malohontského literárneho chodníka. 3. Prvotným krokom
združenia je záchrana komplexu areálu neobývanej a chátrajúcej evanjelickej a.v. fary
v Driencanoch - najdlhšieho pôsobiska a posledného skonu knaza, folkloristu,
rozprávkára a spisovatela Pavla Dobšinského, v ktorej zriadit expozíciu dejín slovenskej
ludovej rozprávky. Zaciatok vlastivedného bádania, do ktorého spáda aj bádanie
regionálne, sa zacalo v polovici 18.stor. a trvalo do šestdesiatych rokov 19.stor.
Spociatku išlo len o zbieranie materiálu vztahujúceho sa na spôsob života a kultúru
ludi. Postupne sa zacal formulovat jednotný zberatelský program a prvý takto
formulovaný zacala realizovat Matica slovenská.
Dalšia vlastivedná cinnost bola úzko spojená s jej úcinkovaním, napr. vdaka
publikovaniu rôznych národopisných prác. Matica slovenská sa postupne stala
vrcholnou národopisnou inštitúciou na Slovensku. Postupne sa presadzovala snaha
profesionalizovat nielen výskumnú, ale aj zberatelskú cinnost, co vyplývalo z rastúcich
nárokov a záujmu o vlastivedu a dejiny i kultúru regiónov Slovenska. Najaktívnejšími
zberatelmi ústnej ludovej slovesnosti v druhej polovici 19.stor. boli Pavol Dobšinský,
- 4 -
jeho verný priatel a spolupracovník August Horislav Škultéty, Michal Chrástek, Andrej
Halaša a mnohí dalši. Cinnost týchto osobností prispela k vzrastu vedeckej úrovne
národopisného bádania z hladiska tematického i regionálneho. Okrem nich mal velký
význam aj príchod prvých odborne pripravených slovenských národopiscov,
odchovancov katedry národopisu, ktorí zacínajú spolupracovat s oblastnými a
okresnými vlastivednými múzeami a vydavajú sa prvé regionálne vlastivedné zborníky.
Záver
Zmysel a význam regionálneho výskumu nie je však iba vedecký. Kedže práve
regionálne monografie sú jednou z najdemokratickejšich foriem vedeckej práce v
národopise, možno nielen pomocou široko zallženej zberatelskej práce, do ktorej
prizeme aj dobrovolných pracovníkov, ale aj spracovaním takto získaného materiálu
velmi úcinne vstupovat do povedomia širokej verejnosti najmä v regióne, ktorého sa
monografia dotýka.V tejto podobe treba splácat ludu to, co on jako tvorca i nositel
kultúry a súcasne aj jako objekt národopisného bádania do vedy prináša a vkladá.
2.0 Konkrétne osobnosti pôsobiace v Malohonte
Ako bolo povedané, Malohont resp. Gemersko-Malohontská stolica, boli priemyselne
vyspelou oblastou, k comu prispela aj klíma a teplejšie podnebie, ktoré je výhodnejšie
vzhladom k iným regiónom Slovenska. Obchod sa rýchlo rozvijal a oblast sa zacala
nazývat „obilnica Slovenska“ kvoli úrodným pôdam. Tam kde sú vhodné ekonomické a
hospodárske podmienky sa spravidla rozvíja aj kultúra. Bývalá gemersko-malohontská
župa je dnes posiata mesteckami a dedinkami, v ktorých sa narodili ci pôsobili
významné osobnosti.Mnohé z nich sú na prvý pohlad nenápadné, no predsa boli
rodiskami osobností, ktorých mená sa vyslovujú dodnes.
2.1 Matej Hrebenda (1796 – 1880)
Narodil sa 10.marca 1796 v Rimavskej Píle pri Tisovci. Hrebenda bol ludový básnik,
národný buditel a kolportér ceskej a slovenskej knihyPredstavuje menej známu, ale v
galérii slovenských národných dejatelov nevšednú osobnnost.
Známym sa stal jako neúnavný rozširovatel kníh, ludový veršovník, zberatel
slov.ludových piesní, slepec so širokým duševným rozhladom a nie bez talentu. V
spolocenskom postavení nedosiahol nijaké honosné tituly. Bol mendíkom, potom
obecným hlásnikom a nakoniec podomovým predevacom kníhTieto cinnosti mu vynášali
skromný príjem, z ktorého dal väceiu ciastku na slov. Kultúrne ustanovizne a
verejnoprospešné ciele. Jeho zrak sa zacal zhoršovat už od útleho detstva. V deviatom
roku života už mohol písat a cítat len pri dennom svetle. V pätnástom roku už ani vo
dne. V Hacave sa neskôr usadil a žil v dome c.22, ktorého maketa je uložená v
Gemerskom múzeu v Rimavskej Sobote. Hrebenda zacal tvorit prvé veršíky už v
trinástom roku života a neskôr nadobudli prostonárodný a náboženský charakter.
Skladal aj verše a vinše k narodeninám
- 5 -
národovcov, kupcov, významných meštanov a knazov. Bol hlboko veriacim clovekom. V
túžbe za sebavzdelávaním musel zdolat dve vážne prekážky. Prvá vyplývala z jeho
zrakového neduhu a druhá zu zlých sociálnych podmienok a úplného nedostatku
penazí. Našiel povolanie primerané svojim fyzickým aj duševným schopnostiam – zacal
rozširovat nové a ochranovat staré,vzácne knihy. V tomto poslaní získal obdivuhodné
úspechy. Pri hladaní starých ceských i slovenských kníh neraz prešiel i cele Slovensko.
z dnešného stanoviska sa môže zdat, že cinnost Mateja Hrebendu nie je nicím takým,
co by si zasluhovalo osobitnú, mimoriadnu pozornost. V rokoch 1825 – 1835 mala však
takáto cinnost mimoriadne velký význam. Vela slovenských rodín v Gemeri,
Malohonte, Turci i Novohrade vdacilo za svoje národné prebudenie práve tejto
Hrebendovej práci. Prostredníctvom svojej práce a záujmu o folklórnu tvorbu sa zbližil
aj s dalšími národnými dejatelmi, najmä s Augustom Horislavom Škultétym a
spisovatelom Pavlom Dobšinským, Ludovítom Kubánim a Štefanom Markom
Daxnerom. Vážili si ho pre jeho šlachetné srdce, správne pochopený život a nadovšetko
úprimnú bezhranicnú lásku k slovenskému národu.
2.2 Pavol Dobšinský ( 1828 – 1885)
Malá obec Driencany v okrese Rimavská Sobota leží na riecke Blh v najjužnejšom
výbežku Driencanského krasu, v ktorom je vybudovaný náucný chodník. Pod múrmi
evanjelického kostola je postavený pamätník "Zlatá podkova, Zlaté pero, Zlatý vlas"
ako symboly slovenských ludových rozprávok, venovaný pamiatke Pavla Dobšinského,
ktorý v Driencanoch pôsobil ako evanjelický farár posledných 24 rokov svojho života v
rokoch 1861 až 1885.
Pamätník je z tvrdého kamena, ktorý nás ubezpecuje, že klenoty nášho ludu a duch
Dobšinského zostanú majákmi umenia, krásy a ludskosti nielen pre nás, ale aj pre
budúce pokolenia. Tento pamätník, odhalený v r. 1971 (autori ak. soch. M. Ksander a
Ing. arch. J. Chrobák) je námetovo viazaný na jeho najznámejšiu cast cinnosti -
zbieranie a literárne spracovanie Slovenských ludových rozprávok a povestí. Dobšinský
odpocíva svoj vecný sen na cintoríne pri kostole, nedaleko fary, v ktorej žil a tvoril
Pod pseudonymom Miloš, Slavoj Driencanský, Železnický pôsobil v Driencanoch od roku
1861. Narodil sa ale v roku 1828 v Slavošovciach. Známy je ako zberatel povestí,
zvykov, povier a porekadiel. Jeho literárna a zberatelska cinnost poskytuje bohaté
zdroje pre štúdium slovenského folklóru. Napísal Slovenské povesti (1958), Uvahy o
slovenských povestiach, Prostonárodnie slovenské povesti, Prostonárodnie
obycaje,povery a hry slovenské, Zbierku slovenských slove. Z básnikých pokusov treba
spomenút Život slovenský (1864) a Zlatý pluh. Prekladal Shakespeara, Miczkiewicza,
Byrona, Lamartina, Ossiana. Dobšinský redigoval beletristický casopis Sokol. Zomrel
22.10.1885 v Driencanoch.
V Driencanoch pôsobili aj dalšie známe osobnosti, na ktoré je región
Gemera-Malohontu naozaj velmi bohatý. V cintoríne pri kostole je pochovaný Jonatan
Dobroslav Cipka-Hradovský, štúrovský básnik a Dobšinského predchodca na fare,
pôsobil tu botanik Václav Vraný, býval tu spisovatel Ludovít Kubáni a detstvo prežil Ján
Cajak.
- 6 -
2.3 Ján Botto (1829 – 1881)
Rodiskom tohoto popredného štúrovského básnika je malá obec spadajúca pod
Malohont – Vyšný Skálnik. Rod Bottovcov bol po meci taliansky, ako zistil menovec a
príbuzný Jána Bottu, básnik Ján Botto mladši – Ivan Krasko z Lukovíšt, ktorý
zaznamenal genealógiu rodu Botto až do istého Rubaldusa z r.1153. Jankov otec Juraj
sa prestahoval z Lukovíšt do Vyšného Skálnika. Tu vyrastal Janko v rolníckej rodine.
Denne výdaval vlnky Rimavy a hrával sa na stránach maginhradu, o ktorom si lud bájil
povesti, nacúuval spevu ludových pesniciek a carovnej sile miestnych poviedok. Ako
14-rocný odišiel do Levoce, kde sa dostal do kruhu národne uvedomelých a literárne
ambicióznych kamarátov a postupom casu zdokonalil v latincine, nemcine i madarcine.
Svojim sedliackym pôvodom bol najbližší ludovej folklórnej tradícii, ústnej slovesnosti.
Pred ním študoval v Levoci už Ondrej Botto z Lukovíšt, ktorý sa tu na istý cas usadil a
pôsobil pod pseudonymom Maginhradský. Za nimi prišiel aj Bottov najbližší krajan
Janko Francisci Rimavský, rodák z Hnúšte.
Botto bol ocarovaný krásou Gemera a Malého Hontu a v niektorých svojich básniach
nadväzuje na svoje malohontské korene (Báj Maginhradu). Jako povedomý Slovák a
Slovan víta 4.augusta 1863 Maticu slovenskú, do ktorej verbuje aj Gemercov a
príslušníkov Ucenej spolocnosti malohontskej. Zrastenost Jána Bottu so sedliackym
životom poddanského slovenského ludu v baníckom malohontskom-gemerskom kraji je
zrejmá už v prvých jeho básnach a ponáškach. Ján Bott bol vlastne jediný zo
štúrovských klasikov, ktorý vyrástol z dedinského ludu, a tak mal so slovenskou
prírodou a jeho regiónom užší styk a porozumenie. Doma sa inšpiroval dolinou
Rimavskou a Maginhradom a srdce ho vždy tiahlo na rodné brehy Rimavy, co možno
badat najmä v jeho korešpondencii s Dobšinským. Z jeho tvorby sú už notoricky známe
romantické diela Žltá lalia, Lucijný stolcek, Povest Maginhradu, Báj Maginhradu(s
regionálnou tematikou), Margita a Besná, no najmä Smrt Jánošíkova, ktorá zostáva
trvalou hodnotou slovenskej literatúry. Keby Botto nebol iné napísal, len Smrt
Jánošíkovu, ktorá vyšla jako romanca r.1862 v Lipe s mottom Janka Krála, bol by mal
trvalé miesto jako slovenské klasik a jedinecný básnik. Jeho miesto je nepochybné.
Stoji jako zlté ohnivko v retazi slovenských klasikov 19.stor.,ktori zacali písat ešte pred
revolúciou. Ocaril ponáškami, baladami, piesnami, bájami, povestamia najmä
melodickou, sociálnonacionálnou revolucnou a ludovou Smrtou Jánošíkovou.
Už len kvoli jeho osobe by mali byt ludia žijúci v Malohonte aspon z casti hrdí na svoj
región. Lásku k rodnému kraju ospieval v básnach Na Dolinu rimavskú, Ráno nad
Dolinou rimavskou, Prácka na Rimave, Rimavín.
Hoj, vršky moje,pestúnky Doliny!
Jak by ste boli tie švárne dievciny
V ihre na králku v dvoch radoch zakliate:
Tak mi ju vecne v stred seba chováte!
A ponad vami ten Sinec polnocný
So svojím menším bratom Maginhradom-
Jak dva v povestiach vítazi bájecní
Stoja na stráži nad svojím pokladom.
…
- 7 -
Vidím Ta, vidím:nádhernes´odiata
Do lúk atlasu, purpuru i zlata;
Vo vienku Tvojom, co ti cielko vije,
Dedinôk bielych skvejú sa lalie.
A tá Rimava, strieborná Rimava
Stužkou kol pásu Tvojho sa pretkáva.
(Úryvky z básne Na Dolinu rimavskú)
2.4 Ludovít Kubáni (1830 – 1869)
Kubáni sa narodil v Horných Zahoranoch 16.10.1830. Bol štúrovský básnik a
spisovatel nevšedných kvalít;ostáva v dejinách národnej kultúrnej histórie vzácnym
reprezentantom nielen gemersko-malohontského kultúrneho života, ale celonárodnou
literárnou osobnostou.
Preto sa jeho všestranná, talentovaná, tvorivá a iniciatívna osobnost stala predmetom
širokého analytického prieskumu slovenských literárnych jazykovedcov.
Ludovít Kubáni je vhodnou literárnou postavou, na ktorej možno dokumentovat
triedne boje na rozhraní romantizmu a realizmu, ukázat koncepciu spolužitia Slovákov
a Madarov v duchu vzájomného porozumenia.Možno konštatovat, že svojou tvorbou
výrazne zasiahol do vývinu slovenskej literatúry. Jeho literárny profil sa formoval v
sociálno-ekonomickej a kultúrno-politickej situácii a atmosfére Gemera-Malohontu, kde
žil a tvoril po návrate zo štúdii v Levoci.
Kubáni bol zložitá osobnost a tažko nájst jediný klúc k jeho osobnosti, aj keby sme ho
hladali priam na gemersko-malohontských vrškoch a pažitiach – zemepisne ho inde
nemožno hladat, Geme-Malohont to bol autorov jediny slaný domov a súcasne aj celý
velký svet. V Kubánim dokazatelne presahuje autoštylizácia do skutocnosti, vydelenie
sa z množstva (podobne ako Krasko, ktorý sa narodil par kilometrov od Horných
Zahorian – v Lukovištiach), osamelost, siroba je priamym dôsledkom slovenskej
chudoby, slovenskej sociálnej, ekonomickej a kultúrnej biedy. A to ešte mal štastie –
studienka, ktorú hladal, studienka národného života, aspon jedna z najdôležitejších
bola v jeho casoch prave v Gemer-Malohonte. Dobrí známi Kubániho boli vtedajší
velkomožní páni Daxner a Francisci; gemer-malohontskí a iní rodolubovia horlivo
pripravovali, a potom aj otvorili revúcke gymnázium.Dobšinský bol jeho najlepším
priatelom, pribuzný a pobratim, ba aj jeho majetný svokor, bývalý notár klenovský a
vyšší úradník rimavskobrezovský Malatinský bol uvedomelý Slovák. Mohol sa teda
Kubáni narodit aj do ovela horších podmienok ako práve gemersko-malohontských
pätdesiatych a šestdesiatych rokov minulého storocia.Tu sa sústreduje aká-taká
cinnost, zodpovedajúca pohybu cias na európskom západe, totiž prvej priemyselnej
revolúcii. V Gemeri-Malohonte sa umiestnila takmer polovica železiarskej výroby v
Uhorsku.
Kubáni strávil najštastnejších pät rokov svojho nedokonceného života medzi
madarskými rolníkmi v Bátke a po celý svoj dospelý život sa denno-denne stýkal s
úradníckym svetom, poznal madarský život nie len z vonku, ale aj jeho vnútornú
pozornost a hlbokú,nevolnícku biedu rolníkov. Pôsobil ako úradník na viacerých
miestach ( Rimavské Brezovo,Jelšava, Rimavská Sobota, Bátka, Rožnava, Rimavská
Bana). Zomrel tragicky roku 1869 v Rimavskom Brezove.Zacal veršovat ako študent.
Už roku 1853 ako koncipistavydával rucne písaný
- 8 -
casopis Hodiny zábavy, ktorým chcel slovenskú inteligenciu zainteresovat do literárnej
práce. Z jeho básnickej tvorby : Slzy osudu, Cierny oblak, Cmiter, Radzivillovna
královna polská.
Z prozaických prác : Mendík, Suplikant, Emigranti, Hlad a láska, nedokoncený román
Valgata, prvá slovenská kriminalistická novela Pseudo-Zamojski.
Z Rimavskej Bane sa uchýlil do Rimavského Brezova, ked ho po madarsko-rakúskom
vyrovnaní roku 1867 prepustili zo štátnych služieb. Tu žil v biede so ženou a piatimi
detmi a nakoniec tu našiel aj svoju tragickú smrt.
2.5 Jozef Škultéty (1853 – 1948)
Dna 25.novembra 1853 sa v rodine coburgovského horára narodil PhDr. H. c. Jozef
Škultéty, historik, dlhorocný redaktor Slovenských pohladov, publicista, literárny
historik, filológ, univerzitný profesor, národný pracovník, doživotný správca Matice
slovenskej, obranca slovenského jazyka a literatúry, editor, ale i korektor, kultúrny
politik. Meno Škultéty je z latinského scultetus (druhý pád scultati), co znacilo richtár,
starosta, šoltýs ci šoltés, teda privilegovaný pomerne slobodný clovek, ktorý mal aj
súdnu právomoc a nebol poddaný zemepánovi.
Jeho rodiskom je malá malohontská dedinka Potok, ktorá v tom case mala okolo 50
domov s menej než 200 obyvatelmi. Štvrtú ludovú a prvé štyri triedy gymnázia
vychodil už v Rimavskej Sobote. Ako gymnazista bol Škultéty v zajatí madarónskej
výchovy. Po slovensky nevedel ani cítat , ba k slovenským chlapcom prejavoval nevôlu,
ktorú im údajne dával aj pocítit. Zlom v jeho živote nastal r.1867.Rok predtým sa jeho
rodicia prestahovali zo Sútora do Kamenian, ktoré boli už dalej od madarského
rimavskosobotského gymnázia, a preto rozhodli, poslat svojho syna na revúcke
gymnázium, ktorého riaditelom bol slovenskému národu oddaný August Horislav
Škultéty. Menovec Jozefa Škultétyho a zároven jeho riaditel, rodák z Novohradskej,
zaviazal svoje životné úcinkovanie S Malým Hontom a Gemerom.
Jozef Škultéty sa stal r.1871 dopisovatelom Národných novín a zacína svoju literárnu
cinnost. Neskôr sa stal ich redaktorom a v tejto funkcii vytrval 40 rokov. Potom sa
prestahoval do Martina, ktorý sa stal jeho novým, trvalým domovom a strávil tu takmer
70 rokov života. Odtialto bojoval perom i skutkom za práva slovenského národa.
Nemalú úlohu zohral aj pri organizovaní a budovaní Slovenského národného múzea
(1863). Škultéty bol editorom Hviezdoslavovho diela, napísal neprehladný rad clánkov z
literárnej histórie a kritiky, jazykovedy a dejepisu v Slovenksých pohladoch. Napísal
štúdie: Slovenské memorandum 1861, o Matici slovenskej, Stodvadsatpät rokov zo
slovenského života, Nehante lud môj.
Umrel 19.1.1948 v Martine, kde je pochovaný a predstavuje celonárodne významnú
osobnost, ktorá pochádza z nášho regiónu a doplna tak súbor významných dejatelov
narodených v našom okolí.
2.6 Dalšie významné literárne postavy regiónu
Z dalších významných osobností pochádzajúcich z Gemer-Malohontu spomenieme
okrajovo spisovatelov :
Samo Vozár – pôvodom z Hrachova, kde aj umrel.
- 9 -
Ján Vratislav Francisci ( pseudonym Janko Rimavský, Slavolub, Vratislav
Rimavský)-jedna z najvýznamnejších osobností revolucných a porevolucných rokov
minulého storocia.
Samuel Kollár – rodák z Pondelka, slovenský regionálny historik popredný clen
malohontských literárnych spolecností.
V Nižnom Skálniku bolo sídlo malohontských literárnych spolocností:
- Citatelská spolocnost malohontská (1791-1831)
- Ucená spolocnost Malohontská (Erudita societas Kishontensis,1808-1842)
Cielom týchto spolocností bolo vybudovat vlastnú bibliotéku, šírit osvetu medzi ludom,
pestovat vedu všetkých odborov, vydávat knihy pre lud a školy. Spolocnost vydala 25
zväzkov letopisov Solennia Bibliothecae Kis-Hontanae s príspevkami miestnych autorov
ako boli Peter Pavol Šramka ( Klenovec), Michal Steigel ( z Driencan), Samuel Kollár (z
Hrnciarskej Vsi, pôsobil aj v Oždanoch a Cerencanoch), Ján Krman ( z Kraskova), Peter
Kubíni z Hnúšte, Juraj Gál z Hrachova, Gašpar Šulek a Ján Fízel z Tisovca, Ladislav
Bartolomeides, Pavol Valaský, Juraj Paulíni, Ján Sepeši a mnohí iní. August Horislav
Škultéty – riaditel revúckeho gymnázia, ktorý pochádzal z Tisovca.Okrem neho sa v
Tisovci narodili alebo pôsobili dalšie významné osobnosti: Dr.Samo Daxner, ktorý bol
po smrti Štefana Marka Daxnera spolu s Júliusom Bottom ideový vodca v
Gemersko-Malohontskej župe a neskôr jej prvý slovenský župan. Orkem neho ešte
Michal Šteinhíbel, Václav Vranný, Ludovít Clementis, Ján Štefánik ( propagátor zásad
diferencovanej školy, tajomník Matice Slovenskej), Ján Uran ( redaktor casopisu
Gemer-Malohont), Jonatan Dobroslav Cipka, Gustáv Lojko(šúrovský básnik, etnograf a
profesor na revúckom gymnáziu), Vladimír Clementis( priekopník socialistickej
literatúry, štátnik, vedúci redaktor DAV;1968 menovaný za zásluhy v komunistickom
hnutí za Hrdinu Ceskoslovenskej socialistickej republiky), Milan Kraus, Cyril
Kraus(literárny historik). V Tisovci študovali Janko Matuška, Vladimír Minác, Ján Brocko
a i.
Vladimír Minác – nar. 10.8.1922 v Klenovci. Je popredný súcasný spisovatel a vo svojej
tvorbe cerpá z partizánskych bojov v Slov.národnom povstaní, ktorého sa osobne
zúcastnil v klenovských horách. Dalšim Klenovcanom bol Ladislav Bartolomeides
(1754-1825), clen Ucenej spolocnosti malohontskej, významný slovenský geograj a
regionálny historik.
Ivan Krasko – rodiskom i posmrtným miestom zakladatela slovenskej modernej poézie
bola obec Lukovištia. Jeho vlastné meno bolo dr.Ing.Ján Botto. Prvé básne písal pod
pseudonymom Janko Cigán. Zaujímal sa o svoj pôvod a pôvod rodiny Bottovcov a
snažil sa genealogicky preskúmat co najhlbšie. - 10 -
3.0 Gemersko-malohontské nárecové pozadie
autorov
V jazykových prejavoch každého „nášho“ cloveka pri dôkladnejšom pozorovani
pobadáme isté prvky, poukazujúce na jeho jazykovú (nárecovú) príslušnost. Možno
povedat, že clovek svoju východiskovú recovú bázu nikdy bez stôp, bez zvyšku – teda
celkom – nezastrie a nezaprie, hoc by ju priam úzkostlivo premáhal, skrýval a zakrýval.
Platí to vari v znásobenej miere o spisovateloch.
Gemersko-malohontské prifarbenie nadobúda rec mnohých autorov z tohoto regiónu
prostredníctvom krajového slovníka. Najbadatelnejšie je to u prozaikov.Krajová lexika
je bohatšie zastúpená v reci postáv ( v dialogickej reci) než v autorovej reci.
Konkrétne príklady nárecových prvkov možno badat najzretelnejšie u Kubániho,
ktorého próza bola úzko spojená s naším regiónom. Používal dialektické podstatné
mená: cedidlo, havránka (olovrant;aj u Timravy), kelcík (trovy, výdavok), kanta ( druh
vedra), kavetla (ochranná ohradená nálevna v starých hostincoch) a mnohé
iné.Výrazný gemerský príznak majú napr. slovesá stukat (vzdychat, stenat), trímat (
držat), znat – neznat (vediet – nevediet);castice zo slovesa znat: bohzná, ktozná a
castica zo slovesného spojenia bistu.
Pre Gemer a prilahlú cast Novohradu a Malohontu sú nápadné charakteristické
„skrátené“ zámená a predložkové zámenné zrasteniny typu dac, zac, nac;ale i podst.
mená, napr. obodz ( obodza), kukuric, palic, ulic – a napokon neosobný slovesný tvar
môž, pužívaný vo význame príslovky možno.
„Gemerizmy“ a nárecové prvky poukazujú v dielach na regionálny pôvod autorov,
ktorí ich chtiac-nechtiac používajú. Prenikajú ako do prozaickej, tak aj do básnickej
reci.
________________________________________ __________________________
Zdroje: