Malleus maleficarum

Malleus maleficarum (po slovensky Kladivo na čarodejnice) je po latinsky písaná rukoväť dominikánov Heinricha Kramera (asi 1430-1505) a Jakoba Sprengera (asi 1436-1495), ktorú vydali v roku 1486. Je to utriedená syntéza ľudových predstáv o čiernych nadprirodzených silách, najmä o čarodejniciach, ktorá obsahuje pokyny na ich prenasledovanie.

Oproti všeobecne panujúcemu presvedčeniu nepredstavuje kniha kresťanské učenie o čarodejniciach v 15. storočí. V čase jej vydania bol pohľad autorov menšinový a spísanie diela malo presvedčiť súčasníkov o nebezpečenstve čarodejníctva a získať spolupracovníkov na jeho potieranie. Nebola to ani oficiálna, ani odporúčaná príručka inkvizítorov a súdnych tribunálov. Knihu nikdy nepoužívala oficiálne katolícka cirkev, naopak roku 1490 inkvizícia Krammera odsúdila. Napriek tomu bola Malleus maleficarum mnohokrát vydaná a stala sa nesmierne populárnou.

Kniha nemala na čarodejnícke procesy okamžitý účinok, ale ovplyvnila predstavy o čarodejníctve. Neskôr, v dobe vrcholu čarodejníckych procesov, bola však už klasickým dielom vo svojom odbore a stala se rukoväťou mnohých lovcov čarodejníc. Civilné súdy ju navyše často považovali za vyjadrenie stanoviska cirkvi.

Väčšinu knihy spísal Heinrich Kramer, nemecký inkvizítor, ktorý však nemal dobrú povesť. Kramer sa vo svojom boji s čarodejníctvom často stretával s nepochopením a odmietaním zo strany kléru. Napríklad usporiadal roku 1485 veľký súd v Innsbrucku, pri ktorom bolo vypočutých 57 podozrivých; nikto z nich nebol odsúdený a innsbrucký biskup bol natoľko znechutený Kramerovým záujmom o sexuálne praktiky domnelých čarodejníc, že za diabla neoznačil tieto podozrivé, ale inkvizítora Kramera.

Autori žiadali pre knihu dobrozdanie od teologickej fakulty kolínskej univerzity, väčšina tamojších profesorov však odmietla spojitosť s touto knihou. Podľa vyjadrenia inkvizície boli knihou odporúčané právne procedúry neetické a protiprávne a démonológia knihy nezodpovedala učeniu katolíckej cirkvi. Kramer preto sfalšoval dobrozdanie fakulty. Inkvizícia odsúdila Kramera už v roku 1490. Pápež Pius V. (1566-1572), ktorý čarodejnícke procesy v pápežskom štáte zakázal, nariadil dať knihu na index zakázaných kníh.

Význam knihy Kniha sa však stala v Európe nesmierne populárnou a v dobách svojej najväčšej slávy bolo Kladivo druhou najpredávanejšou knihou hneď po biblii, v prvých dvoch storočiach od svojho spísania bolo prinajmenšom 34 krát vydané a kniha bola vytlačená snáď až v státisícoch exemplárov (vyšla aj v češtine, v roku 2000 ju vydalo nakladateľstvo Otakar II).

Kniha je dosť verným obrazom svojej doby, ktorú charakterizoval strach a neistota, kedy obyvatelia Európy hľadali vinníkov za svoju situáciu. Literatúra, ktorá sa venovala čarodejniciam, vystriedala v tej dobe v popularite legendy o svätcoch a podobné knihy možno považovať za určité bestsellery.

Kniha je rozdelená do troch častí: Boh Všemohúci a jeho súhlas, Diabol, čarodejnice – zaoberá sa diablom, čarodejnicami a čarodejmi. Metódy a pakty spiknutých čarodejníc, ako ich objaviť, ako ich rozpustiť, prejavy čarodejníctva a obrana proti nemu. Súdne (cirkevné a civilné) procesy, mučenie, tresty – návod pre inkvizítorov, ako najlepšie usvedčiť obvinené zo spolku s diablom. Autori sa snažia dodať vierohodnosť svojej knihe tým, že rozprávajú príbehy „zo života“, ktoré dokazujú existenciu čarodejníctva.

Malleus nie je nijako zvláštna svojim obsahom, podobné argumenty a recepty sa nachádzajú v iných traktátoch o čarodejníctve tej doby, v ktorej prepukla povera o existencii čarodejníctva. Výnimočná je však svojim militantným a fanatickým štýlom autorov – vina, ktorú prikladajú hriechom čarodejníc, nie je pokladaná ako pri ostatných autorov za slabosť, ku ktorej je potrebné mať ohľady, ale je akoby mocnejšia než moc Satana a jeho rebelujúcich anjelov.

Kniha sa výrazne stavia proti svetu žien, z autorov pramení patologická nenávisť voči ženám a ich obsesia údajným sexuálnym chovaním čarodejníc. Pre autorov žena ako slabší tvor je ľahšie napadnuteľná zlými mocnosťami a poskytuje tak viac nebezpečenstva ako muž. Príznačné je, že kniha sa venuje iba čarodejniciam a nie už ich mužským náprotivkom.

Ako súčasť knihy vyšla bula Summis desiderantes affectibus, ku ktorej vydaniu autori o dva roky skôr primäli pápeža Inocenta VIII.; táto bula podporuje inkvizičnú činnosť autorov a takisto nepriamo potvrdzuje niektoré predstavy o čarodejníctve. Vďaka bule a čiastočne podvrhnutému dobrozdaniu kolínskej fakulty bola kniha prijímaná s úplnou vážnosťou, a obzvlášť civilnými súdmi bola považovaná za oficiálne stanovisko cirkvi. Bula samotná však knihu nepodporuje, a cirkev ju odsúdila.