Malé Karpaty

Malé Karpaty
Malé Karpaty sú v podstate pokracovaním Álp a nimi sa zacína mohutný oblúk Karpát,
druhého najväcšieho horstva Európy v dlžke asi 1 300 km. Malé Karpaty sa geologicky
zacínajú na južnom brehu Dunaja pri Litavskom pohorí, ktoré tvorí s Malými Karpatami
spojovací most medzi oboma velhorami. Malé Karpaty pokracujú severovýchodným
smerom v dlžke okolo 100 km a koncia sa Cachtickým krasom pri Novom Meste nad
Váhom. Maximálnu šírku 16 km dosahujú medzi Jurom a Lozornom, kým najužšie (2
km) sú v oblasti Prašníka a Cachtíc. Hlavný hreben dosahuje najvyššieho bodu
Zárubami (768 m) v oblasti Smoleníc, kým priemerná relatívna výška väcšej casti
pohoria sa pohybuje medzi 400-500 m. Najtypickejšou castou je stredné pásmo, ktoré
sa rozkladá medzi Bratislavou a Bukovskou dolinou. Tvorí uzavretý a málo clenitý
horský masív s pocetnými krasovými zjavmi. V tomto pásme sa v minulosti dolovali aj
nerasty, o com svedcia opustené bane na vrchu Zámcisko severne od Modry, pri Cajle,
bane na kýzy pri Pezinku a inde. Juhozápadná cast Malých Karpát je po geologickej
stránke velmi zaujímavá, lebo vytvára medzi Karnuntskou bránou a Bratislavou
pocetné zlomy. Tretia cast, od Bukovskej doliny k Novému Mestu nad Váhom, je na
západnej strane ohranicená Myjavskou pahorkatinou s typickým kopaniciarskym
osídlením. Tu nadvezujú Malé Karpaty na geologicky odlišné Biele Karpaty. I v tejto
casti sa nachádzajú znacné krasové územia v oblasti Dobrej Vody a Cachtíc. Malé
Karpaty po geologickej stránke zaradujeme medzi jadrové pohoria. Ich jadro je zložené
zo starších geologických hornín. Zastúpené sú v nich predovšetkým kryštalické bridlice
a žula. Obalené sú druhohornými horninami, ktoré bývajú miestami intenzívne
zvrásnené. Obal tvoria sedimentálne horniny druhohorného triasu, tiež jury a spodnej
kriedy. Z rozmanitých sedimentov sú to predovšetkým rôzne odrody vápencov,
dolomitov , kremenov , slienov i pieskovcov. Dnešnú podobu nadobudli Malé Karpaty
tretohorným pohybom kôry hlavne v neogéne. Tieto tretohorné zlomy urcili terajší
reliéf povrchových vrstiev, ktoré nesúhlasia so smerom staršieho pohoria vzniknutého
zvrásnením. Novšie zlomy šikmo presekávajú staré vrásnenie, co sa výrazne prejavuje
v oblasti medzi Smolenicami a Kuchynou.
Patria sem Záruby, Veterlín, Raštún, Geldek, Biela skala a Vysoká, ktoré sú zložené z
vápencov majúcich severozápadný sklon.
Smolenický kras
Jadro Smolenického krasu, s rozlohou 7 km2, sa rozprestiera tesne nad obcou a tvorí
ho skupina vápencových vrškov a nikolkých suchých svahových údolí. Z nich najväcšiu
pozornost si zasluhuje vršok Driny (434m), ktorého vrchol tvorí mocne rozrušené
vápencové bralo so známym závrtovým komínom, 36 m hlbokým, ktorým sa dostali
objavitelia k jaskyni Driny. Kopcek tvorí cistý jurský vápenec.Okolo závrtu sú škrapy,
na ktorých sa miestami zachováva aj vegetácia. Juhozápadná cast Drín sa zvažuje do
Škarbáckej doliny, ktorou preteká kanonovitým údolím potôcik Škarbák, napájaný
viacerými krasovými pramienkami. Z nich najvyššie položeným (296m) je pramen Pod
Hortúnom na západnom úpätí masívu Cejtach. Od neho severne jšie je vyhlbená vo
vápencovom teréne asi 6 m dlhá štôlna, ktorou sa chceli pracovníci jaskyne Driny
dostat do spodných castí jaskyne. Celkový povrchovýráz Smolenického krasu s hojným
výskytom škrapov, krasových údolí i pramenov, prezrádza jestovanie krasových
útvarov aj v podzemí. Charakteristickým znakom Smolenického krasu sú tektonické
dislokácie- pukliny, v ktorých následkom chemickej i mechanickej cinnosti povrchovej
vody vznikla krasová výzdoba. Niekde pukliny ústia na povrch tzv. závrtovými
komínmi, z ktorých najznámejší je komín jaskyne Driny. Jeho lievikovitý závrt mal
priemer 7 m a hlbku 4 m. Potom pokracoval úzkym komínom s priemerom 1 m do
hlbky 15 m.
Jaskyna Driny
Jaskyna Driny, objavená v roku Pána 1929 Imrichom Vajsáblom a Jánom Banicom za
prítomnosti Štefana Banica a Alojza Vajsábla, je jedinou sprístupnenou jaskynou v
Malých Karpatoch. Nachádza sa v útrobách slienitého vápencového vršku Driny (434
m) na juhozápadnom úbocí masívu Cejtacha (483 m). Predstavuje dosial najväcší
objavený podzemný labyrint nielen v Smolenickom krase, ale vôbec v Malých
Karpatoch. Vchod do jaskyne leží vo výške 398 metrov nad morom. Najbohatšiu
výzdobu má Sien slovenskej speleologickej spolocnosti. Bola objavená v roku Pána
1950. Dno tejto siene vyplnajú kvaplové jazierka s jaskynnými perlami. V sieni sa
nachádza aj najvyšší stalagmit jasyne, Palmový pen (2,2 m), ktorý už pri menšom
údere vydáva zvuk zvona. Vek stalagmitov sa odhaduje na 8-10 tisíc rokov. Väcšia cast
kvaplov v jaskyni je ešte živá, ale tento pocet pomaly, ale isto klesá. Prejavuje sa to
sfarbovaním kvaplov do hnedastej až sivej farby. Priemerná teplota je + 7,5 °C.
Vlhkost závisí od množstva stekajúcej vody a nie je všade rovnaká. Najväcšiu vlhkost
má Benovského chodba (97%).