Mágia svetla

Mágia svetla
Mágia a magická sila.
Mágia v skutocnosti znamená silu. Sebarealizovatelnú magickú silu predstavivosti. Ak
sa vám magická sila zdá cudzou, treba pripomenút objav modernej lekárskej vedy,
podla ktorej väcšina chorôb, aj organických, má psychosomaticko-nervový pôvod a pri
ich zrode najcastejšie stojí strach a namýšlanie si choroby. Skoro všetky vyvoláva
nevedomá obrana cloveka; do choroby sa utieka pred zodpovednostou, nevšímavostou,
sklamaním a inými psychickými traumami.
Autorka knihy postupuje presne v duchu Hippokrata: „Kde je jed, tam je aj liek.“ Píše o
tom, aby sme sa neinfikovali strachom z budúcnosti, prítomnosti, z ludí, zo zlyhania, z
nesprávnych postojov, z krívd v našom svete plnom napätí.
Nedostatok sebavedomia, strach zo staroby a smrti, ktoré neprestajne dráždia naše
vedomie, sú rad-radom choroboplodnými vredmi psychiky. Zdravotný stav mnohých
ludí je coraz znepokojujúcejší a iba velmi málo lekárov im môže skutocne pomôct a
preniknút do hlbky ich psychiky k skrytým ložiskám. Radšej uprednostnia rôzne lieky,
ktoré majú casto nebezpecné vedlajšie úcinky, no iba docasne zmiernia príznaky.
Už pred tisícrociami vedeli, napríklad Hippokrates, Platón, Paracelsus a ešte dávnejšie
praveká tradícia, egyptská filozofia, antickí a stredovekí mudrci, že chorobu treba
pomenovat pravým menom. Jedine svetlo odstranuje temnotu. Kabalistická tradícia
hovorí: „Na vnútornú harmóniu je potrebné, aby clovek rozmýšlal aj svojím srdcom a
cítil aj svojím mozgom.“
Psychológia pretvorenia osudu.
Ludské bytie prebieha medzi dvoma bodmi : minulostou a budúcnostou. Všetci
smerujeme od tajomnej minulosti do neznámej budúcnosti. Iba jedinci obdarení
výnimocným duchom si uvedomujú, odkial pochádzame a kam vlastne krácame. Náš
život ohranicujú horizonty narodenia a smrti – na tomto casovo ohranicenom poli
vedieme zápas za uskutocnenie svojich tajuplných pohnútok. Vo svojom vnútri cítime,
že všetky svoje nádeje, ambície a lúbostné túžby musíme vtesnat do velmi krátkeho
intervalu. Zmysel svojho života však len matne tušíme a pomenúvame ho krycím
menom „štastie“. Pritom si uvedomujeme, že máme k dispozícií iba záblesk života.
Tento postoj však nie je celkom správny, pretože nás nikdy nepriblíži k vytúženému
cielu. Napriek tomu obsahuje urcité transcendentné jadro, ktoré má korene v
nevedomej pamäti našej duše. Z nej cerpáme poznanie o význame práve prebiehajúcej
inkarnácie.
Svoj životný údel môžeme pretvorit tak, že prekonáme osudovú podmienenost, ktorá
nás predurcuje na boj ducha s hmotou a démonmi. Hmota nás obmedzuje a démoni v
nás vycínajú. Lenže táto podmienenost sa uplatnuje v našom životnom osude len do
takej miery a takým spôsobom, ako to dovolí náš vnútorný postoj a naša osobnost.
Náš osud sa utvára v prítomnosti, a preto sa nikdy nemôžeme vyhovárat na minulost.
Tu a teraz sa rodí naša budúcnost. V prítomnej chvíli sa spracúva dedicstvo našej
minulosti a vytvárajú sa základy našej budúcnosti. Každému z nás sa naskytá
jedinecná šanca oslobodit sa z jarma minulosti ak si uvedomíme, že sila zmenit
nepriazen osudu spocíva v súcasnom okamihu.
Našou najdôležitejšou životnou úlohou je teda pretvorenie nášho osudu. Bez
prekonania strachu sa nemôžeme stat tvorcami svojho osudu. bez uvolnenia napätia v
našej psychike nikdy nevzlietneme do jemnejších éterických sfér, kde sú podmienky na
život omnoho menej bolestivé. Ak chceme spoznat tajomstvo svojej existencie, musíme
skoncovat so zaslepenostou a otvorit dokorán nielen svoje oci, ale aj srdce.
Dva prúdy života.
Každý clovek má vedomie (latinsky - ego), ktorým vníma samého seba – škoda len, že
ho casto zameriava na málo hodnotné ciele. Jeho hodnotu nicí samolúbost, pretvárka,
márnivá pýcha a nesplnitelné želanie cloveka, aby sa nejakým zázracným spôsobom
jeho osud zmenil a aby mu štastena priniesla všetko, po com túži.
A pritom ani moc, ani blahobyt, ba ani vedomosti, porozumenie ci najvyššie poznanie
nie sú dobrovolnými darmi života. Nijaké vonkajšie alebo vnútorné výsledky sa nikdy
nedostavia bez toho, aby im nepredchádzalo obrovské úsilie. Podmienkou „úspešnosti“
cloveka je, aby jeho schopnosti a postoj odzrkadlovali cistotu jeho úsilia.
Život sprevádzajú dva prúdy. Jeden je negatívny, pasívny a neúspešný, druhý je
pozitívny, cinorodý a úspešný. Ked hovoríme o úspechu alebo neúspechu, nemyslíme
tým len vonkajšie uplatnenie, o ktoré sa jednotlivci snažia, ale tiež postoj – bud
úspešný, alebo neúspešný, ktorým sa usilujeme dosiahnut svoje ideály.
Každý sa môže stat tvorcom, osvetlovacom, ohrievacom, záchrancom alebo
obnovitelom života, stredobodom silového pola, z ktorého iní ludia cerpú a ktorého lesk
a žiaru podla zákona odrazu ešte mnohonásobne zosilnia. Ten, kto vyžaruje svetlo,
zohrieva okolo seba ovzdušie a v tejto priaznivej klíme vzplanú z jeho žiary pocetné
fantastické inšpirácie.
Väcšina ludí nie je nicím iným než zakoreneným stromom v pôde. Prispôsobia sa
podnebiu, životnému a pracovnému prostrediu. Strpia túto pecat pasivity. Na každé
brnknutie struny okolia zarezonujú, závisia od neho a celkom odovzdane sa mu
poddávajú. Je nepochybné, že spod takýchto vplyvov sa nikto nemôže úplne vymanit,
ale clovek sa nad ne môže povzniest.
Strom nemôže zmenit svoje prostredie. Musí zostat tam, kde sa zakorenil.
Ak však prostredie obmedzuje a brzdí vo vývoji cloveka, obkolesuje ho pochmúrna
atmosféra a neúrodná „pôda“, môže sa rozhodnút a odíst. Môže zmenit svoje pôsobisko
a okolie, ale na to potrebuje presne poznat, aké zákonitosti panujú nad jeho
osobnostou, teda nad jeho OSUDOM.
Ak naša mysel po usmernenom hladaní a mnohých zážitkoch našla náš ideál, stáva sa z
neho ŽIVOTNÝ CIEL, ktorý nás pritahuje k sebe ako magnet. Cím sme bližšie, tým nás
pritahuje silnejšie. Približujeme sa k nemu po najkratšej ceste a v zúženom case. Deje
sa tak najmä preto, lebo v kontakte s nami nasáva do seba našu magickú energiu
predstavivosti. To znamená, že sily, ktoré by sme inak použili na budovanie hrádzí a
vytváranie prekážok, sa postupne vytratia a prelejú do nového riecišta. Týmto
preskupením sa napnuté vetvy na stromoch zákazov uvolnia a postupne zmiznú aj
všetky oživené prízraky, ktoré nás podvedome strašili – podobne ako splasnú balóny,
ak z nich unikne všetok plyn.
Ako urýchlit rozhodné zmeny.
Naštastie ani clovek „smoliar“, ktorý sa necháva zotrocovat „osudom“, sa nevyhne
zmenám. Ba dokonca málocím si môže byt clovek vo svojom živote taký istý ako
týmto. Nielenže sa postupne mení organizmus cloveka, menia sa aj životné okolnosti a
nastávajú nové casy. Po siedmich rokoch sa v ludskom tele vymenia všetky bunky.
Priebeh všetkých zmien môžeme podporovat a urýchlovat takým smerom, aký sme si
sami zvolili.
Ked smerovanie nášho vývoja necinne ponecháme okolnostiam, ktoré nás trápia a
zdržiavajú, zmeny prebiehajú pomaly – podobne ako voda pôsobí na skalu. Ked však
svoju bytost vedieme pevnou rukou sami, tak sa to, co sa prv zdalo nemožným, stáva
sa odrazu možným. V našej zmeravenej a tažkopádnej duši vytryskne skutocný gejzír
nápadov, predstáv a cielov. Nie je v tom nic neprirodzené, lebo okolnosti, keby sme
poznali ich podstatu, by urobili s nami to isté.
Prirodzene, inteligentný clovek s rozlicnými vlohami a schopnostami nemusí
nevyhnutne cakat na vonkajšiu pomoc. Sám môže hladat a podnecovat zmenu. Môže
jej krácat v ústrety. A môže jej priebeh velmi zrýchlit.
Uzdravujúca sila myšlienok.
Myšlienky, ktoré podnecujú vznik psychických a fyzických tažkostí pod vplyvom
démonických impulzov, vyvolávajú dojem, že sa pohybujeme v akomsi „circulus
vitiosus“ (bludnom kruhu) bez zaciatku a bez konca.
V tej chvíli, ked sa zbavíme nicivého vplyvu negatívnych formúl a nahradíme ich
krištálovými myšlienkami plnými jasu a svetla, ktoré slúžia ozajstným psychickým a
morálnym záujmom nastane vo všetkých smeroch nášho živote zásadná zmena.
Liecivé myšlienky, ktoré by nás oslobodili od pôsobenia démonických síl je spociatku
tažko nájst.
Kým pomocou nových poznatkov, pomocníkov a s podporou sebaanalýzy objavíme
psychické sérum pre každé chorobné ložisko v našej osobnosti, musíme si preštudovat
a osvojit isté všeobecné zákonitosti psychického zdravia ako základné hygienické
pravidlá tela.
1.Cloveka, ktorý vyžaruje nepriatelskú atmosféru obklopuje odpudzujúci neviditelný
vír.
2.Ponosujúci sa clovek je schopný znicit aj ten najlepší úmysel. Stažovanie vampirizuje,
ludia sa od neho inštinktívne izolujú.
3.Strach a zatrpknutost sú prícinami chorôb a privolávajú neštastie.
4.Nespokojný, užialený clovek, ktorý ustavicne hovorí o svojich krivdách, bolesti a svoj
zlý stav popisuje ostrými slovami, stále sa opakujúci subjektívnymi výbuchmi hnevu, si
vlastnú situáciu robí neznesitelnou a skôr ci neskôr si privolá osudové tažkosti.
A preto :
• Nikdy sa k nikomu nesprávajte nepriatelsky, a to ani len v myšlienkach!
• Nestažujte sa!
• Nepoddajte sa zatrpknutosti a strachu!
• Vyhýbajte sa zlomyselným, zhrýzajúcim, nespokojným myšlienkam a preklínaniu.
Pochopitelne, v takom prípade, ked je prícinou depresie desatrocia trvajúca
autosugescia a nesprávna životospráva, sa zlepšenie dá dosiahnut iba postupne Nikto
predsa nemôže ocakávat, že sa od dvadsat – tridsat rokov zakorenených zlých návykov
oslobodí za dva dni. Naplnenie rieciska vedúceho nesprávnym smerom vyžaduje vela
sebazaprenia a kým si myšlienkové prúdy vyhlbia nové, zdravšie riecisko, to si tiež
vyžaduje cas. Dôležité je, aby sme proti pocitom znechutenosti zakaždým, ked sa
zjavia, postavili protipudy. Nedopustme, aby nás co len jediný raz ovládol beznádejný
zármutok.
Kto chce ovládnut svoj osud, depresie, démonické väzby, ten musí ovládnut svoje
myšlienky. Musí zmenit celý mechanizmus svojej psychiky a raz a navždy z nej vyhnat
strach a depresiu.
Tvorivý, pozitívny clovek vie, že jeho cesta k sebazapreniu vedie cez rozlicné zápasy a
prekážky. Vytrvalost a vôla mu pomáhajú napredovat, usmernuje ho však jeho
poznanie a intuícia.
Budme preto opatrní a všímajme si, aké slová odznejú v našom mozgu!
Správne používanie vôle.
Vela ludí si mýli vôlu s neústupnostou a násilnostou a vytrvalost zase s tvrdohlavostou.
Tieto symptómy skôr poukazujú na uviaznutie a môžu znamenat krcovité ochorenie a
potenciálne poruchy sily vôle. Zdravý prúd vôle je nesmierne pružný a o jeho
ovládajúcej sile platí, že nielen vytrvalostou, ale v danom prípade aj ústupcivostou sa
priblíži k svojmu cielu. Vôla je, prirodzene, energia, ktorú podmienuje psychika. Je to
prostriedok na uskutocnenie ideí, nápadov, predstáv a cielov. Ked je idea, ktorá stojí za
vôlou hmlistá, alebo démonická, zjavujú sa chorobné symptómy. Vôla je potrebná na
to, aby sa vyvinula sila na dosiahnutie urcitého ciela. Spôsob, akým uplatnujeme svoju
vôlu, nepatrí k procesu chcenia – to je už vecou poznávajúceho a usmernovacieho
intelektu. Zúrivá tvrdohlavost je neprimeraná a nezodpovedná reakcia a nemá nic
spolocné s vôlou. Týmto spôsobom sa nám sotva podarí uskutocnit naše úmysly. Na
druhej strane zdanlivo poslušná, pružná vôla tým, že sa brzdí, dosiahne, o co sa
usiluje.
Trpezlivost, vytrvalost, schopnost neochevjne cakat a vyckat sú znaky silnej, zdravej
vôle. Väcšina velkolepých plánov sa dá uskutocnit iba vytrvalou a trpezlivou prácou.
Clovek, ktorý príliš vela hovorí o svojich plánoch a impulzívne sa púšta do ich
realizácie, hned na zaciatku premárni silu, ktorá by mala kryt jeho cestu až po ciel.
Mlcanie hromadí silu. Preto, ak si to okolnosti vyžadujú, mlcme a cakajme. Do mlcania
uzavretá vôla, za ktorou caká vedenie a neochvejná odvaha, umožnuje, aby cas dozrel.
Ak budeme schopní v niektorom svojom úsilí vytvorit v sebe takýto prístup, s úžasom
zistíme, že tento trpezlivý, ovládaný, vytrvalý vnútorný ohen zacne pritahovat predmet
nášho želania bez toho, aby sme urobili viditelné gestá smerom k cielu. Ciel sa nám
priblíži.
Prekonanie nervozity
Nervozitu môžeme jednoducho nazvat nespokojnostou psychiky. Do nervových dráh sa
vlievajú také psychické energie, ktoré vyvolávajú zátaž a spôsobujú väcšie napätie než
možno odreagovat zdravým spôsobom.
Reakcia, ktorá sa nesprávne nazýva nervovým záchvatom, zvycajne v nás vypukne
vtedy, ked sa nám zdá, že si to nemôžeme dovolit. Svoj hnev z urazenosti, napätosti,
nespokojnosti si vylievame spravidla na bezbranných ludoch; na clenoch našej rodiny
alebo na podriadených. Ospravedlnuje to neprimeraná a dost rozšírená mylná
predstava, že „vyzúrit nervozitu“ je pre organizmus osožné. Práve naopak, cím viac
niekto zúri, tým bude nervóznejší a vznikne unho návyk. Vzniká v nom falošný pocit
uspokojenia. Prehlbuje tým nespokojnej tvorivej energii vedlajšie riecisko a ponižuje ju
na úroven moci, ktorá sa uplatnuje zastrašovaním.
Vyzúrit sa z nervozity je tou najbeznádejnejšou a najnebezpecnejšou formou, ako sa
zbavit napätia.
Gangliové bunky zaznamenávajú každý citový popud. Z každého opakovania vzniká
závislost a sklon stále sa takto správat. Clovek, ktorý sa znervóznuje, nevedomky
systematicky nicí svoju nervovú sústavu.
Ked sa nás zmocní nervozita, pomyslime na to, že clovek stojaci oproti nám je tajným
agentom nášho života, sudcom alebo oznamovatelom oslobodzujúceho rozsudku. S
jeho pomocou skladáme skúšky. Vždy, ked sa nám podarí napínajúce pary zúrivého
nervového záchvatu utíšit a uvolnit cez ventil rozumu, získame obrovskú silu a naša
sebadisciplína zosilnie. A každý úspech vytvára základ pre další. Praktizovanie
sebadisciplíny je tažké iba zo zaciatku, neskôr sa stane zvykom. Sebadisciplína je
myšlienkový rozkaz, ktorý si sami dávame, pretože pramení z nášho morálneho
presvedcenia. Úroven cloveka urcuje kvantita a kvalita jeho morálnych zábran. Tieto
zábrany sú priehradami. Mohutnými zdvihadlami psychických síl.
Prekonanie nesmelosti.
Ked nastolíme otázku nesmelosti, skôr ci neskôr zistíme, že si väcšinou uvedomujeme
iba jej vonkajšie znaky, kým procesy, ktoré sa v skutocnosti odohrávajú pod povrchom,
nám zostávajú zahalené tajomstvom.
Nesmelost je dvojcatom nedostatku sebavedomia. Je však mladším súrodencom,
pretože je vo velkej miere detinská. A to aj vtedy, ked cloveka zväzuje v zrelom veku.
Ked sa ponoríme do hlbokých vrstiev pojmu nesmelost, uvidíme tam predovšetkým
stratenú neistotu vychádzajúcu z duševnej biedy. Jej podstatou je bezmocná závislost
od mienky každého cloveka, od miliónov strašidelných odrazov svetových udalostí a
javov v zrkadle, na ktoré hladíme s hroznou úzkostou: ktovie, co ukážu o nás? Velakrát
nemáme ani ponatie, kto sme a akí sme v skutocnosti, a preto sa to usilujeme
dozvediet z pohladu a názorov ludí. Bojazlivý clovek je v skutocnosti schizofrenický
dospievajúci chlapec, ktorý blúdi v strašidelnom zámku v zrkadlách zohyzdených tvárí
ako jediný živý tvor. V každom zrkadle sa stretáva so sebou a každé zrkadlo ukazuje
inú skreslenú podobu.
Pri hlbších rozboroch objavíme aj to, že nesmelost je vo velkej miere otázkou vztahu. V
prítomnosti toho, koho považujeme za menejcenného alebo za rovnocenného, nikdy nie
sme nesmelí. Nesmelost sa nás zmocnuje vždy v blízkosti toho, koho pokladáme za
nadanejšieho, múdrejšieho, bohatšieho, významnejšieho, kto má vyššiu pozíciu. Od
koho závisíme. V rukách koho tušíme moc nad naším osudom. Nepochybne aj toto je
príznak detinskosti. Neštastím nesmelosti je malátna neschopnost, bezmocnost a
neinformovanost. Precenovanie samých seba podla falošných, detských hladísk a
potom podcenovanie sa vtedy, ked na základe takej istej zaujatosti precenujeme tých,
s ktorými sme sa stretli zoci-voci.
Na vytvorenie správnych vztahov je potrebná celková zmena pohladu, záhadný,
jednotný dozrievací proces: to, aby sme nášho vnútorného dospievajúceho mládenca
alebo devu vychovali.
Spôsob, ako prekonat nesmelost, zhrnieme do nasledovných zásad:
1.Nepozerajme sa na seba cez zrkadlo a mienku ludí, ale si získajme spolahlivé
informácie o skutocnosti žijúcej v nás.
2.Vychovajme toho namysleného a nevyrovnaného pubertálneho jednotlivca v nás.
3.Odstránme protirecenie casu medzi naším vnútorným štádiom a vekom. Vytažme
obdobie, v ktorom sa práve nachádzame bez toho, aby sme pred našou novou
zodpovednostou unikali do infantilných hier. Drobné radosti a úspechy nezrelého veku
nás nemôže uspokojovat práve tak, ako nás v dospelosti neuspokojí celodenné
pobehovanie po ulici s kotúlajúcom obrucou.
4.Nesnažme sa imponovat druhému cloveku, ale vždy sa pokúsime priblížit k vlastným
ideálom.
5.Do každej spolocnosti, do každého ludského vztahu vstupujme s presvedcením, že
nikto neznamená menej alebo viac ako my.
6.Nikdy neopovrhujme ludmi len na základe vonkajšieho hodnotenia, ale ani ich
nepodcenujme. Ak nás správanie nejakého namysleného cloveka velmi deprimuje,
predstavme si ho, ked ho bolí žalúdok, ked mu spadne na zem vajícko, ako cupí vo
vani... Humor vo velkej miere oslabí bolestivé napätie nesmelosti, lebo komu sa
smejeme, toho sa nebojíme!
Prekonanie strachu
Najstarším základným životným pocitom cloveka je strach. Zrodil sa spolu s
pominutelnostou. Len co sa nás zmocní, ochromí predovšetkým naše kontrolné orgány
a prevezme moc nad celým naším organizmom. Životnou pôdou strachu je
pochybovacnost, neistota, neurcitost a beznádej. Podmienkou jeho nebezpecných
experimentov je osobnost, v ktorej bujnie chaos a z toho vyplývajúca bezradnost.
Strach v cloveku rozprúdi energiu pudu nicenia života; vyvolá dojem, že naša forma
bytia je osudovo zlá.
Antitoxínom strachu je predsa predstavivost. Bdelá a vytrvalá svetelná sila
predstavivosti s obrovskou frekvenciou. Všimnite si, co robíme, ked sa niecoho bojíme.
V myšlienkach vrchovato naplníme prenikavou, intenzívnou hrôzou. Potom ich na úteku
od seba odsotíme. Urobili sme pravý opak toho, co sme mali urobit. Ved si predsa
nemôžeme dovolit dat strachu do rúk zbran, ktorú namieri proti nám. Zlovestné,
pochybovacné a nebezpecné myšlienky nikdy nezanechajme nevyriešené! Vec, ktorej
sa bojíme, musíme v myšlienkach rozobrat do najmenších podrobností a odhalit jej
absurditu. Choroby, bieda, nehody – ked si uvedomíme ich príciny a spoznáme
môžeme vládnut nad naším osudom, potom strach zostane voci nám bezmocný.
Ked rozoberieme neutešenú bilanciu našich strachov, môžeme konštatovat dve veci. Po
prvé, že sme sa vela ráz báli úplne zbytocne. Strachu sme venovali energiu, pomocou
ktorej sme sa mohli naucit cudzie jazyky, postúpit v zamestnaní alebo vytvorit velké
diela. Po druhé, keby sa aspon desatina našich obáv uskutocnila, boli by sme už
najmenej tisíc ráz aj s našimi príbuznými umreli, a to po tých najhorších útrapách.
Obidva fakty dokazujú, že velkú cast našich síl premárnime na neprospešné, negatívne
a nicivé veci. Prostredníctvom strachu si nikdy nezlepšíme osud, iba ho môžeme
výrazne zhoršit. Strachom sa nikdy neodstráni zlo, iba zbytocne vystupnuje jeho
nebezpecenstvo. Strach nás pred nicím neochráni, len nás zavedie do väcšieho
neštastia. Strach nelieci, ale vyvoláva chorobu.
Strachu sa, prirodzene, celkom nezbavíme a predsa je isté, že väcšine problémov sa
môžeme vyhnút, ak sme veci, ktoré hrozili tvrdými údermi osudu, dobrovolne
podstúpili v záujme rastu nášho poznania a duševnej ocisty.
Ciel života.
Naším osobitným cielom – v rámci kozmického ciela – je zjemnenie osobnosti každého
z nás na brúsnom kameni rôznych skúseností, možností, zážitkov, pokušení a výziev. A
to preto, aby sme svoje ideály vyniesli na povrch, uskutocnili ich a zažili. Kolko
prechodných cielov si musíme kvôli tomu vytýcit a dosiahnut, to závisí od skrytého
zákona nášho ducha. Táto otázka sa rozhodne rieši v osvietenom jednotlivcovi.
Ludský mozog je konvertorom medzi nižšími a vyššími svetmi. Je to jeho poslaním. Mal
by sa stat hlavným hrdinom nášho bytia. Okolo neho sa zoskupujú vlohy, ktoré ho
podporujú vo vývoji, naplnajú svetlom, aby lepšie fungoval. Prežité úlohy a dosiahnuté
prechodné ciele prinášajú poznatky, ktoré sa prostredníctvom neho stávajú
rozpoznanou pravdou ovencenou skutkami.
Hladanie tvorivých ideálov sa rodí z istoty, že z ideálov vytvoríme ciel a z ciela
osvojenú skutocnost. Ideály naplnené ctižiadostivostou zažíhajú ohne vôle, ktorá bud
vytvára osud, alebo ho rozväzuje. Ked chýbajú tvorivé ideály, náš duch otemnieva,
duša zhasína a telo sa rozpadá v chorobách. Tvorivé ideály hromadia životnú energiu a
energiu vývoja. Každý jedinec musí za nieco horiet, za nieco bojovat. Za prechodnými
cielmi sa vytvárajú dalšie a dalšie ciele a my musíme cez ne postúpit dalej, pretože nás
prevedú cez dôležitý úsek, ktorý by sme bez nich nedokázali prejst.
Záver.
Autorka knihy hovorí : „Kto sa chce stat pánom svojho osudu, vytvorit si harmonické
vztahy k svetu a k sebe samému, ten musí ovládnut svoje myšlienky, spoznat
mechanizmus svojej psychiky a raz a navždy z nej vyhnat strach.“
________________________________________ __________________________
Zdroje: