Má systematická filozofia ešte vôbec šancu?

Má systematická filozofia ešte vôbec šancu?
Má systematická filozofia ešte vôbec šancu? Túto otázku si kladie Karen Gloyová vo
svojom clánku s rovnakým názvom. Text odznel ako úvodný referát na zakladajúcom
zasadnutí medzinárodnej spolocnosti „System der Philosophie“ vo Viedni v roku 1991.
Dovolte mi krátky pohlad na formálnu stránku textu. Pri hladaní odpovede na
nastolenú otázku Karen Gloyová postupuje velmi precízne. Clánok je rozdelený do
štyroch castí (povieš názvy jednotlivých castí).V každej casti si autorka najprv
zadefinuje problém, ktorý v nej bude rozoberat (aký problém sa bude riešit vidno už zo
samotného názvu kapitoly). V druhej a tretej kapitole sú popísané dve možné
odpovede na ústrednú otázku. Po poukázaní na slabiny a rozpory týchto dvoch
odpovedí na riešenie problému opodstatnenosti existencie systematickej filozofie, sa
autorka dostáva ku 4. kapitole. V nej navrhuje vlastnú odpoved na otázku ci má
systematická filozofia ešte vôbec šancu.
Prejdime k obsahovej stránke textu. I. Kde stojíme dnes?
Je urcitým úvodom prednášky, v ktorej Gloyová rozanalyzuje postavenie systematickej
filozofie v súcasnosti. V bežnom myslení dnešnej doby je SF skoro bez výnimky
identifikovaná s tradicnou metafyzikou. Hovorí o páde tradicnej metafyziky, ktorá sa
snaží poznanie o svete zoradit do usporiadaného systému. Pád metafyziky bol
navodený najmä rozvojom empirických vedeckých výskumov s množstvom dát a tiež
presadením historicko - hermeneutických vied, ktoré priniesli zmenené chápanie
casovosti a kontingencie. Toto viedlo k odmietnutiu tradícií, ako aj k zanechaniu
nádeje, že bude niekedy možné systematický celok odôvodnit. Rozšírila sa silná averzia
voci každému imperatívu jednoty a systému. Miesto starých univerzálnych systematík
nastúpili nové filozofické smery, rozchádzajúce sa s intenciami i spôsobmi SF.
K jedným z prvých, ktorí sa vydali týmto smerom filozofovania bol Nietsche. Je
považovaný za otca postmoderny. Aforistický spôsob jeho filozofovania bol výrazom
vystupnovaného individualizmu a prieci sa každej forme SF. Dalším vplyvným
filozofom, pôsobiacim týmto smerom bol Heidegger. Podal obsiahlu kritiku tradície, do
ktorej okrem iného zahrnul aj tradicnú metafyziku. Na jej miesto kladie postulát
„ponechávania bytia s jeho pluralitou a diverzitou. Aj Gadamerova hermeneutika je
vedome antisystematická tým, že sa odvoláva na dejinnost a casovú viazanost nášho
myslenia. Nahradzuje jednotu zmyslu mnohostou diania zmyslu.
Tieto tendencie nás dostali do situácie sporu moderny a post moderny.
Je to spor o systematickost ci antisystematickost, jednotu ci radikálnu pluralitu, identitu
ci diverzitu atd. Ústredným pojmom moderny v tomto boji je systematickost a
postmoderny kaleidoskop.
Je však možná kritika systematickosti bez akejkolvek systematickosti?
II. Tradicná systematika
Nakolko je pojem „systém“ v dnešných diskurzoch používaný rôzne je treba ho najprv
definovat. „SYSTÉM“ pochádza z gréckeho „SYSTÉMA“ a „SYNTASIS“, v ktorého základe
je sloveso „SYNESTÉMI“ teda zostavovat. Systém je teda zostavovanie a z neho
vychádzajúce tvary a spojenia zostavovaného. Dôležité je, že samo zostavovanie je od
zaciatku videné v urcitej perspektíve, ktorá riadi výber toho, co sa zostavuje. Systém
má teda usporadujúcu funkciu, ktorá mnohost javov, ktoré nás obklopujú, uvádza do
usporiadaných pomerov a dráh.
Rozlišujeme dve základné formy SF:
A.) Prísny monizmus
- diskredituje alebo vylucuje pluralitu a diverzitu
- jednostranne postuluje imperatív jednoty a nedbá na oprávnené nároky mnohosti;
všeobecné a spolocné si cení viac ako zvláštne a individuálne
- historickým príkladom takejto SF je Parmenidovo ucenie, ktoré všetko, co sa ponúka
ako mnohost, diferencia a vztažnost vníma ako jedno, homogénne a identické
K: takéto ucenie je však vystavené vnútornému rozporu. Tvrdenia o absolútnom
monizme musia vo svojej teoretickej explikácii používat množstvo kategoriálnych
urcení ako nepominutelnost, nehybnost, celistvost, dokonalost atd. Vyjadrenie
všejednoty bytia clovekom sa teda nemôže zaobíst bez mnohosti. B.) SF, akceptujúca
mnohost
Sem možno zaradit dva základné modely SF:
a.) Klasifikacný model
takýto systém predstavuje stupnovitú stavbu nadradenosti a podradenosti so spádom
subordinácií (rozdeluje súcno do rodov, druhov poddruhov...)
K: vždy sa však nájde nieco cím sa dva indivíduá odlišujú, a teda v delení by sa dalo
pokracovat do nekonecna.
b.) Dialektický model
postuluje jednotu s vnútornou dualitou
III.
Postmoderná kritika
Kedže sa tradicnej metafyzike nepodarilo obhájit jednotu bytia, ci už výlucnú alebo
pripúštajúcu mnohost, prišla na scénu postmoderna, ohlasujúca zánik systematickej
filozofie.
Pre krátke charakterizovanie postmoderny možno použit 6 téz Wolfganga Welsha:
1. základným konceptom postmoderny je téza o radikálnej pluralite
2. opodstatnenost tézy o pluralite sa dokazuje poukázaním na skúsenosti, že jedna a tá
istá udalost sa rôznym pohladom javí rôzne
3. prijatie plurality prináša antitotalitárnost a oslobodenie vo všetkých oblastiach,
vrátane politickej a sociálnej.
4. téza o pluralite je kritériom vo všetkých oblastiach
5. postmoderna nechce byt popretím, ale domyslením a radikalizáciou moderny
6. základný postoj postmoderny je etický, nakolko musí reagovat na konflikty, ktoré so
sebou pluralita prináša
K: Hlavná kritika sa zameriava na radikálnost jej základnej premisy, totiž na
predpoklad radikálnej plurality. Tvrdenie o absolútnej pluralite totiž samo v sebe
zahrna nejakú jednotu a prepojenie. Je potrebný nejaký vztah na spolocného referenta
(pluralita si nárokuje byt spolocná všetkému?). Aby sme mohli pochopit seba je
potrebný vztah k druhým. Pluralitu možno chápat len na základe identity. Identitu
možno pochopit len vo vztahu k iným.
A prítomnost vztahu by medzi vecami vytvorila urcitý systém, co chce postmoderna
popriet.
Z uvedeného teda vidno, že bez nejakej jednoty a sprostredkovania sa jednoducho
zaobíst nedá.
IV. Budúci koncept historicko-genetickej systematiky
Po poukázaní na nedostatky tradicnej SF ako aj postmodernej akcentácie radikálnej
plurality prechádza Gloyová k predstaveniu odpovede co so SF. Na scénu prichádza
model tzv. historicko-genetickej systematiky. Základným pojmom tohto modelu je
pojem otvoreného systému, ktorý je so svojim prostredím v trvalej interakcii, ci už
materiálnej alebo duchovnej (informacnej). Existencia otvoreného systému je
podmienená dynamickým správaním. Táto dynamika spocíva v neustálom obnovovaní
stavu rovnováhy v neustálych reorganizáciách systému.
Velmi dôležitou sa v tejto súvislosti javí otázka prechodu z jedného stavu rovnováhy
do druhého. Existuje spolocná tendencia chápat tento prechod ako regulovaný, no
modelov tejto regulácie je viacero:
1.) prechod podriadený kategórii kvantity
- rast alebo úbytok nejakého systému
- dejiny vedy a DF by potom boli postupnou kumuláciou vedenia
K: ako by sa dala vysvetlit vzrastajúca komplexnost teórií a casto úplne nové
formulácie
2.) prechod podriadený kategórii kvality
- vývoj ide od jednoduchších po stále komplexnejšie útvary. Toto možno pozorovat
prakticky v každom odvetví
K: naberaním komplexnosti môže dôjst k znemožneniu poznania
3.) téza o vývoji
- vývoj systémov je tu chápaný ako teleologický
- vývoj je konecný a ohranicený pociatkom a koncom
K: priviedlo by nás to k snahe o konecný a ucelený systém (Hegel), co sa však
historicky nepotvrdilo
4.) téza o evolúcii
- prechod prebieha v skokoch do nasledujúcich avšak heterogénnych systémov a
paradigiem
- zabráni sa finalistickému chápaniu vedy a prejde sa ku kvázi finalistickému
5.) interpretácia dynamická (rytmická)
- systém nestojí ako hotový útvar až na konci procesu vývinu, ale je v a behom
procesu prítomný
- systémový celok je totožný so samotným procesom
Ako vidíme aj interpretácia otvoreného systému plynulej rovnováhy opätovne prináša
pluralitu interpretácií.
Toto, tvrdí Gloyová, nastoluje otázku, ci tento rozpad do plurality opät nedáva priestor
téze o pluralite, ktorú sme mali v úmysle pochovat.
Skúsme v krátkosti zhrnút Gloyovej odpoved na otázku: ci má systematická filozofia
ešte vôbec šancu. Podla autorky prednášky je existencia SF opodstatnená. Nejedná sa
však o tradicný systém. Ústredným pojmom novej , historicko-genetickej SF je
otvorený systém plynulej rovnováhy. Tento v sebe zlucuje systém aj pluralitu.