Keď si ľudstvo pred desiatimi rokmi pripomínalo 150 rokov fotografie, meno Jozef Maximilián Petzval nechýbalo medzi pioniermi tohoto veľkého vynálezu. Ale v zahraničnej odbornej literatúre sa možno s ním stretnúť ako s významným rakúskym, maďarským či českým matematikom, ktorý vypočítal vysokosvetelný fotoobjektív. Tým sa vlastne začali dejiny modernej fotografie…
Za jej spolutvorcom sa vydajme do jeho rodiska na úpätí Belianských Tatier - do Spišskej Belej, kde uzrel svetlo sveta 6. januára 1807 v rodine kantora. Na lýceu v Levoči mal problémy s matematikou, ktorá ho sprevádzala celý tvorivý život. V jej štúdiu pokračoval na peštianskej univerzite, kde sa v roku 1830 veľkou mierou zaslúžil výpočtami pri budovaní hrádzí na skrotenie rozvodného Dunaja. Roku 1837 ho povolali za katedru profesora univerzity do vládnucej Viedne.
Veľké objavy v tridsiatych rokoch 19. storočia signalizovali budúci netušený rozmach vedy a techniky. Európu šokoval francúz L. M. Daguére vynálezom tzv. dagerotypie, ako sa vtedy nazýval fotografický proces. Tento prevratný objav mal však vaľa problémov a ten najväčší - malú svetelnosť objektívov, približne 1:15, a z toho vyplývajúci dlhý expozičný čas 5 až 6 minút. A to znamenalo, že napr. portrétovaná osoba musela celý ten čas strnulo sedieť v žiadanej pozícií, aby sa mohol zhotoviť jej obrázok.
Petzval vedel, že tento veľký problém fotoobjektívu môže vyriešiť len vynikajúci matematik a fyzik: matematicky vyjadril svetelný lúč, prepočítal jeho vlastnosti pri prechode rozličným prostredím, určil kvalitu týchto prostredí a donútil ho po rôznych úpravách urobiť určité úlohy - napr. zapísať obraz na citlivú vrstvu fotografickej dosky alebo zväčšiť obraz pozorovaného predmetu v ďalekohľade a pod. Pod viedenským Kahlenbergom si v zrušenom kláštore zriedil mechanickú dielňu a laboratórium a pustil sa do veľkého problému. Za necelý rok skonštruoval fotografický objektív, ktorý bol na vtedajšie pomery priam zázrakom. Nielenže dokonale ostro kreslil, ale mal takú svetelnosť, že skrátil minútové expozície na sekundy. Bol to objektív nesymetrický - teda vcelku štvoršošovkový - s relatívným otvorom 1:3,4, ale s malým zorným poľom asi 20°, čo pri portrétnej fotografii nebolo chybou.
Petzval ako prvý konštatoval, že dokonalejšie objektívy bude možno zostrojiť, keď budú objavené nové optické sklá. No až takmer o pol storočia ich začala vyrábať a dodávať nová firma Dr. O. Schott v Jene.
Je nesporné, že Petzval položil základy fotografickej optiky, a preto mu patrí miesto i po boku Daguérra a Niépca ako spoluzakladateľa fotografie po fyzikálnej stránke. V roku 1843 začal zlepšovať ďalekohľad a mikroskop. Vyriešil princíp dnešného divadelného ďalekohľadu - “kukátka” a mal v pláne skonštruovať elektrický svetlomet pre vojenské účely, ale nedokázali ho vyrobiť podľa jeho projektov.
Petzvalové fotoobjektívy v tom čase sa už dostali na svetové trhy zásluhou známeho viedenského optika F. Voigtländera, ktorý ich vyrábal vo svojich prístrojoch a čoskoro mu priniesli veľký kapitál. Na svetovej výstave v Paríži získal za Petzvalov objektív striebornú medailu. Najslávnejšie európske univerzity a akadémie menovali nášho rodáka za svojho čestného člena, medzi nimi aj Jednota českých matematikov v Prahe (1881). Okrem priekopníckých prác z optiky publikoval približne 90 štúdií i odborných prác z matematiky (Petzvalove sedemmiestne logaritmy, atď.). Až do konca života 17. septembra 1891 zostal sklamaný z neseriózneho podnikateľa Voigtländera, čo vyjadril aj v symbolickej vete: “Podmanil som svetlo, mám ho v hrsti, ale na svete je ešte príliš veľa tmy!” Vedecký svet si ho uctil pomenovaním jedného z kráterov na odvrátenej strane Mesiaca, vo Viedni má ulicu v centre mesta a v arkádach univerzity mu vyhradili čestné miesto. A my…?