Ludské a obcianské práva

Ludské a obcianské práva
OBSAH
1 Úvod 5
2 Metodika práce 7
3 Teoretická cast 8
3.1 Chammurapiho zákonník 8
3.2 Desatoro božích prikázaní 8
3.3 Rímske právo 9
3.4 Magna charta libertatum 9
3.5 Zlatá bula 10
3.6 Ústavný vývoj na slovenskom (ceskoslovenskom) území 10
3.6.1 Ústavy prvej republiky 10
3.6.2 Totalitné ústavy 12
3.7 Hlavné medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa
ludskými právami 14
3.8 Porušovanie dokumentov v SR 15
3.8.1 Porušovanie medzinárodných dokumentov 15
3.8.2 Porušovanie ludských práv zakotvených v ústave a 17
zákonoch SR
3.9 Porovnanie a trendy v rámci skupiny pridružených
krajín EÚ 19
3.10 Legislatívna rovina 21
3.11 Rovina politickej kultúry 22
4 Výskumná cast 25
4.1 Formulovanie ciela 25
4.2 Hypotéza výskumu 25
4.3 Metóda výskumu 25
4.4 Výber študentov 25
4.5 Analýza a interpretácia výsledkov výskumu 27
5 Záver 37
6 Zoznam použitej literatúry a internetových adries 38
7 Príloha 39
1 ÚVOD
Na nasledujúcich stranách sa budeme bližšie zaoberat problematikou ludských práv a
slobôd. Najprv sa preto pozrieme, co sa vo všeobecnosti chápe pod týmto pojmom.
Napr. Slovník spolocenských vied (SPN 1997) hovorí: „Ludské práva sú oprávnenia
priznané jedincovi, ktoré mu umožnujú plne využívat svoje schopnosti, inteligenciu,
talent a znalosti na uspokojenie svojich záujmov, potrieb a túžob. Sú také podstatné
pre dôstojnost a autentickost ludskej bytosti, že by ich mala rešpektovat každá
politická moc. Ich odnatím ludská bytost prestáva byt clovekom. Ludské práva sú
priestorom slobody jedinca, do ktorého nesmie zasahovat štátna moc.“
Za prvé deklarácie sa považujú americká Deklarácia nezávislosti (1776) a francúzska
deklarácia práv cloveka a obcana (1789). Nový rozmach ludských práv nastal po druhej
svetovej vojne zásluhou OSN. Valné zhromaždenie OSN prijalo v roku 1948 Všeobecnú
deklaráciu ludských práv, ktorá sa stala východiskom pre dalšie dokumenty, najmä
Medzinárodný pakt o obcianskych a politických právach (1966) a Medzinárodný pakt o
hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966).
My sa však budeme snažit o pohlad na ich vývoj v širšom uhle, pretože si myslíme, že
nám to umožní pochopit zmysel niektorých práv, súvislosti medzi nimi a lepšie
odhadnút smerovanie spolocnosti v tejto oblasti. Možno sa opýtate preco. Preco je
dobré poznat vývoj práv, naco hladat ludské práva zakotvené napríklad v Chamurapiho
zákonníku, aténskom, ci rímskom práve...
Pokúsime sa aspon v strucnosti odpovedat a bude to odpoved nielen na túto otázku.
Pre lahšie sledovanie našich myšlienok sme odpoved rozdelili do niekolkých bodov. ·
Problém práva (právo - súhrn práv a povinností) a jeho porušovania je starý ako
ludstvo samo. Je to asi jednou z prirodzeností cloveka, že ho láka všetko zakázané. Pre
príklady nemusíme chodit daleko, stací nám zobrat si do ruky Bibliu, a hned na
zaciatku Adam, Eva a zakázané ovocie.. · Ak chceme nejaký problém riešit, musíme
preniknút do jeho podstaty a tak je to aj v tomto prípade. Tak ako každá cesta aj vývoj
cloveka a jeho práv a slobôd smeruje „odkial“ – „kam“. Ak chceme poznat „kam“, mali
by sme najprv zistit „odkial“. Je to ako v geometrii. Nikto nedokáže narysovat úsecku
ak pozná len jeden bod. O to tažšie je to s krivkou.
Dovolte malú schému:
„kam“
„súcasný stav“
„odkial“
Bod, ktorý poznáme (vieme zistit), je „súcasný stav“ ludských práv. Dalej potrebujeme
co najviac bodov z minulosti, aby sme si mohli urobit co najjasnejšiu predstavu o
doterajšom vývoji ludských práv. Potom môžeme na základe zisteného nazerat do
budúcnosti. Ved národ, ktorý zabudne na svoju minulost nemá pred sebou velkú
budúcnost.
· No a také „nazeranie do budúcnosti“ nám napríklad pomôže vidiet nástrahy
ohrozujúce práva cloveka a vyhnút sa im (za ideálneho stavu by sa už nikdy nemal
opakovat holokaust, vojny a iné hrôzy). Co je nemenej dôležité, jasnejšie uvidíme aj
súcasnú situáciu (napríklad v com pokrivkáva terajší systém...).
Cielom nasledujúcich strán nie je vypracovat podrobnú analýzu súcasného právneho
systému, ani konkurovat historikom práva.
Chceme len sústredit materiál, z ktorého by sme sa mohli myšlienkovo odpichnút, a na
ktorom by sme mohli postavit svoje závery. Nerobíme si ilúzie, že naša práca zmení
svet. Nás však donútila zamysliet sa nad týmto problémom a ak sa to stane každému,
kto si ju precíta budeme viac ako spokojní. K jej vypracovaniu nás viedla naša
nespokojnost s prístupom k dodržiavaniu ludských práv. I záujem o históriu a súcasnú
politickú situáciu doma i za hranicami, najmä však túžba žit v lepšom svete a prispiet k
tomu svojou trochou. Prajeme si, aby sme my a naši potomkovia nemuseli prežit to co
naši rodicia a starí rodicia. Považujte, prosím, túto prácu za oslavu toho, kto pre
dosiahnutie tohto ciela cokolvek urobí.
2 Metodika práce
V našej práci, predovšetkým v teoretickej casti, sme vychádzali z odbornej literatúry v
odbore história, právo, politológia a štatistika, a tiež z vlastných skúseností so stavom
ludských práv na Slovensku. Fakty, ktoré uvádzame v tejto práci, sme z velkej casti
získali na Internete. Výraznou pomocou nám bola rocenka z edície Slovensko v pohybe
– Súhrnná správa o stave spolocnosti a trendoch na rok 1997 vydaná Inštitútom pre
verejné otázky. Táto rocenka zaznamenáva obdobie novodobých dejín Slovenska, v
ktorom boli najcastejšie a najvýraznejšie porušované ludské a obcianske práva.
Na základe vlastného výskumu sme zistili, že študenti a obcania všeobecne, nepoznajú
svoje práva, a ak áno, len v malej miere. Nie všetci vedia na koho sa obrátit v prípade
ich porušovania.
Chceli by sme navrhnút riešenia tohto problému a zhrnút aspon základné dokumenty
týkajúce sa ludských práv, a takto napomôct budovaniu kultivovanej obcianskej
spolocnosti na Slovensku.
Otázky v dotazníku, ktorými sme zistovali názory a vedomosti študentov v oblasti
ludských práv , sme vyhodnocovali na základe viacerých kategórií – viera, pohlavie, typ
školy.. Z celkového poctu 234 respondentov sme vybrali na základe metodológie 120
respondentov. 3 TEORETICKÁ CAST
3.1 Chammurapiho zákonník
Ked sa v 19.storocí pred Kristom usadil v oblasti Babylonu další amurejský kmen,
nestalo zdanlivo nic mimoriadne. Sumersko - akkadské obyvatelstvo kraja sa
jednoducho muselo zmierit so skutocnostou, na ktorej nemohlo nic zmenit.
Pristahovalci však nezanikli medzi starousadlíkmi ako iné kmene, ale dokázali vzápätí
vytvorit, hoci nevelký, vlastný štát. Uplynulo sotva sto rokov a potomok týchto
kocovných Amurejcov Chammurapi (1792-50 pred Kr.) vytvoril velríšu od Perzského
zálivu po Sýrsku púšt. Bol nepochybne velkým bojovníkom a štátnikom, ale nás skôr
zaujíma jeho zákonodarné úsilie.
Zákonodarstvu a všetkému, co s ním súviselo, venoval mimoriadnu pozornost. Ak sa
niekto dovolával spravodlivosti až u neho, dal vždy celý prípad prešetrit, a to i vtedy
ked išlo o žalobu namierenú priamo proti palácu. A nemožno už tu vidiet zárodky práva
na spravodlivý proces? Alebo dalej § 1: „Ak niekto niekoho obvinil a udal ho z vraždy,
ale nevedel mu to dokázat, ten, kto ho obvinil, bude potrestaný smrtou.“ Možno sa aj
toto podobá na dnešné: právo na zachovanie dobrej povesti a na ochranu mena.
Paralel s dnešnými právami tam nájdeme ešte vela, všetky však majú jednu spolocnú
crtu. Je pre ne príznacné, že na ochranu jedného práva porušuje druhé napríklad trest
za poškodenie dobrého mena je porušením najzákladnejšieho práva, práva na život.
Bola však taká doba, a vtedy bol Ch. zákonník obrovským pokrokom. „Aby silný
neubližoval slabému, aby sa sirote a vdove dostalo práva, aby v Babylone – meste,
ktorého základy sú zaistené ako nebesá a zem, sa súdila podla práva krajiny, aby
ukrivdený dosiahol právo vyryl som svoje vzácne slová na svoju sochu KRÁL
SPRAVODLIVOSTI.“
3.2 Desatoro božích prikázaní
Ovela pokrokovejší bol další zákonník, ktorý vznikol ani nie dvesto rokov neskôr. Áno
tušíte správne je to Desatoro. Jeho aktuálnost a nadcasovost možno odvodzovat od
jeho božského pôvodu, ale ved aj Chammurapi tvrdil, že jeho zákony mu diktoval boh
spravodlivosti Šamaš.
5. Nezabiješ! – právo na život – zakazuje sa v nom škodit blížnemu, alebo sebe na tele
i na duši. Ani zvieratá sa nesmú trýznit
7. Nepokradneš! – právo na ochranu majetku
8.
Nepovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! – právo na ochranu dobrej povesti a
mena ...
3.3 Rímske právo
Pre nedostatok priestoru sa nemôžeme rímskemu právu venovat podrobnejšie a ani to
nie náplnou tejto práce. Rímske totiž netvorili všeobecne platné ustanovenia, ale
pozostávalo z jednotlivých actiones (žalôb). Preto za všetky vyberieme len jeden
príklad:
Milánsky edikt (313) „Ja, cisár Konštantín, a ja, cisár Ricinius, sme zvážili všetko, co
slúži na úžitok a osoh štátu a rozhodli sme sa poskytnút krestanom, tak ako aj všetkým
ostatným, slobodnú volbu nasledovat toho boha, ktorého si želajú, aby nám bolo
božstvo a nebesá, nech sú akékolvek, naklonené.“ Co iné sa za týmto skrýva, ak nie
sloboda vierovyznania.
Pravdaže rímske právo poznalo aj základné ludské práva (právo na život, na ochranu
majetku...), ale nepriznávalo ich všetkým. Podla „Osobného práva“ mali „osobnost“ –
caput – persona (schopnost byt nositelom práv a povinností) len tí, ktorí splnali tieto
podmienky:
1. sloboda
2. obcianstvo
3. celné postavenie v rodine
(podla Corpus iuris civilis – zbierka rímskeho práva, ktorá vznikla okolo 530 zásluhou
cisára Justiniána).
3.4 Magna charta libertatum
Rímske právo sa používalo pocas celého stredoveku. Pod jeho vplyvom vznikla aj
anglická Velká listina slobôd (Magna charta libertatum). Neznamenala výrazný posun,
len znovu potvrdila dovtedy platné zásady, ktoré však boli panovníkom porušované.
Platila len pre slobodných obyvatelov ciže šlachticov. Pre jednoduchých ludí nemala
zásadnejší význam. Opät sa tu uzákonuje právo na spravodlivý súdny proces:
„Každému slobodnému obyvatelovi sa zarucuje, že ho nebudú svojvolne prenasledovat
a súdit ho môžu len stavovsky seberovní a podla zákonov krajiny.“ Význam Velkej
listiny je skôr v tom, co otvára než v tom, co v skutocnosti je. Na podobných zásadách
stála aj listina Habeas corpus (1679) – presne stanovovala podmienky zatknutia.
„Žiadny slobodný muž nebude uväznený alebo vypovedaný ani inak znicený, pokial sa
tak nestane zákonným rozsudkom jemu rovných alebo zákonom krajiny.“
3.5 Zlatá bula
Je to dokument myšlienkovo velmi podobný Velkej listine, týka sa predovšetkým
králových servientov, rozdelovania a darovania majetkov (spravodlivo darované
majetky nemôžu byt bezdôvodne odnaté) Pre prostých ludí nemala velký význam,
pretože obhajovala iba práva šlachty.
3.6 Ústavný vývoj na slovenskom (ceskoslovenskom) území 3.6.1 Ústavy prvej
republiky
Recepcný zákon (zákon c.11/1918 Zb. o vzniku samostatného štátu z 28. 10. 1918).
Schválený Národným výborom ešte v den vzniku prvej republiky.
Potvrdzuje odtrhnutie od Rakúsko – Uhorska a uvádza vzniknutý Ceskoslovenský štát
ako suverénny a samostatný, s jedným národom ceskoslovenským. Neurcuje ešte
formu štátu.
Docasná ústava (zákon c. 37/1918 Zb. zo dna 13. 11. 1918 o docasnej ústave).
Ustanovuje formu štátu – republiku. Obsahuje 4 „clánky“. V clánku 1. sa Národný
výbor rozšíril (na 256 clenov) a súcasne s tým sa premenil na jednokomorové Národné
zhromaždenie, ktoré malo vypracovat riadnu ústavu. (Zastúpenie politických strán sa
zhodovalo s ich zastúpením v Národnom výbore). Clánok 2. popisuje úrad prezidenta *.
Celného predstavitela štátu a armády volí NZ. Má okrem práva veta (možnost vrátit
parlamentu už schválený zákon k novému prejednaniu) viac menej reprezentatívnu
právomoc – zjednáva zahranicné zmluvy, na doporucenie vlády menuje sudcov, VŠ
profesorov, vyšších dôstojníkov a na doporucenie NZ tiež: clenov vlády, vypovedá
vojnu a vyhlasuje mier, podpisuje zákony. Dalej má právo vyhlásit amnestiu, udelit
milost odsúdenému a zastavit trestné pojednávanie proti obžalovanému. Nie je trestne
zodpovedný a pred nastúpením do úradu je povinný zložit prezidentský slub. V clánku
3. a 4. je opísané zastúpenie výkonnej moci – vláda (prezident opísaný samostatne) a
súdnej. Ústava bola naozaj docasná, strucná (2 x A4), nezaoberá sa napríklad imunitou
sudcov a poslancov a právami menšín?
* Tejto kapitole venoval bývalý Národný výbor pravdepodobne rozsiahlu pozornost – je
cez celkovú strucnost dokumentu pomerne rozsiahla a dobre prepracovaná. Naše
nadchádzajúce ústavy ju prijímajú celkom bez zmien.
Ústavná listina Ceskoslovenskej republiky (zákon c. 121/1920 Zb.). Vydaná 19. 2.
1920 NZ ako prvá riadna ústava nedávno vzniknutej republiky. Predslov tu zastupuje
samostatný zákon (z tohto dna), „ktorým sa uvádza Ústavná listina Ceskoslovenskej
republiky“, ktorá ruší zákony odporujúce ústave, potvrdzuje jediný národ
ceskoslovenský a definuje cinnost a zloženie ústavného súdu. Ústava prehlasuje
Ceskoslovenskú republiku za suverénny štát národa ceskoslovenského. Zavádza úplnú
rovnost všetkých ludí pred zákonom – ruší výsady rodu, povolania a pohlavia.
Ustanovuje formu štátu – republika, štátny znak a farby, nedotknutelnost hraníc štátu
(zmena môže byt schválená len ústavným zákonom), nedelitelnost a jednotnost
územia. Ceskoslovenskú republiku tvorí zem ceská, moravská, slovenská a
Podkarpatská Rus, ktorá má zvláštne autonómne postavenie. Obcianstvo je jednotné –
ceskoslovenské.
Splna už hlavné zásady demokracie – rozdelenie štátnej moci a do oboch komôr NZ
volebné právo rovné, všeobecné, priame a tajné (podla zásady pomerného zastúpenia),
zarucuje práva národných, jazykových, náboženských a všetkých ostatných menšín,
dalej nezávislost sudcov a ich ochranu (nemôže byt zbavený prípadu, prevelený atd.),
zarucuje obcianske práva a slobody (*, nové domáce ucenie, slobodné myslenie,
súkromné vlastníctvo je obmedzené iba zákonom). Rodine ponúka ochranu štátom.
Zavádza brannú povinnost. Zákony ustanovuje NZ, ktoré sa skladá z Poslaneckej
snemovne (vol. pr. od 21, pas. 30 rokov, na 6 rokov) a Senát (vol. pr. od 26, pas. 45
rokov, na 8 rokov). Poslanci, senátori majú poslaneckú imunitu (nepostihnutelnost za
výroky v Národnom zhromaždení a možnost odmietnut svedcit na súde, pokial sa
svedectvo týka výkonu ich funkcie) a skladajú slub podobne ako prezident a ministri.
Obidve komory navrhujú zákony a uznášajú sa na nich (väcšiu právnu silu a právomoc
má Poslanecká snemovna). Exekutívou je poverená vláda (vytvorená zo zástupcov
najsilnejších strán v Národnom zhromaždení) a prezident (volený na 7 rokov, od 35
rokov), postihnutelný iba za vlastizradu. Zvoláva NZ a môže rozpustit obidve jeho
komory (tie by zastupoval 24-clenný výbor, ktorý volia poslanci zo svojho stredu).
Vláda je zodpovedná NZ, vydáva vládne nariadenia a podáva NZ návrhy zákonov. Na
cele vlády stojí predseda, ktorý je po mocenskej stránke prvým mužom štátu. Ostatní
clenovia vlády – ministri, sú poverení vedením urcitého rezortu štátu (financie,
zahranicnú politiku, obchod atd.). Súdnu moc vykonávajú súdy s rôznou právnou silou
– Ústavné Najvyššie, vrchné, krajské a okresné súdy. Súdne pojednávanie je ústne a
verejné. Obcan má právo sa odvolat k vyššiemu súdu. Ústava bola vo svojej dobe
najpokrokovejšou na svete. Cerpala z americkej, francúzskej (i Decembrovej) ústavy.
Tieto vzory sa podarilo v niektorých bodoch dokonca prekonat (napr. Zarucuje
osemhodinovú pracovnú dobu a volebné právo pre ženy. Konkrétne volebné právo pre
ženy neobsahovala v tej dobe žiadna iná ústava.). V roku 1945 doplnili ústavu
Benešove dekréty a Košický vládny program ( vid. Ludovo demokratická. Ústava. *
Decembrová ústava
3.6.2 Totalitné ústavy
Ludovodemokratická ústava (úst. Zák. c.15/1948 Zb.). Ústava „9. mája“ bola
„medzistupnom“ v prechode od kapitalizmu k socializmu. Obsiahle nacionálne ladené
prehlásenie strucne uvádzajú históriu Ceskoslovenského štátu, kritizuje prvú republiku
ako buržoáznu spolocnost, odsudzuje Nemcov a oslavuje „sovietskych bratov“(po vojne
sa nebolo comu divit, ale malé vyjadrenie vdacnosti a priatelstva by zrejme bolo pre
nás i pre ZSSR dôstojnejšie). Obsahovo sa skladala z troch castí a) ustanovenia prijaté
z Úst. listiny (1920) – naj.
Štátne orgány, súdnictvo obcianskeho práva, slobody a povinnosti, b) správne zmeny
podla Košického vládneho programu, c) uzákonuje februárový prevrat a zmeny
spôsobené v súvislosti s ním a s cestou socializmu. Ústava sa skladá z 12 základných
clánkov a 10 kapitol. Základné clánky obsahujú novo uzákonené sociálne práva a
rozdelujú pôvodnú národnost ceskoslovenskú na ceskú a slovenskú (pricom obidva
národy sú si rovné) – vzniká unitárny štát.
Socialistická ústava. Rovnako ako predchádzajúca ústava mala zaistit cestu k novému
spolocenskému zriadeniu – komunizmu (založenom na Marxizme – Leninizme). „Zdroj
moci sa zúžil z ludu na lud pracujúci.“ Vedúcu úlohu v Národnej fronte, vtedy aj v štáte
zastáva „robotnícky a rolnícky predvoj“ – KSC. Uzákonuje socialistické zriadenie a
hospodárenie, kde všetka cinnost a konanie sú podriadené celku – socialistickej
spolocnosti. Nabáda k spolupráci so Sovietskym zväzom a s ostatnými socialistickými
štátmi. Ekonomickým základom je socialistická hospodárska sústava (hospodárstvo
štátne a družstevné), ktorá diskriminuje súkromné podnikanie a vlastníctvo (podnikatel
nesmie mat, okrem seba samého, zamestnancov – „vykoristovanie cloveka clovekom
navždy odstránené“). Súkromné vlastníctvo (a hospodárstvo) je tým obmedzené na
osobnú prácu. Pokracuje v asymetrickom modely ústavy – obmedzuje moc SNR a ruší
zbor poverencov. CSSR vtedy nadalej zostávala unitárnym celkom. Z minulej ústavy
prijíma obcianske práva a rozdelenie štátnej moci (všetko podriadené soc. spol.).
Zákonodarné zbory tvoria federálne zhromaždenie, SRN a novo zavedená CNR.
Zdôraznuje sa zodpovednost zastupitelských zborov (FS, CNR, SRN a NV) ludu, ktorých
clenovia sú odvolatelní ludmi (napr. v urcitom kraji), ktorí ich zvolili. Socialistická
ústava prevzala z tej docasnej obcianske práva a právo na vzdelanie rozšírilo o
bezplatné stredné a dokonca aj vysokoškolské a upevnila práva sociálne. Výucba
prebieha v prísne vedeckom (potlacený náboženský názor na svet) a socialistickom
duchu. Sústava súdov sa rozrástla o najvyššie súdy obidvoch republík (hned pod Naj.
Súdom CSSR). Potvrdila sudcov z ludu, zrušila menovanie a zaviedla volitelnost
všetkých sudcov na dobu urcitú (10 rokov pre sudcov z povolania a 4 roky pre sudcov z
ludu). Potvrdzuje ochranu sudcov (nezávislost, neodvolatelnost...) a imunitu poslancov.
Zavádza prokuratúru – dozor nad plnením zákonov (v cele generálny prokurátor
(CSSR, CR, SR) – zodpovedný zákonodarnému zboru, ktorý ho zvolil). Ústavný zákon o
ceskoslovenskej federácií a o postavení národností. 27. 10. 1968 nahradil Ústavný
zákon (c. 143) o ceskoslovenskej federácií ústavné hlavy III, IV, V a VI.
Ustanovuje federáciu dvoch rovnoprávnych národov – Cechov a Slovákov (so spol.
správnym systémom, zahranicnou politikou, obranou, hospodárstvom a obcianstvom).
Potvrdzuje jednotné plánované socialistické hospodárstvo a clenstvo v socialistickej
sústave. Velmi podrobne popisuje hospodárstvo (mimo ustanovenia o rozpocte a
daniach, colníctve, JZD aj.). Zavádza jednotnú sústavu cien v celom štáte. Zdôraznuje
podporu rozvoja socialistických spolocností, ich kultúry, vedy a techniky a taktiež
životného prostredia. Dvojkomorové Federálne zhromaždenia (pôsobí 5 rokov) tvorí
snemovna ludu (200 – Cesi 2/3 kresiel) a snemovna národov (75 Cechov a 75
Slovákov). Snemovne majú takú istú právnu silu (na rozdiel od prvo republikovej i
súcasnej Poslaneckej snemovne a Senátu). Snemovna národov zabezpecuje zákaz
prehlasovania slovenských poslancov, ktorí zákon o federácií novo zavádza a
vymedzuje prípady jeho platnosti (napr. schválenie federálneho rozpoctu, ústavného
zákona, vyslovenia nedôvery federálnej vláde). Každá snemovna si volí predsedníctvo a
zriaduje výbory ako svoje iniciatívne a kontrolné orgány. Zákony, týkajúce sa iba
urcitej republiky schvaluje CNR, respektíve SRN. Obdobné pravidlá platia pri výkonnej
a súdnej moci. Ústavný súd má 12 clenov (6 Cechov a 6 Slovákov, 8 sudcov a 4
náhradníkov, na 7 rokov). Systém obecných zastupitelstiev (NV) zostal zachovaný.
Práva všetkých národných menšín (rovnost, jazyk, kultúra a iné) – hlavne Madarov,
Nemcov, Poliakov a Ukrajincov zaistuje ústavný zákon o postavení národností v CSSR,
schválený taktiež 27. 10. 1968. 3.7 Hlavné medzinárodné dokumenty zaoberajúce sa
ludskými právami
Ideálny stav ludských práv vyjadrujú v modernom demokratickom svete ich všeobecné
deklarácie, charty ci medzinárodné dohovory. Reálna podoba ich dodržiavania a
praktického uplatnovania však závisí predovšetkým od štátu, v ktorom ludia žijú, alebo
ktorého sú obcanmi. Štát ich ludské práva kodifikuje ústavou a celým svojím právnym
systémom, dáva ich dodržiavaniu inštitucionálne záruky, svojou každodennou politikou
voci svojmu obyvatelstvu vytvára priaznivé ci menej priaznivé až nepriaznivé
prostredie na uplatnovanie a ochranu ludských práv.
Hodnotit stav ludských práv na Slovensku znamená teda v prvom rade hodnotit postoj
Slovenskej republiky, jej štátnej reprezentácie k ich uplatnovaniu a ochrane v krajine.
Tento postoj je objektívne meratelný: SR sa deklaruje ako demokratický, právny štát,
je clenskou krajinou OSN, UNESCO, Rady Európy, OBSE, OECD, Medzi parlamentárnej
únie, partnerstva za mier, asociovanou krajinou Európskej únie. SR oficiálne vyhlásila a
vládnym programom potvrdila svoj zámer usilovat o vstup do EÚ a do NATO. Zo
všetkých týchto reálnych a proklamovaných zaclenení vyplýva celý rad záväzkov SR
práve v oblasti uplatnovania a ochrany ludských práv: tak na základe medzinárodných
dokumentov, ku ktorým SR pristúpilo (pocnúc Všeobecnou deklaráciou ludských práv,
vyhlásenou OSN), ako aj na základe akceptovania princípov, ktorými sa riadia
organizácie, o clenstvo v ktorých sa uchádza (napr. Severoatlantická zmluva v prípade
NATO). Podla posledného prehladu, ktoré pravidelne uverejnuje UNESCO , jestvuje
vyše osemdesiat záväzných dokumentov o ludských právach, prijatých OSN a inými
medzinárodnými organizáciami. Niektoré z nich, ako je napr. Dohovor o právach
dietata, platia vo všetkých štátoch sveta (v 181 za 185 clenských štátov OSN). Iné
majú rôzny rozptyl svojej platnosti. Z toho zrejme najdôležitejšie sú Európska sociálna
charta a s nou súvisiace protokoly, ako aj Európska charta regionálnych jazykov alebo
jazykov menšín z r. 1992. Celkový pocet univerzálnych dokumentov je 52 a
dokumentov Rady Európy 29.Spomedzi 10 krajín pridružených k EÚ vykazuje teda
najnižší pocet neprijatých hlavných medzinárodných dokumentov o ludských právach
Madarsko. Slovenská republika je zmluvnou stranou mnohostranných dohovorov v
oblasti ludských práv, ku ktorým patria najmä prvý a druhý ocný protokol k
Medzinárodnému dohovoru o obcianskych a politických právach, smerujúci k zrušeniu
trestu smrti (1989), Medzinárodný dohovor proti apartheidu v športe (1985), komplex
dohovorov MOP o ochrane pracujúcich, Medzinárodný pakt o obcianskych a politických
právach (19.12.1966), Európsky dohovor o ochrane ludských práv a základných slobôd
(4.11.1950), Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie
(21.12.1965). Naviac, tieto medzinárodné zmluvy , ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom - pokial zabezpecujú
väcší rozsah základných práv a slobôd - majú prednost pred zákonmi Slovenskej
republiky.(cl.11 Ústavy).
3.8 Porušovanie dokumentov SR
3.8.1 Porušovanie prijatých medzinárodných dokumentov v SR
Omnoho väcší negatívny vplyv na stav ludských práv v krajine, než neprijatie
uvedeného súboru dokumentov, predstavuje neplnenie, porušovanie už prijatých
hlavných medzinárodných ludskoprávnych dokumentov SR.
To porušovanie bolo velmi casté najmä zo strany bývalej vlády Vladimíra Meciara.
Medzinárodné inštitúcie vyjadrovali v priebehu roku 1996 svoje znepokojenie nad
trendom slovenského vývoja v tejto oblasti, resp. nad jednotlivými prípadmi hrubého
porušovania ludských práv v rovine medzinárodných dokumentov. Takýto charakter
mala napr. rezolúcia Európskej federácie liberálnych, demokratických a reformných
strán z jej viedenského kongresu (júl 1996), vyjadrujúca obavy o demokraciu a ludské
práva na Slovensku, vyplývajúce z prístupu vlády Vladimíra Meciara k demokratickým
hodnotám a slobodám, alebo rezolúcia Európskeho parlamentu (december 1996),
vyzývajúca NR SR, aby zvážila rozhodnutie odobrat poslanecký mandát Františkovi
Gauliederovi, a vládu SR, aby rešpektovala demokratické práva ako podmienku vstupu
do EÚ
Prestížne zahranicné a medzinárodné organizácie sa vo svojich výrocných
správach o stave ludských práv v Európe a vo svete za rok 1996 v prípade SR sústredili
na tieto základné prípady porušenia ludských práv v krajine s hladiska hlavných
medzinárodných dokumentov:
Porušenie ochrany osobnosti cloveka niektorými zložkami bezpecnostných služieb,
ponižujúcim zaobchádzaním v prípade únosu prezidentovho syna a politickou vraždou v
prípade smrti Róberta Remiáša (29. 4. 1996). To, že vláda marila vyšetrovanie únosu
prezidentovho syna a výbuchu Remiášovho auta „oslabuje jej odhodlanie riadit sa
princípmi právneho štátu“
Porušovanie slobody slova a tlace atmosférou zastrašovania, spolitizovaním tzv.
verejnoprávnych médií, personálnymi cistkami v nich, žalobami prokurátora a vlády na
šéfredaktorov, škandalóznym rozsudkom prvostupnového súdu v Banskej Bystrici,
podla ktorého má denník SME zaplatit clenom vlády 7,5 mil. Sk a ospravedlnit sa im za
to, že citoval prejav prednesený na panychíde za Róberta Remiáša, odobratím
akreditácií štyrom novinárom Úradom vlády SR, odmietaním verejnoprávnej STV
vysielat prejavy prezidenta republiky, vysielaním tzv. pirátskych dokumentov v STV,
množstvom podaných podmetov na zacatie trestných stíhaní voci redaktorom a
vydavatelom, dezinformáciami verejnosti spravodajskou agentúrou TASR a i. Slovensko
bolo v tejto dobe zaradené do kategórie krajín s ciastocnou slobodou tlace, kedže za
rok 1996 získalo od amerického Výboru na ochranu novinárov (ktorý v r.
1995 zaradil slovenského premiéra Vladimíra Meciara do zoznamu 10 najväcších
nepriatelov tlace vo svete) zo sto možných bodov iba 49.
Výrazným porušením slobody prejavu a tlace bol aj pokus o novelizáciu Trestného
zákona známeho z predchádzajúceho totalitného obdobia ako „zákon na ochranu
republiky“, podla ktorého sa za trestný cin malo považovat rozširovanie tzv.
nepravdivých informácií, poškodzujúcich záujmy SR (prezident novelu dvakrát vrátil,
parlament ju napokon neschválil).
Hrubé porušenie akademických slobôd predstavoval vysokoškolský zákon, prijatý v
septembri 1996, ktorý odoberá vysokoškolským samosprávam celý rad kompetencií
(zriadovanie katedier, fakúlt, udelovanie akademických hodností a i.) a v konecnom
dôsledku ich presúva na ministerstvo školstva.
Spektakulárne porušenie politických práv predstavovalo zbavenie poslaneckého
mandátu Františka Gauliedera za to, že vystúpil z parlamentného klubu vládnej strany.
Co bol pokus zaviest imperatívny mandát, ktorý je základom totalitného systému.
Politické práva obcanov ohrozuje aj parlamentom prijatý zákon o územnom a správnom
clenení, ktorým sa mení štruktúra štátnej správy v clenení na okresy a kraje.
Novovytvorené funkcie v ich sú obsadzované clenmi strán vládnej koalície, nové
clenenie malo byt snahou výrazne ovplyvnit výsledky parlamentných volieb v roku
1998. Príkladom výrazného potlácania politických práv žien je ich nedostatocné
zastúpenie vo vláde a parlamente.
Pri celkovom hodnotení situácie v dodržiavaní ludských práv na Slovensku Správa
Ministerstva zahranicných vecí USA za r. 1996 konštatuje, že „hoci vláda všeobecne
rešpektovala väcšinu ludských práv obcanov krajiny, aj nadalej sa prejavovali
znepokojujúce trendy odklonu od demokratických princípov“
K rovnakým záverom dospel aj celý rad dalších zahranicných medzinárodných
organizácií, napr. prestížny americký Freedom House, alebo medzinárodná Helsinská
federácia pre ludské práva, ktorá vo svojej výrocnej správe za rok 1996 v kapitole
venovanej Slovensku uvádza: „Vládou proklamovaný demokratizacný proces casto
zostával v ríši teórie. Ludia mnohokrát pocitovali rozpor medzi vládnou politikou a jej
transformáciou na konkrétne kroky pri ochrane svojich práv. Nezákonné praktiky
štátnych predstavitelov, zamestnávatelov a inštitúcií si casto vyžadovali právnu pomoc,
ktorá pre väcšinu ludí bola neprístupná“ (Annual Report 1996, s. 164). 3.8.2
Porušovanie ludských práv zakotvených v ústave a zákonoch SR
Druhá hlava Ústavy SR predstavuje vo svojej podstate priamu inkorporáciu Európskeho
dohovoru o ochrane ludských práv a základných slobôd.
Z tohto základného dokumentu prakticky vychádzajú aj všetky uvedené výrocné správy
a hodnotenia stavu ludských práv na Slovensku: v tomto zmysle teda vo všetkých
uvedených prípadoch ide aj o porušenie ústavou SR zarucených ludských práv.
Okrem tohto všetkého však ústavný súd SR v roku 1996 konštatoval niekolko
špecifických prípadov porušenia Ústavy SR s priamym dopadom na ludské práva
obcanov štátu. Podla ÚS SR Ministerstvo zahranicných vecí SR porušilo ústavné právo
Michala Kováca ml. na slobodný vstup na Slovensko, za protiústavnú oznacil ÚS SR tú
cast stavebného zákona, ktorá upravuj výšku náhrady za vyvlastnené pozemky, ako aj
novelu Obcianskeho súdneho poriadku, podla ktorej sa prokurátorovi umožnil vstup do
obcianskeho súdneho konania, napokon 21. novembra ÚS SR rozhodol, že zákon o
privatizácii, schválený na známom nocnom zasadnutí NR SR v novembri 1994, je v
rozpore s Ústavou SR. Doteraz však vláda SR nevyvodila z tohto rozhodnutia patricné
dôsledky a netransparentné spôsoby privatizácie nadalej pokracovala. NR SR prijala vo
februári 1996 zákon o nemorálnosti a nezákonnosti komunistického režimu. Zrejme
vzhladom na „postkomunistické“ zloženie bývalého parlamentu (92 jeho clenov zo 150
sú bývalí príslušníci komunistickej strany) bol však pôvodný návrh zmenený. Napríklad
v pôvodnom návrhu bola komunistická strana definovaná ako „zlocinecká organizácia,
zodpovedná za porucovanie ludských práv a šíriaca teror“. Prijatá verzia však hovorí,
že je to strana, ktorá nezabránila svojim clenom, aby sa dopúštali zlocinov“. V
septembri 1996 parlament schválil zákon o prokuratúre, podla ktorého je prokuratúra
inštitúciou, ktorá je „nezávislá od ostatných štátnych zložiek“. Podla tohto ponatia
môžu byt rozhodnutia súdu prokurátorom zvrátené a súd sa dostáva do závislosti od
prokuratúry. Prezident zákon vetoval a vrátil do parlamentu, ktorý ho však opätovne
schválil. V nadväznom konaní Ústavný súd SR oznacil možnost participácie prokurátora
na obcianskom procese za rozpornú s ústavou, lebo sa tým spochybnuje nezávislost
súdnictva. Stojí za pozornost, že Ceská republika nahradila zastaraný inštitút
prokuratúry (ako pozostatok komunistického totalizmu) štátnym zastupitelstvom s
kvalitatívne pozmenenými funkciami.
3.9 Porovnanie a trendy v rámci skupiny pridružených krajín k EÚ
Prestížny Freedom House umiestnil vo svojom hodnotení dodržiavania politických práv
a obcianskych slobôd v desiatich pridružených krajinách (t.j. kandidátov na clenstvo)
Európskej únie uverejnenom v roku 1996 na posledné miesto Rumunsko a na
predposledné Slovensko. Z kvantitatívnej analýzy úrovne politických práv a
obcianskych slobôd v danej krajine Freedom House vypocítava priemernú hodnotu
„slobodnej krajiny“ na škále 13 kategórií od 1 (úplne slobodná) do 7 (úplne
neslobodná). Do prvej kategórie (1) patrili napr.
Rakúsko, Benelux, škandinávske krajiny, Írsko, Portugalsko a Španielsko, do druhej
(1,5) napr. Francúzsko, Nemecko a Taliansko, do poslednej (7) napr. Severná Kórea.
Kategórie 1,0 až. 2,5 predstavujú „slobodné krajiny“, kategórie 3,0 až 5,0 „ciastocne
slobodné“ a 5,0 až 7,0 sú „neslobodné krajiny“. V tomto kontexte bolo Slovensko
ohodnotené „dvojkou“ spolu s Bulharskom, Estónskom a Litvou.
Kritéria prijímania do Európskej únie sú v tomto ohlade jasne stanovené v záveroch
Európskeho kongresu v Kodani z júna 1993, zacínajúcich konštatovaním: „Clenstvo
vyžaduje, aby kandidujúca krajina dosiahla stabilitu inštitúcií garantujúcich
demokraciu, právny štát, ludské práva, ako aj rešpektovanie a ochranu menším a ich
práv.“
Slovinsko sa dostalo v šanciach kandidatúry do EÚ pred Slovensko predovšetkým
vdaka stabilite demokracie v dodržiavaní ludských práv vôbec a velkorysosti v
menšinových právach zvlášt. Avšak „skutocnou senzáciou“ je postavenie Lotyšska
medzi „poprednými krajinami“, nasledované Estónskom a Litvou, a to pre niekdajšie
reštriktívne požiadavky na obcianstvo, ktoré sa dostávali do rozporu s demokratickým
princípom úplných politických práv všetkého dospelého obyvatelstva. Estónsko a Litva
sa pohli správnym smerom, pokial ide o politické práva, rovnako ako Lotyšsko, pokial
ide o obcianske slobody“. Rozhodujúcou hybnou silou tohto lotyšského skoku vpred
bolo legislatívne usporiadanie a zakotvenie menšinových práv v krajine. Po dosiahnutí
ciastocnej nezávislosti 18. apríla 1990 Výbor pre národnosti bol zreorganizovaný a
povýšený na Ministerstvo pre národnosti. Nový útvar prevzal niektoré funkcie
ombudsmana, zodpovedajúce za monitorovanie uplatnovania menšinových práv v
Lotyšsku. V rámci Ministerstva pre národnosti vznikla Rada pre národnostné združenia.
Rada sa skladá z predstavitelov etnických spolocenstiev a nimi zastupovaných združení.
Zvláštne oddelenie pre menšinové záležitosti vzniklo na Ministerstve školstva. Rovnako
v Seimas (parlamente) vznikla aj parlamentná komisia nazvaná Výbor pre ludské a
obcianske práva a problémy národností. Porovnanie so slovenskou realitou je tu o to
„inšpiratívnejšie“, že Lotyšsko malo na svojej ceste k samostatnosti podobnú
menšinovú „zátaž“ (cca 20 %) ako Slovensko, k jej riešeniu však od pociatku
pristupovalo – ako z uvedeného vidiet – omnoho produktívnejšie a ústretovejšie.
Naopak, Slovenská republika od svojho vzniku až doteraz nepostúpila v otázke menším
ani o krok dopredu, výrazným krokom dopredu bola novelizácia Ústavy Slovenskej
republiky.
Bola to nepochybne významná udalost v najnovších politických dejinách Slovenska.
Hoci úvahy o potrebe prijat úplne novú ústavu, vyslovené v období pred
parlamentnými volbami 1998, nezískali väcšinovú podporu v prostredí dnešných
dominantných politických síl. Nebolo by celkom správne považovat novelu iba za
povrchnú kozmetickú úpravu. Zavedenie funkcie ombudsmana, úprava väzieb medzi
orgánmi štátnej moci, prísnejší prístup k dodržiavaniu ludských práv zakotvených v
medzinárodných dokumentoch, ktoré sme ratifikovali. To všetko posunie Slovensko o
pár krokov bližšie k spolocenstvu moderných demokratických štátov. Sklamaním je
však neznovelizovanie prístupu k poslaneckej imunite.
Druhým prekvapením je predbehnutie Slovenska Bulharskom, ktorého výrazný pokrok
v presadzovaní menšinových práv a vo vytváraní podmienok plnej participácie menšín
na sociálnom a kultúrnom živote krajiny bol po celých ostatných pät rokov „prekrývaný
tažkou ekonomickou krízou Bulharska, komplikujúcou a spomalujúcou tento proces“
(Tomova, I., 1996, s. 108). Ešte vo svojej Výrocnej správe o stave ludských práv v
krajinách KBSE za rok 1995 Medzinárodná helsinská federácia pre ludské práva
konštatovala, že v Bulharsku sa „celková situácia v oblasti ludských práv v priebehu
roku 1995 zhoršovala“ (Annual 1996, s. 52). Freedom House už vo svojej ostatnej
správe tu konštatuje kvalitatívny obrat: „Hádam najocividnejší pokrok sa v Bulharsku
prejavuje v rovine tolerancie voci etnickým menšinám a v zahranicnej politike. Súcasné
správanie voci tureckej menšine – reprezentovanej v parlamente malou, ale nie
bezvýznamnou stranou Hnutie za práva a slobody – je korektne tolerantné a ostro
kontrastuje s etnickými cistkami a násilnou asimiláciou, uskutocnovanou
komunistickým straníckym vodcom Todorom Živkovom v 80-tych rokoch.“ (Skak, M.,
1996, s. 24-25) To je podstatný dôvod, pre ktorý bolo Bulharsko v oblasti politických
práv a obcianskych slobôd hodnotené v správe Freedom House o stupen vyššie ako
Slovensko.
V porovnaní s väcšinou ostatných pridružených krajín EÚ je pre Slovensko teda
príznacný opacný trend v obcianskych právach a politických slobodách: na zaciatku
sme v tomto ohlade patrili k vedúcim krajinám s výbornými šancami a postupne sme
vdaka sústavnému zhoršovaniu politickej stability a ludskoprávnej situácie od r. 1994
klesli na predposledné miesto. Avšak súcasné trendy naznacujú výrazne zlepšenie
našej situácie na poli dodržiavania ludských práv. V r.
1992 sme aj v tomto ohlade udržiavali štandard Višegradskej skupiny a všetky ostatné
pridružené krajiny EÚ boli na tom v tom ci onom ohlade horšie. V r. 1994 sa naše skóre
zhoršilo, zatial co skóre všetkých ostatných krajín, vrátane Rumunska, sa zlepšilo. V r.
1995 sa tento trend zachoval. A tak „jedinou výnimkou je Slovensko, kde vývoj nabral
zhubný smer po návrate Vladimíra Meciara k moci“ (Skak, M., 1996, s. 22)
3.10 Legislatívna rovina
Legislatívna rovina zakotvenosti, rozvíjania a uplatnovania, resp. medzier,
nedodržiavania a priameho porušovania obcianskych a politických práv sa môže týkat
rôznych aspektov. Sumarizujme základné z nich, ktoré by malo Slovensko prijat, alebo
už prijalo :
Pre Slovensko je od jeho osamostatnenia príznacné nedržanie kroku s celkovým
trendom ústavného a legislatívneho vývoja ostatných pridružených krajín EÚ v oblasti
ludských práv. Slovenský parlament prijal len jeden nový ústavný zákon, inšpirovaný
postupmi v týchto krajinách a znamenajúci pokrok v ludskoprávnej oblasti,
uzákonenie inštitúcie ombudsmana ,ktorá však de facto nefunguje. Prícinou je absencia
jej hlavného clánku – verejného ochrancu práv, ktorý nebol v parlamente zvolený kvôli
nezhodám vo vnútri vládnej koalície. Dosial neboli prijaté zásadné vykonávacie zákony,
ktoré by Ústavu SR v mnohých ohladoch uviedli do života. Z hladiska postavenia
ludských práv v krajine bolo najspornejšie sústavné cielavedomé vypracúvanie a
predkladanie celého súboru reštriktívnych a dokonca aj priamo protiústavných návrhov
zákonov vládou. Ich schvalovanie vládnou väcšinou v NR SR po jej vítazstve v
parlamentných volbách 1994 nie je žiadnym problémom. Už len ich náhodný výpocet je
neradostný: návrhy novelizácie Trestného zákona (zákon na ochranu republiky), nový
vysokoškolský zákon, zákon o nadáciách, zákon o štátnom jazyku, zákon o
územno-správnom usporiadaní, zákon o prokuratúre, zákon o Matici slovenskej, zákon
o zahranicných Slovákoch a rad dalších. V tomto duchu sú už pripravené na predloženie
dalšie návrhy zákonov (napr. návrh policajného zákona). Tieto právne normy
vyvolávajú masové protesty dotknutej verejnosti (napr. vysokoškolský zákon pre
obmedzovanie akademických slobôd, návrh zákona na ochranu republiky pre návrat k
totalitnému „duchu zákonov“ a pod.), takmer každý z nich bol prezidentom namietaný
a vracaný parlamentu a po opätovnom schválení sú prezidentom a opozíciou
predkladané Ústavnému súdu SR na preskúmanie. Výroky ÚS SR iba potvrdzujú
protiústavné kroky parlamentnej väcšiny. Vládna väcšina námietky obvykle arogantne
ignorovala.
Celý tento legislatívny proces mal zhubné dôsledky pre právnu istotu obcana, právnu
kultúru krajiny vôbec a pre obmedzovanie priestoru uplatnovania a ochrany politických
práv a obcianskych slobôd v krajine zvlášt.
Nedodržiavanie platných zákonov, co má taktiež výrazne negatívne následky na
právnu kultúru. Viditelným príkladom toho je manifestacné odmietnutie dodržiavania
lustracného zákona (jeho platnost vypršala zaciatkom roku 1996) predsedom vlády,
ktorý tým dal obcanom krajiny negatívny vzor možného postoja k jej zákonom, k právu
a k zákonnosti vôbec. Ministerstvo financií v prípade Sporofondu hrubo narušilo
vlastnícke práva obcanov, zarucené Ústavou SR, a napriek rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR v neprospech ministerstva financií toto vo svojom nezákonnom postupe
nadalej pokracovalo.
3.11 Rovina politickej kultúry
Obcan sa môže stažovat na laxný postoj štátu k svojim ludským právam, na ich
obchádzanie, nedodržiavanie ci priame a hrubé porušovanie iba v prípade, že si je
svojich práv vedomý, že ich pozná, že majú prenho primerane vysokú cenu v jeho
hodnotovej škále aj preto ochotný ich presadzovanie a ochranu aj vymáhat cestou
svojej obcianskej angažovanosti. Úroven tejto ludskoprávnej kultúry, ktorej živnou
pôdou je vyspelá obcianska spolocnost, fungujúca a všestranne sa uplatnujúca v rámci
daného štátu, sa musí teda podstatnou mierou odrážat na stave ludských práv v
krajine.
Na Slovensku možno ešte stále konštatovat pomerne nízku úroven tejto špecifickej
ludskoprávnej kultúry. Je do znacnej miery odrazom spomenutej narušenosti celkovej
právnej kultúry krajiny a nedostatocne rozvinutej obcianskej spolocnosti na Slovensku.
Napriek týmto „objektívnym dôvodom“ je tu však aj celý rad iných dôvodov, za ktoré
zodpovedá predovšetkým štátna moc. Je to stav nedostatocnej výchovy k ludským
právam na základných , stredných a vysokých školách, výchovy ucitelov a širokej
obcianskej verejnosti. Okrem velmi nedostatocného povinného penza na základných a
stredných školách sa celá táto agenda ponecháva na iniciatívu nemnohých
mimovládnych organizácií (napr. Nadácia Milana Šimecku, Nadácia Charty ´77, Ludia
proti rasizmu...), ktoré sa výchovou k ludským právam systematicky zaoberajú, pricom
štát na to nevytvára vhodné podmienky a túto ich iniciatívu nie príliš výrazne
podporuje. Výborne funguje celoštátna Olympiáda ludských práv, uskutocnovaná
každorocne v celom systéme stredných škôl, neustále však zaostávame za mohutným
trendom výchovy k ludským právam v ostatných pridružených krajinách EÚ. Napríklad
v Polsku jestvuje celý rad vysokoškolských ústavov a katedier pre ludské práva,
vychádza ludskoprávna príloha celoštátneho denníka.
Na vzdelávaní verejnosti v oblasti ludských práv úcinne participuje vládna Komisia
UNESCO, štátne a štátom subvencované vzdelávacie inštitúcie. Rozsiahle aktivity
vykonáva UNESCO -centrum pre ludské práva a mier na Koperníkovej univerzite v
Toruni, štedro podporované vládnymi prostriedkami. Podobne slubná je situácia v
Bulharsku, kde túto funkciu prevzalo rýchlo sa rozvíjajúce UNESCO -centrum pre
obcianske vzdelávanie na Sofijskej univerzite, organizujúce celý rad vzdelávacích
podujatí, letných škôl a pod. O takomto rozvoji vzdelávania k ludským právam môžeme
na Slovensku doteraz iba snívat. Slovenské národné centrum pre ludské práva v
Bratislave v podstate iba kamufluje cinnost a slovenská verejnost o jeho existencii
prakticky vôbec nevie. Jeho niekdajšie správy o dodržiavaní ludských práv na
Slovensku prikrášlovali skutocnost a obchádzali skutocné problémy. UNESCO -centrum
pre výchovu k ludským právam na Komenského univerzite v Bratislave živorí bez
akýchkolvek prostriedkov na vzdelávacie aktivity a nemôže sa v tomto ohlade vôbec
porovnávat s bohato dotovanými odbornými centrami (napr. v Prahe, Budapešti a
inde.)
Ludskoprávna alebo obcianska kultúra je obrátenou tvárou politickej kultúry krajiny. Ak
sa prvá viaže na obciansku spolocnost, druhá sa viaže na štát. Politická kultúra je
predovšetkým kultúrou výkonu štátnej moci, politickej reprezentácie štátu,
rozhodujúcich síl politického života krajina. Podstatne ju teda determinuje intelektuálna
a mravná úroven ludského a politického správania protagonistov všetkého politického
diania v parlamente, vo vláde, na poste prezidenta republiky a na Ústavnom súde: v
komunikácii medzi nimi, vo vzájomnej úcte a rešpektovaní sa týchto najvyšších
predstavitelov moci v krajine. Model ich vzájomného správania sa stáva vzorcom
politickej kultúry pre všetky nižšie sféry politického života krajiny, prenáša sa do ich
vzájomného styku a do styku medzi nimi (ako štátnou správou, úradmi, policajtmi a
pod.) a obcanom. Stupen vyspelosti, kultivovanosti politickej kultúry je preto dôležitým
ukazovatelom možností rozvoja a uplatnovania obcianskej ci ludskoprávnej kultúry v
krajine.
Podla Vladimíra Krivého „dlhodobo sa tu udomácnila pasivitická politická kultúra, ktorá
väcšinou trpne prijíma rozhodnutia zvrchu. Je to akoby privolávanie autoritárskych
orientovaných elít. Tie sa nezvyknú správat zodpovedne, lebo obyvatelstvo celkove
nemá tendenciu volat na zodpovednost tých, ktorí sú hore. Politická kultúra
obyvatelstva.. je znacne problematická z hladiska výhladov demokracie.
Ani zdaleka však nie je taká frapujúca ako politická kultúra vládnucej elity, ktorú
vyzdvihla k moci“ (Krivý. V., 1997, s. 4).
Slovenská politická kultúra bola od nástupu bývalej vládnej garnitúry k moci sústavne
rozvracaná, poznamenaná vládnou nekultúrou, hrubostou, aroganciou moci, celým
radom škandálov a nenávistných kampaní. Aj v r.1996 ju výrazne determinovalo
verejné osocovanie a kriminalizovanie prezidenta republiky predsedom vlády, jeho
politickým hnutím, celou vládnou koalíciou a provládnymi médiami (predovšetkým
„verejnoprávnou“ Slovenskou televíziou a denníkom Slovenská Republika).
4 VÝSKUMNÁ CAST
4.1 Formulovanie ciela
Cielom výskumu bolo získanie informácií o tom, aké vedomosti má
gymnaziálna a stredoškolská mládež z oblasti ludských práv a slobôd - potlácanie
ludských a obcianskych práv a slobôd.
Zároven sme sa pokúsili naznacit možnosti riešenia odstránenia alebo aspon
zmiernenia porušovania týchto práv. Sledovali sme aj študentov, ktorí sa nad touto
problematikou zamysleli a mali záujem dozvediet sa nové informácie.
4.2 Hypotézy výskumu
V súlade s cielom sme urcili pracovné hypotézy:
H1. Predpokladáme, že znalosti v oblasti ludských práv sú podmienené úrovnou
vzdelania, resp. typom školy, ktorú respondent navštevuje.
H2. Predpokladáme, že znalosti v oblasti ludských práv nie sú podmienené pohlavím.
H3. Predpokladáme, že respondenti nepocítili obmedzovanie ludských práv na vlastnej
koži.
H4. Predpokladáme, že študenti vo vyšších rocníkoch majú vyššiu úroven vzdelania v
oblasti ludských práv.
4.3 Metóda výskumu
Použitou metódou bol dotazník s uzavretými otázkami – ciže respondent má
možnost priamo a hned sa oboznámit s odpovedou, prípadne ju podla vlastného názoru
rozšírit. Dotazník tvorí 10 otázok (pozri prílohu), pri vyhodnocovaní sme ich rozdelili na
otázky vedomostné a názorové. Výsledky sme hodnotili na základe našich hypotéz. 4.4
Výber študentov
Výskum sme realizovali na dvoch gymnáziách a jednom strednom odbornom ucilišti.
Chceli sme získat co najhodnovernejší obraz o vedomostiach a názoroch študentov na
otázku dodržiavania ludských práv. Výskum sme uskutocnili na cirkevnom gymnáziu –
Gymnázium sv. Františka z Assisi v Žiline (GSF), na štátnom gymnáziu – Gymnázium
Velká Okružná v Žiline (GVO) a na strednom odbornom ucilišti – Stredne odborné
ucilište chemické v Žiline(SOUCH).
Celkový pocet respondentov bol 234.
Percentuálne zastúpenie vyznania respondentov:
4.5 Analýza a interpretácia výsledkov
1) Poznáte Ústavu Slovenskej republiky?
Podla nášho výskumu poznalo Ústavu Slovenskej republiky 17% študentov. Skôr
poznalo ako nepoznalo 33% študentov, skôr nepoznalo ako poznalo 30% študentov.
Ústavu nepoznalo 20% študentov, co je velmi zarážajúci fakt. Myslíme si, že študenti
by mali prichádzat do priameho kontaktu s ústavou už v prvom rocníku stredných škôl.
2) Co si predstavujete pod pojmom ludské práva
Pod pojmom ludské práva si 24% študentov predstavovalo právo na život. slobodu
prejavu považovalo 22%, slobodu zhromaždovania 17%, slobodu pohybu 17%,
slobodný výber vierovyznania 20% študentov za ludské práva.
3) Pocítili ste už obmedzovanie ludských práv na vlastnej koži?
Nepocítilo obmedzovanie ludských práv 33% študentov, skôr nepocítilo ako
pocítilo22% študentov, 14% študentov sa nevedelo vyjadrit k tejto otázke, 7%
študentov skôr pocítilo obmedzovanie a co nás prekvapilo, že 24% študentov pocítilo
porušovanie ludských práv na vlastnej koži. Najcastejšie sa vyskytovala odpoved
študentov v škole a doma
4) Co považujete za porušovanie ludských práv?
Rovnake percento študentov – 16% považuje za porušovanie ludských páv vraždu,
rasizmus a porušovanie slobody prejavu. 12%študentov považuje za porušovanie
ludských práv antisemitizmus, 9% interupciu, 8% eutanáziu, 7% trest smrti, 6%
porušovanie súkromia. Na zamyslenie sú nízke percentá trestu smrti, interupcie a
eutanázie. 5) Kedy bola vyhásená prvá deklarácia ludských a obcianských práv?
V tejto otázke sme hodnotili úroven vedomostí, na otázku správne odpovedalo 52%
študentov, nesprávne 47.5 %. Myslíme si, že na túto otázku odpovedalo pomerne vela
študentov vzhladom na to, že nie každý sa zaujíma touto oblastou.
6) Udeli by ste trest za porušovanie ludských práv.
V tejto otázke radikálne prevládala odpoved áno –75%, a odpoved skôr áno jako nie
17%, trest by neudelili 3 % študentov. Pri odpovedi áno väcšina uvadzala jako väzenie
a verejno prospešné práce.
7) Viete, kde sú spísané ludské práva?
Kladne odpovadalo 50% respondentov skôr vedelo ako nie 20% študentov a ostatný
nevedeli. Študenti by mali byt viac oboznamovaní so svojími právami v škole a
médiách.
8) Viete, na koho sa máte obrátit v prípade porušovania vaších práv?
43% študentov vedelo, na koho sa obrátit v prípade porušovania ludských práv. Nie
úplne 23% študentov vôbec a skoro vôbec 14% resp. 20%. Najcastejšie by sa obrátili
na políciu a súdy. 9) Viete, ktoré z týchto osobností sa zaoberali ludskými právami?
Najviac poznali študenti Washingtona a jeffrsona (30% a 27%).
Velmi malé percento dosiahli Marx a Engels, ktorí sa zaoberali ludksými právami
takmer celý život. Mala cast poznala Stalina , ktorý však ludské práva potlácal.
10) Viete, ktorý den je dnom zápasu za ludské práva?
Tento nie je dostatocne medializovaný, a preto ho 62% študentov nepoznalo. Takéto
dni, by sa mali viac uprednostnovat pred menej významnými. Predpokladáme, že vela
respondentov tento den oznacilo náhodne.
H1 Predpokladáme, že znalosti v oblasti luských práv sú podmienené úrovnou vzdelania
resp. Typom školy, ktorú respondent navštevuje.
Táto Hypotéza sa nám potvrdila len ccasti v hodnotení vedomostných otázok sme na
to, že SOUCH získalo v priemere na školu väcší pocet bodov ako GVO. Najúspešnajší
študenti boli na GSF. Musíme poznamenat, že sme skúmali rozdiel úrovne vedomosti
medzi štátnymi a církevnými školami a prišli sme k záveru, že vedomosi nezáležia od
vyznania. H2 Predpokladáme, že znalosti v oblasti ludských práv nie sú podmienené
pohlavím.
Táto hypotéza sa nám potvrdila. Zistili sme, že pohlavie nemalo vplyv na vedomosti.
Percentuálny rozdiel je minimálny 51%ženy a 49% muži.
H3 Predpokladáme, že respondenti nepocítili obmedzovanie ludských práv na vlastnej
koži.
Táto hypotéza nebola správna, pretože 24% študentov pocítilo obmedzovanie ludských
práv na vlastnej koži. Aj ked si myslime, že toto percento nie je dôveryhodné, pretože
nie všetky odpovede boli pravdivé.
H4 Predpokladáme, že študenti vo vyšších rocníkoch majú vyššiu úroven vzdelania v
oblasti ludských práv.
Táto hypotéza sa nám nepotvrdila. Dospeli sme k záveru, že prvý a druhý rocník bol
úspešnejší ako tretí a štvrtý. Celkovo bol najúspešnejší druhý rocník. Boli sme
prekvapení vzhladom na fakt, že náuka o spolocnosti sa
vyucuje až od tretieho rocníka.
5 ZÁVER
Ciel práce, ktorý sme si stanovili sme splnili. Zistili mnoho informácií casto
prekvapujúcich, ba priam až zarážajúcich. Predovšetkým študenti považovali za
porušovanie ludských práv len v malom množstve trest smrti, eutanáziu, interupciu a
porušovanie súkromia. Prekvapujúcim faktom bola aj úroven vedomostí najmä druhých
rocníkov. Zarážajúce bolo zistenie, že GVO malo nižšie percento úspešnosti vo
vedomostných otázkach ako SOUCH.
Navrhovali by sme podrobnejšie oboznámit študentov a obcanov celkovo z daným
problémom týkajúcim sa oblasti ludských práv, pretože „Obcan sa môže stažovat na
laxný postoj štátu k svojim ludským právam, na ich obchádzanie, nedodržiavanie ci
priame a hrubé porušovanie iba v prípade, že si je svojich práv vedomý, že ich pozná,
že majú prenho primerane vysokú cenu v jeho hodnotovej škále, aj preto je ochotný
ich presadzovanie a ochranu vymáhat cestou svojej obcianskej angažovanosti. Úroven
tejto ludskoprávnej kultúry, ktorej živnou pôdou je vyspelá obcianska spolocnost,
fungujúca a všestranne sa uplatnujúca v rámci daného štátu, sa musí teda podstatnou
mierou odrážat na stave ludských práv v krajine.“
Mohol by sa zvýšit aj záujem médií o túto problematiku. V prvom rade by táto
problematika mala byt podporovaná vládou a štátom celkovo, lebo - „dlhodobo sa tu
udomácnila pasivitická politická kultúra, ktorá väcšinou trpne prijíma rozhodnutia
zvrchu. Je to akoby privolávanie autoritárskych orientovaných elít. Tie sa nezvyknú
správat zodpovedne, lebo obyvatelstvo celkove nemá tendenciu volat na zodpovednost
tých, ktorí sú hore. Politická kultúra obyvatelstva.. je znacne problematická z hladiska
výhladov demokracie. Ani zdaleka však nie je taká frapujúca ako politická kultúra
vládnucej elity, ktorú vyzdvihla k moci“ (Vladimír Krivý).
Do výchovy detí a najmä mládeže smerujúcej k lepšej informovanosti v oblasti
ludských práv, by sa mali mali zapájat aj rodiny, a takto vštepovat detom základy
kultúrnej obcianskej spolocnosti.
Sme si vedomí, že záujem o túto tému bude napredovat, a preto chceme
našou prácou podporit záujem všetkých ludí o svoje práva. 6 ZOZNAM POUŽITEJ
LITERATÚRY A INTERNETOVÝCH ADRIES
BIC,M. : - Pri riekach babylonských, nakladatelství Vyšehrad, Praha, 1990,
400 s. KUSÝ,M. : - Stav ludských práv, Edícia SLOVENSKO V POHYBE. Inštitút pre
verejné otázky, Bratislava, 1997, 363 s.
ROHÁC,J. a kol.: - Kronika ludstva, nakladatelstvo Fortuna print , Bratislava, 2001,
1320 s. preklad z Chronik Verlag im Bertelsmann Lexikon Verlag GmbH, Gutersloh/
Munchen
Cížik,J. a kol. :-Katechizmus – Ucebnica Rím. Kat.
náboženskej výchovy, vydavatelstvo Vesna, Bratislava, 1990, 290 s.
Kolektív autorov: -Slovník spolocenských vied, SPN, Bratislava, 1997,
http://www.lidska-prava.c z/zakony/un/undeklarace.h tm
http://www.lidska-prava.c z/zakony/un/unrasa.htm
http://www.concourt.sk/S/ Ustava/ustava_s.htm
http://mpv.juristic.cz/we b/Charta.txt
http://www.echr.coe.int/N otices%20for%20Applicants /notice%20%20slovaque.htm l
file://ustavnost.htm
http://foreign.gov.sk/slo vak/page_lp_dlp.htm
http://www.seminarky.cz
7 PRÍLOHY
ÚSTAVA SLOVENSKEJ REPUBLIKY
DRUHÁ HLAVA
ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLOBODY
Prvý oddiel
VŠEOBECNÉ USTANOVENIA
Cl. 11
Zrušený od 1.7.2001
Cl. 12
(1) Ludia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a
slobody sú neodnatelné, nescudzitelné, nepremlcatelné a nezrušitelné.
(2) Základné práva a slobody sa zarucujú na území Slovenskej republiky všetkým
bez ohladu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, ci
iné zmýšlanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnost k národnosti alebo etnickej
skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovat, zvýhodnovat alebo znevýhodnovat.
(3) Každý má právo slobodne rozhodovat o svojej národnosti. Zakazuje sa
akékolvek ovplyvnovanie tohto rozhodovania a všetky spôsoby nátlaku smerujúce k
odnárodnovaniu.
(4) Nikomu nesmie byt spôsobená ujma na právach pre to, že uplatnuje svoje
základné práva a slobody.
Cl. 13
(1) Povinnosti možno ukladat
a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podla cl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá
práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb,
alebo
c) nariadením vlády podla cl. 120 ods. 2.
(2) Medze základných práv a slobôd možno upravit za podmienok
ustanovených touto ústavou len zákonom.
(3) Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platit
rovnako pre všetky prípady, ktoré splnajú ustanovené podmienky.
(4) Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbat na
ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použit len na
ustanovený ciel.
Druhý oddiel
ZÁKLADNÉ LUDSKÉ PRÁVA A SLOBODY
Cl. 14
Každý má spôsobilost na práva.
Cl. 15
(1) Každý má právo na život. Ludský život je hodný ochrany už pred narodením.
(2) Nikto nesmie byt pozbavený života.
(3) Trest smrti sa nepripúšta.
(4) Podla tohto clánku nie je porušením práv, ak bol niekto pozbavený života v
súvislosti s konaním, ktoré podla zákona nie je trestné.
Cl. 16
(1) Nedotknutelnost osoby a jej súkromia je zarucená. Obmedzená môže byt len
v prípadoch ustanovených zákonom.
(2) Nikoho nemožno mucit ani podrobit krutému, neludskému ci ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu.
Cl. 17
(1) Osobná sloboda sa zarucuje.
(2) Nikoho nemožno stíhat alebo pozbavit slobody inak, ako z dôvodov a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Nikoho nemožno pozbavit slobody len pre neschopnost dodržat zmluvný záväzok.
(3) Obvineného alebo podozrivého z trestného cinu možno zadržat len v prípadoch
ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byt ihned oboznámená s dôvodmi
zadržania, vypocutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná
súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášt závažných trestných
cinoch do 72 hodín od prevzatia vypocut a rozhodnút o väzbe alebo o jej prepustení na
slobodu.
(4) Obvineného možno zatknút iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá
osoba musí byt do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín
a pri obzvlášt závažných trestných cinoch do 72 hodín od prevzatia vypocut a
rozhodnút o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.
(5) Do väzby možno vziat iba z dôvodov a na cas ustanovený zákonom a na základe
rozhodnutia súdu.
(6) Zákon ustanoví, v ktorých prípadoch možno prevziat osobu do ústavnej
zdravotníckej starostlivosti alebo ju v nej držat bez jej súhlasu. Takéto opatrenie sa
musí do 24 hodín oznámit súdu, ktorý o tomto umiestnení rozhodne do piatich dní.
(7) Skúmanie duševného stavu osoby obvinenej z trestného cinu je možné iba na
písomný príkaz súdu.
Cl. 18
(1) Nikoho nemožno poslat na nútené práce alebo nútené služby.
(2) Ustanovenie odseku 1 sa nevztahuje na
a) práce ukladané podla zákona osobám vo výkone trestu odnatia slobody alebo
osobám vykonávajúcim iný trest, nahradzujúci trest odnatia slobody,
b) vojenskú službu alebo inú službu ustanovenú zákonom namiesto povinnej
vojenskej služby,
c) službu vyžadovanú na základe zákona v prípade živelných pohrôm, nehôd
alebo iného nebezpecenstva, ktoré ohrozuje životy, zdravie alebo znacné majetkové
hodnoty,
d) konanie uložené zákonom na ochranu života, zdravia alebo práv iných,
e) menšie obecné služby na základe zákona.
Cl. 19
(1) Každý má právo na zachovanie ludskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena.
(2) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a
rodinného života.
(3) Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromaždovaním,
zverejnovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Cl. 20
(1) Každý má právo vlastnit majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má
rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zarucuje.
(2) Zákon ustanoví, ktorý další majetok okrem majetku uvedeného v cl. 4 tejto
ústavy, nevyhnutný na zabezpecovanie potrieb spolocnosti, rozvoja národného
hospodárstva a verejného záujmu, môže byt iba vo vlastníctve štátu, obce alebo
urcených právnických osôb.
Zákon tiež môže ustanovit, že urcité veci môžu byt iba vo vlastníctve obcanov alebo
právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.
(3) Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužit na ujmu práv iných alebo v rozpore
so všeobecnými záuj