Ľudovít Štúr 3

Ľudovít Štúr, syn učiteľa a organistu Samuela Štúra a jeho manželky Anny rodenej Michalcovej, sa narodil 28. októbra 1815 v Uhrovci. Vo svojom rodisku získal základné vzdelanie a od roku 1828 pokračoval v štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe. Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy.
Štúdium na bratislavsko lýceu

Pozostávalo z dvojročného humanitného štúdia a z ďalších dvoch ročníkov, absolvovanie ktorých bolo podmienkou pre získanie ďalšieho vyššieho univerzitného vzdelania. Na lýceu existovala od roku 1803 Katedra reči a literatúry česko-slovenskej, ktorú viedol prof. Juraj Palkovič. Evanjelické lýceum v Bratislave bolo jedinou vyššou ev. strednou školou v Uhorsku s takouto katedrou. Prednášky sa viedli v biblickej češtine.
Po príchode do Bratislavy

Sa Ľudovít stal jedným z členov tejto katedry. Zo zápisníc Spoločnosti vyplýva, že bol aktívnym a svedomitým študentom. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia.
Na jeseň 1835

Sa Štúr stal podpredsedom Spoločnosti. V rámci rozvíjania hlbšieho národného povedomia organizovali členovia spoločnosti rôzne slávnosti. Jednou z významných aktivít niektorých členov spoločnosti bola národná slávnosť na Devíne 24. apríla 1836. Akcia bola, vzhľadom na spoločenskú situáciu pripravovaná v tajnosti.
V školskom roku 1836-1837

Sa na základe ustanovenia dištriktuálneho konventu stal Ľudovít Štúr nehonorovaným námestníkom prof. Palkoviča na lýceu. Predurčoval ho k tomu najmä kredit bývalého vynikajúceho žiaka lýcea. Štúr na lýceu prednášal českú a poľskú gramatiku a dejepis. Súkromne viedol rozsiahlu korešpondenciu s významnými osobnosťami slovanského sveta. Ovládal okrem latinčiny maďarský, nemecký, francúzsky, hebrejský, anglický, grécky jazyk a všetky slovanské jazyky.
V školskom roku 1836-1837

Sa vystupňovala nespokojnosť lyceálnych študentov so školským senátom a učiteľmi. Dôsledkom študentských nepokojov bol zákaz všetkých študentských spoločností a spolkov v Uhorsku. Štúr ako zástupca prof. Palkoviča sa preto snažil preniesť časť náplne bývalej Spoločnosti do svojich prednášok v rámci vyučovania. V roku 1838 sa 24-ročný Štúr zapísal na univerzitu do Halle. Štúr sa počas dvojročného štúdia obšírnejšie oboznámil s Heglovou a s Herderovou filozofiou, ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho filozoficko-historickom svetonázore. Dejiny chápal v ich zákonitostiach, ako sled dejov, nasledujúcich duchovný princíp. Po absolvovaní univerzitného štúdia sa v roku 1840 cestou do Uhorska stretol v Prahe a Hradci Králové s mnohými českými národovcami.


Návrat do Uhorska znamenal pre Štúra začiatok nového boja o udržanie národných práv. Radikálne zákroky uhorských úradníkov a policajtov boli namierené proti snahám zvyšovať vzdelanostnú a kultúrnu úroveň nemaďarských národov.


Po príchode z Nemecka sa Štúr v prvom rade usiloval opäť získať miesto námestníka prof. Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej. Nenárokoval si nijaký plat, iba úroky z nazbieraných peňazí na katedru, o ktoré sa mal ešte na polovicu deliť s prof. Palkovičom.
Nepoľavujúci tlak na Slovákov

Zo strany maďarských predstaviteľov prinútil Štúra a slovenských národovcov žiadať o ochranu u panovníka. V r.1842 bola vyslaná do Viedne štvorčlenná deputácia so Slovenským prestolným prosbopisom. V prosbopise prosili Slováci panovníka o ochranu pred perzekúciou, o možnosť uverejňovať obranné spisy slovenského národa, potvrdiť Katedru reči a literatúry česko-slovenskej na evanjelickom lýceu v Bratislave a zriadiť podobné ustanovizne aj na iných lýceách v Uhorsku a pod. Vo Viedni sa však o osude slovenského prestolného prosbopisu nerozhodlo, pretože dvor poslal slovenskú žiadosť do Budína na vyjadrenie k uhorskému palatínovi, ktorý všetky požiadavky prosbopisu zamietol.
Začiatkom roka 1843

Oboznámil Ľudovít svojich blízkych priateľov s myšlienkou spojiť katolícky aj evanjelický prúd Slovákov na báze jednotného spisovného jazyka. Za základ vybral stredoslovenské nárečie, najmä pre jeho rozšírenosť, pôvodnosť a zrozumiteľnosť. Zjednotenie Slovákov sa malo uskutočniť prostredníctvom všeslovanského nadkonfesionálneho spolku Tatrín.
Otázka nastolenia spisovnej slovenčiny

Sa formovala u Štúra už dlhší čas. Pred niekoľkými rokmi sa v liste Palackému sťažoval, že biblická čeština, ktorou písali evanjelici, sa stáva čoraz nezrozumiteľnejšou pre Slovákov a vyslovil želanie, aby Česi a Slováci našli kompromisnú cestu pri riešení jednotného československého jazyka.

11.júla 1843 sa Štúr, Hurban a Hodža stretli na Hurbanovej fare v Hlbokom, kde sa dohodli na postupe o zavedení slovenčiny do praxe.
Koncom roku 1843 odvolali Štúra z funkcie na lýceu. Nepomohli ani študentské petície. Na protest odišlo 22 študentov v marci 1844 z lýcea. 13 z nich potom dokončilo štúdia v Levoči.
V roku 1846 vydal Štúr spis Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí, v ktorom obhajoval nevyhnutnosť spisovného jazyka.
Štúrove plány

Však siahali ďalej ako po redaktorskú činnosť. V roku 1847 vstúpil na pôdu Uhorského snemu, ktorý sa konal v Bratislave ako poslanec za slobodné kráľovské mesto Zvolen, aby konkrétnejšie a dôslednejšie obhajoval svoje národné a sociálne postoje. Štúr zároveň organizoval zvolanie Slovanského zjazdu do Prahy, na základe toho vydala maďarská vláda na neho zatykač. Napriek perzekúcii sa mu podarilo tohto zjazdu zúčastniť a snažili sa nájsť východisko zo zložitej situácie v habsburskej monarchii.
15.-16. septembra bola vo Viedni utvorená Slovenská národná rada, ktorá sa vyhlásila za jediného vykonávateľa moci na Slovensku a odmietla poslušnosť maďarskej vláde. Jedným z jej členov a zakladateľov bol aj Štúr.
Rok 1851

Otvoril sériu osobných tragédii Ľ. Štúra , pretože v januári mu zomrel brat Karol, kňaz a učiteľ v Modre a o pol roka neskôr jeho otec. Ľudovít sa presťahoval do Modry, aby sa sám postaral o sedem detí svojho staršieho brata. Naďalej bol tvorivo činný, hoci jeho život znepríjemňoval policajný dozor. V roku 1853 zomrela v Trenčíne jeho matka. V tomto období končí aj Štúrova životná púť. Na poľovačke v r.1855 sa pri pokuse o preskočenie potoka nešťastne postrelil. Zomrel 12.januára 1856 v Modre ako štyridsať ročný.