Ľudovít Štúr (1815 - 1856)

Vedúca osobnosť slovenského národného uvedomovania v prvej polovici 19. stor. Má hlavnú zásluhu na uzákonení spisovnej slovenčiny na základe stredoslovenského nárečia (napísal dielo Nárečja slovenskô alebo potreba písaňja v tomto nárečí). Založil časopis Slovenskie národnie noviny a ich literárnu prílohu Orol tatránski, do ktrorého prispievali mladí básnici a spisovatelia a kde sa zjednotili na pokrokovom národnom a sociálnom programe obrodenia slovenského národa. Politicky tento program presadzoval ako poslanec Uhorského snemu a jeho naplnenie vyvrcholilo účasťou v Slovenskom povstaní v rokoch 1848 - 1849. Zaoberal sa aj poéziou (napísal Spevy a piesne) a myšlienkami slovanskej vzájomnosti (Slovanstvo a svět budúcnosťi). Filozoficky boli jeho názory ovplyvnené nemeckým mysliteľom Hegelom.

V júli 1843 vyšli Štúrove Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku. Štúr s Hurbanom a Hodžom práve v tom čase chystali uznesenie o novom spisovnom jazyku. Ešte predtým, 18. júna píše Štúr Hodžovi, že s ním pôjde do Viedne kvôli vybaveniu pôvodného slovendkého prestolného prosbopisu.

A takto sa mu prihovára: “…prijď, aby sme sa posmlouvali. Budeme žiť, ach budeme i my raz Slováci.”

Ľudovít Štúr patril k najobľúbenejším bratislavským profesorom. Slovenskí študenti si ho brali za vzor a boli by zaňho, ako sa vraví, aj do ohňa skočili.

Vrchnosť však mala na Štúra opačný názor. Bol jej tŕňom v oku pre jeho lásku k Slovensku a slovenčine, ktorou boli nabité jeho prednášky. Preto ho hneď na začiatku roku 1844 pozbavili miesta na lýceu. To slovenských študentov veľmi pobúrilo.

“Keď nám vzali Štúra, pôjdeme aj my!” vyhlasovali mnohí. “Odídeme do Levoče, tam slovenčinu nezakazujú!”

Najviac sa búrili v študent. byte na Jozefskej ulici. Jeden zo študentov, 23-ročný Janko Matúška, napísal vtedy aj takú ohnivú báseň, ktorá sa neskôr stala hymnou SR.

Na konci školského roku v júni 1843 vyšetrovala na Evanjelickom lýceu v Prešporku sedemnásťčlenná inkvizičná komisia, či sa dodržuje nariadenie generálneho konventu o redukcii vyučovania v národnom jazyku. Stalo sa tak na základe obvinenia z politických intríg a panslavistického spolčovania.

Na čele vyšetrovateľov bol umiernený barón Gabriel Prónay, hlavné slovo však mali bojovne naladení poslanci snemu F. Paluszky a D. Perlaky.