Ľudová kultúra

Nosnou témou ľudovej kultúry sú udalosti v živote a práca. Základnou funkciou bola úžitkovosť sprevádzaná krásou. Dominantným zamestnaním na Slovensku bolo roľníctvo, pastierstvo, drotárstvo, plátenníctvo, voskárstvo a iné. Tradičná ľudová kultúra vychádza z kolektívnych vkusových noriem. Odovzdávali sa z generácie na generáciu ústnym podaním. Ľudový umelec takto získaval poznatky o technológii výroby, praktické skúsenosti i kritériá estetického stvárňovania. Tvorcovia ľudového umenia boli nadaní jednotlivci, ktorí v rámci výchovy v rodine alebo v cechoch, dielňach získavali potrebné vedomosti a zručnosti. V ľudovej kultúre nepociťujeme prísnu deliacu čiaru medzi duchovnými a hmotnými prejavmi. Chápeme ju ako jednotu hmotných, duchovných a sociálnych prejavov, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a podmieňujú. Napríklad zvyky a obyčaje zaraďujeme do duchovnej časti ľudovej kultúry, ale zvyky sú spojené s mnohými zvykoslovnými predmetmi zo skupiny hmotných prejavov (svadobné koláče, maľované vajíčka, masky a pod.)

Ľudové výtvarné umenie

Úžitkové predmety (odevy, nábytok), obradové – zvykoslovné predmety. Tieto predmety sú výrazom citlivého vzťahu tvorcu k materiálu a jeho remeselnej dokonalosti. Dochádzalo k prepojeniu kolektívnych vkusových noriem a individuálneho prístupu autora.

Hrnčiarstvo

Hlina ako surovina. Hrnčiarske dielne vznikali v oblasti s výskytom rúd. Hrnčiarska hlina má červený odtieň, je ohňovzdorná. Hrnčiarstu sa pôvodne venovali ženy. Hrnce a nádoby modelovali rukami na zemi, potom ich sušili alebo vypaľovali. Až v neskoršom období pribúda hrnčiarsky kruh. Menili sa i spôsoby spracovania hliny. Prvotné výrobky boli bez glazúry, nevypaľované a riedko zdobené. Hrnčiari vyrábali najmä úžitkový riad pre domácnosti – taniere, džbány, hrnce, misy.
Známym hrnčiarskym strediskom sú napr. Pozdišovce. Správy o hrnčiarskom remesle sem siahajú do 15. stor. Výrobky majú väčšinou tmavú polevu a karičkový motív tancujúcich dievčat a chlapcov.

Majolika-Fajansa

V spracovaní hliny sa k pôvodnému hrnčiarstvu pridružilo džbánkarstvo, resp. výroba tzv. bieleho riadu – majoliky, nazývanej tiež fajansa. Technológiu spracovania prinášajú na naše územie v 16. stor. Habáni. Džbánkarska hlina je viac vápenitá, vypaľuje sa do biela, nádoby sa nemôžu používať na na varenie nie sú ohňovzdorné.Zdobia sa glazúrami, čím sa dosahuje ich krása a estetické pôsobenie na človeka. Chýrne boli dielne v Modre, Ľubietovej, Košiciach a v Bratislave. Modra – majolika. Prvé cechové záznamy o výrobe keramiky siahajú do 17. stor. Používala sa džbánkarska hlina na bielom základe, z farieb najmä žltá, červená, modrá, mahagónová.

Tráva a prútie

Tráva a prútie pravdepodobne patria k starším materiálom ako hlina. Využíval sa aj šachor a kukuričné šúpolie. Širšie použitie mali slama a prútie. Slamienky, vahany a koše patrili k základnému vybaveniu domácnosti. Raritou sú koše na chrbát. Koža – spracúvali ju špeciálny remeselníci – garbiari, remenári, čižmári, kušnieri.

Drevo

Pôvodne sa spájalo s tvorbou bačovského riadu – črpáky, odlievky, formy na syr, oštiepky. Obľúbené bolo zdobenie pastierskych píšťal a fujár. K špeciálnym artiklom patria valašky so zdobeným poriskom vybíjaným kovom.

Ľudová architektúra

Podobu obydlia ovplyvňujú geografické podmienky, dostupnosť materálu, spôsob života, kultúrna úroveň a pod. Pre horské oblasti bola typická drevená, zrubová architektúra – drevenice, v nížinatých oblastiach nachádzame hlinené stavby – nabíjanice.

Drevenice

Drevenice sú postavené ako zrub, kladením jednotlivých trámov po obvode, špáry a netesnoty sa zamazávali hlinou. Výtvarnú stránku dotvárajú hlavne zdobené štíty. Strechy sa pokrývali dreveným šindľom.

Hlinené stavby

Stavali sa technológiou nabíjania, keď sa navozená čerstvá hlina, zemina utláčala, nabíjala kolmi medzi doskové debnenie. Hlavne južné Slovensko, Záhorie, Považie. Strechy sa pôvodne pokrývali viazanou slamou. Pôsobivým prvkom boli tzv. žudrá – kryté vchody do domov – južné Slovensko. Západoslovenský dom – charakterizuje ho masívnosť múrov, murované žudro, dom uzavretý bránou, čelný štít často s barokovými alebo klasickými prvkami. Juhoslovenský dom – zväčša hlinený, krytý slamou, zástavba sa vinie do dvora, štíty majú malú odkvapovú striežku. Stredoslovenský dom – zrubový dom s odkvapovou mriežkou, väčšinou skupinová zástavba niekoľkých domov, výtvarne sú zdobené štíty – latkové mriežky, náznaky vruborezu. Východoslovenský dom – hlinené domy kryté slamou, alebo škridlicou, štít je zdobený secesnými prvkami, medzi okná sa umiestňuje soška ochrancu domu. Severoslovenský dom – drevený zrub, krytinou je šindeľ, bohato sú zdobené čelné štíty, častá je odkvapová strieška, vytvárajú sa lokálne varianty – spišský, tatranský, oravský dom.

Dediny, kde sa aspoň sporadicky zachovali uvedené typy domov – Čičmany, Vyšná Boca, Heľpa, Ždiar, Nižné a Vyšné Repáše, Sterý Tekov, Prenčov, Čataj, Chrvátsky Grob, Viničné. Interiér – základným obytným priestorom bola izba. V nej sa sústreďoval život v dome – jednoduché práce, varenie, spanie, obrady, návštevy. Základné zariadenie izby tvoria lavice, posteľ, stôl, stoličky, truhlica, polica, rohová skrinka, žŕdky. Na policiach sa umiestňovala maľovaná keramika.