Ľudo Ondrejov: Africký zápisník

Hlavné postavy: spisovateľ, černoch Tanganika

Stručný dej:

Jar 1934.

V tomto roku som sa vydal na veľkú cestu. Vlakom od Hrona do Prahy a odtiaľ do Antverp. Odtiaľ loďou so Atlantického oceánu. Plavili sme sa na juh. Plavili sme sa cez rovník, kde bola veľká horúčava. Mojím cieľom je polostrov Banana. Pobudnem tam asi týždeň, kým si zvyknem na tropické podnebie. Musím si zohnať sprievodcu a nájsť prameň rieky Ogooué. Povedľa nej pôjdeme do najväčšieho pralesa Afriky pozorovať gorily. Zažili sme tam veľmi zaujímavé i nebezpečné príhody. Ja a môj čierny priateľ Tanganika. Nakúpil som potrebné veci a hlavne veľa liekov proti malárii a sérum proti hadiemu jedu. Cestovali sme už trinásť dní a boli sme veľmi smädní. Uvideli sme mláku a Tanganika sa k nej rozbehol. Kým pil, pribehol nosorožec a odhodil ho do mláky. Vyšiel a utekal ku mne. Nosorožec za ním. Tanganika čakal, že vystrelím, ale ja som od strachu nevládal. Vyšplhal som sa na strom a krikom som ho odohnal. Potom nám bolo veselo. Boli sme veľmi doštípaní od múch a komárov. Prvýkrát sme večerali antilopie mäso, lebo som nechcel zabíjať zvieratá. Doteraz sme jedli len konzervy a ovocie. Raz nás napadli slony, ale výstrelom sme ich odplašili. N vlastné oči sme videli, ako sa lev vyrútil na mladého nosorožca. Vyliezli sme na plot a veľmi sme sa báli. Potom pribehol starý nosorožec a boj sa začal. Keď nosorožce odišli, lev sa prebral a zaútočil aj na nás. Založili sme požiar a lev utiekol.

Konečne sme na brehu rieky Ogooué. Okolo je hustý mokrý prales. Chorľaveli sme a v noci bola veľká zima. Videli sme aj ľudské stopy. Žili tam obrovské ropuchy.

Za pomoci malej pílky, sekery a dláta sme si urobili zo stromu čln. Natiahli sme naň stan, aby sme sa mali kde schovať. Ďalej sme sa plavili. Tanganika bol skúsený aj na vode. Počas cesty som mu rozprával o iných mestách, o živote ľudí, indiánoch aj o našej krajine. Živili sme sa rybami, ale ich mäso bolo zlé. Bolo tam veľa krokodílov. Potom sa rieka zmenila a zistil som, že pred nami je vodopád. Zbalili sme veci a skočili do vody. Neskôr sme našli neporušený čln, lebo vodopád nebol veľký.

Tanganikovi som povedal, že ideme hľadať vtáka a nie gorily, lebo tých sa veľmi bál. Našli sme a zachránili lesného človeka, ktorý bol priviazaný k jedovatému stromu. Má omamnú vôňu a hynie aj hmyz v jeho okolí. Vyklčovali sme kúsok džungle a postavili sme chatrč, z ktorej sme chodili na výpravy. Konečne som povedal Tanganikovi pravdu. Našli sme stopy veľkých opíc - čiernej tváre. Raz som pred ňou musel újsť. Neskôr Tanganika chytili malého šimpanza a celé stádo ho prenasledovalo. Odplašil som ich výstrelom. O chvíľu prišla stará samica s jedným mladým. Bola to matka zajatého. Sedela pred nami, hromžila a prosila. Mláďa sme vrátili. Asi dva metre pred sebou sme našli čerstvé hniezdo gorily. Čakali sme dlho a nehybne. O polnoci sa vrátil samec gorily, gorilia matka a ich mláďa. Matka s mláďaťom ostali v hniezde a goriliak (J) strážil pred stromom. Vtom sa zjavil leopard a chcel im mláďa zjesť. Zachránili sa. Videli sme aj gorilu, ktorá sa ohrievala pri ohni, ale nevedela priložiť drevo, aby oheň nevyhasol. Ešte niekoľko dní som pozoroval čierne tváre.

Konečne som splnil svoj cieľ mojej cesty a mohli sme sa vrátiť domov. Obaja sme sa veľmi tešili. Na pamiatku som si chytil papagája, pre ktorého mi Tanganika uplietol klietku. Poďakoval som sa Tanganikovi za dobré služby a rozlúčili sme sa. Na brehu Hrona v roku 1943.

Už som doma a pred sebou mám obálku z Afriky s Tanganikovým prstencom vlasov. Ja mu posielam moju fotografiu s papagájom, ktorý veselo škrieka, i fotografiu Hrona a mesta, v ktorom bývam.