Írsko

Írsko
OBSAH
1. ZÁKLADNÉ GEOGRAFICKÉ CHARAKTERISTIKY
1.1 Základné údaje
1.2 Podnebie
1.3 Reliéf
1.4 Flóra a fauna
1.5 Obyvatelstvo
2. HISTÓRIA
2.1 Prví osadníci
2.2 Stredoveké Írsko
2.3 Postupný úpadok galského Írska
2.4 Osemnáste storocie
2.5 Velký hladomor a boj o autonómiu
2.6 Získanie nezávislosti
2.7 Nezávislé Írsko
3. SÚCASNÉ ÍRSKO
3.1 Írsky štát
3.2 Vláda
3.3 Miestna správa
3.4 Súdnictvo
3.5 Polícia a ozbrojené sily
4. SEVERNÉ ÍRSKO
4.1 Politický vývoj
4.2 Prímerie polovojenských jednotiek
4.3 Dokument o spolocnom rámci
4.4 Dohoda z Velkého piatku
5. MEDZINÁRODNÉ VZTAHY ÍRSKA
5.1 Organizácia spojených národov
5.2 Európska únia
5.3 Spolocná zahranicná a bezpecnostná politika
5.4 Rozvojová spolupráca – Írska pomoc
5.5 Írsko v zahranicí
6. POUŽITÉ ZDROJE
1. ZÁKLADNÉ GEOGRAFICKÉ CHARAKTERISTIKY
1.1 Základné údaje
Zemepisná šírka: 51/2° a 101/2° západnej dlžky
Zemepisná dlžka: 511/2° a 551/2° severnej šírky
Celková rozloha ostrova: 84 421 km2
Írsko: 70 285 km2 (z toho súš 68 890 km2)
Severné Írsko: 14 139 km2
Maximálna vzdialenost S-J: 486 km
Maximálna vzdialenost V-Z: 275 km
Dlžka pobrežia: 3 172 km
Najvyššia hora: Carrantuohill – 1 041 m
Najdlhšia rieka: Shannon – 340 km
Najväcšie jazero: Lough neagh – 396 km2
Najvyšší vodopád: Powerscourt – 122 m
Pocet obyvatelov: 3 555 500 (júl 1997), 52 obyv. na km2
Hlavné mesto: Dublin
Úradný jazyk: írcina, anglictina
Mena: Írska libra
Štátna hymna: „Amhrán na BhFiann/Soldier´s Song“ (Piesen vojaka)
Vlajka: Zelená farba symbolizuje katolíkov, oranžová protestantov a biela znamená
potrebu mieru medzi týmito skupinami. Tieto farby sa používajú od roku 1830,
ale ich poradie bolo spociatku iné.
1.2 Podnebie
Podnebie je v Írsku stále a teploty sú pomerne vyrovnané na celom území, lebo klíma
ostrova je ovplyvnovaná teplým Golfským prúdom a prevládajúcimi juhozápadnými
vetrami prichádzajúcimi od Atlantického oceánu.
Najchladnejšími mesiacmi sú január a február, kedy sa priemerné teploty pohybujú v
rozmedzí 4 až 7 °C, medzi najteplejšie mesiace sa radia júl a august, kedy priemerné
teploty dosahujú 14 až 16 °C.
Najslnecnejšími mesiacmi sú máj a jún, kedy dlžka slnecného svitu dosahuje 5 až 7
hodín denne.
V nízko položených oblastiach je priemerný rocný úhrn zrážok 800 až 1 200 mm, zatial
co v horách môže presahovat 2 000 mm.
1.3 Reliéf
Ostrov je tvorený velkou centrálnou vápencovou nížinou s reliéfom pahorkatín a
niekolkými pobrežnými horami. Zatial co hrebene hôr na juhu sú z cerveného
pieskovca, ktorý rozdelujú vápencové údolia riek, inde prevažuje žula. Výnimku tvorí
severovýchod, kde sa rozkladá cadicová plošina. Na rovine v strede územia sa
vyskytujú glaciálne ložiská piesku a ílu. Túto oblast pretínajú nízke pahorkatiny a
nachádzajú sa tu rozlahlé slatiny a mnoho jazier.
Írsko je nížinatá krajina, kde väcšina plochy nepresahuje nadmorskú výšku 60 m.
Plošne najväcšie pohoria sú Wicklow a Macgillicudy‘s Reeks, v ktorom sa nachádza aj
najvyšší vrch Galway. Celé západné pobrežie je velmi clenité so skalnatým pobrežím a
hlbokými zátokami ako Dingle, Kenmare a Bantry.
Na podobe ostrova zanechali svoje stopy aspon dve celkové zaladnenia, co dokladajú
ladom ohladené skaly, horské jazerá, ladovcové údolia a glaciálne ložiská piesku, štrku
a ílu. Názorným príkladom vplyvu zaladnenia na krajinu je oblast národného parku
Burren.
1.4 Flóra a fauna
Írsko sa od kontinentálnej Európy oddelilo po poslednej dobe ladovej. Následkom toho
má ostrov v porovnaní s inými oblastami Európy menej bohatú flóru a faunu.
V oblasti národného parku Burren doposial žijú arktické a vysokohorské rastliny z
obdobia posledného zaladnenia. V írskych slatinách sa vyskytujú najrôznejšie druhy
rašelinníkov a tiež vres a ostrica. Vela vzácnych druhov rastlín a živocíchov sa
nachádza v rašeliniskách v strednom Írsku. Na juhozápade sa nachádzajú oblasti
bohaté na rastlinné druhy, ktorým sa najlepšie darí v miernom vlhkom podnebí. Kedysi
rozsiahle dubové lesy boli na väcšine územia vyrúbane už koncom 17. storocia. V
posledných desatrociach dáva program pre znovuzalesnenie prednost druhom ako je
smrek a rôzne druhy borovíc. Prírodné rezervácie a národné parky sa nachádzajú po
celej zemi. V Írsku je podla povesti viac ako štyridsat odtienov zelenej.
Z 380druhov volne žijúcich vtákov, ktorí sa v Írsku vyskytujú, sa ich na ostrove
rozmnožuje iba 135. Väcšina vtákov prilieta do Írska na jar a odlieta na jesen, niektoré
druhy z Grónska a Islandu však naopak prilietajú na zimu. 75 % svetovej populácie
grónskej husi bielocelej prezimuje práve v Írsku.
Na vodných plochách vo vnútrozemí žijú kolónie labutí, husí, brodivých vtákov, kaciek,
rybárov a cajok. Odstrel operenej zveri je štátom prísne regulovaný a štát tiež
podporuje programy na opätovné vypúštanie volne žijúcich vtákov do prírody.
K najvzácnejším druhom vtákov patrí malý európsky sokol , sokol stahovavý a chriaštel
polný.
Zo sladkovodných rýb sa v Írsku vyskytuje napríklad losos obycajný, sivon, , síh, úhor,
štuka i pstruh. Obojživelníci majú po jednom domácom zástupcovi z rodu žiab, ropúch
a mlokov. Z plazov je pôvodným írskym druhom iba jašterica. Nevyskytujú sa tu bežné
druhy živocíchov ako na pevnine (napríklad krtkovia, lasice a hady). Hady podla starej
povesti vypudil Svätý Patrick, patrón Írska.
V Írsku tiež žije okrem 31 druhov cicavcov, medzi ktorých patrí napr. jelen európsky,
líška, jazvec, vevericka obycajná, vydra, tulen šedý, tulen obycajný a mnoho iných.
Írska lasica hranostaj a írsky zajac sú zaujímavými ukážkami miestneho vývoja. 1.5
Obyvatelstvo
Pri scítaní ludu roku 1997 mal írsky štát 3 555 500 obyvatelov. Približne 60 %
populácie žije v mestách a obciach s viac ako 1 000 obyvatelmi. Priemerná hustota
osídlenia je 52 obyvatelov na km2, najvyššia je na východe a juhu. Vek obyvatelstva je
velmi nízky, lebo 41 % populácie je mladšia ako 25 rokov a 24 % je mladšia ako 15
rokov. Emigrácia sa behom posledných rokov znížila, naopak bolo zaznamenané
zvýšenie imigrácie. V roku 1997 prišlo do krajiny o 15 000 ludí viac, ako ju opustilo, a
tento pocet je najvyšší od 70. rokov.
2. DEJINY
2.1 Prví osadníci
Najstaršie známe dejiny siahajú do roku 8000 p. n. l. Velkú úlohu pri osídlovaní
zohrala práve jeho poloha na západ od Európy, lebo kvôli nej zažilo Írsko v minulosti
mnoho nájazdov a vpádov, ktorých výsledkom je pestrá zmes obyvatelstva i tradícií.
Prví osadníci boli väcšinou lovci z Británie, ktorí so sebou priniesli mezolitickú kultúru.
Po lovcoch nasledovali asi 3 000 p. n. l. polnohospodári, ktorí chovali zvieratá a
obrábali pôdu. Po neolitických osadníkoch sa okolo roku 2 000 p. n. l. objavili hladaci
drahých kovov a remeselníci, ktorí drahé kovy spracovávali.
Okolo 6. storocia p. n. l. zacali do Írska vo vlnách prichádzat Kelti z Európy. Aj ked
Írsko nikdy nezjednotili politicky, podarilo sa im dosiahnut jednotu kultúrnu a jazykovú.
2.2 Stredoveké Írsko
Nástup krestanstva v 5. storocí n. l. sa už tradicne spája s menom svätého Patrika, aj
ked je doložené, že krestania na ostrove žili už pred jeho príchodom. Na zaciatku
stredoveku bolo Írsko ušetrené barbarských nájazdov a ciastocne aj vdaka tomu došlo
v 6. a 7. storocí k velkému rozmachu írskeho umenia a vzdelanosti, ktorý mal svoje
centrum v írskych kláštoroch. V období pred rokom 800 n. l. založili írski mnísi
strediská vzdelanosti a krestanstva na mnohých miestach Európy.
V priebehu 9. a 10. storocia bolo Írsko vystavené pravidelným nájazdom Vikingov.
Vikingovia boli zároven aj obchodníkmi a výrazne pomohli rozvoju mestského života v
Dubline, Corku I Waterfordu. Potom co Brian Boru, najvyšší král Írska, porazil Vikingov
v roku 1014 v bitke pri Clontarfe, zacal vikingský vplyv slabnút.
Príchod Normanov, ktorí sa už predtým usadili v Anglicku a Walese, znamenal v 12.
storocí koniec všetkých snáh o vytvorenie centralizovaného štátu. Normani si rýchlo
podmanili velké oblasti Írska a tie potom prešli pod vládu anglického krála.
Normanská prítomnost Írsko výrazne ovplyvnila na dalších 400 rokov. Velká cast
územia však aj napriek tomu zostávala v írskom držaní a na zaciatku 16. storocia sa v
Anglicku zacali šírit obavy, že anglický vplyv je ohrozený nielen galskými nájazdmi, ale
tiež postupujúcim poirštovaním normanských osadníkov. V tej dobe došlo v Anglicku k
zmene náboženstva a táto udalost mala na Írsko velký dopad. 2.3 Postupný úpadok
galského Írska
Potomkovia normanských osadníkov v Írsku, ktorým sa zacalo hovorit „pôvodní
Anglicania“, boli z velkej casti proti protestantskej reformácii , ktorá nakoniec vyústila
do založenia anglikánskej írskej cirkvi. Írsko malo v tej dobe taký strategický význam
pre Anglicko, aký nemalo po storocia, z dôvodu svojej blízkosti ku kontinentálnej
Európe, vdaka ktorej mohlo slúžit ako útocisko pre anglických rebelov alebo cudzích
nepriatelov.
Kvôli náboženským rozdielom a politike anglickej koruny, ktorá na ostrov posielala
nových osadníkov z Británie, došlo v Írsku k mnohým povstaniam. Galský odpor bol
nakoniec zlomený v roku 1603, kedy sa korune musela podriadit aj posledná galská
bašta Ulster.
Behom 17. storocia sa opakovali boje o nadvládu, ale úspech sa striedavo priklánal na
obe strany. Tieto boje ukoncili bitky pri Boyne (1690) a Aughrime (1691), v ktorých
pôvodní Anglicania s galskými Írmi utrpeli velkú porážku. Mnoho ich vodcov a
stúpencov opustilo krajinu a zacalo vojenskú, knažskú i obchodnícku dráhu v cudzine.
Protestanti patriaci ku štátnej cirkvi prevzali politickú moc aj vlastníctvo pozemkov a
casom sa zacali považovat za írsky národ.
2.4 Osemnáste storocie
V 18. storocí zaznamenalo Írsko velký hospodársky rozmach. Velmi sa darilo
pláteníctvu, zvlášt v Ulsteri, a hlavným vývozným artiklom bola írska vlna, hovädzie
mäso, maslo a bravcové mäso. Tiež írska parlamentná tradícia nadalej pokracovala, aj
ked katolíci boli zo štátnej správy vylúcení a tá bola podriadená parlamentu vo
Westminstri. Emigrácia z Írska pretrvávala, lebo tisíce ulsterských presbyteriánov a v
menšom pocte tiež katolíci odchádzali do Ameriky.
Od 60. rokov 18.
storocia narastali rozpory medzi Britániou a jej kolóniami v Severnej Amerike a tento
vývoj napomáhal vo vytváraní tradície radikálneho vlastenectva, ktorá potom pod
vplyvom francúzskej revolúcie viedla k založeniu Spolocnosti írskej jednoty (Society of
United Irishmen). Roku 1798 došlo v Írsku pod vedením Írskej jednoty k povstaniu,
ktoré si stavalo za ciel nastolit nezávislú republiku Írsko. Povstanie bolo potlacené a
Zákon o únii (Act of Union) z roku 1800 vytvoril medzi Britániou a Írskom úplnú
parlamentnú úniu. 2.5 Velký hladomor a boj o autonómiu
V tej dobe však už medzi Britániou a Írskom panovali rozdiely hlavne v hospodárskom
a demografickom vývoji. Zatial co v Británii vykvital priemysel i mestá, Írsko sa s
výnimkou Ulsteru stretalo skôr s nedostatocným priemyselným rozvojom. Zároven v
Írsku rýchlo stúpal pocet obyvatelov a zem sa stávala závislou na zemiakoch ako na
hlavnom zdroji obživy. Na konci 40. rokov 19. storocia došlo niekolko rokov po sebe k
neúrode zemiakov, co viedlo k obrovskému hladomoru. Následkom hladomoru zomrel
asi jeden milión ludí a další milión z Írska odišiel. Behom desiatich rokov poklesol pocet
obyvatelov asi o štvrtinu (z 8 na 6 miliónov). A klesal aj nadalej, lebo emigrácia sa
stala typickým rysom írskej spolocnosti. Hlavnou témou politiky 19. storocia boli
opakované snahy zreformovat a zrušit úniu medzi Velkou Britániou a Írskom. Velký
hladomor zohral v týchto snahách velkú úlohu, lebo v obecnom povedomí za hladomor
niesla vinu Británia. Väcšina írskych volicov sa usilovala o urcitú formu samosprávy. V
období po hladomore sa pod velký politický a ekonomický tlak dostali aj írsky
velkostatkári. Zaciatkom 20. storocia bol po dedinských nepokojoch presadený nový
zákon, ktorý mal za ciel prinútit velkostatkárov k tomu, aby pozemky predali svojim
nájomníkom. Nájomníci dostali možnost vziat si pôžicky, ktoré im umožnili si pozemky
odkúpit.
Otázka autonómie, tzv. „Home Rule“, však stále ešte nebola doriešená. Snahy Daniela
O´Connella a Isaaca Butta v 40. a 70. rokoch 19. storocia nemali velký úspech. V 80.
rokoch 19.storocia sa Írskej parlamentnej strane pod vedením Charlesa Stewarta
Parnella podarilo postavit írsku otázku do centra politického diania v Británii. V roku
1886 liberálna strana na cele s W. E. Gladstoneom podporila obmadzenú formu
autonómie pre Írsko. Možnost autonómie však podnietila k aktivite tiež prevažne
protestantských unionistov , ktorí mali v provincii Ulster prevahu. Spolocne so svojimi
spojencami v Anglicku, ktorí sa obávali, že by írska autonómia viedla k rozpadu
impéria, sa unionisti rozhodli jej schváleniu zabránit.
2.6 Získanie nezávislosti
V rastúcej bojovnej nálade sa pripravovali a cvicili súkromné polovojenské zbory
(napr.
Ulsterskí dobrovolníci – Ulster Volunteer Force a Írski dobrovolníci – Irish Volunteers).
Vypuknutie 1. svetovej vojny a následný odklad riešenia nezávislosti zabránili
otvoreným prejavom nepriatelstva. Vojna zmenila všetko. Cez Velkonocné sviatky roku
1916 bola v Dubline vyhlásená republika a došlo k ozbrojenému povstaniu. Zo zaciatku
malo povstanie iba malú podporu verejnosti a bolo potlacené. Jeho stúpenci však
využili verejné rozhorcenie vyvolané popravou povstaleckých vodcov a nakoniec
zvítazili vo všeobecných volbách v roku 1918, v ktorých na hlavu porazili Írsku
parlamentnú stranu, ktorá viedla kampan za autonómiu.
Strana Sinn Féin („My sami“), ktorá vo volbách zvítazila však odmietla zaujat kreslá vo
Westminstri a v roku 1919 v Dubline založila prvý Dáil (Parlament). Nasledovala vojna
za národnú nezávislost, ktorá skoncila uzavretím anglo-írskej dohody v roku 1921,
podla ktorej získalo 6 hrabstiev na severovýchode Ulsteru svoj vlastný severoírsky
parlament. V súlade so zmluvou vytvorilo ostatných 26 hrabstiev Slobodný írsky štát.
Po jeho ustanovení došlo ku krátkej obcianskej vojne medzi tými, co zmluvu uznávali, a
tými, co nadalej požadovali republiku. 2.7 Nezávislé Írsko
Do cela prvej vlády nezávislého štátu sa postavil W. T. Cosgrave zo strany Cumann na
Gaedheal, ktorá si neskôr zmenila názov na Fine Gael. Od 30. do 70. rokov 20. storocia
bola hlavnou stranou írskej politickej scény Fianna Fáil, ktorú zal3.1ožil Eamon de
Valera. V roku 1937 bola schválená nová ústava, cím pokracovalo oslabovanie
konštitucných väzieb medzi Britániou a Írskom. Behom 2. svetovej vojny zostalo Írsko
neutrálne. V roku 1948 prerušil Zákon o republike Írsko (Republic of Ireland Act)
posledné zostávajúce väzby s Britániou. V roku 1955 bolo Írsko prijaté do OSN. Od
roku 1973 je clenom Európskej únie. Toto clenstvo má velký význam, lebo od tej doby
sa írsky hospodársky, spolocenský i kultúrny život neustále mení a vyvíja. 3. SÚCASNÉ
ÍRSKO
3.1 Írsky štát
Behom prvých dvoch desatrocí po dosiahnutí nezávislosti v roku 1922 prebehla
konsolidácia štátnych inštitúcií a bola nastolená tradícia politickej stability. Ústava z
roku 1937 a Zákon o republike Írsko z roku 1948 pretrhli posledné formálne zväzky
Írska s Britániou. Írsko zostalo v priebehu 2. svetovej vojny neutrálne a nie je clenom
žiadneho vojenského zväzku.
3.2 Vláda
Írsko je parlamentná demokracia. Írske zákony vychádzajú zo zvykového práva a z
legislatívy ustanovenej parlamentom v súlade s ústavou.
Smernice Európskeho spolocenstva majú v Írsku právnu moc.
Írska ústava stanovuje formu vlády a definuje právomoci a funkcie prezidenta, oboch
komôr Oireachts (Parlamentu) a vlády. Ústava tiež definuje štruktúru a právomoci
súdov a vytycuje základné obcianske práva.
Prezident je hlavou štátu. V prípade, že sa o úrad prezidenta uchádza viac než jeden
uchádzac, je prezident volený priamym ludovým hlasovaním. Prezidentka Mary
McAleese bola do svojho úradu zvolená v novembri 1997 na obdobie sedem rokov.
Parlament sa skladá z dvoch komôr, z ktorých jedna sa nazýva Dáil Éireann (Dolná
snemovna) a druhá Seanad (Senát). Dáil má v súcasnej dobe 166 clenov. Sú volení
podla princípu pomerného zastúpenia na základe všeobecného hlasovacieho práva.
Volby sa konajú najmenej raz za pät rokov. Medzi hlavných pät politických strán
zastúpených v Dáile patrí Fianna Fáil, Fine gael, Labour party, Progressive Democrats a
Democratic Left.
V priebehu posledných dvadsiatich rokov sa podobne ako v iných európskych krajinách
stala normou koalicná vláda. Koalície sa skladali z jednej z dvoch najväcších strán,
strany Fianna fáil alebo Fine Gael, v kombinácii s Labour party, Progressive Democrats
alebo Democratic Left. Všeobecné volby, ktoré sa konali v júni 1997, viedli k vytvoreniu
spolocnej vlády strany Fianna Fáil a Progressive Democrats. Výkonná moc je v rukách
vlády alebo je vykonávaná na základe jej poverenia a vláda sa zodpovedá Dáilu. Titul
predsedu vlády je Taoiseach, miestopredseda vlády sa nazýva Tánaite. Taoiseach
súcasnej vlády je Bertie Ahern a Tánaiste je Mary Harney.
Senead má 60 clenov, z ktorých jedenást je menovaných predsedom vlády a ostatní
sú zvolení z celej rady profesií absolventmi univerzít. Senead môže navrhovat alebo
pozmenovat legislatívu, ale Dáil má právo všetky návrhy zákonov alebo novely
zamietnut. 3.3 Miestna správa
Systém miestnej správy je realizovaný prostredníctvom 114 miestnych úradov.
Miestne úrady zaistujú základnú infraštruktúru, sociálne a obecné služby a predstavujú
cast demokratického systému, ktorá stojí najbližšie obcanovi. Služby poskytované
úradmi miestnej správy zohrávajú dôležitú úlohu v ekonomickom a spolocenskom
živote štátu a rocné rozpoctové výdaje na nich vynaložené dosahujú 2 mld írskych
libier alebo 5 % HDP.
Medzi poskytované služby patria obecné byty, zaistovanie dodávok vody a cistenie
odpadových vôd, ochrana životného prostredia, územné plánovanie, plánovanie cestnej
siete, protipožiarna ochrana, rekreacné a spolocenské vybavenie.
Úrady miestnej správy sú ciastocne financované vládou a ciastocne z miestnych
zdrojov.
Existuje osem oblastných úradov, ktorých clenov menujú úrady miestnej správy a
ktorých úlohou je podporovat koordináciu verejných služieb a monitorovat a poskytovat
poradenstvo týkajúce sa programov financovaných zo fondov EU.
3.4 Súdnictvo
Írska ústava stanovuje, že spravodlivost bude pojednávaná verejne prostredníctvom
súdov zriadených na základe zákona. Priestupky, ktoré je možné riešit v skrátenom
súdnom konaní, a menej závažné obcianskoprávne prípady rieši okresný súd, ktorému
predsedá okresný sudca. Závažnejšie prípady rieši obvodný súd, ktorému predsedá
sudca, ktorý v prípade trestných cinov zasadá spolu s porotou z 12 obcanov.
Najzávažnejšie prípady sú predkladané vrchnému súdu, ktorému predsedá sudca. Pri
pojednávaní trestných cinov zasadá sudca spolu s porotou a súd sa nazýva ústredný
trestný súd. Najvyšším odvolacím súdom je najvyšší súd, ktorý je tiež konecným
rozhodcom v otázkach týkajúcich sa výkladu ústavy.
3.5 Polícia a ozbrojené sily
V národnej polícii, An Garda Síochána, slúži takmer 11 000 mužov a žien. Komisára An
Garda Síochána menuje vláda. Komisár sa zodpovedá ministrovi spravodlivosti,
rovnosti a právnej reformy, ktorý je za políciu zodpovedný Dolnej snemovni. Základné
riadenia a kontrola polície je v rukách komisára, ten je však povinný riadit sa
nariadeniami ministra spravodlivosti, rovnosti a právnej reformy.
Policajné zložky sú s výnimkou niektorých špeciálnych jednotiek neozbrojené. Od roku
1989 pôsobila Garda Síochána v rámci misií OSN v Namíbii, Angole, Juhoslávii, El
Salvádore, Kambodži, Cypre, Západnej Sahare, Somálsku a Mozambiku. Okrem toho
policajné sily pôsobili pod vlajkou EÚ v bývalej Juhoslávii a ako pozorovatelia pri
volbách v Južnej Afrike a Palestíne.
Stále ozbrojené sily, do ktorých patrí stála armáda, námorníctvo a letectvo,
pozostávajú z približne 15 500 mužov. V súcasnej dobe prebieha program zásadnej
reštrukturalizácie a reorganizácie, ktorý v armáde zavedie štruktúru troch brigád. Írske
ozbrojené sily majú rozsiahle skúsenosti z mierových operácií, ktorých sa pod záštitou
OSN zúcastnujú od roku 1958.
4. SEVERNÉ ÍRSKO
4.1 Politický vývoj
Súcasné politické rozdelenie Írska existuje od rokov 1920-21. V týchto rokoch získalo
26 z 32 írskych hrabstiev nezávislost. Ostatných 6 hrabstiev zostalo v politickej únii s
Britániou ako Severné Írsko. Aj napriek tomu, že suverenita Severného Írska zostala v
rukách parlamentu Velkej Británie, bola rada legislatívnych a výkonných funkcií
prenesená na miestny parlament a vládu sídliacu v meste Stormont nedaleko Belfastu.
Ked Severné Írsko vstúpilo do velkej politickej krízy, bola v roku 1972 cinnost
severoírskeho parlamentu.
Od tejto doby, s výnimkou krátkeho obdobia v roku 1974, je v Severnom Írsku v
platnosti systém priamej vlády spadajúcej do právomocí ministra pre Severné Írsko,
ktorý je clenom britského kabinetu.
V roku 1973 obidve vlády spolu s hlavnými politickými stranami Severného Írska
podpísali dokument, ktorý sa neskoršie stal známym ako Sunningdaelská dohoda. Nou
bolo ustanovené Zhromaždenie Severného Írska, výkonný orgán, v ktorom bola moc
zdielaná zástupcami unionistov a nacionalistov, a Írska rada, ktorá sa mala zamerat na
spoluprácu medzi severným a južným Írskom. Táto dohoda bola neúspešná kvôli
odporu unionistov zastávajúcich spojenie s Britániou.
Na základe summitu, ktorý sa uskutocnil v roku 1980 na Dublinskom hrade, sa írska a
britská vláda dohodli ustanovit anglo-írsku medzivládnu radu, ktorá mala poskytovat
formálny rámec pre realizáciu vztahov medzi oboma krajinami.
V novembri 1985 írska a britská vláda podpísali Anglo-írsku dohodu. Na základe tejto
dohody bola zriadená medzivládna konferencia, ktorej spolocne predsedali zástupcovia
oboch vlád a pre jej potrebu bol zriadený permanentný spolocný sekretariát. Táto
dohoda umožnila írskej vláde prezentovat názory a návrhy týkajúce sa záležitostí
Severného Írska a stala sa základom, ktorý obom vládam umožnil dospiet k
spolocnému prístupu k hladaniu riešenia problémov Severného Írska.
15. 12. 1993 vtedajší Taoiseah Albert Reynolds a britský ministerský predseda John
Major vydali Spolocnú deklaráciu, ktorá stanovila základné nosné princípy možného
mierového procesu, ktorý by mohol vyvrcholit politickým vyrovnaním vztahov v Írsku a
medzi Írskom a Britániou. Deklarácia uvádzala, že britská vláda nemá „žiadny sebecký
strategický alebo ekonomický záujem na severnom Írsku“ a znovu potvrdila, že „bude
presadzovat demokratické prianie väcšiny obyvatelov Severného Írska, ci už v nom
uprednostní podporu únie alebo samostatného zjednotenia Írska“. Deklarácia podobne
menom írskej vlády uznala, že „demokratické právo ludu Írska ako takého na
sebaurcenie musí byt dosiahnuté a realizované na základe väcšiny obyvatelov
severného Írska“.
Deklarácia sa tiež pokúsila otvorit dvere pre vstup do politického procesu stranám
spojovaným s polovojenským násilím a uviedla, že „strany s demokratickým
mandátom, ktoré sa zaviažu uplatnovat výhradne mierové metódy a ktoré preukážu, že
dodržiavajú demokratický postup, sa budú v budúcnosti, v okamihu, kedy k tomu
nadíde vhodný cas, môct plne zapojit do demokratickej politiky a do dialógu medzi
vládami“.
4.2 Prímerie polovojenských jednotiek
31. augusta 1994 Provisional IRA (Provizórna IRA – najväcšia republikánska
polovojenská skupina) vyhlásila „úplné zastavenie vojenských operácií“. Po tomto
prehlásení nasledovalo 13.
októbra 1994 podobné prehlásenie Spolocného loajalistického vojenského vedenia
(Combined Loyalist Military Command) Zastupujúceho hlavné loajalistické povolené
skupiny. Po vyhlásení týchto prímerí obe vlády vstúpili do priameho politického dialógu
s politickými stranami vnímanými ako najbližšie spojenými s týmito polovojenskými
organizáciami dodržujúcimi prímerie, konkrétne so Sinn Féin a dvoma loajalistickými
stranami: Progressive Unionist Party a Ulster Democratic Party.
4.3 Dokument o spolocnom rámci
22. februára 1995 vtedajší Taoiseach John Bruton spolu s ministerským predsedom
Johnom Majorom podpísali Dokument o spolocnom rámci, ktorý naznacoval spolocný
názor oboch vlád na dosiahnutie riadneho urovnania vztahov. Tento dokument sa snažil
uvedené princípy uplatnit v Spolocnej deklarácií, ktorá priniesla návrhy na nové
politické štruktúry týkajúce sa všetkých troch druhov vztahov. Deklarácia tiež pocítala
so zvýšenou ochranou ludských práv. obe vlády vyhlásili, že Dokument o spolocnom
rámci nie je detailný plán alebo predpis, ale ide o základ k diskusii.
V decembri 1995 obe vlády ustanovili medzinárodný orgán pod predsedníctvom
amerického senátora George Mitchella, ktorého úlohou bolo nezávisle zhodnotit otázku
odovzdania nelegálne držaných zbraní, ktorá blokovala postup k rozhovorom s úcastou
všetkých strán. Medzinárodný orgán vo svojej správe z 24.1.1996 potvrdil, že by sa
všetky strany úcastniace sa jednania mali zaviazat ku šiestim princípom demokracie a
nenásilia. Orgán všetkým navrhol, aby zvážili návrh, podla ktorého by sa odovzdávanie
zbraní malo uskutocnit v priebehu jednania.
9. februára 1996 však IRA oznámila ukoncenie prímeria a obnovila svoju násilnú
kampan. Obe vlády prislúbili, že budú pokracovat v hladaní politickej dohody a vyjadrili
nádej, že obnovenie politického prímeria by tiež umožnilo opätovné zahájenie
politického dialógu so stranou Sinn Féin.
Mnohostranné vyjednávania zacali 10.6.1996 a zúcastnili sa ich obe vlády spolocne s
deviatimi politickými stranami. Rozhovorom predsedal senátor Mitchell, fínsky
ministerský predseda Harim Holkerim a bývalý kanadský generál John de Chastelain. V
prvom roku jednania príliš nepokrocili. 20.6 1997 IRA znovu vyhlásila prímerie, cím
umožnila strane Sinn Féin 9.9. sa zapojit do rozhovorov.
24. septembra 1997 boli v Belfaste zacaté rozsiahle jednania zameriavace sa na
dosiahnutie všeobecne prijatelného politického urovnania. Jednania pokracovali až do
apríla 1998. Každý z úcastníkov predložil svoje stanoviská a návrhy.
V priebehu rozhovorov spolupracoval s oboma vládami nezávislý predseda, ktorý
napomáhal nájst oblasti všeobecnej zhody a izolovat od nich oblasti, v ktorých stále
prevládajú tažkosti.
4.4 Dohoda z Velkého piatku 1998
Po záverecnej intenzívnej fáze jednania, kedy boli vládne delegácie vedené
Taoiseachom Bertiem Ahernem a ministersým predsedom Tony Blairom, bola v piatok
10. apríla 1998, ktorý zhodou okolností pripadol na Velký piatok, dosiahnutá všeobecná
dohoda.
Vyjadrovala kompromis medzi stanoviskami všetkých zúcastnených strán.
Dohoda je postavená na zásadách rozdielnosti, vzájomného rešpektu a rovnosti a na
základe demokratického rozhodnutia ludu o politických štruktúrach, ktoré majú
vládnut. Podla tejto dohody sa obe vlády zaviazali do svojich ústav zapracovat
vyvážené zmeny, ktoré umožnia, aby bolo budúce postavenie Severného Írska
založené na prianí a dohode ludí, ktorí tu žijú, nie na tvrdení vlád. Obe vlády sa
dohodli, že podla tohto princípu zostane Severné Írsko súcastou velkej Británie tak
dlho, kým to bude prianím väcšiny obyvatelov. Tiež sa zaviazali, že pokial sa v
budúcnosti väcšina obyvatelstva severného Írska vyjadrí pre vytvorenie zjednoteného
Írska, obe vlády toto rozhodnutie podporia a uvedú ho do praxe.
V mnohých oblastiach sa vlády Severného Írska ujme miestne volené Zhromaždenie a
výkonný výbor, ktorého ministerské zloženie bude odrážat velkost jednotlivých
politických strán. Silné poistné opatrenia budú zaistovat, aby Zhromaždenie nemohlo
byt jednou z írskych komunít využité k nadvláde nad druhou. Dohoda tiež obsahuje
rozsiahle záväzky oboch vlád i zúcastnených politických strán týkajúcich sa ochrany
ludských práv alebo sociálnych, ekonomických a kultúrnych otázok. V Severnom Írsku
budú zavedené nové opatrenia, ktoré budú garantovat ochranu ludských práv, medzi
ktoré bude patrit aj revízia celej legislatívy a ustanovenie Komisie pre ludské práva.
Súcasné opatrenia zaistujúce rovnost príležitostí budú dalej posilnené a doplnené. V
tomto ohlade má britská vláda v príslušných miestach Severného Írska, kde o to
obyvatelia prejavia záujem, prijat konkrétne opatrenia zamerané na podporu
používania írštiny.
V Ministerskej rade severného a južného Írska budú zasadat ministri z Dublinu a
Belfastu a budú sa zameriavat na podporu vzájomnej spolupráce realizované
prostredníctvom príslušných celoírskych medzištátnych orgánov.
Nová Britsko-írska rada bude podporovat spoluprácu medzi írskou a britskou vládou a
medzi novými administratívnymi orgánmi so samostatnými právomocami v Severnom
Írsku, Škótsku a Walese. Bude ustanovená nová britsko-írska medzivládna konferencia,
v ktorej budú obe vlády podporovat bilaterálnu spoluprácu týkajúcu sa všetkých vecí
spolocného záujmu spadajúcich do ich kompetencie.
Casté schôdzky rady, ktorej clenmi budú ministri Severného Írska, sa budú venovat
tým otázkam, u ktorých nebola kompetencia prevedená na nové Zhromaždenie.
Dohoda tiež obsahuje radu ustanovení týkajúcich sa urovnania nepriaznivých dozvukov
konfliktu a normalizácie severoírskej spolocnosti. Medzi tieto opatrenia patria rozsiahle
preskúmania kritických oblastí polície a trestného súdnictva, prepustenie väznov,
iniciatívy poskytujúcu podporu obetiam násilia, odovzdaniu nelegálne držaných zbraní a
uvolnenie bezpecnostných opatrení. 5. MEDZINÁRODNÉ VZTAHY ÍRSKA
5.1 Organizácia spojených národov
Jej clenom sa stalo Írsko 14.12.1955. v rámci OSN sa Írsko snaží podporovat úcinné
medzinárodné akcie týkajúce sa ozbrojenia, mierových operácií, ludských práv a
rozvoja. Írsko bolo dvakrát clenom Rady bezpecnosti, na polovicné jednorocné obdobie
v roku 1961 a na plné obdobie v rokoch 1981-82. Vláda prisudzuje zvláštnu dôležitost
úlohe OSN v oblasti udržovania mieru, co sa tiež odráža na úcasti írskych vojakov vo
velkej casti mierových operácií. Od roku 1958 slúžilo v rámci mierových operácií s
vynikajúcimi výsledkami viac než 42 000 clenov írskych ozbrojených síl a Polície.
5.2 Európska únia
Írsko sa stalo clenom Európskeho hospodárskeho spolocenstva (EHS) 1.januára 1973
a aktívne sa úcastnilo vývoja dnešnej Európskej únie (EÚ). Clenstvo v EÚ je jedným zo
základných pilierov vládnej politiky. EÚ je hlavným rámcom, v ktorom vláda realizuje
ciele svojej zahranicnej politiky. Clenstvo Írska v EÚ vyplýva z názoru, že EÚ je
základom ekonomickej a politickej stability v Európe.
Clenstvo v EÚ poskytuje írskym vývozcom plný prístup na jednotný európsky trh a táto
skutocnost prispela k írskemu ekonomickému úspechu. Vdaka clenstvu Írska v EÚ sú
postoje a záujmy Írska zahrnuté do politiky Európskej únie, ktorá má výrazný vplyv na
beh svetových udalostí. Clenstvo Írsku umožnuje lepšie presadzovat svoju tradicnú
politiku podpory stabilného, mierového a prosperujúceho medzinárodného prostredia so
štruktúrami založenými na vláde práva, rešpektu k ludským právam a na
reprezentatívnom spôsobe vlády. Írsko už pätkrát predsedalo Európskej únii. Bolo to v
rokoch 1975, 1979, 1984, 1990, 1996.
5.3 Spolocná zahranicná a bezpecnostná politika
Po vstupe do EHS v roku 1973 sa Írsko naplno zapojilo do konzultácií a spolocného
postupu clenských zemí týkajúcich sa záležitostí zahranicnej politiky. Tento proces,
známy pod názvom Európska politická spolupráca (European Political Cooperation –
EPC) bol kodifikovaný a získal postavenie zmluvy Jednotným európskym aktom (Single
European Act, 1986).
Ustanovenie Spolocnej zahranicnej a bezpecnostnej politiky (Common Foreign and
Security Policy – CFSP) Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtská dohoda z roku 1992) sa
stali dalším vyjadrením zámeru Únie vybudovat spolocnú politiku a postupovat v oblasti
medzinárodnej politiky jednotne.
Amsterdamskú zmluvu Íri potvrdili v referende v máji 1998. Je výrazom dalšieho
postupu v oblasti Spolocnej zahranicnej a bezpecnostnej politiky. Írsko sa v rámci CFSP
naplno úcastní vytvárania a presadzovania zahranicnej politiky EÚ.
5.4 Rozvojová spolupráca – Írska pomoc
Írsko si je vedomé globálnej vzájomnej závislosti všetkých krajín a berie ne sebe
záväzok napomáhat spolocenskému a ekonomickému rozvoju v chudobnejších
krajinách.
Írska pomoc (Irish Aid) je oficiálny vládny program pre rozvojovú spoluprácu. Tento
program poskytuje dlhodobú i núdzovú pomoc rozvojovým krajinám. Program sa
zameriava na podporu vlád i spolocenstva v rozvojových krajinách, pomáha im v
uspokojovaní základných potrieb a v posilnovaní ich schopnosti pomôct si z vlastných
prostriedkov. Írska pomoc kladie zvláštny dôraz na presadzovanie rešpektu k ludským
právam a na zosilnenie demokracie.
Rozpocet programu Írska pomoc dosiahol v roku 1998 ciastku 137 mil. írskych libier.
Táto ciastka je historicky celkovo najvyššia. Financná podpora je distribuovaná
prostredníctvom bilaterálnym a multilaterálnym.
Bilaterálna cast programu sa zameriava na uspokojenie základných potrieb ludí v
rozvojových krajinách. Zameriava sa na oblasti ako je zdravotníctvo, školstvo, dodávky
cistej vody a udržatelné polnohospodárstvo. Zvláštnu pozornost venujú šiestim
prioritným krajinám v subsaharskej Afrike – Etiópii, Lesotu, Mozambiku, Tanzánii,
Ugande a Zambii. Program kladie velký dôraz na partnerstvo, miestnu úcast a dlhodobý
rozvoj.
Program Írska pomoc tiež zaistuje humanitárnu pomoc v núdzových katastrofách pre
krajiny zasiahnuté prírodnou katastrofou, hladomorom, vojnou a obcianskymi
nepokojmi. Program dalej podporuje Úrad pre zahranicné osobné služby (Agency for
Personal Services Overseas – APSO), Utecenecký úrad (Refugee Agency), n8rodný
výbor pre rozvoj vzdelávania (National Committee for Development Education) a dalšie
organizácie.
Clenstvo v EÚ, OSN a rade dalších multilaterálnych medzinárodných organizácií
umožnuje Írsku úcastnit sa rozvojových kooperacných programov týchto organizácií.
Írska vláda prostredníctvom svojho zapojenia do cinnosti uvedených organizácií
prispieva k medzinárodnej rozvojovej politike a silne zdôraznuje dôležitost vytvorenia
partnerstva medzi priemyselným a rozvojovým svetom. 5.5 Írsko v zahranicí
Uvádza sa, že k Írskemu pôvodu sa po celom svete hlási až 70 mil. ludí a okrem toho
celé 3 mil. írskych obcanov žijú mimo Írsko. Z tohto poctu 2 mil.
Írov žijú vo Velkej Británii a pol milióna v USA.
Podla najnovších údajov je približne 40 miliónov Americanov írskeho pôvodu a mnoho
z nich sa výrazným spôsobom zapísalo do ekonomického, profesionálneho a politického
života USA. Záujem prejavený Americanmi írskeho pôvodu a bývalým prezidentom
Clintonom a jeho administratívou podporit mierový proces v Severnom Írsku bol
dôležitým faktorom pri príprave základov pre Dohodu z Velkého piatku.
________________________________________ __________________________
Zdroje: