Literárna teória

Kronika (grécky chronos – čas, chronika – dejepisné knihy) je epický žáner stredoveku. Jeho úlohou je chronologicky, teda podľa plynutia času zoradiť jednotlivé historické udalosti. Opis týchto udalostí je však prísne suchý a strohý, neopisujú sa príčiny, súvislosti. Základom je uvedomiť si, že autor nepristupuje k písaniu tohoto žánru s cieľom navodenia umeleckého zážitku, udalosti ani nehodnotí, on je proste len strohým referentom udalostí, uvádzačom faktov. Národné kroniky sa začali objavovať v 12. Storočí, známa je napríklad česká kronika Chronika Boemorum, alebo neskoršie Dalimilova kronika. Z nášho územia sa zachovali v latinčine Kronika Jána z Turca a Kronika Šimona z Kézy. Kroniky však nie sú úplne vierohodnými zdrojmi informácií, pretože hoci boli strohé často sú poprepletané rôznymi bájami aj fantastickými skutočnosťami, ktorým nemožno dôverovať.
Legenda (latinsky – to, čo sa má prečítať) je tiež epickým žánrom stredoveku, môže byť veršovaná i neveršovaná. Legenda má náboženskú tematiku – obsahuje životné príbehy svätcov, mučeníkov. Stretneme sa tu s množstvom zázračných a fantastických motívov. Legenda mala slúžiť najmä ako nejaký príklad, či ukážka cnostného života – svätec celý život trpiaci, ktorého jedinou odmenou je viera v šťastný posmrtný život. Legendy sa podobajú povestiam, ale majú na rozdiel od nich reálny a skutočný iba základ, ktorý je prifarbený množstvom zázračných prvkov. Zo stredovekých legiend sú známe Moravsko – panónske legendy (Život svätého Konštantína a Metoda), latinská legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (biskup Maurus), Legendy o sv. Štefanovi.
Rozprávka žáner ľudovej slovesnosti, ktorý patrí po báji k najstarším epickým útvarom. Z pôvodných ľudových rozprávok vznikali umelé rozprávky, u ktorých poznáme ich pôvodcu. Prvým predstaviteľom bol Ezop v starovekom Grécku. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov umelej rozprávky patria H. Ch. Andersen, O. Wilde, L. N. Tolstoj, bratia Grimmovci.
Povesť epický žáner ľudovej slovesnosti, najviac rozšírený po rozprávke. Povesť sa ale odlišuje tým, že má reálny, historický podklad. Môže sa buď priamo viazať na konkrétnu historickú udalosť alebo v nej vystupujú postavy, ktoré sú historickými – skutočnými osobnosťami národných dejín. Ak sú postavy vymyslené zachováva sa aspoň skutočná existencia miesta, kde sa dej odohráva. Od kroniky ich odlišuje práve snaha o dosiahnutie estetického zážitku, teda nie len chronologicky vyrozprávať fakty. Na reálne jadro sa napájajú fiktívne, rozprávkové prvky, vystupujú tu nadprirodzené bytosti, a povesť má často dramatické ladenie i vyznenie – tým sa podobá na rozprávky. Povesť sa však častejšie končí tragicky – teda smrťou hlavného hrdinu, neplatí v nej teda ako v rozprávke dobro vždy zvíťazí.
*Dnes chápeme pod pojmom povesť len túto charakteristiku, avšak kedysi mala širší význam. Dobšinský – prostonárodné povesti, Kukučín nazval tiež Dom v stráni povesť. – dnes je táto široká užívanosť prekonaná, nesprávna.
Bájka je vymyslený príbeh, ktorého hlavnou úlohou je v prvom rade podať čitateľovi alegorickým spôsobom mravné ponaučenie. Často sa v nej stretáme s neživými predmetmi alebo zvieratami konajúcimi podobne ako ľudia. Forma bájky môže byť veršovaná i neveršovaná. Vyrozprávaný dej je alegóriou – autor môže z bájky vyplývajúce ponaučenie na konci zvýrazniť, napísať ho ale nie je to pravidlom. Najznámejšie sú bájky zvieracie, niekedy nazývané aj ezopské bájky – podľa zakladateľa Ezopa. Vo francúzskej literatúre má svoje pevné miesto bájkar La Fontaine (klasicizmus – zbavoval bájky mravnej poučnosti, sústreďoval sa na satirické zobrazovanie doby a ľudských slabostí) v ruskej bájkar I.A. Krylov. U nás je najznámejší Jonáš Záborský.
Podobenstvo rozsahovo je to krátky útvar, obsahuje tiež – podobne jako bájka isté ponaučenie, má tiež výchovný zámer. Podobenstvo často vystupuje aj pod názvom parabola. (grécky parabole – prirovnanie, zhoda). Podobenstvo – to je určitý príbeh, ktorý jeho pisateľ myslí len obrazne, čiže prostredníctvom tohoto, hoci vymysleného príbehu, chce upozorniť, poučiť prijímateľa. Teda len prenesený význam tohoto príbehu, ktorý sa snaží autor čitateľovi podať je nositeľom podstatných informácií. Väčšinou sa cez podobenstvá podávajú všeobecne platné životné zákony, pravdy, odkrýva sa zmysel, význam nejakej činnosti. Zbierkou podobenstiev je Biblia – napríklad príbeh o márnotratnom synovi z Nového Zákona alebo o rozsievačovi. V príbehu o rozsievačovi nie je podstatný prvotný – teda prvoplánový zmysel textu – ale až druhotný – prenesený zmysel.
Novela (taliansky – novella, novinka) je žáner stredného rozsahu, ktorý tvorí akýsi medzistupeň medzi malou epikou ako je bájka, anekdota a veľkou epikou ako je román. Vznik sa datuje od obdobia renesancie – tvorcom je Govanni Bocaccio. (Dekameron – desať dní). Kompozícia novely je veľmi pevná - neodkláňa sa od ústrednej dejovej línie. Potlačené sú teda všetky opisy, epizódy, disgresie (vybočenia). Hlavne tým sa novela líši od poviedky, ktorá tieto prehrešky povoľuje vo väčšom množstve. K dramatickému textu ju pripodobňuje veľmi dobre pripravená, absolútne neočakávaná pointa, udalosť, ku ktorej smeruje celý dej. Novela sa dram. textu podobá aj skratkovitosťou, stručnosťou, úspornosťou výrazu, pretože celú „energiu“ venuje príprave na nečakaný, prekvapivý, kľúčový moment. Dej uzatvára náhly zvrat. (leitmotív + zvrat = hlavné požiadavky novely). Typické vonkajšie znaky novely: 1, málo postáv, 2, vyrozpráva iba jednu udalosť 3, dej odráža každodenný život(žiadna výnimočnosť, iba všednosť, reálnosť.)
Poviedka epický žáner stredného až veľkého rozsahu. Jej vlastnosti nie sú tak presne vyhradené ako v prípade novely. *V súčasnej teórii ju niekedy pokladáme aj za súborný názov pre strednú epiku – ako protiklad krátkej prózy.
Poviedka spracúva iba jednu udalosť a má len jednu zápletku. V porovnaní s novelou má menej dramatických vlastností - pokojnejší opis deja, menej napätia – ktoré v novela pramení z prípravy na kľúčový moment. Pomerne veľké množstvo opisných častí slúži na spomaľovanie deja. Charaktery hlavných hrdinou sú vyhradené jako v novele, výrazne sa nemenia. V deji je dôležitá funkcia rozprávača (aj v prvej osobe, ja-rozprávanie, ich-forma). Od rozprávky odlišuje poviedku realistickosť vyrozprávaných skutočností.
*istým druhom poviedky je tzv. arabeska – vyznačuje sa silným zastúpením dekoratívnych, ozdobných prvkov, ľahkosťou.
Román (lingua romana jazyk románsky – ľudový, na rozdiel od lingua latina – latinčina jazyk vzdelancov) žáner veľkej epiky, najznámejší a najrozšírenejší v súčasnej próze. Rozsahovo i obsahovo je román veľmi pestrý. Najviac podobných znakov má s poviedkou. Román je osobitý najmä svojou flexibilitou – prijíma mnoho zo všetkých jazykových štýlov. Keď náhodou v diele prevážia lyrické prostriedky, hovoríme o lyrizácii románu, ak sa zvýši napätie, hovoríme o dramatickosti. Román, ako vyplýva z názvu bol určený pre širokú verejnosť. Dlho ho z výslnia vytláčal epos – pretože pretrvávalo presvedčenie že len veršované dielo je hodnotné.
Román zobrazuje široký okruh života hlavných hrdinov, má množstvo postáv a postavičiek, hemží sa vybočeniami, opismi, viacerými dejovými líniami.
Bylina (rusky byľ – udalosť) epický žáner špecifický len pre ruskú ľudovú slovesnosť v 9. – 13. Storočí. Je to vlastne hrdinský epos, hovorí však iba o ruských bohatieroch – hrdinoch, je to špecifický názov ruských hrdinských eposov. Ako v iných eposoch aj tu realitu zvýrazňuje a obohacuje fantastika. Známe sú Kyjevské byliny.

Literárny žáner (francúzsky genre – rod) súhrnný názov pre literárne diela, ktoré majú spoločné znaky. A to v oblasti témy, kompozície aj štýlu.

Lyrika (grécky lyrika mele – lýrou sprevádzané verše) názov tohoto literárneho druhu vznikol zo slova lýra – grécky hudobný nástroj. Hrou na tomto nástroji sprevádzali Gréci svoje piesne. (piesne sprevádzané týmto nástrojom písala známe grécka lyrička Sapfo, ktorá zriadila dom múz). Lyrické texty sú kratšie, pôvodne to boli iba texty adresované bohom, pohrebné piesne, piesne na velebenie kráľov.
V súčasnosti je najzákladnejším znakom lyrického diela, že zobrazuje len jednu konkrétnu – základnú myšlienku alebo jeden silný zážitok z viacerých hľadísk. Lyrický text je realizovaný – vytváraný za pomoci básnických – poetických prostriedkov. Poézia (poiesis – tvorba) znamená vlastne reč viazaná. A pod touto viazanou rečou rozumie-me grafické členenie básne, rytmus, rým, strofu, či inú organizáciu básne, ktorá text „zväzuje“.
- Veršové formy

Sonet (sonetto – jemný zvuk) je vôbec najznámejšou žánrovou formou lyriky s počtom veršov 14. Pôvodne bola schéma sonetu abba/abba/cdc/dcd. Sonet je vždy členený na dve štvorveršia – kvartetá a dve trojveršia – tercetá. Toto členenie ovplyvňuje i obsahovú výstavbu textu, pretože prvé štvorveršie obsahuje spravidla tzv. tézu (nastolenie problému o ktorom sa bude v básni hovoriť), druhé štvorveršie antitézu (negáciu problému) a posledné dve trojveršia tvoria syntézu. Sonet sa môže spájať do väčších celkov – napríklad cyklus 15 sonetov (zneliek) tvorí tzv. znelkový veniec, obsahuje 210 veršov. Sonet zaviedol do poézie francúzsky spisovateľ obdobia renesancie Francesco Petrarca v básňach pre Lauru. Klasické zloženie rýmovej schémy sa presne nedodržiava, obmieňa sa.
Tercína (taliansky terza – tretí) je trojveršová strofa. Jej schéma je aba/bcb/adc. Asi najznámejším predstaviteľom – tvorcom lyriky, ktorý by využil tercínu bol Dante Alighieri, v diele Božská komédia.
Sestína (sesto – šiesty) je veršová forma provensálskeho pôvodu. Je tvorená šiestimi šesťveršovými strofami a ukončená je trojveršovou strofou. Na konci veršov sa v pevne určenom poradí obmieňa šesť rozličných slov, ktoré majú v básni najväčší význam. Sestínu vytvoril v 12 – storočí trubadúr Daniel Arnaut, u nás sa vyskytuje napr. v tvorbe P. O. Hviezdoslava.
Kancóna (canzone – pieseň) najviac rozšírená veršová forma stredovekej provensálskej lyriky. Počet strôf je pri kancóne ľubovoľný, majú však rovnaký rýmovú výstavbu. Na konci dominuje menšia strofa, ktorej sa zvykne hovoriť aj doslov alebo epilóg. .
- Lyrické žánre

Óda (grécky ode – pieseň) je lyrický žáner. Vyniká hlavne akousi nadnesenosťou (pátosom). Býva to báseň oslavná, adresovaná významnej osobnosti, kolektívu. Básnik sa oslavne vyjadruje o určitej téme. (národ, sloboda, príroda,….). Ódu zaraďujeme k úvahovej – reflexívnej lyrike. Známa je už z obdobia antiky – vtedy sa ódy spievali ako zborové oslavné piesne. Najznámejšie ódy v rímskej literatúre vytvoril básnik Horácius. Najviac sa prejavila v období klasiciz-mu. Ján Hollý napísal zbierku ód. (Na slovenský národ). Andrej Sládkovič – Nehaňte ľud môj. Osobitným druhom ódy je dityramb – bola to pôvodne óda na oslavu boha vína – Dionýza, neskôr sa tak začali nazývať všetky básne, ktoré vyjadrovali neviazanú radosť.
Hymna – hymnus (grécky hymnos – chválospev) lyrický žáner, vlastne špecifický druh ódy – oslavnej básne. Pôvod-ne slúžili hymny k oslave bohov a vlastne aj dodnes si hymna zachovala charakter velebenia. Hymna vždy oslavuje objekt, ktorý je sám o sebe zárukou estetickej kvality. Najznámejšiu hymnu kresťanskej lyriky napísal sv. František z Asissi. – Pieseň stvorenstva. (slnka). Typické sú hlavne pre obdobie romantizmu, pretože práve pre toto obdobie sú silné city a emotívnosť charakteristikou. V súčasnosti majú národné hymny štátov ceremoniálnu funkciu. V poézii 20 – storočia sa k hymne vrátili aj P.O.Hviezdoslav – Hymny a žalmy, či E.B.Lukáč – Hymny k sláve Hosudarovej. Náboženskými hymnickými piesňami boli pôvodne i tzv. žalmy – vznikli v hebrejskej náboženskej literatúre. Potom ich prebralo kresťanstvo – z formálnej stránky sú to nerýmované dvojveršia. Hviezdoslav využil formu žalmov, no ich obsah bol svetský, zväčša národný.
Elégia (elegos – žalospev) lyrický žáner, opak ódy pretože je typický svojím smutným, melancholickým ladením. Najčastejšie môže byť témou elégie smútok nad stratou čohosi, nešťastná láska apod. V klasickej gréckej poézii sa za elégiu pokladala každá báseň napísaná v distichu (veľmi známy druh časomerného verša, ktorý vzniká spojením hexametra a pentametra,)– vôbec sa neprihliadalo na obsah básne. Za elégiu sa považuje aj Předspěv k Slávy dcére, vrcholom sú Hollého Žalospevy.(opis smutných udalostí národného života – Plač matki Slávi). Elégie písali i S.H.Vajanský, A. Sládkovič, Hviezdoslav, Rázus a iní.
Epigram (grécky epigram – nápis) je krátky lyrický žáner – stručne, duchaplne vyjadruje určitú životnú pravdu. Autor musí na malej ploche obsiahnuť väčšie množstvo myšlienok (epitaf). Kedysi to bola aj stručná, výstižná charakteristika mŕtveho. Text nápisu sa zakladal na ostrom kontraste – začiatok mal vzbudiť čitateľovu pozornosť, nastolí sa v nej teda problém (suspenzio), druhá časť potom obsahovala prekvapivú pointu, problém sa prekvapivým, vtipným spôsobom vyrieši (solutio). Preto boli nápisy v dvojveršiach. Forma sa zachovala dodnes, ale epigramy sa v súčasnosti používajú ako satirický žáner. U nás písal epigramy Tomáš Janovic – Od (d)ucha k (d)uchu.
Epitaf (epitafion – nápis na hrobe) lyrický žáner, ktorý vznikol z epigramu. V starovekom Grécku a Ríme to bol nápis na náhrobnom kameni alebo soche zobrazujúcej mŕtveho, nápis bol napísaný viazanou formou – vo forme básne. Neskoršie sa z tohoto nápisu vytvoril samostatný literárny žáner. Najznámejší pochádza od J. Wolkra. (Zde leží básník jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít. Dřív než moh srdce k boji vytasit, zemřel, mlád dvadset čtyři let)
Panflet (hanopis) bola pôvodne báseň, v ktorej autor zámerne zamlčal všetky kladné vlastnosti, črty nejakej osobnosti, veci, udalosti a vyzdvihol iba zápory. Dnes však panflet nemusí mať iba formu básne.

*zvlátnymi žánrovými kategóriami sú tzv. drobné výpovede, má sa v nich duchaplným spôsobom vysloviť určitá múdrosť. Sú to: gnóma – zväčša býva súčasťou literárneho diela, napríklad Mladosť je túžba živá po kráse – Sládkovič, aforizmus – hovoríme mu aj príslovie vzdelancov pre silu myšlienky, ktorú vyjadruje, osobitným druhom aforizmu je maxima, odlišná je v tom, že na rozdiel od aforizmu, ktorý nemusí byť vážny, má maxima vždy vyjadrovať určitú trpkú skúsenosť.
Alba dnes sa s týmto žánrom už nestretneme. Módnym sa stal od 13 – storočia. Tematicky patrí do ľúbostnej lyriky, zväčša opisuje lúčenia milencov na úsvite, apod.

Žánrové formy lyriky môžme rozdeliť z hľadiska prístupu autora k téme na:
- Lyriku náladovú (impresívnu)
- Lyriku opisnú (deskriptívnu)
- Lyriku úvahovú (reflexívnu)

Iné členenie z hľadiska témy je i na lyriku
- Osobnú (intímnu) osobné pocity, myšlienky autora. Obsahovými prvkami sú láska, radosť, smútok. Je to teda najmä lyrika ľúbostná a rodinná.
- Prírodnú tieto básne vznikajú silným pôsobením prírody na autora.
- Spoločenskú autor tu vyjadruje svoje pocity, myšlienky, nálady vyvolané spoločenskými udalosťami – preto tieto básne vznikajú napríklad v období prelomových etáp života spoločnosti – vojny, revolúcie, útlak zo strany vládnucej vrstvy…

Dráma toto slovo má vlastne dva významy. V širšom význame je to pomenovanie osobitného literárneho druhu, rovnocenného lyrike i epike. V užšom význame je aj názov samostatného dramatický žáner. (tragédiu) Ako literárny druh spoznáme drámu najmä podľa dialogickej formy. Dialóg je nositeľom napätia, býva teda dramatický. Prostredníctvom neho poznávame charakter postáv – je teda charakterotvorný. Dramatické diela vždy dopĺňa dramatic-ký konflikt, pretože práve ten vytvára v deji napätie. Dráma je druh určený pre výstup na javisku.
Jedným zo základných znakov je i neprítomnosť rozprávača.
Inscenáciou nazývame premenu literárneho diela na divadelnú alebo televíznu hru. Na jej realizáciu je potrebných mnoho zložiek – literárna predloha, scenár, réžia, no konečnú podobu jej dávajú herci, či už divadelní alebo televízny.

Svojou príbehovosťou má dráma bližšie k epike ako k lyrike. Rozdiel možno pozorovať v tom, že epické dielo je v čase rozprávania už uzavreté, kdežto dramatické dielo sa uskutočňuje vždy v prítomnosti. Predstavenie sa kvôli časovému obmedzeniu prirodzene nemôže nikdy uskutočniť bez určitých prerušení deja. Autori preto členia svoje diela na menšie úseky. Nazývame ich dejstvá (akty). Niekedy sú ešte i dejstvá členené na niekoľko obrazov. Dramatické dielo, ktoré sa skladá len z jedného dejstva nazývame jednoaktovka (Laskomerský). Dejstvo sa ešte môže členiť na tzv. výstupy. Výstup je úsek dejstva, v ktorom sa zmení počet postáv na javisku.

Keďže som sa už zmienila, že v dramatickom diele neexistuje rozprávač, autor nemá možnosť opísať postavy prostredníctvom jeho tvrdení, môže ich charakterizovať len ich konaním a predovšetkým jazykom, rečou. Preto je jazyk veľmi dôležitým prostriedkom každého dramatického diela. Výber jazykových prostriedkov musí byť cielený, taký, aby jasne vychádzal z psychiky jednotlivých postáv a aby ju jasne divákovi naznačil.

V deji klasických dramatických diel rozlišujeme tieto základné fázy: expozícia(úvodná časť) má za úlohu uviesť diváka do čias a prostredia, v ktorom sa bude odohrávať dej, oboznamuje s hlavnými predstaviteľmi, zápletka(zauzlenie alebo kolízia) udalosť, ktorá veľmi významne poznačí ďalší vývin deja, kríza(vyvrcholenie) opisuje rozhodujúcu zrážku dobra a zla, peripetia(nečakaný dejový obrat), rozuzlenie – alebo aj katastrofa, teda vyriešenie konfliktu, hoci katastrofickým spôsobom.

Dráma vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv boha vína, vinohradníkov, úrody, plodnosti – Dionýza. Gréci ho uctievali ako boha zbavujúceho ľudí starostí, ktorý prinášal radosť a pôžitky do života, podporoval zábavu. Grécka dráma sa vyvinula najmä z chórových piesní.
Chór (chóros – tanec) pôvodne toto slovo označovalo ľudí, ktorí spievali a tancovali na oslavách boha Dionýza. Neskôr – v gréckej dráme nadobudlo slovo chór význam zbor. Chór mal vždy svojho náčelníka – koryfeja a ostatných členov, volali sa choreuti. Chór mal najmä úlohu komentovať dej, alebo charakterizovať postavy, ich činy. Na začiatku vždy viedol chór rozhovor s jedným hercom, inak len spieval a tancoval. Prvý herec sa nazýval protagonista. Neskôr sa význam chóru zúžil len na hudobné vložky do deja.
Drámu možno rozčleniť na:
- Divadlo
- Film
- Televíznu hru
- Rozhlasovú hru

Dramatické žánre

Tragédia (capí spev) najstarší dramatický žáner. Hlavnou postavou je vždy hrdina vystupujúci z priemeru, nadpriemerný človek. Tento hrdina ide odvážne za určitým cieľom, pričom sa hrdinsky nezľakne nijakých prekážok, ale v boji musí zahynúť, aby bol zachovaný hlavný aspekt drámy, a to síce, že ani výnimočný človek nemôže zvíťaziť nad nepriazňou osudu. Tragickosť vytvára konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi spoločenskými silami. Dráma hovorí vlastne o nemožnosti poraziť zlo. Jedným z tvorcov pravidiel tragédie je Pierre Corneille, ten tvrdil, že tragédia by mala mať tieto znaky – 1. Kto trpí nemá byť úplne zlý, ani úplne cnostný, no cnosť musí prevažovať, hrdina sa hriechu dopúšťa iba z ľudskej slabosti (Cid v súboji zabije otca svojej snúbenice, pomstí sa tak za urážku jeho otca) 2. Hlavná postava tragédie nie je nebezpečenstvu vystavená ani tak zo strany nepriateľa ako skôr zo strany osoby, ktorú miluje (Cidova Chiménia). *proti jeho dielu sa však zdvihli ohlasy, pretože záver má tragi-komický nádych, čo vtedajšie veľmi striktné pravidlá nedovoľovali. Obyčajne má tragédia päť dejstiev podľa dejového členenia. Dodržiavala sa pri tom jednota miesta, času, charakteru. V klasicizme bola tragédia radená medzi žánre vysokého štýlu, o čo sa pričinila zložitým obrazným jazykom. Popularitu tragédie dnes prebrala najmä činohra.
Komédia jeden zo základných dramatických žánrov. Jeho hlavným znakom je komickosť, cieľom je najmä uvoľnenie, pobavenie diváka. Podľa toho, či sa komickosť zakladá na charaktere postáv alebo na grotesknosti situácie hovoríme o charakterovej alebo situačnej komike. Jedna bez druhej sa nezaobíde, preto ich členíme podľa toho, ktorá v danom diele prevláda. Aj komédia vznikla z osláv boha Dionýza. V porovnaní s tragédiou predstavovala ale každodennosť, prevládal v nej reálny život. Významným predstaviteľom bol Aristofanes. V stredoveku sa vo Francúzsku vyvinula hra zvaná fraška, z nej neskôr vznikla i Moliérova komédia. (Španielsko – Lope de Vega, Anglicko – Shakespeare, u nás Palárik, Chalupka)

Dramatické žánre súčasnosti

Veselohra je vlastne názvom novodobej komédie. Hoci na ňu bezprostredne nadviazala, nevystriedala ju, oba žánre pretrvávajú do dnes. Veselohra je založená na humore situačnej komiky. Rozdiel medzi komédiou a veselohrou môžme objaviť aj v skutočnosti, že vo veselohre postavy o svojej smiešnosti a nedokonalosti vedia, preto si strieľajú aj zo seba. V komédiách sa postavy tvária vážne, svoju smiešnosť, ktorá môže vyplývať z ich malichernosti a iných vlastností si však neuvedomujú. Do centra pozornosti stavia veselohra vždy jednoduchého, prostého človeka, ktorý sa v smiešnych situáciách ocitá náhodne, bez vlastného pričinenia.
Fraška druh komédie, prevláda tu situačná komika a hlavne nadsádzka. Jej korene objavíme už v antike. Vtedy sa uprednostňovala veršovaná forma, neskôr prešla fraška na reč neviazanú, ktorá sa k nej vzhľadom na množstvo expresívnych, vtipných, často i vulgárnych slov, hodí oveľa lepšie. Dejový vývin je veľmi rýchly, a tak býva fraška často jednoaktovka. (zvrhlá komédia, nízky štýl, má vyvolať smiech, pobavenie nižšieho stupňa ako Moliérove komédie mravoučného charakteru)
Činohra dráma v užšom zmysle. Zobrazuje závažné spoločenské problémy. Napätie vytvárajú konflikty a nezhody medzi postavami. Konflikty vyúsťujú do zrážky, ale na rozdiel od tragédie nedochádza k bezvýchodiskovým situáciám, ktoré by museli končiť smrťou hrdinu. Hrdinovia sú ľudia bežný. Jazyk činohry je neveršovaný. (Ibsen, Čechov, Tajovský.)

*Monológ – reč jednej postavy, dialóg – reč dvoch a viacerých postáv. Autor musí za pomoci zátvoriek v texte vyjadriť za akých okolností sa reč postáv uskutočňuje. Tieto poznámky v zátvorkách, alebo poznámky o popise scény nazývame scénické poznámky. Nahrádzajú reč rozprávača.

Figúra (figura – tvar) sú slová a slovné spojenia, ktoré sú odchýlkou od bežného vyjadrovania, v umeleckom texte plnia estetickú funkciu. Úlohou ich výskytu v texte je jeho ozvláštnenie z hľadiska zvukového – opakovanie rovnakých slov na začiatku, konci veršov, opakovanie slov a iné, lexikálnej oblasti – obohacujú slovnú zásobu jazyka, syntaktickej oblasti (spájanie slov do viet). Figúry slúžia na obohatenie a ozvláštnenie, okrášlenie jazyka.
1. zvukové figúry využívajú opakovanie rovnakých alebo zvukovo podobných hlások a slabík
Aliterácia opakovanie rovnakej hlásky alebo skupiny hlások na začiatku po sebe idúcich slov – Lízal jeden lilipután Likavské lízatko….., popol popoludnia….,
2. slovné figúry opakovanie rovnakých slov
Anafora opakovanie rovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku po sebe idúcich veršov, viet. Anafora sa významne podieľa na rytme v básni.
Epifora je opakom anafory. Opakovanie slov na konci veršov.
Epizeuxa opakovanie toho istého slova, alebo skupiny slov za sebou v básni, próze – tvrdo, tvrdo zaspala, škoda, škoda…..
Epanastrofa opakovanie toho istého slova, slovného spojenia na konci jedného a na začiatku nasledujúceho verša.
Na Dunaji pláva húska biela,
húska biela s červenými ústy….
Kalambúr založený je na zvukovej podobnosti významovo podobných slov, ktoré sa objavia v básni
Asi miluje – asimiluje
Nehodný – nevhodný
Muž – múz
Pleonazmus figúra založená na hromadení slov rovnakého alebo blízkeho významu. Ide teda zväčša o hromadenie synonymických výrazov.
Škriepky, zvady, sváry….., úskoky, fígle, kaukliarstvo a čary…..,
3. Vetné figúry vznikajú neobvyklým spojením slov, slovných spojení, viet. Často sa spájajú bez použitia obvyklých spojok alebo naopak s nadmerným opakovaním spojok. Slúži to na umocnenie napätia v básni.
Asyndeton je bezspojkové spájanie slov, slovných spojení, viet. Najčastejšie dochádza k vynechávaniu spojky a. Asyndetonicky sa môžu spájať aj protichodné pojmy – vzniká tým adverzatívny asyndeton. Svätým sa robí, čertov pácha. Asyndeton sa zvykne spájať s gradáciou a antiklimaxom.
Polysyndeton je opak asyndeta. Ide teda o nadmerné používanie spojok vo verši alebo strofe.
K dramatizácii situácie prispieva najmä spojenie asyndeta a polysyndeta.
Elipsa je výpustka, vynechávanie slov, ktoré je možné si z kontextu ľahko doplniť, domyslieť. Elipsu rozlišujeme ustálenú – s ktorou sa stretáme v prísloviach a porekadlách – Aký otec, taký syn. Od radosti ani nevie, kde mu hlava…, a aktuálnu - vnáša do textu hovorovosť – No nič to: tu zas malín čas! Násilnou elipsou nazývame zeugmu – z vety sú vypustené aj také slová, ktoré by sa mali kvôli väzbe zachovať – Vidieť a hovoriť s niekým
Apoziopéza nazývame tak významovo aj intonačne neukončenú výpoveď. – Svet je otvorený, široký…..dnes sa dá kadečo…..(má hlavne emocionálnu funkciu, naznačuje hovorovosť)
Inverzia vzniká zmenením slovosledu vo vete, najčastejšie sa vyskytuje v poézii. (najprv prídavné, potom podstatné mená). Úlohou inverzie je zvýrazniť určité slová, alebo zachovať rytmus v básni.
Klimax sa používa na stupňovanie slov, ktoré idú v umeleckom texte za sebou, môžu byť synonymné i nesynonymné
Gradácia je tiež stupňovaním rovnako ako – klimax, ale gradácia je stupňovanie takých slov, slovných spojení, ktoré významovo zasahujú i do celkovej kompozičnej výstavby diela, majú následne vplyv na vyvrcholenie deja.
Antiklimax je figúra, ktorá je opakom gradácie a klimaxu. Postupne zoslabuje a znižuje zmysel slov, viet.
Paradox figúra – ide o neočakávaný, prekvapivý a zdanlivo nezmyselný výrok, ktorý ma charakter aforizmu. Jeho nezmyselnosť je len zdanlivá, väčšinou slúži na vyjadrenie určitej hlbokej životnej pravdy. Podobný paradoxu je oxymoron (kontrast), tu však nejde o ucelenú myšlienku, len o dve slovné spojenia či slová, ktoré sa významovo popierajú, protirečia si. Obyčajne sa pri tom spája podstatné meno s prídavným. Tvár…blčiaca mrazivou horúčkou…
Paralelizmus je figúra, ktorá vzniká opakovaním rovnakých alebo podobných konštrukcií (i myšlienok), ktoré nasledujú za sebou v básni i próze.
4. Rečnícke figúry vyjadrujú postoj hovoriaceho k adresátovi. Patria k nim rečnícke otázky, rečnícke zvolanie, apostrofa (oslovenie neprítomnej osoby, neživého predmetu).

Symploké (objatie) druh figúry, kde slovo „objíme“ z oboch strán druhé – pomôž, Bože, pomôž

Trópy sú básnické obrazy, ktoré nepriamo pomenúvajú predmety alebo javy a na základe podobnosti, či logickej súvislosti prenášajú pomenovanie z jedného javu na druhý.
Epiteton je básnický prívlastok. Autor prostredníctvom epitetonu vyjadruje skryté vlastnosti predmetov a javov. Metaforické epiteton je súčasťou mnohých pomenovaní diel – Horký chlieb, Vodné hodiny hodiny piesočné.
Metafora je básnický obraz, ide o nové, originálne pomenovanie veci, ktoré je založené na podobnosti s pôvodnou vecou. Metafora vzniká z prirovnania.
Genitívová metafora spája slová pochádzajúce z významovo úplne odlišných oblastí. Zakladá sa na kontraste, protikladnosti. Používali ju najmä nadrealisti.
Alegória je druh rozvitej metafory. Pri alegórii nepriamo pomenúvame myšlienku, motív, ktorý sa nemôže, nesmie vyjadriť priamo. Na alegórii býva vystavané celé dielo. Dá sa teda povedať, že alegória je dielo, ktoré treba chápať v prenesenom význame. Alegorický ráz majú najmä bájky a je príznačný tiež pre biblické texty.
Personifikácia vzniká tak, že sa neživým predmetom prisudzujú vlastnosti, schopnosti ľudí. Typická je pre prózu naturizmu, kde slúžila na oživenie opisu prírody, na odstránenie statickosti.
Hyperbola sú to slová, slovné spojenia, ktoré majú extrémne zveličujúci význam. Expresívne zvýraznia určitú vec, schopnosť, vlastnosť, jav…
Metonymia básnický obraz, ktorý vzniká na základe logickej súvislosti medzi dvoma vecami. Vzniká najmä v štyroch prípadoch.
„Obal za obsah“ – prosím si ešte dva poháre, chcem dva taniere, vypijem len jednu fľašu, biely dom nesúhlasí, pravdu má hrad, ležím na dvojke….
„materiál za vec“ - predal ho za striebro, pôjdem do mesta po to zlato, skriňa z orecha,
Synekdocha – metafory vznikajúce na základe kvantitatívnych znakov
Pomenovanie „časť za celok“ – moja noha sem už nevkročí, dolu ide tretia b, aj ja priložím ruku k dielu,
„celok za časť“ - Slovensko vyhralo štyri nula, dedina sa nahrnula k potoku
Antonomázia – osobitný druh metonymie
Vlastné meno významnej osobnosti, ktorá je niečím tak charakteristická, význačná, že už len meno nám naznačuje určitú záslužnú, charakteristickú vec, ktorú vykonal - Ty si hotový Krištof Kolombus!, A nie si ty náhodou Komenského príbuzný?…..
Vlastné meno osoby tak charakterizuje jeho vlastnosť, že už len jej meno naznačuje ľudskú vlastnosť - Sokrates, Don Juan, Herkules, Judáš…..
Symbol obraz dvoch rovín – skutočnej a pociťovanej. Pre umelecký text má prirodzene väčší význam pociťovaná rovina, pociťovaný význam daného slova, slovného spojenia. Mnohé symboly sú zaužívané a môžme si ich podeliť na na náboženské – kríž, prírodné – ľalia – nevinnosť, havran – nešťastie, holub – sloboda, jar – znovuzrodenie, nový život, zima – smrť, srdce – láska, kotva – nádej,….Symboly charakterizujú najmä umelecký smer konca 19 – storočia symbolizmus.
Prirovnanie druh básnického obrazu, ktorý ma vlastnosti metafory. V metafore sú však slová v prenesenom význame. Pri prirovnaní majú priamy význam.
Antitéza je prirovnanie, ktoré rozvíja protiklad. Má tri základné časti: Konštatovanie – téza, (prirovnanie), Antitéza – popretie obrazu, Syntéza (nová skutočnosť) – Dialektika
Perifráza človek, či predmet nie je pomenovaný priamo, ale za pomoci zvýraznenia jeho najtypickejšej vlastnosti – krásavica na Dunaji, čierny kontinent….
Irónia nepriame pomenovanie, obraz, kladné hodnotenie určitej veci má pri nej negatívny, zosmiešňujúci význam. Zdrobneniny sa stávajú nositeľmi výsmechu, záporných vlastností. Sarkazmus – je ostrejší druh irónie, uštipačný, bezohľadný výsmech.

Rytmus je založený na pravidelnom opakovaní rovnakých alebo podobných prvkov v určitej postupnosti, pravidelnosti. V poézii chápeme pod týmto pojmom pravidelné opakovanie zvukového prvku reči. Podľa toho rozoznávame i niekoľko veršových systémov, každý založený na opakovaní iného prvku reči.
Verš je považovaný za základnú jednotku rytmu, je to vlastne jeden riadok básnického textu, ktorý je vďaka rytmu zvukovo usporiadaný.
Rytmický impulz prirodzené očakávanie čitateľa, že po skupine určitých rytmických jednotiek – organizovaných istým spôsobom, bude nasledovať jednotka organizovaná podobne, alebo úplne zhodne. Rytmický impulz môže byť teda vyvolaný striedaním dlhých a krátkych slabík, opakovaním rovnakého počtu slabík, striedaním prízvučných a neprízvučných slabík.
Prozódia je systém akým je usporiadaný verš po rytmickej stránke. Rytmus sa vo všeobecnosti zakladá na opakovaní určitého jazykového prvku. Samotné opakovanie vytvára metrický impulz. Schéma podľa ktorej sa určitý jazykový prvok vo verši opakuje sa nazýva metrum. Metrum je však schéma dokonalá, je to norma, ktorej sa dá len priblížiť. Rytmus sa zväčša viac alebo menej od tejto normy odkláňa. Podľa toho, aký jazykový prvok tvorí rytmus rozlišujeme tieto prozodické systémy:
Systém časomerný, alebo Časomiera – na tvorbe rytmu sa zúčastňuje dĺžka slabiky. Rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík. Dĺžka slabík je merateľná časom – preto aj názov časomerná. Jednotka na meranie dĺžky slabiky sa nazýva móra. Na vyslovenie dlhej slabiky potrebujeme čas dvoch mór, na vyslovenie krátkej jednu móru. Slabika sama o sebe však nie je metrickou jednotkou – tú tvorí až po spojení s inými slabikami – vtedy sa volá stopa. Stopa je tvorená dvoma alebo troma slabikami. V časomiere sa používajú stopy trochej dk, jamb kd, daktyl dkk, spondej dd – jedine daktyl je trojslabičný. V časomernom verši sa často nahrádza spondejská stopa daktylskou, pretože súčet mór je rovnaký – při spondeji dve dlhé dávajú súčet štyroch mór, rovnako jako při daktyle dve krátke dávajú dve móry a dlhá tiež dve, teda do kopy štyri móry. Najznámejšie druhy časomerného verša sú hexameter (6- stopový daktylský alebo daktylsko – spondejský verš. ), pentameter (päťstopový daktylský verš). Spojenie hexametra a pentametra vytvára elegické districhon.
Sylabický prozodický systém voláme aj slabičná prozódia, vôbec sa neopiera o stopovú organizáciu verša. Na vytvára-ní rytmu sa podieľajú tieto rytmické prvky:
Rovnoslabičnosť (izosylabizmus), intonačná prestávka deliaca verš na dve časti
Spájanie veršov do dvojverší a dvojveršov do štvorverší – súvisia spolu významovo
Združený rým
Rytmicko – syntaktický paralelizmus (keď je verš vlastne aj vetou, opakom je enjambement alebo veršový presah, kedy sa koniec verša nezhoduje s koncom vety)

Sylabická prozódia sa u nás uplatnila najmä v období štúrovského romantizmu. Korene tejto prozódie však siahajú ešte hlbšie – do obdobie slovenskej barokovej poézie a tvorby Hugolína Gavloviča.
Počet slabík vo veršoch nie je záväzný, napríklad Štúrovci používali dvanásťslabičný verš, ale používal sa aj osemslabičný verš – oktosylab, alebo verše kombinované 8-6-8-6. Dôležitú rytmickú funkciu v sylabickej prozódii má aj časté opakovanie slov, alebo skupín slov.
Sylabotonický veršový systém (slabično prízvučná prozódia) sa opäť opiera o stopovú organizáciu veršov. Dôležitá však nie je dĺžka slabiky, ale jej prízvučnosť, resp. neprízvučnosť, teda slovný prízvuk. Sylabotonická prozódia pozná len tri stopy, a to trochej (prízvuk a neprízvuk), jamb (neprízvuk a prízvuk) a daktyl (prízvuk, neprízvuk a neprízvuk)

Podľa toho, z akých stôp je verš tvorený rozlišujeme verše trochejské, daktylské, jambické a daktylotrochejské. Aj tento druh prozódie predpokladá rovnaký počet slabík vo veršoch, tvoria však vždy pravidelné stopy – na rozdiel od sylabickej prozódie, teda rovnaký počet slabík vyplýva čisto z organizovanosti do stôp. Avšak z prísnej stopovej organi-zovanosti tejto prozódie vyplýva často i nebezpečenstvo prílišnej rytmickej jednotvárnosti. Tomuto nebezpečenstvu sa básnici vyhýbajú narúšaním ideálneho metra. Sylabotonická prozódia dosť výrazne narúša rytmicko-syntaktický paralelizmus, veršové presahy sú veľmi časté. Sú však používané za účelom odstránenia rytmickej jednotvárnosti. Signalizátorom konca verša je teda rým.

Prízvuk v slovenčine - v dvojslabičných a viacslabičných slovách je prízvuk vždy na prvej slabike. Slová typu pole, láska, mesiac majú prízvuk na prvej slabike a druhá je neprízvučná. Tvoria teda trochejské stopy. Slová typu koleso, vojaci, študenti sú jasnými prípadmi daktylu. Ak pred slovom stojí slabičná predložka prechádza prízvuk z prvej slabiky slova na túto predložku. ( na mesiac, do poľa, po láske). – vytvára sa tak tzv. slovný celok. Slovné celky tvoria ale aj jednoslabičné slová s inými jednoslabičnými alebo viacslabičnými slovami. Ak je slovný celok tvorený dvoma jedno-slabičnými slovami prízvuk je obvykle na prvom z nich. (vtedy tvoria trochejské stopy) – nás spev, môj dom, svet je…. V slovenčine však existujú aj jednoslabičné slová, ktoré sú neprízvučné – sú to jednoslabičné spojky (a, i, aj, no, že, keď, veď) a príklonky (ma, ťa, sa mi, si, mu, ho, nás, vás, som, si, je, ste, sú, bol, by). Tieto slová tvoria slovné celky vždy so susediacimi slovami, - neboj sa, dobře mi, vedel som…Štvorslabičné a viacslabičné slová a slovné celky majú tzv. vedľajší prízvuk. Na rozdiel od hlavného je slabší a nemá ani žiadnu gramatickú funkciu. V štvorslabičných slovách sa nachádza na tretej slabike, při päťslabičných na štvrtej. Jedno slovo alebo slovný celok tak vytvára dve stopy.

Jambický verš začali do našej poézie zavádzať Vajanský a Hviezdoslav. Jamb je vzostupná stopa – na začiatok je potrebné klásť neprízvuk. Na začiatok veršov sa preto kladú najmä jednoslabičné slová. Keďže je však ich výskyt v slovenčine obmedzený, kladú sa sem miesto jednoslabičných aj trojslabičné – vzostupné metrum sa mení na zostupné, teda jambický rytmus sa vo veršoch naruší, ale v básni jako celku ostáva zachovaný.
Začína sa buď jednoslabičnými slovami jako keď, nie, len…., alebo keď verš porušuje syntakticko – rytmický paralelizmus môže začínať naslabičnou predložkou v spojení s jednoslabičným slovom.

Voľný verš je protikladom prísne rytmicky organizovaných veršov. Vznikol v literatúre koncom 19 – storočia. Staré básnické formy odmietol z akéhosi protestu, snahy o oslobodenie myšlienok. Nemožno v ňom teda hľadať ani tradičné rytmické prvky. Pritom sa však vo všeobecnosti uznáva, že aj voľný verš má svoj rytmus, no dosahuje ho iným spôsobom. Od tradičného verša sa odlíšil hlavne tým, že ustúpil od rovnoslabičnosti. Môžme v ňom síce miestami objaviť tendencie k určitému druhu stopovosti, ale tá je viac – menej náhodná, netvorí systém. Všeobecne sa uznáva, že že nositeľom rytmu voľného verša je intonácia. Rovnaká intonácia veršov, či celých veršových radov je daná ich rovnakou vetnou výstavbou – ide teda o veršový alebo vetný paralelizmus. Často sa môžme stretnúť aj s intonačnou prestávkou jako nositeľkou rytmu.
Literárna teória psychologicky zdôvodňuje estetickú účinnosť voľného verša tým, že človek pri čítaní neustále očakáva opakovanie na základe istého metrického impulzu, na konci verša prichádza sklamanie, no na začiatku ďalšieho verša opäť očakávanie.
Rým je charakterizovaný ako zvuková zhoda slabík na konci veršov.
Združený rým je najjednoduchší typ rýmu, so schémou aa-bb-cc
Prerývaný rým vzniká pravidelným spojením určitých veršov, pričom ostatné verše sa navzájom nerýmujú (napr. druhý a štvrtý verš) a-b-x-b
Striedavý rým je zložitejší v porovnaní s prerývaným rýmom, pretože sa rýmujú dva párne a dva nepárne verše. Stretáme sa s ním v sylabotonickej prozódii. A-b-a-b
Obkročný rým sa vyskytuje v prvých dvoch strofách sonetu, alebo samostatne. V štvorverší je to spojenie prvého a štvrtého verša a druhého s tretím. A-b-b-a
Postupný rým sa vyskytuje vo väčších strofách alebo v rámci dvoch strôf. Schéma abc-abc

Strofa je vyšší rytmický celok do ktorého sa spájajú verše. Strofa sa skladá z dvoch a viac veršov. Viac ako 14 veršové strofy sú však v slovenčine zriedkavé.

Kompozícia je vlastne akýsi systém akým je dielo vystavané. Platí, že jednotlivé literárne druhy aj žánre majú zväčša vyhradené isté, pre nich už typické kompozičné postupy, ktorých sa pridŕžajú.
Kompozícia v lyrických dielach
- Paralela hovoríme o nej vtedy ak sa v básni striedajú dva motívy, ktoré spolu významovo môžu – ale nemusia súvisieť, prvý motív je zväčša len pozadím druhému motívu, ozrejmuje ho. V slovenských ľudových piesňach, ale i v renesančnej, barokovej a romantickej poézii sa často stretneme s paralelou príroda – človek. V štúrovskej poézii paralele príroda – človek zodpovedá aj veršové a vetné členenie, teda jeden riadok o prírode, jeden o človeku.
- Konfrontácia hovoríme o nej vtedy, ak sa v básni striedajú alebo vzájomne porovnávajú dva motívy, ktoré spolu významovo súvisia a navzájom sa zvýrazňujú a umocňujú.
- Kontrast hovoríme o ňom vtedy ak sa v básni stretajú významovo protikladné motívy.(stretnúť sa môžeme i napríklad s časovým kontrastom minulosť – prítomnosť)
Všetky tieto kompozičné postupy často používajú gradáciu, kým báseň vyvrcholí do pointy.
Kompozícia v epických a dramatických dielach epika aj dráma komponuje diela v časovej postupnosti. Spisovateľ môže dejové pásmo vystavať po časovej osi – kronikársky, alebo aj opačne, spätne, teda retrospektívne – smerom do minulosti. Niekedy sa stretáme s pásmovitými dejovými líniami – začínajú nezáväzne na sebe – samostatne, no pos-tupne sa stretajú a prepletajú. Inokedy ide o reťazovú kompozíciu – rozvíja len jedno dejové pásmo, v ktorom každý nový príbeh nadväzuje na predchádzajúci a všetky dokopy spája postava hlavného hrdinu.
Vnútorná dejová výstavba sa nazýva sujet. Jeho základom je určitý konflikt medzi jednotlivými postavami diela. Sujetová organizácia:
Expozícia – oboznámenie čitateľa s dobou, prostredím, predstavenie hlavných hrdinov, niekedy tu objavíme aj prvé náznaky konfliktu.
Zápletka – udalosť, ktorá má rozhodujúci vplyv na ďalší vývin deja.
Zauzľovanie – udalosti, ktorými sa postupne vyhrotia konflikty medzi postavami, rastie dejové napätie
Zauzlenie – vyvrcholenie situácia, v ktorej dochádza k rozhodujúcej zrážke medzi hlavnými postavami diela.
Rozuzľovanie alebo obrat - vedie k ukončeniu konfliktu medzi postavami.