Liptovský Mikuláš

Liptovský Mikuláš
Uprostred Liptovskej kotliny, na pravom brehu Váhu, sa oddávna sústredoval život
našich predkov. Archeologický výskum Liptova potvrdil osídlenie tohto územia od starej
doby kamennej - 70 000 rokov pred našim letopoctom. Tvorcovia bádenskej a lužickej
kultúry, Kelti, Slovania - všetci tu zanechali trvalé doklad o svojom živote. Lužická
kultúra zasiahla do dejín Liptova takmer na tisíc rokov. Zostali po nej pocetné bronzové
výrobky, opevnené hradiská a rozsiahle pohrebiská. Kelti - prvý historicky známy národ
priniesol v prvom storocí vyspelú kultúru s rozvinutým remeslom a bohatým
náboženským životom. Trvalé osídlenie tohto územia zacalo príchodom slovanských
kmenov v 9. storocí nášho letopoctu. Archeologický výskum potvrdil, že Liptov patril k
okrajovým castiam Velkej Moravy. Na území mesta a blízkeho okolia sa nerealizovalo
systematické archeologické bádanie. O starom osídlení svedcia len náhodné nálezy -
tzv. barbarské, rímske a keltské mince, bronzová ihla, bronzový mec liptovského typu,
žiarové hroby lužického pohrebiska. V roku 1943 profesor Vojtech Kricka-Budínsky
odkryl na námestí pri kostole sv. Mikuláša stopy staroslovanského radového pohrebiska
z 11. storocia. Mimoriadny archeologický nález bol zaznamenaný v roku 1967 v
mestskej casti Ondrašová. Ide o tzv. Ondrašovecký bronzový poklad pochádzajúci z 9.
storocia pred našim letopoctom. Je to súbor tepaných nádob na pitie pozostávajúci z
velkého kotla, misky, ôsmich menších šálok a dvoch predmetov, hrotu kopije a
predmetu neznámeho úcelu v tvare kosáka, zrejme kultového významu. V case
objavenia bol považovaný za najväcší nález svojho druhu na Slovensku a v oblasti
strednej Európy za jeden z najväcších.
Najstaršia správa o Liptovskom Mikuláši je z roku 1286 v listine uhorského krála
Ladislava IV. Do šlachtického stavu v nej povýšil Mikuláša a Ondreja, synov Serafína,
pricom im potvrdil vlastníctvo svätomikulášskeho, svätopeterského a ondrašovského
majetku. Z toho je zrejmá existencia Svätého Mikuláša už pred spomínaným rokom. V
priebehu siedmich storocí sa k tomuto pôvodnému sídlu priclenilo dalších štrnást
susedných obcí, ktoré tvoria dnešnú podobu mesta. Základ vzniku osady dal
ranogotický kostol svätého Mikuláša postavený ako farský kostol mimo sídlisk pre
obyvatelov niekolkých susedných dedín Vrbicu, Okolicné, Ploštín, Palúdzku a Bobrovec.
Stál na mieste staršieho slovanského pohrebiska a románskeho kostola.
Sídlisko sformované okolo kostola prevzalo meno jeho duchovného patróna - svätého
Mikuláša. Prvý písomný údaj o kostole pochádza z roku 1299. Išlo o rozsiahlu pôvodne
ranogotickú stavbu, predstavujúcu viaceré gotické etapy. Petra. Z pohladu historikov je
kostol sv. Mikuláša najstaršou stavebnou pamiatkou v meste a najväcšou ranogotickou
stavbou v Liptove.
Územie, na ktorom stál kostol a osada patrilo zemanom z Ondrašovej, ktorí neskôr
prijali meno Pongrác. Svätý Mikuláš sa rozvíjal ako zemepanské mestecko. Pongrácovci
pren získali mnoho privilégií. Najstarším bolo právo týždenného trhu z polovice 14.
storocia a od roku 1424 právo dvoch výrocných jarmokov na Turíce a na sviatok sv.
Mikuláša 6. decembra. Tieto výsady znacne podporili hospodársky život a tým
urbanistický rozvoj tohto územia. V Mikuláši Pongrácovci postavili oproti kostolu svoju
rodovú kúriu. V polovici 15. storocí ich spolocne opevnili. Bolo to v období nájazdov
spišských bratríkov a mocenských bojov Habsburgovcov a Jagelovcov, ked sa polovica
mestecka dostala do rúk polského šlachtica Petra Komorovského. Ten sa stal na desat
rokov liptovským županom. Po jeho porážke sa spomínaná cast Mikuláša dostala do rúk
moravského kapitána Jána z Janovíc. Až koncom 15. storocia sa celé mestecko dostalo
opät do rúk svojich zemepánov. I napriek nepriaznivým rokom Svätý Mikuláš žil dalej.
Bol rolníckym a remeselníckym mesteckom. Jeho obyvatelia mali právo trhu, jarmokov,
právo mlyna, výseku mäsa, capovania liehovín a iných nápojov a právo slobodného
stahovania. Volili richtára a magistrát. Podla urbárskeho kontraktu z roku 1544 poddaní
nemuseli odvádzat robotu a naturálie, ale len penažnú rentu. Dejiny mesta boli úzko
spojené s liptovským rodom Pongrácovcov. Ich pôvod nebol dosial uspokojivo
vyriešený. Pokladáme ich za potomkov najstarších liptovských zemanov ceského
pôvodu v službách uhorského krála Ondreja II. Najstarším sídlom rodu bola blízka
Ondrašová, dnes súcast mesta. Neskôr presídlili do Svätého Mikuláša. O rozvoj
mestecka sa zaslúžili získaním mnohých privilégií. Najstarším bolo právo týždenného
trhu z polovice 14. storocia. V roku 1424 získali právo dvoch výrocných jarmokov, v
18. storocí to už boli štyri jarmoky. Za bezprostredného zakladatela rodu sa pokladá
Pongrác I. doložený v rokoch 1339-1360. Pongrácovci už od roku 1360 používali
prídomok „zo Svätého Mikuláša“ neskôr, ked v roku 1443 získali Starý hrad a Strecno,
pridali k prídomku aj „ zo Starého hradu“.
Postupne získali majetky aj v iných župách a zastávali rozlicné významné župné,
vojenské a cirkevné funkcie takmer v celom Uhorsku. Žili v troch hlavných vetvách -
zemianskej, barónskej a grófskej. Najvýznamnejším príslušníkom rodu bol Pongrác II.,
rodený vojak a obratný stratég, vo svojich politických spojenectvách bol velmi pružný.
Právom ho obvinovali z bezohladnosti a viackrát dosúdili na stratu majetkov. Statky i
moc si však udržal a majetky stále rozmnožoval. Dosiahol postavenie jedného z
najmocnejších velmožov v Uhorsku. Svoju kariéru zacal v službách krála Žigmunda
Luxemburského, v boji proti husitom. Je pravdepodobné, že ho sprevádzal aj na koncil
do Kostnice v roku 1415. Získal rozsiahle majetky - Starý Hrad, Strecno, Blatnicu,
Vršatec, Budatín, Branc, spravoval hrady Brumov a Svetlov na Morave. Vyznamenal sa
aj v bojoch proti Turkom proti srbskom Smeredeve. V roku 1443 sa stal liptovským
županom. Vtedy opevnil kúriu a kostol vo Svätom Mikuláši, aby ich tak ochránil pred
bratríkmi i pred polským šlachticom Petrom Komorovským. V roku 1445 zvolil uhorský
snem Pongráca II. za jedného zo siedmich krajinských kapitánov, ktorí spravovali
Uhorsko v neprítomnosti maloletého krála Ladislava Pohrobka. Na sklonku života však
podporil pri nástupe na trón Mateja Korvína.
Zaciatkom 17. storocia bol Svätý Mikuláš stredne velké liptovské mestecko. Stálo tu 39
obývaných domov rolníkov, želiarov, remeselníkov. Dalších 5 domov bolo opustených.
Mestecko doplnali dva hostince, mlyn, kúria Pongrácovcov, kostola a fara. Žilo tu 220
ludí. Popri tradicnom rolníctve sa rýchlejšie rozvíjala remeselná výroba a obchod.
Remeselníci sa združovali do cechov, spolkov, ktoré chránili ich záujmy a zároven
napomáhali rozvoju obchodu. Najstarším cechom bol cech ševcov - obuvníkov, ktorého
artikuly existovali už v roku 1508. Remeselníci vytvorili aj cechy zámocníkov a
kovácov, kožušníkov, cižmárov a garbiarov, sedlárov a povrazníkov, mäsiarov,
krajcírov, stolárov, kotlárov a debnárov, remenárov, klobucníkov, farbiarov. Obchod s
výrobkami sa rozvíjal vdaka týždenným utorkovým trhom a výrocným jarmokom, ked
sem prichádzali remeselníci a obchodníci zo širokého okolia. K rozšíreniu a
intenzívnejšiemu rozvoju hospodárskeho a obchodného života prispeli židovskí
obchodníci, ktorí sa v Mikuláši zacali usadzovat zaciatkom 18. storocia. Význam
mestecka vzrástol po tom, co generálna kongregácia 14. júla 1677 rozhodla, aby sa
Svätý Mikuláš ako prirodzené centrum Liptova stal stálym sídlom župy a teda jej
administratívnym centrom. Dovtedy sa župné zhromaždenia konali najcastejšie vo
Svätej Mare a Nemeckej Lupci.
Prvým župným domom sa stala renesancná Illešházyovská kúria na námestí (dnešné
Múzeum Janka Krála), zakúpená pre potreby župy v roku 1712. Pravdepodobne tu bol
v marci 1713 súdený legendárny zbojník Juraj Jánošík. V roku 1793 bola uprostred
námestia dokoncená stavba nového župného domu - sídla župnej administratívy a súdu
(dnešný Okresný úrad). Liptovskí župani boli do roku 1526 menovaní panovníkmi, v
priebehu dalších troch storocí boli dedicnými županmi Illešházyovci. Po zmenách v
župnom zriadení v roku 1923 sa Liptovský Svätý Mikuláš stal sídlom Podtatranskej
župy.