Lev Nikolajevič TOLSTOJ – Kreutzerova sonáta

Cestujúci – Pozdnyšev – hlavná postava
Staršia dáma – fajčiarka
advokát
kupec s pomocníkom
rozprávač – autor, ktorému Pozdnyšev rozpráva svoj príbeh
iné postavy- Ivan Zacharyč, Ivan Fiodorovič – doktori
Truchačevskij – huslista
Jegor – sluha,
Pestúnka
Príbeh sa začína vo vlaku, keď sa Pozdnyšev vracia z návštevy svojich detí u švagrinej. Vypukne tam horlivá diskusia medzi cestujúcimi o láske a manželstve, do ktorej sa zapojí aj on a napokon vyrozpráva svoj príbeh autorovi /1 z cestujúcich/ ktorý si ho rád vypočuje.
Pozdnyšev rozpráva svoj príbeh – svoj skazený život, o smilníctve a skazenosti vyššej vrstvy, ktorá to však berie ako normálnu, dokonca zdraviu prospešnú aktivitu. Avšak on si uvedomil tú chybu, i keď obviňuje i seba, i ženy ako nástroj zvodnosti. Chce si však nájsť ženu, čistú a počestnú ktorá by ho (paradoxne)“bola hodna“. Zasnúbenie netrvalo dlho, bol zaľúbený, no duševná láska ako slová, rozhovory, besedy sa ich iba málo dotkla. Nemali si moc čo povedať(iba o zariaďovaní,o plánoch, budúcnosti – to už bolo povedané).
[jeho mladšia sestra si vzala 2x staršieho pána a v svadobnú noc od neho utiekla].
Pozdnyšev rozpráva o vášni ako o zle, ľudia nie sú na svete iba k plodeniu. Už cez medové týždne sa začali škriepiť, už to nebola zaľúbenosť iba presýtenosť. Myslel si, že len on má nešťastie, no bol to všeobecný osud len to všetci z rovnakého dôvodu skrývali. Prvý mesiac hneď otehotnela a ich „hnusný pomer“ trval ďalej.(svoju ženu zabil 5. októbra no podľa neho už omnoho skôr, tak ako zabíjajú všetci)
Telo ženy je predmetom rozkoše, je to celkom ako otroctvo. „Veďte ju k tomu, ako ju vedú u nás, aby takto hľadela sama na seba, a vždy zostane nižšou bytosťou. Alebo sa bude pomocou naničhodných doktorov brániť počatiu, čiže bude vyslovenou prostitútkou, ktorá klesla nie na úroveň zvieraťa, ale na úroveň veci, alebo bude tým, čím je vo väčšine prípadov – duševne chorou, hysterickou, nešťastnou ženou bez možnosti duševného rozvoja, ako to vidíme okolo seba....“
„Žena (tehotná) teda musí byť proti svojej vôli aj tehotnou, aj dojkou, aj milenkou, musí byť tým, na čo neklesne ani jedno zviera. A sily nestačia.“ Žil ten hnusný život s domnienkou, že žije mravne, že sa nedá zviesť inými a za hádky môže iba ona, jej povaha! No ona na vine nebola. „ Hoci si ženy ctia, zbožňujú ich (rytieri)no i tak sú nástrojom rozkoše. Ona to vie, je to celkom ako otroctvo, ktoré tkvie v tom, že muži túžia po nej, túžia po jej tele. Hlavnou úlohou žien je vedieť očariť muža!. Jeho žena nesmela dojčiť, tak najali dojku (chudobu odviedli od vlastného dieťaťa k ich za čelenku so stuhami)v jeho žene sa prebudila koketéria a v ňom žiarlivosť. Za osem rokov porodila 5 detí(vzali si ich švagriná a jej brat, jemu ich neporučili).
„Deti sú vraj požehnaním božím, radosťou. Deti sú trápením, a ničím iným.“
Pôvab dieťaťa nevyváži utrpenie zo strachu oň.“
Neobetujú seba(matky) milovanej bytosti, ale bytosť, ktorú majú milovať obetujú sebe!“.
Žena priveľmi visela na deťoch, a tak im zasahovali veľmi do života (pri každej chorobe...).Čím viac vyrastali, tým väčšmi boli predmetom roztržiek, ale i zbraňou v boji, každý z rodičov mal svojho miláčika – ona Vasia, on Lízu.
Vzťah bol čoraz nevraživejší. „Zašlo to tak ďaleko, že už nie rozdielne názory rodili nevraživosť, ale nevraživosť rodila rozdielne názory.“ Keď boli sami, viedli veľmi formálne rozhovory. „Obdobia zloby prepucujú vo mne celkom pravidelne a rovnomerne – podľa období, ktoré sme nazývali láskou. Obdobie lásky – obdobie zloby, vášnivé obdobie lásky – dlhé obdobie zloby, slabší prejav lásky – krátke obdobie zloby.“
Neuvedomovali si to, keby hej bol by to strašný život. „Vtom je spása i trest človeka, že ak žije nesprávne, môže si zaslepiť oči, aby nevidel, aké úbohé je jeho položenie.“.....„No my sme boli dvaja nenávidiaci sa väzni, ktorí sa spútali jednou reťazou, strpčujúci si navzájom život a usilujúci sa to nevidieť.“
Bola chorľavá, tak jej doktori neodporúčali rodiť. “Sedliak, robotník deti potrebuje, aj keď je ťažko ich chovať, preto jeho manželské styky majú ospravedlnenie. Ale nám, ľuďom, ktorí už máme deti, ďalšie nie sú potrebné, je to zbytočná starosť, výdavky ... slovom, sú na ťarchu. A nemáme nijaké ospravedlnenie pre svoj svinský život. Alebo sa detí umelo zbavujeme, alebo hľadíme na ne ako na nešťastie, na následok neopatrnosti, čo je ešte ohavnejšie.“ Časom pribrala a opeknela, venovala sa sebe, už nemala zábran ako rodiaca žena, Vďaka úslužným doktorom sa dozvedela, že sa dá zaobísť aj bez detí. Potešila sa, vyskúšala to a znova ožila preto jediné, čo poznala, pre lásku.
Zrazu ho prišiel pozrieť jeho známy, syn suseda jeho otca. Volal sa Truchačevskij. Študoval v Paríži, mal hudobné nadanie, bol huslistom. Aj Pozdnyšev hrával, ale už nehráva, jeho žena však ešte z času na čas. Bol upravený, pekný, mal čierne vlasy a francúzsky výraz. Na dôkaz, že sa ho nebojí, že sa necíti byť ohrozený o Vasia pozval večer k nim zahrať si. Medzi ním a jeho manželkou preskočila iskra.
Po surovej hádke sa žena zobrala a odišla, na druhý deň prišla je sestra no nič nedosiahla, neskôr prišla žena sama. Znova sa škriepili, zabehla do izby a zamkla sa. Zobrala si ópium a chcela sa zabiť, no prišli včas. Nasledovalo polovysvetlenie, polozmierenie, a tak to pokračovalo ďalej.
O pár dní ho znova u nich našiel ako si s jeho ženou pozerali noty, už vtedy ho chytala žiarlivosť. Pohádali sa pretože nezniesol pocit, že by jeho žena a Truchačevjský mohli spolu niečo mať. Žiarlil, ona dostala záchvat, zmierili sa a ráno sa jej priznal, že naňho žiarlil, ona celkom prirodzene vyvrátila čo i len myšlienku na nejakú neveru. Bola ochotná sa sním už nestretnúť, dokonca odvolať hru v nedeľu. Večierok sa nakoniec konal, na úvod zahrali Beethovenovu Kreutzerovu sonátu /Vasiovi sa vôbec nepáčila, najmä prvé presto/no žiadna v ňom už nezanechala taký dojem.“ Hudba pôsobí, že zabúdam na seba, na svoje skutočné položenie, prenáša ma do akéhosi iného, nezvyčajného duševného stavu : pod vplyvom hudby sa mi zdá, že cítim to, čo vlastne necítim, že chápem to, čo nechápem, že môžem to, čo nemôžem...“ Vasia mal o 2 dni odísť na zájazd do okresu, z Truchačevského slov pri lúčení usúdil, že nechce prísť k nim počas jeho neprítomnosti. O pár dní mu prišiel list od ženy, okrem detí medziiným písala aj o ďalšej návšteve Truchačeveského /priniesol noty/. Vasia nechcel na to myslieť, no uprostred noci sa zobudil a trápil sa myšlienkou na nich. Ráno sa 5 sa rozhodol odísť domov a o 8 odcestoval, koč sa však na ceste pokazil a to jeho návrat zdržalo. Domov prišiel až o 1 ráno a počas celej cesty mu nič iné nevírilo v hlave. Pred domov zbadal, že sa u nich tak neskoro ešte svieti. Na vešiaku zbadal JEHO plášť. Cítil ľútosť no i radosť, že sa skončí jeho trýznenie. Počul štrngať poháre a príbory, bál sa ich vyrušiť, aby nevymysleli nové klamstvo. Ticho prešiel popri detských izbách, zmocnila sa ho ľútosť k sebe i k deťom. Nemohol sa ubrániť slzám, ľahol si na diván v pracovni a rozplakal sa. Odsudzoval je, nadával na ňu kvôli jej bezočivosti aj kvôli deťom.
Keď sa ukľudnil, vyzul sa a vzal si svojej zbierky zbraní krivý damacenský kindžal /nepoužitý a ostrý/, vyzliekol si kabát a pobral sa tam. Zrazu otvoril dvere a uvidel ich vyľakané výrazy. Nepohodli sa, zdrapil ženu za ruku, Truchačevskij si ju zastal, no keď chcel zdrapiť jeho radšej utiekol. Ju trafil do tváre, znova videl ten nenávistný a bojazlivý výraz na jej tvári. Možno by sa nebolo stalo to, čo sa stalo keby nezačala hovoriť a presviedčať ho, že sa nič nestalo. Neveril jej, zdrapil ju za hrdlo, prevrátil horeznačky a začal hrdúsiť, bránila sa a odtŕhala mu ruky od jej hrdla, no zbytočne. V tom ju bodol kindžalom do ľavého boku od rebrá. Uvedomoval si čo robí, aj to že je to strašné a hroznými následkami. To poznanie bolo strašné, vytiahol zbraň akoby chcel ten okamih zastaviť /napraviť/, ona však skríkla :“ Pestúnka! On ma zabil!“ Až keď z jej šnurovačky vystrekla krv si uvedomil, že sa to už nedá zastaviť. Zahodil kindžal a pobral sa do izby kým pestúnka ratovala ženu. Nabitý revolver položil na stôl v pracovni, sadol sa na diván, a keď mu Jegor priniesol kufor, poslal ho oznámiť tú vec na políciu. Ani nedofajčil a zmocnil sa ho spánok. Keď sa prebudil o pár hodín, niekto klopal na dvere. Nevedel či sa to naozaj stalo, no potom si spomenul na krv zo šnurovačky a chcel zabiť aj seba /no vedel, že sa nezabije/. Odložil revolver a šiel otvoriť, bola to jej sestra. Nechápala to, chcela aby išiel aspoň naposledy k nej, Ivan Fiodorovič /jej doktor, poradca/ povedal, že umiera. Išiel, pristúpil k jej posteli, myslel že sa chce kajať, no ona povedala :“ Dosiahol si svoje, zabil si ma... Ale deti... ti aj tak ... nedám... Ona /jej sestra/ si ich vezme...“
Začala blúzniť a blúznila až dokonca. V ten deň napoludnie umrela. Jeho ešte predtým o 8 odviezli na strážnicu a potom do väzenia. Jedenásť mesiacov čakal vo väzení, kým sa dostal pred súd. /nebolo to klasifikovaní ako vražda, skôr ako zločin zo žiarlivosti, na zachovanie cti/.
Až keď zbadal je mŕtvu tvár v truhle si uvedomil všetko čo vykonal.
zamĺkol sa a triasol sa predo mnou. Obrátil sa, ľahol si na lavicu a zakryl sa. O 8 hodine, keď som mal vystupovať, chcel som sa sním rozlúčiť. Povedal som ZBOHOM a podal som mu ruku. Stisol ju a žalostne sa usmial, že mi bolo do plaču.
A prepáčte – zopakoval to slovo, ktorým zakončil celý svoj príbeh.

Autor je účastník v postave cestujúceho, ktorému Pozdnyšev rozpráva svoj príbeh. Dielo je plné kontrastov : najprv obhajuje, potom zavrhuje; vyzdvihuje podstatu a potom to opisuje ako nepodstatne...
Autor hlboko zdôrazňuje a vyjadruje city, opisuje ich tak intenzívne ako by chcel aby ste ich prežili tak a toľko krát ako on. Vťahuje čitateľa do deja a snaží sa o pochopenie príčin a dôsledkov konania hlavnej postavy. Hlavná postava sama seba vykresľuje pesimisticky a nanajvýš ohavne, no v priebehu príbehu sa i obhajuje. Dielo je veľmi psychologicky podfarbené, má evokovať zmysli a etické zásady každého osobitne a tiež celkovo v spoločnosti.