Leopold I. (SRR)

Leopold I. (* 9. jún 1640 Viedeň – † 5. máj 1705 Viedeň) bol cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa (1658-1705), rakúsky arcivojvoda (1657-1705), uhorský kráľ (1657-1705) a český kráľ (1657-1705) z dynastie Habsburgovcov.


Rodičia: Ferdinand III. (1608-1657), Mária Anna Španielska, dcéra Filipa III.

Prvá manželka: 1666 Margarita Teresa, dcéra Filipa IV., vládcu Španielska. Mali spolu šesť detí. Dospelosti sa dožila iba Maria Antonia (1669-1692), neskôr manželka Maxa Emanuela Bavorského.

Druhá manželka: Claudia Felizitas (1653-1676). Tretia manželka: Eleonóra Magdaléna z Falcka-Neuburska mali tieto deti:


Jozef I. (1678-1711), cisár Svätej rímskej ríše
Kristína (1679-1679), arcivojvodkyňa
Mária Alžbeta (1680-1741), arcivojvodkyňa, miestodržiteľka v Rakúskom Nizozemsku
Leopold Jozef (1682-1684), arcivojvoda
Mária Anna (1683-1754), arcivojvodkyňa, vydatá za Jána V., kráľa Portugalska
Mária Terézia (1684-1696), arcivojvodkyňa
Karol (1685-1740), cisár Svätej rímskej ríše
Mária Jozefína (1687-1703), arcivojvodkyňa
Mária Magdaléna (1689-1743), arcivojvodkyňa
Mária Margaréta (1690-1691), arcivojvodkyňa
Pôvodne bol vychovávaný na cirkevnú dráhu. Dostal dobré všeobecné vzdelanie, hovoril niekoľkými jazykmi a skladal aj hudobné diela. Jeho situáciu zmenila nečakaná smrť jeho staršieho brata Ferdinanda IV. (9. júl 1654) - rímsko-nemeckého a uhorského kráľa. Ako prvý dedič sa musel sa zhostiť politickej kariéry, hoci na ňu nebol vôbec pripravený.

V roku 1655 bol zvolený za uhorského kráľa a v roku 1656 za kráľa českého. V júli 1658, viac ako rok po otcovej smrti bol vo Frankfurte zvolený za cisára, napriek intrigám kardinála Mazarina, ktorý chcel, aby na trón zasadol bavorský kurfirst Ferdinand Maria, alebo hociktoré iné knieža, ktoré by zlomilo moc Habsburgovcov. Mazarin ale získal sľub od nového cisára, že v prípade konfliktu medzi Francúzskom a Španielskom, nevyšle Španielom pomoc a spoluúčasťou na vytvorení tzv. Rýnskej ligy si Francúzsko zabezpečilo určitý vplyv na vnútorné záležitosti Nemecka.

Leopoldove dlhé obdobie panovania predstavuje jedno z najdôležitejších období v dejinách Európy. Cisár nebol vojvodcom a nikdy neviedol vojská osobne a predsa veľkú časť jeho života venoval riadeniu vojen. Prvá bola so Švédskom, ktorého kráľ Karol X. našiel spojenca v sedmohradskom kniežati Jurajovi II. Rákocim, odbojnom vazalovi uhorskej koruny.

Bola „dedičstvom“ po predchádzajúcom panovníkovi. Leopold so svojim spojencom Poľskom ju ukončil 3. mája 1660 tzv. oliwským mierom.

Nebezpečnejším nepriateľom však boli Turci, ktorí prenikli do Sedmohradska. Po mnohých drobných šarvátkach vojna skutočne začala v roku 1663.

Na osobnú výzvu mu snem v Rezne poslal pomoc vo výprave proti Turkom. Pomoc poslalo aj Francúzsko a 1. augusta 1664 generál Raimondo Montecuccoli pri Mogersdorfe a Svätom Gottharde, Turkov prvý krát porazil. Na to uzavrel s Osmanskou ríšou vo Vasvári, pomerne nevýhodné prímerie na dvadsať rokov.

Rok 1683 priniesol dramatické vyvrcholenie stáročného zápasu Habsburgovcov s Turkami. Obrovská turecká armáda vtrhla do Rakúska. Viedeň obľahlo státisícové vojsko. Rakúske vojsko posilnili jednotky z Bavorska, Švábska a Saska, ale hlavnú pomoc priviedol poľský kráľ Ján Sobieski. 12. septembra zaútočil na čele spojených vojsk a Turkov rozprášil. Týmto
Nizozemská vojna (1672-1679) a falcká vojna (1688-1697). Po mieri v Rijswijku (1697) získal Nizozemsko naspäť.

Po vnútropolitickej stránke bolo jeho vládnutie obdobím rastúceho centralizmu, čo viedlo k mnohým nepokojom najmä v Uhorsku a výraznému vzrastu protireformácie.
Novostavba zámku Schönbrunn a tzv. Leopodovské krídlo cisárskeho zámku vo Viedni, Hofburgu. Vytvoril priestor pre barokovú prestavbu mesta. Súhlasil so založením Viedenského diária a neskôr so založením novín Wiener Zeitung. V roku 1704 začal s výstavbou línie opevnení okolo mesta.