láska k ment. postihnutým

Chyťme sa za ruky a poďme zmeniť svet,
chyťme sa za ruky a väčšej sily niet,
chyťme sa za ruky a verme svojim snom,
chyťme sa za ruky a žime s úsmevom.

tento krátky citát je ťažiskom mojej práce. Hoci nie je výplodom žiadnej slávnej filmovej hviezdy či významného spisovateľa, jeho obsah vystihuje všetko o čom budem písať. Ak si ho pozorne prečítate, určite nebude problém pochopiť o čom bude reč. Budem rozoberať lásku, ktorá je schopná zmeniť svet, ktorá dodáva silu no hlavne takú ktorá dokáže vyčarovať úsmev na tvári.


Láska je pojem relatívny, ale za to často používaný. Mnohí si pri pomyslení na lásku spomenú na prvý bozk, či prechádzku v parku keď ruku svojho partnera pevne zovierali v dlani. Niekto iný si možno predstaví lásku matky, keď sa milo skláňa ku plačúcemu dieťaťu, ktorej láska je vrúcnejšia ako láska milencov. Tento druh lásky je pre spoločnosť ako takú veľmi dôležitý. Sme šťastnejší, ženy sú považované za krajšie, muži sa stávajú citlivejšími. Jednoducho prekypujeme šťastím, priam žiarime, v práci dosahujeme vynikajúce výsledky. Vedie to k vzájomnému poznaniu a porozumeniu.

Položím vám ale otázku. Čo je základom vzťahu ( lásky ) k postihnutému jedincovi? Buďme ku sebe spravodliví a pravdivo si odpovedzme. Je to z veľkej časti súcit. Súcitne sa tvárime keď na ulici stretneme mamičku, ako tlačí kočík so svojím mentálneho postihnutým dieťaťom, ktoré má okrem mentálneho postihnutia pridružené aj nejaké iné postihnutie.


V mysli si premietneme aké chúďa je nie len dieťa ale aj jeho mama. Nevidiacemu pomôžeme prejsť cez cestu s rovnakými myšlienkami, respektíve mu pomôžeme preto, lebo v škole povedali, že sa to tak musí. No jedinci či už s mentálnym, zmyslovým alebo telesným postihnutím viacej ako náš súcit potrebujú cítiť, že sa na nich nepozeráme s otvorenými ústami. Majú rovnakú potrebu vedieť, že ich má niekto rád, že sú pre tento svet potrební a hlavne braní za rovnocenných partnerov bez ohľadu na závažnosť ich postihnutia.
Trend 21. storočia

Každá spoločnosť má isté pravidlá, tradície, z ktorých vychádzajú jej postoje k ľuďom či už intaktným alebo postihnutým. Tieto potom ovplyvňujú aj vzťah jednotlivca, celých skupín i inštitúcií postihnutým spoluobčanom. V priebehu niekoľkých storočí sa postoj voči týmto ľuďom výrazne zmenil. Spočiatku prevažovali represívne prístupy, pretože oslabený jedinec nemal pre spoločnosť žiaden význam a už vôbec nie úžitok. Dnes nie sú malé, choré či oslabené deti hádzane do priepasti ku vyhladovaným levom, ale sú hádzané do priepasti zvanej moderná spoločnosť.

Žijeme v 21. storočí a presviedčame sa o tom, že sme inteligentný. Na základe našej inteligencie pociťujeme potrebu používať inteligentné pojmy, ktorým aj tak drvivá väčšina nerozumie. Jedným z takých pojmov je integrácia( začlenenie ). Čoraz častejšie sa hovorí o potrebe začleňovania do spoločenských, kultúrnych či športových aktivít. Áno to sa aj deje. Niekedy z vypočítavosti inokedy zase s prirodzenej túžby pomôcť.

Živým príkladom sú športovci s rôznymi stupňami a druhmi postihnutia končatín alebo zmyslov. Dosahujú závideniahodné výsledky. Sú to úžasné bytosti prekonávajúce samé seba. Vyrovnali sa s daným stavom čo im pomohlo nie len prežiť, ale aj presadiť sa a dosiahnuť ciele, ktoré si stanovili. Nenadávajú na život, že im niečo vzal, nehádžu vinu ani na rodičov a ani na nikoho iného. Sú schopný povzniesť sa čím prekonávajú zvyšok sveta. Sú si vedomí toho, že sú niečím „iní“ a v mnohých prípadoch sú na to aj patrične hrdý. A tak to má byť. Ak som schopná vyrovnať sa so sebou nič ma nemôže na toľko zraniť, aby som ja na oplátku zranila niekoho iného, len tak pretože aj mne niekto ublížil.

Ďalším príkladom môžu byť rôzne spolky a organizácie poskytujúce nie len starostlivosť, ale aj pomoc, rady a ochranu.

Občianske združenie USMEJ SA NA MŇA tvoria rodičia, učitelia a lekári výnimočných detí. Výnimočných v tom, že vzhľadom na svoje telesné či mentálne postihnutie musia vynaložiť viac úsilia ako ich zdraví rovesníci. A to im pomáha objaviť svoje výnimočné talenty a zručnosti. Učia ich využívať tie schopnosti, ktoré majú. Pomáhajú im spoznávať okolitý svet. Organizáciou rôznych športových a kultúrnych podujatí vytvárajú príležitosti, cez ktoré spoznávajú bežné radosti zdravých detí. Lámu bariéru medzi zdravými a výnimočnými.
PROJEKTY:

Sprievod výnimočných detí ( tradičná súčasť Košického kultúrneho leta )

Karneval
Mini maratón
Držme sa za ruky- Benefičný koncert
Talent fórum
Spolu je nám dobre ( detský letný tábor)

Komunikácií s telesne a duševne postihnutými sa venuje pani Ľubica Korgová v Lekárskej knižnici FN v Nitre. Ku každému jedincovi si vytvorila taký prístup, aby mal osoh každý zúčastnený čitateľ. Pani Ľubica je toho názoru, že ich ochorenie ich nesmie vylúčiť z okolitého sveta a uzatvoriť medzi štyrmi stenami, ale musia spoznávať aj okolie. radosti a starosti bežného života.

Rovnakého názoru bol aj riaditeľ Domova sociálnych služieb v Hodkovciach, kde je umiestnených 135 mužov s mentálnym postihnutím. K humanizácií došlo po roku 1989 keď sa Pavlovi Mariňákovi, riaditeľovi zariadenia, podarilo zrušiť lôžkové oddelenie. Overil si diagnózu pacientov a zistil, že väčšina nemusí celé dni preležať. Presvedčil ich, že môžu byť aktívnejší a samostatnejší čím ich vlastne postavil na nohy.

Dôkazom zmeny postoja voči „výnimočným“ ľuďom sú špeciálne školy zriadené na edukovanie (vychovávanie a vzdelávanie) takýchto jedincov. Myslím si, že je správne zriaďovať takéto inštitúcie kde sú možnosti využívania špeciálnych metód, foriem práce aj kompenzačných pomôcok, ktoré napomáhajú ku komplexnému rozvoju osobnosti dieťaťa.


Dieťa má väčšiu šancu na úspech, pedagógovia sa mu venujú na základe jeho individuálnych možností. Venuje sa im tu väčšia pozornosť a starostlivosť. A to je to čo na bežných školách chýba a ešte dlho chýbať bude. Venovanie väčšej pozornosti osobnosti dieťaťa a nie množstvu prebratého učiva.
Otázne je prečo by mali chodiť deti do osobitných škôl, keď potom nemajú v živote nijaké uplatnenie. Tu ako absolventi môžu dosahovať vynikajúce výsledky, sú zruční, činnosti im idú od ruky. Ale po skončení školy často vykonávajú tie najpodradnejšie činnosti.
Komunikácia

Komunikácia je proces, v rámci ktorého oznamujeme alebo vymieňame informácie, čím dochádza k sociálnej interakcii.

Komunikácia je od prvopočiatku nositeľom spoločenského procesu. Vyplýva z potreby človeka informovať sa, vyjadrovať svoje pocity, myšlienky, potreby. Z tohto hľadiska je pre človeka veľmi dôležitá. Pretože nám pomáha poznať druhých ale aj seba. Myslím, že nám istý čas potrvá, kým sa naučíme prijímať postihnutých medzi seba a samozrejme komunikovať s nimi. Vzájomná komunikácia, čiže načúvanie i odpovedanie, pomáha precítiť vnútorný svet ľudí s telesným, mentálnym či zmyslovým postihnutím čo vedie k rovnocennému vzťahu.

Hovorí sa, že spoločnosť je taká silná ako sa dokáže postarať o chorých, starých či postihnutých ľudí. Na psychológii sme sa učili- silný jedinec = silná spoločnosť. No nemyslí sa len fyzická sila, ktorou prekypuje väčšina populácie, ale dôraz sa kladie na silu ducha, na vnútro človeka. Sila sa prejavuje v tom, že dokážem s ľuďmi či už zdravými alebo postihnutými nezištne komunikovať, pomáhať im, brať ich ako rovnocenných partnerov. A rovnocennosť dosiahneme len vtedy, ak sa dokáže vyrovnať sami so sebou a potom sa môžeme vyrovnať s postihnutými spoluobčanmi a prijať ich medzi seba s čistým svedomím, že už necítim súcit ale lásku.