láska k ment. postihnutým 2

Spoločnosť má tri typy ľudí:

1.Sú to tí, ktorí postihnutými jedincami pohŕdajú, z čoho vyplýva, že nestoja za povšimnutie
2. Tí, ktorí sa ku všetkému čo sa týka postihnutých stavajú neutrálne. To znamená, že zámerne nikomu neubližujú, keď treba pomôžu, ale viacej od nich očakávať nemôžeme.
3. Do tejto skupiny patria ľudia ochotní pomôcť každej situácii, pričom nič nerobia zo zištných dôvodov. Neznamená to pre nich žiaden dobrý reklamný ťah , ktorý vynesie neuveriteľné množstvo peňazí. ponúkajú lásku pomáhajúcu nie len poznať, ale prijať ľudí často označovaných za „ iných“. Organizujú rôzne akcie, koncerty, besedy kde sa môžu stretnúť s rovesníkmi, zabaviť sa aj niečo nové naučiť.

Skôr, ako som začala písať túto prácu musela som si uvedomiť, aký je môj vzťah k „výnimočným“ ľuďom. Musím sa priznať, že spočiatku to bola ľútosť. Keď som po prvý raz navštívila ústav pre postihnuté deti, tlačili sa mi slzy do očí. Pritom tie deti, ktoré tam ležali mali neuveriteľnú radosť v očiach, pretože ich po dlhom čase prišiel niekto navštíviť. Neprekážalo im, že majú deformity tváričky, že nevedia samé jesť či urobiť potrebu. To boli pre nich hoci ťažké ale malicherné maličkosti. Jediné čo im skutočne prekážalo bola samota. Napriek milým sestričkám bola ich každodenným spoločníkom.

Podľa mňa je nádherný pohľad na smejúce sa dieťa či dospelého. Sú to bytostí schopné radovať sa s maličkostí. V dome sociálnych služieb v Martine sme dokázali vyčariť úsmev zaspievaním pesničky a hračkou, ktorá mala ďaleko od novoty. Najkrajšie na tom bolo to, že to boli dospelí ľudia, vďační za našu krátku návštevu. Som si vedomá toho, že nie sú, vo väčšine prípadov, schopní dosahovať také výsledky ako zdravá časť populácie, ale sú to rovnako živé bytostí schopné prejavovať city.

Majú rovnako potreby a záujmy ako ktorýkoľvek človek na zemi. Vedia sa smiať aj plakať, trucovať aj líškať sa. Nikdy nezabudnem na hlasný výbuch smiechu hluchonemých detí, keď sme sa snažili prstovou abecedou povedať nejaké slovo. Skutočne sa nás dobré zabávali.

Každá jedná návšteva v ústave, špeciálnom zariadení či v domove sociálnych služieb poznačila, a tým aj zmenila, môj postoj voči týmto ľuďom. Už to pre mňa nie sú chúďatká, ktoré nikdy nič nedosiahnu. Už len tým, že sa narodili dosiahli veľa, prinútili svet zamyslieť sa aj nad niečím iným ako sú záujmy intaktných. Nútia nás zamyslieť sa nad sebou.

Vzhľadom k tomuto všetkému mi nadá nespomenúť moju malú kamarátku Natálku a príbeh mladej ženy Denisy o ktorej som si prečítala len niekoľko úryvkov. Natália je dievčatko s Dawnovým syndrómom a širokým úsmevom na tvary. K šťastiu jej stačí veľmi málo- básnička a opätovaný úsmev. Prekypuje nekonečnou energiou, ktorá občas privádza jej najbližších do zúfalstva. Pevne však verím, že sú radi , že ju majú a tomu jednému chromozómu, ktorý narobil toľko šarapaty už dávno odpustili.

Denisa sa narodila s nevyvinutými hornými aj dolnými končatinami. Mala len nejaké „kyptíky“. Táto mladá žena opisuje svoj život od samého narodenia po dobu, kedy sa z nej stala uznávaná maliarka. Počas svojho života sa musela vyrovnať s ťažkosťami, ktoré jej osud priniesol. To čo je pre nás samozrejmosť, jej pôsobilo neuveriteľné ťažkosti. No jej energia, pevná vôľa a odolnosť boli také silné, že to čo sa zdalo nedosiahnuteľné veľmi rýchlo dosiahla. Sama sa naučila piť, jesť, umývať si zuby, pohybovať sa ba dokonca sa naučila čítať a maľovať.

Napriek nepriazni ktorá ju sprevádzala, sa dostávala bližšie ku svojmu cieľu. Ľudia ju začali brať ako samostatnú a dospelú osobu schopnú presadiť sa za každej situácie. Našla si mnoho priateľov bola natoľko silná, že dokázala povzbudzovať aj iné ženy s telesným postihnutím. Pomáhala im vyrovnať sa s daným stavom. Ukázala im ako čerpať z toho čo im život dal.

Týmto chcem poukázať na to, že ich postihnutie ich nerobí menejcennými. Predsa, sú omnoho silnejší ako zdravá časť populácie. Na ulici denne stretávame ľudí, ktorým život niečo ubral, ale zároveň im v niečom pridal. Niektoré postihnutia sú navonok viditeľné, iné sú zase ukryté hlboko v srdci človeka.

A čo by som povedal na záver? Jednoduchú no zároveň ťažkú otázku? Prečo neustále hovoríme o tom aké je dôležité prijať telesne, mentálne či zmyslovo postihnutých medzi seba? Nemali by oni prijať nás? Predsa oni učia nás ako sa máme ku ním správať, čo potrebujú, čo sa im páči alebo nepáči. Ukazujú nám aký skutočne sme.


Nebyť nás tak zvane „intaktných“ neboli by vojny, nepokoje, neumierali by milióny nevinných detí, nebola by nenávisť, nevraživosť či závisť. Možno by život začal mať zmysel, možno by sme nemali tri razy do dňa depresiu a boli by sme ku sebe čestní. A možno je už konečne na čase otvoriť svoje srdce aj pre niekoho iného ako pre seba samého. Nie som si istá či sa niekedy stane, že väčšina populácie otvorí svoje srdce pre výnimočných ľudí, ale jedným som si istá: oni s veľkým O nám svoje srdce otvorili už dávno a preto je načo chopiť sa šance ktorú nám dali.

„Ak chcete vidieť úsmev na tvárach výnimočných, usmejte sa na nich !