Kultúrne pamiatky v Liptovskom Mikuláši

Kultúrne pamiatky v Liptovskom Mikuláši
Múzeá a galérie
Múzeum Janka Krála - Námestie osloboditelov 31
(Illéšházyovská kúria) - Patrí k najvýraznejším a najvýznamnejším domom
mikulášskeho námestia. Má viaceré názvy - Stolicný dom, Seligovský dom. Je
charakteristický mohutnou trojitou arkádou, v meste ojedinelou, ktorou vystupuje z
radu ostatných domov na západnej strane námestia. Pôvodne renesancná stavba bola
odkúpená pre potreby Liptovskej župy v roku 1712. Ide teda o prvý župný dom v
meste. Konali sa tu župné zhromaždenia, zasadal súd. Pravdepodobne tu bol v marci
1713 súdený známy ludový hrdina zbojník Juraj Jánošík. Pripomína to pamätná tabula
umiestnená pod arkádami. Renesancná výzdoba interiéru a exteriéru zanikla pri
barokovej prestavbe budovy. V priechode budovy sa zachovala kruhová tabula s
latinským textom, na ktorej sa spomínajú predstavitelia župy a rok 1713. Dlažba v
priechode je pôvodná. Od roku 1955 v budove sídli Múzeum Janka Krála. Pre múzejné
úcely bola adaptovaná podla projektu architekta Jána Štefanca. V súcasnosti sa tu
nachádza stála expozícia Kapitoly z histórie mesta Liptovský Mikuláš sprístupnená v
roku 1993 a výstavná sien.
Mikulášska muciaren - S históriou Liptova je neodmyslitelne spojená postava ludového
hrdinu – legendárneho zbojníka Jura Jánošíka. Liptovský Mikuláš je známy ako miesto
jeho súdu a popravy. Predpokladá sa, že Jánošíka odsúdili v budove Múzea Janka Krála
17. marca 1.713. Popravili ho na popravisku „Šibenicky“ nachádzajúcom sa na východ
od mesta. Trpké chvíle vypocúvania pred vynesením rozsudku dnes približuje expozícia
Mikulášska muciaren. Muciarenske nástroje, dereš a ponuré prostredie vykresluje
krutost doby. Expozícia sa nachádza v pivnicných priestoroch Múzea Janka Krála.
Židovská synagóga - Hollého ulica 810 - Mikulášska synagóga patrí medzi najväcšie na
Slovensku. Je najmonumentálnejšou klasicistickou stavbou na území mesta. Súcasnú
podobu získala pri poslednej prestavbe v roku 1906 podla vítazného projektu
budapeštianskeho projektanta Ladislava Baumhorna. Pôvodne tu stála najprv drevená
stavba postavená onedlho po príchode prvých židovských rodín do Mikuláša v roku
1731. Rozrastajúca sa židovská náboženská obec rozhodla v roku 1842 o výstavbe
novej synagógy. Táto neskoroklasicistická jednopodlažná murovaná stavba bola
dokoncená v roku 1846. Niekolkokrát bola poškodená pri požiaroch. Urcite i kapacitné
dôvody viedli židovskú náboženskú obec zaciatkom nášho storocia k jej rekonštrukcii.
Projektant priniesol koncepciu maximálne zachovat staršiu architektúru, co vyústilo v
zaujímavom prepojení klasicistického exteriéru a secesného bohato zdobeného interiéru
stavby. Zvlášt pozoruhodne pôsobili vitrážové okná - farebné kúsky skla v zasadené
olovených rámcekoch - s typicky secesnými motívmi kvetov. V roku 1977 synagógu
odkúpil vtedajší Mestský národný výbor v Liptovskom Mikuláši. Niekolko rokov slúžila
ako skladisko rôzneho materiálu. V týchto rokoch bol pôvodný interiér znacne
poškodený, v podstate znicený. Dnes sa z neho zachovali len radové drevené lavice na
galériách. Po roku 1989 Mestský úrad investoval do záchranných prác znacné
prostriedky. V júni 1992 bola na priecelí synagógy odhalená pamätná tabula venovaná
obetiam holocaustu, ved z Liptovského Mikuláša bolo do koncentracných táborov
odvlecených vyše 800 Židov. Autorom tabule je akad. maliar Michal Kern. Od roku
1998 synagóga patrí Ústrediu židovských náboženských obcí v Bratislave.
Expozícia Tatrín a Žiadosti slovenského národa - Tranovského ulica 8
(Stará evanjelická a. v. fara) - Fara bola postavená o nieco neskôr ako kostol. Zaslúžil
sa o to jej prvý obyvatel ev. a. v. farár Emerich Berzevický, ktorý prvýkrát do nej
vstúpil 24. júna 1788. V 19. storocí sa evanjelická fara stala strediskom národného
života v meste. 40 rokov tu žil Matúš Blaho (1772-1837) národne orientovaný ucenec,
osvietenský filozof. Zanechal po sebe rozsiahlu knižnicu a zaujímavý testament, v
ktorom rôznym ustanovizniam a školám rozdelil znacnú sumu vyše 25 tisíc zlatých. V
rokoch 1837-1866 faru obýval popredný predstavitel štúrovského hnutia Michal
Miloslav Hodža. Strávil tu podstatnú cast svojho života, napísal svoje základné diela.
Stretávali sa u neho významné osobnosti vtedajšieho slovenského národného,
politického a kultúrneho života. Rozhodlo sa tu o založení celonárodného osvetového
spolku Tatrín, predchodcu Matice slovenskej 26. -28. augusta 1844. Boli tu
sformulované a spísané Žiadosti slovenského národa - 14 požiadaviek, ktoré majú
charakter politického programu a aj sa za prvý politický program slovenského národa
považujú. V roku 1895 prišiel do cirkevného zboru knaz Jur Janoška, významná
osobnost evanjelickej cirkvi aj národného života. V tom case už vydával svoje Cirkevné
Listy, v Liptovskom Mikuláši založil v roku 1898 vydavatelstvo Tranoscius, ktoré tu sídli
dodnes. Janoška sa zaslúžil o rozvoj cirkevnej tlace, redigoval niekolko titulov. Od roku
1922 pôsobil ako biskup. Bol cinný aj v medzinárodnom cirkevnom hnutí.
Rodný dom súrodencov Rázusovcov - Vrbická ulica 312
(stála expozícia Múzea Janka Krála) - Rodný dom súrodencov Martina Rázusa (1888 -
1937) a Márie Rázusovej-Martákovej (1905 - 1964) bol súcastou zástavby bývalej
samostatnej obce Vrbica, od roku 1923 vclenenej do Liptovského Mikuláša. Nachádza
sa v dlhom dvore na Vrbickej ulici a je najstaršou castou komplexu budov - troch
vzájomne prepojených, pôvodne samostatných domov a hospodárskych stavieb. Dom
bol postavený v osemdesiatych rokoch 19. storocia rodicmi súrodencov Rázusovcov. O
sto rokov neskôr dom i susedné budovy odkúpilo od rodiny Rázusovcov mesto
Liptovský Mikuláš a odovzdalo ich pod správu Múzea Janka Krála. Po celkovej
rekonštrukcii tu bola zriadená a v roku 1993 verejnosti sprístupnená expozícia
venovaná jednak zaniknutej Vrbici, jednak Martinovi Rázusovi a jeho sestre Márii
Rázusovej - Martákovej. Expozícia nesie názov "Rázusovie dom" a je ukážkou kultúry
bývania v bývalej Vrbici i jej architektúry z prelomu 19. a 20. storocia.
Priestory pôvodného Rázusovie domu sú zariadené dobovým nábytkom, doplnené
rodinnými fotografiami z rôznych období života Rázusovcov. V susednej miestnosti je
inštalovaná galéria významných vrbických rodákov, v prednej casti domu je zriadená
malá knižnica, v ktorej sú zhromaždené vydania literárnych diel z pera súrodencov
Rázusovcov. V nej majú návštevníci možnost si pozriet i videonahrávky televízneho
spracovania Rázusových diel Maroško a Maroško študuje.
Centrum Kolomana Sokola - Námestie osloboditelov 28
(Pongrácovská kúria) - Najstaršia svetská stavba z polovice 15. storocia, sídlo rodiny
feudálneho šlachtica Pongráca. Na severnej strane dvora sa zachovali zvyšky
opevnovacieho múru so strielnami. Stavba spolu s kostolom tvorili malú pevnost, ktorá
bola údajne obmývaná vodami Váhu. Reprezentuje gotický sloh, hoci jej pôvodnú
podobu po viacerých prestavbách a úpravách je už tažko identifikovat.
V galérii sú umiestnené práce Kolomana Sokola - významného grafika a maliara, ktorý
sa narodil v roku 1902 v Liptovskom Mikuláši. Umelec pôsobil v Prahe, Mexiku,
Spojených štátoch. Po skoncení 2. svetovej vojny sa nakrátko vrátil do
Ceskoslovenska, ale už v roku 1948 odišiel spät do Spojených štátov amerických, kde
prežil zvyšok svojho života. Vo svojej tvorbe sa venoval predovšetkým sociálnym
motívom.
Galéria P. M. Bohúna - Tranovského ulica 3 - V druhej najväcšej galérii na Slovensku sú
umiestnené stále expozície diela P.M. Bohúna, starého umenia – gotika, baroko a
umenia 19. a 20. storocia. Pravidelne sa tu konajú krátkodobé výstavy. Budova galérie
pôvodne slúžila ako evanjelická ludová škola. Ako ucitel v nej pôsobil aj Peter Michal
Bohún, ktorého meno nesie galéria. Patril k vynikajúcim umelcom 19. storocia. Venoval
sa hlavne portrétnej malbe a je autorom mnohých oltárnych obrazov.
Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva a Štátny okresný archív - Školská
ulica 4
(Jezuitský kláštor) - Celoslovenské špecializované múzeum je zamerané na ochranu
prírody a jaskyniarstvo na Slovensku. Dokumentuje rozmanitost prírodného bohatstva
prostredníctvom stálych expozícií Chránená príroda, Minerály, Kras a jaskyne
Slovenska. V expozícii Chránená príroda nájdeme chránenú faunu, flóru a sintrové
formy jaskýn. Až 400 minerálov zo slovenských a zahranicných lokalít môžeme
obdivovat v expozícii Minerály a expozícia Kras a jaskyne Slovenska približuje krasovú
krajinu a poukazuje na spätost dejín cloveka s jaskynami.
V roku 1722 sa v Liptovskom Mikuláši usadila rehola jezuitov. V rokoch 1757-1764
postavili budovu kláštora, súcastou ktorého bola rozsiahla záhrada. Baroková
jednoposchodová obdlžniková stavba neslúžila dlho svojmu úcelu, pretože cisár Jozef
II. v roku 1773 jezuitský rád rozpustil. V bývalej kaplnke v rokoch 1832—1835 a
1840—1843 pôsobilo slovenské ochotnícke divadlo Gašpara
Fejérpatakyho—Belopotockého, ked nemohlo hrat v budove hostinca Cierny orol.
Pripomína to pamätná tabula inštalovaná na fasáde. Neskôr v budove sídlil župný a
okresný súd. V roku 1950 sa sem premiestnili zbierky Múzea slovenského krasu. Od
roku 1955 je budova majetkom múzea, dnes špecializovaného jaskyniarskeho múzea,
jediného na Slovensku. V roku 1961 sa do zadnej casti prízemia budovy prestahoval
Štátny okresný archív.
Cierny orol - výstavné priestory Liptovského múzea v Ružomberku a úsek náucnej a
regionálnej literatúry Knižnice Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého - Ulica 1. mája 28
- Liptovské múzeum vo svojej stálej expozícii mapuje dejiny polovníctva a rybárstva v
Liptove od stredoveku. Venuje sa aj organizovaniu krátkodobých výstav a podujatí.
Medzi exponátmi nájdeme rôzne lovecké potreby, ukážky lovenej zvere, ale i
polovnícky salón zariadený dobovým nábytkom.
Budova sa stala známou vdaka ludového zhromaždeniu, ktoré na jej nádvorí
zorganizovali mikulášski sociálni demokrati 1. mája 1918. Jej úcastníci prijali rezolúciu,
ktorú pripravil a predniesol politik Vavro Šrobár. Tá vyvolala znacný ohlas. Obsahovala
požiadavky na demokratické obcianske práva, osemhodinový pracovný cas, uzavretie
všeobecného spravodlivého mieru a "bezpodmienecné uznanie práva všetkých národov
Uhorska na samourcenie, teda i uhorskej vetvy ceskoslovenského kmena." Takto
nepriamo tu zaznela, prvýkrát na Slovensku verejne, požiadavka vytvorenia spolocného
štátu Slovákov a Cechov. Prvý máj 1918 dodnes pripomína pamätná tabula na fasáde
budovy. V roku 1961 bol objekt Cierny orol uznesením predsedníctva Slovenskej
národnej rady vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Pôvodne bola táto budova zájazdný hostinec, známy aj ako Vrbický hostinec, stál totiž
v chotári historickej obce Vrbice (dnes súcasti mesta). Už v polovici 19. storocia sa tu
sústredoval verejný, spolocenský a kultúrny život mestecka Liptovský Svätý Mikuláš. V
case trhov a jarmokov sem prichádzali ludia zo širokého okolia, liptovská šlachta,
drobní zemania. Casto tu hrával vychýrený hudobník, cigánsky primáš Jozef Pito.
V auguste 1830 vstúpil Vrbický hostinec do histórie ako miesto, kde zacalo svoju
cinnost "Divadlo slovanské svato-mikulášske", prvé ochotnícke slovenské divadlo
založené známym mikulášskym knihárom a kníhkupcom Gašparom
Féjerpatkym-Belopotockým. Neskôr slúžili niektoré priestory hostinca na spolkovú
cinnost. Na prelome storocí sa v nich stretávali clenovia tzv. Meštianskeho kasína,
slovenskí národovci, ktorí tu nacas umiestnili aj múzeum tzv. Liptovskú zbierku. Po
vybudovaní dvorany v Ciernom roli získali obyvatelia Liptovského Mikuláša samostatnú
kultúrnu miestnost v podobe velkej sály. Hrávalo sa tu divadlo, konali sa zábavné
vecierky, koncerty a zábavy pocetných mikulášskych spolkov. Od roku 1916 tu zacalo
premietat filmy kino A. Steina. Neskôr kino niekolkokrát zmenilo svoj názov.
Mikulášania ho poznali ako Cernoknažník, Hviezda, Nástup. Pred vyše pätnástimi rokmi
bolo toto kino, s názvom 1. Máj, zlikvidované.
Po roku 1918 sa Cierny orol dostal do povedomia ako Robotnícky dom. Sídlila tu
Okresná robotnícka poistujúca pokladnica, sekretariát sociálnodemokratickej lavice,
neskôr okresný sekretariát komunistickej strany. Konali sa tu rôzne podujatia
organizované komunistickou stranou a odbormi, bolo to centrum kultúrneho a
spolocenského života mikulášskych robotníkov. Po roku 1948 tu sídlilo spotrebné
družstvo Jednota.
Dnešnú podobu získala budova pri celkovej pamiatkovej rekonštrukcii v rokoch 1983 -
1994. Spravuje ju Liptovské múzeum v Ružomberku vzhladom na jeho okresnú
pôsobnost v predchádzajúcej územnej štruktúre.
Pamiatky
Kostol sv. Mikuláša – Námestie osloboditelov 20 - Rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša
je najstaršou stavebnou pamiatkou v meste a najväcšou ranogotickou stavbou v
Liptove. Postavený bol ako farský kostol mimo sídlisk pre obyvatelov niekolkých
susedných dedín Vrbicu, Okolicné, Ploštín, Palúdzku a Bobrovec. Stojí na mieste
staršieho slovanského pohrebiska a románskeho kostola, co potvrdil archeologický
prieskum profesora Vojtecha Kricku-Budínskeho v roku 1943.
Prvý písomný údaj o kostole pochádza z roku 1299. Išlo o rozsiahlu pôvodne
ranogotickú stavbu, predstavujúcu viaceré etapy gotického stavebného slohu.
Najstaršou castou kostola je sakristia s románskymi základmi, ktorá bola pôvodne
samostatným objektom. V polovici 15. storocia bol kostol rozšírený a zaklenutý, veža
bola nadstavená a upravená v neskorogotickom štýle. Kostol bol spolu s nedalekou
kúriou zemepánov Pongrácovcov opevnený. V priebehu 16.-17. storocia bol kostol
striedavo v rukách katolíkov a evanjelikov, ktorí ho spravovali takmer celé 17. storocie.
Osem rokov v nom kázal ceský exulant Juraj Tranovský autor evanjelického spevníka
Cithara sanctorum. V podzemí kostola bol aj pochovaný. 18. storocie prinieslo kostolu
barokovú podobu. V priebehu storocí stavbu niekolkokrát poškodili požiare, najväcší v
roku 1883.
Najrozsiahlejšou rekonštrukciou prešiel v rokoch 1940-1943 podla projektu Michala M.
Harminca a J. Záchenského Bola mu vrátená gotická podoba a pristavené bocné
kaplnky. V nich vznikli nové vitrážové okná podla výtvarných návrhov rodákov Janka
Alexyho, Fera Krála a Jána Želibského Upravené bolo i bezprostredné okolie kostola.
Odstránený bol pôvodný opevnovací múr aj s pristavenými obchodíkmi - kramárnicami.
V interiéri sa zachovali tri neúplné gotické oltáre s tabulami malovanými temperovou
technikou na kriedovom podklade so zlátením. Hlavný oltár sv. Mikuláša bol do kostola
prenesený v roku 1903 z niekdajšieho, pred rokom 1810 zbúraného kostola v
Liptovskom Trnovci. Neogotická skrina s vyrezávaným nadstavcom je zo zaciatku
storocia. Malované pohyblivé oltárne krídla s výjavmi zo života patróna kostola
pochádzajú z rokov 1500 až 1510. Súcastou oltára je malovaná predela a ústredná
polychrómovaná socha svätca. Oltár Panny Márie je datovaný rokmi 1470-1480,
plastika Madony s dietatom je umiestnená v strede oltárnej skrine, pohyblivé krídla
ukazujú jednotlivé etapy života Panny Márie a jej syna. Bocný krídlový Oltár Sviatosti
oltárnej pochádza z obdobia okolo roku 1520. Skrina skrýva reliéf oltárnej sviatosti s
dvoma anjelmi. Na vnútorných stranách krídel sú zobrazení svätci, na vonkajších
výjavy okolo ukrižovania Krista. Oltáre reštauroval v rokoch 1942-1943 známy maliar a
reštaurátor Peter Július Kern. Súcastou interiéru je kamenná krstitelnica z 2. polovice
14. storocia s tepaným medeným barokovým vekom zo 17. storocia.
Na južnej strane námestia sú okolo kostola umiestnené tri samostatné sochy autora
Ladislava Polláka zhotovené z pieskovca v nadživotnej velkosti na vysokom podstavci,
osadené v roku 1948.
Text na podstavci sochy na severnej strane kostola sv. Mikuláša uvádza: "Šlachtic
Pongrác zo Svätého Mikuláša. Na jeho požiadanie král Ludovít Velký okolo roku 1350
povolil konanie trhu každý utorok. Odvtedy sa Svätý Mikuláš rozvíja ako mesto."
Socha Janka Krála (1822-1876) zobrazuje imaginárnu podobu mikulášskeho rodáka,
známeho štúrovského básnika, vrcholného predstavitela slovenského romantizmu.
Literárna história ho radí k významným európskym básnikom. V roku 1972 bolo jeho
výrocie narodenia zaradené do kalendára UNESCO. Janka Krála pripomína aj reliéf na
dome císlo 19, ktorý stojí na mieste jeho rodného domu. reliéf bol na fasádu osadený v
roku 1924.
Socha Gašpara Fejérpataky-Belopotockého (1794-1874) predstavuje možno menej
známeho, ale významného mnohostranného kultúrneho dejatela Liptovského Mikuláša -
knihára, divadelníka, vydavatela a rozširovatela slovenských kníh V meste otvoril prvú
slovenskú ludovú požicovnu kníh. Spoluzakladal prvé slovenské ochotnícke divadlo,
ktoré sa v roku 1830 uviedlo hrou Jána Chalupku Kocúrkovo. V priebehu 15 rokov
predviedli 40 hier, ktoré Belopotocký sám hrával, režíroval, viedol techniku, vyberal,
upravoval, prekladal a vydával hry, pricom jeho repertoár preberal na celom
Slovensku.
Bývalý Župný dom – Námestie osloboditelov 1 - Postavený bol uprostred námestia v
rokoch 1778-1793 pod vedením murárskeho majstra Petra Grossmana z Banskej
Bystrice v barokovom slohu. Pôvodne bol jednoposchodový, po požiaroch rozšírený a
prestavaný na spôsob klasicistických župných domov. Dnešnú podobu získal pri
prestavbe z roku 1907 podla plánov Ing. Imre Hégnánya. Priecelie zdobí plastika erbu
Liptovskej župy. Monumentálne vitrážové okná na vnútornom schodišti boli vytvorené v
60. rokoch podla výtvarného návrhu akad. maliarky Ester Šimerovej-Martincekovej.
Evanjelický kostol – Tranovského ulica - Kostol bol postavený za vlády cisára Jozefa II.
na základe jeho tzv. Tolerancného patentu v rokoch 1783-1785. Dovtedy prislúchali
evanjelici a. v. z Mikuláša, Vrbice a blízkych obcí do cirkevného zboru v nedalekej
Paludzi. Tolerancný chrám postavili na vtedajšom východnom okraji mesta. Toto
územie už nepatrilo mikulášskym Pongrácovcom, ale nedalekej obci Vrbica.
Klasicistický kostol je priestranná trojlodová stavba s mohutným chórom, do lavíc sa tu
zmestí 1 500 ludí. V priestore pod dnešným chórom boli zriadené dve triedy
evanjelickej školy. Dominantou interiéru je pôvodný neskorobarokový stlpový oltár s
obrazom "Kristus na kríži" z druhej polovice 19. storocia. V roku 1883 bol kostol pri
najväcšom požiari v dejinách mesta znacne poškodený. Popri rekonštrukcii bola k nemu
pristavaná veža, pretože pôvodné tolerancné kostoly museli byt stavané bez veže. V
roku 1897 ho upravovali opät, okná na poschodí boli zväcšované. Pred kostolom stoja
sochy Juraja Tranovského a Michala Miloslava Hodžu. Ich autorom je sochár Ladislav
Pollák, osadené boli v roku 1950.
Sochy Juraja Tranovského a Michala Miloslava Hodžu – Tranovského ulica - Sochy na
nachádzajú pred evanjelickým kostolom. Sú ozdobou malého námestia na Tranovského
ulici. Pieskovcové plastiky nadživotnej velkosti sú dielom akademického sochára
Ladislava Polláka.
Katolícky dom - Belopotockého ulica - Verejnosti bol odovzdaný v decembri 1929. Slúžil
pre kultúrne potreby katolíckej cirkvi v Liptovskom Mikuláši. Predtým v týchto miestach
stála stará katolícka fara a tiež rodný dom hudobného skladatela, zakladatela
slovenskej národnej hudby Jána Levoslava Bellu (1843-1936), co pripomína pamätná
tabula. Druhá pamätná tabula je venovaná katolíckemu knazovi Jurajovi Bartošovi
(1798-1851), ktorý sa v polovici 19. storocia angažoval v osvetovej cinnosti spolu s
Belopotockým a Hodžom. Zakladal spolky miernosti zamerané proti alkoholizmu. V roku
1848 sa podielal na príprave Žiadostí slovenského národa, za co bol neskôr väznený.
Autorom oboch pamätných tabúl je akad. sochár Alfonz Groma.
Kaštiel v Okolicnom - Renesancný, barokovo upravovaný kaštiel rodiny Okolicányiovcov
bol postavený v prvej polovici 17. Storocia. Dvojpodlažná budova má obdlžnikový
pôdorys a barokovo upravenú strechu. Na jej rohoch vystupujú kruhové akiere
ukoncené. cibulovými vežickami.
Kostol a kláštor františkánov – Okolicné 123/31 - Je najrozsiahlejšou gotickou stavbou
v Liptove. Tvoria monumentálny architektonický celok pochádzajúci z konca 15.
storocia. Pocas 16. a 17. storocia bol obnovovaný a prestavovaný. Kostol nesie meno
sv. Petra z Alkantary. Je neskorogotický, trojlodový s hviezdicovou klenbou a vežou s
barokovou kopulou. Starý františkánsky kláštor od roku 1996 využíva Komunita
Blahoslavenstiev (rímsko-katolícka cirkevná organizácia kláštorného typu). V záhrade
starého kláštora vyrástol nový, žijú v nom reholnícky Kongregácie školských sestier sv.
Františka.
Kaštiel Vranovo – Palúcanská ulica - Kaštiel Vranovo sa nachádza v casti mesta
Palúdzka. Patril rodine Pongrácovcov, ktorí vlastnili v Palúdzke niekolko zemianskych
kaštielov. Vo Vranove bol v roku 1713 väznený legendárny zbojník Juraj Jánošík. Dnes
túto udalost pripomína aj socha Jura Jánošíka pred Kaštielom Vranovo