Kultúra Egypta

Egypt tvorí akýsi základ umenia. Zatiaľ, čo väčšina národov žila barbarsky a prvoradé pre nich bolo prežiť, Egypťania si už tvorili vlastnú kultúru, náboženstvo, a to prakticky odrezaní od sveta. Všetky výtvory mali náboženský charakter zameraní na kult mŕtvych. Vládla tu prísna hierarchia, teda čo sa smelo zobrazovať a ako.
Maliarstvo
Maliari aj sochári v Egypte zobrazovali 3 časové úseky:
1.pozemský život
2.zobrazenie obradov pri pohrebe
3.posmrtný život
Technika
Na hrboľatú stenu umelec naniesol niekoľko hrubých vrstiev malty (hlinu zmiešal so slamou) , aby vytvoril pevný podklad. Potom upravil povrch jemnou štukovou omietkou. Maliar na ňu načrtol vodorovné čiary, ktorými oddelil pásy, a vo vnútri pásov rozčlenil plochu na obdĺžniky podľa tradičného kanóru. Keď ju umiestnil, plošne a bez tieňovania namaľoval farbami pozadie.
Paleta egyptského maliara obsahovala červený, žltý a hnedý okér, vápennú belodu, sadzovú čerň, zelenú a modrú farbu vyrobenú zo stopových čiastok medi a kobaltu. Sú to všetko farbivá nájdené v prírode. Potom ich rozpustil vo vode a pridal trošku arabskej gumy, aby farba priľnula na stenu. Asi v polovici 18.dynastie maliari natreli niektoré výjavy ochranným lakom. Egypťania nepoznali prespektívu, čiže plošné zobrazanie trojrozmerného objektu. Hierarchický princíp (význam jednotlivých osôb je vyjadrený rôznou veľkosťou) môžeme vidieť najmä v hrobkách a v chrámoch na stenách, postavy ľudí alebo bohov sa maľovali vždy rovnako: hlava z profilu, oko zobrazené spredu, no nohy boli znova zobrazené z profilu.
Sochárstvo
Sochári vytvárali diela z tvrdého materiálu v nadživotnej veľkosti, najskôr v strnulej póze, neskôr tvár modelovali s ohľadom na svetlo. Egyptské sochy sú väčšinou sediaci bohovia, resp. faraóni. Ako materiál sa používala žula alebo čadič. Najznámejšie a najkrajšie sú určite chrámy v Luxore a Karnaku.
LUXOR – Viac než 2 000 rokov je toto mestečko na východnom brehu Nílu obľúbeným cieľom návštevníkov z celého sveta. Nájdeme tu i jeden z najviac zachovalých egyptských chrámov, ktorý bol zasvätený bohovi Amonovi, jeho manželke Mut a synovi Chonsovi. Je najväčší a najimpozantnejší v Egypte. Faraón Amenhotep III. Ho dal vybudovať priamo v meste na brehu Nílu. Dominantou chrámu je aleja sfíng, ktoré predtým spájali luxorský chrám s karnackým. Pôvodne sa tu nachádzalo 6 kolosálnych sôch faraóna Ramsesa II. . . V areáli sa nachádza 24m vysoký obelisk z rúžovej žuly.
KARNAK – Chrámové mesto leží 1,5 km od Luxoru. Chrámy v Karnaku sa stavali, búrali a opäť reštaurovali viac než 2000 rokov. Chrámy boli zasvätené trom bohom – Amonovi, jeho manželke Mut a synovi Chonsovi. Stĺpová sieň najväčšieho z chrámov má rozlohu asi 5 000 m2 a je považovaná za jeden z divov starovekej architektúry.
Sfinga
Najväčšia socha na svete, 57,3 m dlhá a 20 m vysoká. Tento monument pochádza z obdobia staviteľov pyramíd – 4. dynastia, asi 2 500 pred n. l. . Je vytesaná dlátom z jedného kusa skaly, čo ostal na úpätí gízejského pohrebiska z lomu, z ktorého sa ťažil kameň na stavbu Chufevovej a Rachevovej pyramídy. Jej výskumom sa ukázalo, že zobrazuje Racheva (Chefrena), stavitľa druhej najväčšej pyramídy, aby strážila jeho hrobku. V minulosti bola veľakrát zasypaná pieskom, pričom vždy ju dokázali vykopať.
Náboženstvo
Ako málokde bolo náboženstvo prepojené s kultúrou. Náboženstvo sa vyvíjalo takmer úplne izolovane a za 3 000 rokov jeho existencie je známych približne 2500 bohov. Počiatok náboženstva by sa mohol datovať zhruba do polovice 4.tisícročia pred naším letopočtom, keď
sa pri Níle začali usádzať kmene, ktoré ale už mali svojich bohov (spravidla to boli zvieratá alebo rastliny). Pri spájaní kmeňov niektorí bohovia posilňovali pozíciu, iní ju strácali až upadli do zabudnutia. Postupným zhlukovaním sa vytvorili 2 ríše – Horný a Dolný Egypt. Bohovia si v tejto fáze vývoja ešte boli rovní.
Po zjednotení Egypta sa začali objavovať bohovia s celoegyptským pôsobením napr. : boh Hor, syn Urisa, boh nebeský, sokolí, jeho oči mali stelesňovať Slnko a Mesiac a bol stotožnený s osobou panovníka. Jeho postavenie sa však behom času zmenilo, stratil svoje vedúce postavenie. Avšak podľa iných prameňov bol stvoriteľom sveta aj všetkých ostatných bohov, ľudí a zvierat Ptah, ktorého ako celoegyptsky vládnuceho uznávali predovšetkým jeho mnísi a oprávnenosť jeho nadvlády zdôrazňovali tým, že bol hlavným bohom zjednoteného hlavného mesta Egypta Memfisu (Mennofer). Bol považovaný za vynálezcu a ochrancu remesla a umenia. Postupne splynula jeho osoba s bohmi Re a Amon, ktorí v niektorých častiach ríše mali podobné postavenie ako on, hlavne v hlavnom meste.
Boh RE bol kozmickým božstvom a bol stotožňovaní so Slnkom a považovaný za najvyššiu spravodlivosť. Egyptskí králi boli jeho synmi a podľa mytológie mohol na seba vziať akúkoľvek podobu, taktiež bol zobrazovaní v rôznych podobách. Vďaka jeho univerzálností sa jeho kult udržal pomerne dlho.
Ďalším, avšak len lokálnym bohom, ktorý bol uznávaný ako prvý až v období Strednej ríše, bol Amon. Bol bohom mesta Téby (Vésete).
Potom nasledovala krátka, pre Egypt netypická doba monoteizmu, keď bol počas vlády kráľa Achnatona v období Novej ríše za jediného boha vyhlásený Aton – životodarné Slnko a majetky mníchov uznávajúcich Amona boli skonfiškované. Monoteizmus netrval dlho, pretože po smrti Achnatona bol tento boh vyhlásený za kacíra a vesetskí mnísi sa vrátili späť k moci. Amonova sláva nakoniec upadla so slávou Vésetu.
Posledným najvyšším bohom bol Serapis, ktorý vznikol z vôle Ptolemaia I. , aby spojil egyptské a grécke záujmy a aj preto býva označovaný ako helenistický boh. Bol bohom pre všetko, ale najčastejšie bol uznávaný ako boh Slnka a podsvetia, ale aj ako boh plodivej sily, liečenia a veštenia. Bol zobrazovaný ako fúzatý muž s egyptskou korunou Atef na hlave. Jeho kult pretrval v rôznych podobách až do 5. storočia nášho letopočtu.
Písmo
Na hospodársko – správne účely, spisovanie pozemnkových listín, na vyberanie daní, či na realizáciu náboženských predstáv o posmrtnom živote sa v Egypte používalo obrázkové písmo (po grécky hieroglyfy). Predchodcom hieroglifického systému boli sumerské piktogramy. Postupne sa zjednodušovalo na hieratické (posvätné), ktoré používali najmä kňazi a najredukovanejšou formou písma sa stalo démotické písmo (ľudové). So vznikom týchto posvätných rytov tohto monumentálneho písma súvisel aj vznik pisárskej funkcie, ktorá bola nevšedne povýšená nad ostatnými zamestnaniami. Hieroglyfy boli tesané do kameňa, vyrezávané do dreva alebo maľované na steny chrámov a hrobiek. Mená sa vpisovali do obdĺžnikovitých útvarov s podstavou kartuší. Pre démotické písmo slúžil vynález papyrusu, t.j. lisovaných, priečne poukladaných prúžkov šachora, ktorý rástol v hojnom počte v močaristých zátokách Nílu. Na písanie slúžilo trstinové pero.
Staviteľstvo
Hlavným pracovným predmetom v staviteľstve bol kameň. Všetky egyptské stavby charakterizuje monumentálnosť, mohutnosť i veľká honosnosť. Najstaršou monumentálnou stavbou z roku 2 700 pred n.l. je Džóserova stupňovitá pyramída s hlavným stavebným prvkom vápenecom.
Svahy v údolí Nílu poskytovali dostatok kameňa, žuly, čadiča i pieskovca. Egyptské náboženstvo, viera v posmrtný život a z nej vyplívajúci kult mŕtvych podnecoval budovať obrovské stavby, ktoré mali svojou hmotnou existenciou a trvanlivosťou zabespečiť priazeň bohov či večný život faraónov. Funkciou egyptskej monumentálnej architektúry bolo slúžiť náboženstvu a kultu mŕtvych. Pretože aj faraón bol stelesnením boha, spájajú sa obidve funkcie s oslavou faraóna a zabespečením jeho nesmrteľnosti.
Pyramídy
Najmonumentálnejšimi stavbami starovekého Egypta sú hrobky faraónov – pyramídy. Postavili ich väčšinou v období Starej ríše, najväčšie za 4.dynastie. V období Strednej ríše sa namiesto nich začali budovať v Hornom Egypte skalné hrobky. Najstarším typom kamenej hrobky bola mastaba, ktorá mala tvar zrezaného ihlanu na obdĺžnikovom pôdoryse.
Najstaršia mastaba patrila faraónovi Manimu, zakladateľovi prvej dynastie. Mastaby sa ozdobovali sochami, reliéfmi a maľbami. Nastavením niekoľkých, postupne sa zmenšujúcich mastáb na sebe vznikla prvá stupňovitá pyramída – Džóserova pri Sákkare. Má tvar zrezaného ihlanu s plochou strechou. Jej výška je cca 60m.Jej staviteľom bol Imhotep, kráľov prvý minister, podporovateľ vedy a umenia.
Na západnom brehu rieky Níl sa vypínajú ďalšie tri najvýznamnejšie pyramídy – Chufevova (Cheopsova) , Chefrénova a Mykerínova. Jediným z najviac zachovalých divom sveta je Chufevova pyramída. Jej pôvodná výška bola 146m, no drobný stavebný materiál bol odcudzený. Skladá sa z 2 miliónov tonových kameňov privezených z kameňolomu pri Káhire. Pohrebisko kráľov 4.dynastie, ich manželiek a verných hodnostárov stráži Veľká sfinga s figúrou leva. Už v antike pokladali tieto stavby pre ich mohutnosť, veľkoleposť a nákladnosť za prvé zo siedmich divov sveta. Ich monumentálnosť dodnes vzbudzuje obdiv.
Faraóni Strednej ríše sa nechávali pochovávať v doline na západ od Téb, v skalnatých hroboch – v Údolí kráľov. Roku 1922 anglický archeológ Howard Carter tu objavil Tutanchamónovu hrobku a nesmierny poklad, ktorý sa uchováva v Káhirskom múzeu.
Chrámy
V Hornom Egypte sa budovali skalné chrámy, v ktorých za priečelím s kolosmi bola sústava kultových siení. Chrámy boli v Novej ríši dominantou skoro každého mesta, obohnané bielymi hradbami a mali magický zmysel. Chrám predstavoval spojitosť zeme s vesmírom, t.j. podlaha bola povrchom zeme, stĺpové sály označovali pozemskú vegetáciu a plafón predstavoval nebesia. Rituály mohol vykonávať len faraón, inak ho zastupovali kňazi. Veriaci nemohli nadviazať kontakt s božstvom na bohoslužbách a pri prinášaní obetí sa zúčastňovali len kňazi.
Mumifikácia
Obyvatelia nílskeho údolia verili, že ľudský život nekončí smrťou, naopak, že pokračuje i na onom svete. Už v dávnych pradynastických dobách budovali Egypťania svoje cintoríny (pohrebiská) na okrajoch piesočnatých púští, o niečo menej pochovávali mŕtvych ľudí pod podlahy svojich obydlí. Telo bolo zabalené do kôž v skrčenej polohe uložené do plytkého hrobu v piesku, často bolo obklopované drobnými milodarmi. Pre lepšiu ochranu tiel potom boli postupne vytvárané piesočné mohyly a telá boli ukladané do drevených truhiel.
Egypťania boli veľmi vynaliezaví. Postupom času vymysleli aj prepracovali zložitý spôsob, ako nielen umelo vysušiť tkanivo ľudského tela a zabrániť tak jeho rozkladu, ale aj ako zachovať podobu mŕtveho.
Po smrti sa pre mŕtveho začalo prechodné obdobie 70 dní, behom ktorých prebehla mumifikácia. Pokiaľ by telo nebolo mumifikované, duch mŕtveho by sa nemohol vrátiť a musel by tak večne blúdiť a márne hľadať svoje telo.
Mumifikáciu robili mumifikátori vo zvláštnych dielňach. Podľa finančnej situácie si pozostalí mohli vybrať medzi tromi druhmi mumifikácie:
1. Pri najdokonalejšom a najdrahšom spôsobe bol mŕtvemu najprv vytiahnutý mozok železnými kliešťami cez nosné dierky. Zbytok bol rozpustený v lebečnej dutine liehom. Potom bola otvorená brušná dutina, vyčistená a vypláchnutá palmovým vínom a znova vyčistená vykurovacími látkami. Vnútornosti vytiahnuté z tela boli ukladané do zvláštnych nádob, tzv. kanop. Každá z nich má väčšinou vieko v podobe jedného zo štyroch Hórových synov : Hapi (opičia hlava, strážca pľúc), Duamutef (šakalia hlava, chráni žalúdok), Amset (ľudská hlava, ochraňuje pečeň), Kebehsenuf (sokolia hlava, stráži čreva). V tele zostali iba ľadviny a srdce – tomu bola venovaná zvláštna opatera. Po spätnom uložení do tela, bol na srdce pokladaný srdcový skarabeus alebo ho dokonca aj nahrádzal. Symbolizoval boha vychádzajúceho slnka Cheprera a vznik nového života. Po vyčistení brucha bola brušná dutina naplnená myrhou s ďalším korením a zašitá. Telo bolo naložené do sodného liehu a balzamovalo sa až po 70 dňoch. Potom bolo vybraté, umyté a zabalené do narezaných pruhov plátna, medzi ktoré boli vkladané rôzne amulety a dary.
2. Pri druhom spôsobe bolo telo naplnené cedrovým olejom, ktorý bol do tela vpúšťaní análnym otvorom pomocou špeciálnych striekačok. Análny otvor sa uzavrel a telo sa vysušovalo. Po vysušení sa otvor opäť otvoril, cedrový olej, ktorý medzitým rozpustil vnútornosti, bol vypustený.
3. Tretí a najlacnejší spôsob spočíval len v umytí tela, vypláchnutí brušnej dutiny a konzervácií liehom. Pri týchto lacnejších spôsoboch je však výsledok omnoho horší.
Vedy
Vedy v Egypte sa rozvinuli z praktickej potreby.
Astronómiu Egypťania potrebovali na zistenie príchodu záplav podľa polohy hviezdy Sírius. Kňazi vedeli vypočítať zatmenie Slnka, poznali jeho ekliptiku a používali slnečný kalendár. Rok delili na 365 dní.
V matematike pozanali desiatkovú i šesťdesiatkovú sústavu. Vedeli vyrátať plochy štvorca, obdĺžnika i trojuholníka.
Rozvinuté lekárstvo umožňovalo úspešne liečiť najmä očné choroby, operovať mozok i zlomeniny.