Kritika cistého rozumu

Kritika cistého rozumu
Ako som sa presvedcil pri cítaní textov, odporúcaných pre prípravu na túto tému,
odpoved nebude vôbec taká jednoduchá ako som sa pôvodne domnieval. Po precítaní
textov sa moja „jednoznacná odpoved na otázku „co je metafyzika?“ zacala rozplývat.
Napriek tomu sa však pokúsim odpovedat.Pod metafyzikou si predstavujem približne
také ucenie, ktoré zodpovedá metafyzike Aristotela, ci Tomáša Akvinského. Tieto
spôsoby „robenia“ metafyziky doteraz pre mna znamenali obsah pojmu metafyzika a
odpoved na otázku co je metafyzika.
Obsah pojmu metafyzika nie je vôbec jednoznacný a musíme sa snažit o dohodu, co
musíme pod týmto pojmom rozumiet. Domnievam sa, že sa v tejto súvislosti ani trochu
netreba obávat ohrozenia metafyziky zo strany prírodných vied. Tie sú totiž schopné
skúmat len hmotnú (fyzikálnu) realitu. Na skúmanie nadzmyslovej reality však
nestacia. Tu nastupuje metafyzika. V tomto bode má metafyzika blízko k logike. Tá
totiž taktiež skúma nadzmyslovú skutocnost. Nezaujímavým je tiež vztah metafyziky a
ontológie, ktoré sú casto považované za jednu a tú istú disciplínu. Ja považujem
ontológiu len za cast metafyziky, hoci nemám nic proti tomu ak sa niekto pokúša
pestovat samotnú ontológiu. Ako by som v skratke odpovedal na otázku co je
metafyzika? Ako by som ju definoval?
Po precítaní textov a oboznámení sa s problémami, ktoré sú s nou a jej vymedzením
spojené, nebude moja odpoved úplne jednoznacná. A hlavne si uvedomujem, že v
žiadnom prípade nebude konecná. Ak však mám podat odpoved na otázku co je
metafyzika, odpovedám takto: metafyzika je veda o rozumovom poznávaní
rozumových nadzmyslových skutocností.Malý príspevok ku Kantovmu dielu „Kritika
cistého rozumu“1 Krátko ku I. KantoviImmanuel Kant (1724-1804) sa narodil v
Konigsbergu v dnešnom Královci, ako jedno z deviatich deti v náboženskej
protestantskej rodine. Už pocas štúdií si oblúbil rímsky stoicizmus ako náboženstvo
prísnej mravnosti a životnej disciplíny. Na Královskej univerzite však študoval prírodné
vedy.
Bolo to práve vtedy, ked to v zatuchnutej atmosfére univerzity zacalo iskrit
rozumovými a intelektuálnymi výbojmi. Na svoje profesorské miesto musel cakat
pätnást rokov. Dvakrát sa uchádzal a dvakrát dali prednost inému uchádzacovi.
Štyridsatšestrocný Kant v roku 1770 obhajuje latinskú dizertáciu „De mundi sensibilis
atque intelligibilis forma et principis“ a stáva sa profesorom. Jeho úradné povinnosti sú
ovela rozsiahlejšie ako u dnešného profesora. Vyucoval až sedem predmetov, dvadsat
hodín týždenne. Sám vzdychal nad touto nárocnou otrocinou: „Sedem hodín denne
pred kovadlinou prednáškového pultu a v rovnakom takte mávam kladivom navzájom
sa podobajúcich prednášok.“
Prednášal však velmi živo, vtipne, zaujímavo, ak chcel študent sediet, musel byt v
prednáškovej miestnosti o šiestej ráno, hodinu pred profesorom. O desat rokov neskôr
sa Kant stáva clenom akademickej rady a v roku 1786 rektorom univerzity. Tak ako
Sokrates v staroveku neopustili Atény, ani Kant neprijal pozvanie na cudzie univerzity a
dejiskom celého jeho života sa stalo jeho rodné mesto. Znamenite vysvetloval fyzikálnu
geografiu a za celý život sa nedostal dalej ako na pravidelnú prechádzku do
najbližšieho okolia Královca. Mesto to bolo velmi živé, ale Kantov život nenaplnilo
nijakými dramatickými zvratmi. Rytmus každého dna bol pravidelný ako chod stroja.
Kant na verejnosti politicky nevystupoval, ale nijako sa netajil sympatiami k americkým
bojom za slobodu a k vtedajšiemu myšlienkovému prúdeniu vo francúzskej spolocnosti.
Tým si ale mocných nenaklonil. Ved za jeho života sa na pruskom tróne vystriedali
štyria králi, všetci ako vystrihnutí z dejín militarizmu. Vrchol Kantovho života spadá do
druhej polovice 18. storocia. Je to obdobie charakterizované úžasnými vedeckými
objavmi (Newton, Leibniz, Descartes, Bacon), ktoré posunuli ludské myslenie výrazne
dopredu. Nové teoretické, najmä matematické systémy, sa však nezakladali priamo na
skúsenosti, ale ju daleko predbiehali. 132 Prolegomena ku každej budúcej metafyzike,
ktorá sa bude môct stat vedou„Mojim úmyslom je presvedcit všetkých, ktorým záleží
na metafyzike, a je pre nich nevyhnutné, aby ustali v rozrobenej práci, aby považovali
všetko, co bolo doposial vykonané, za nevykonané a aby si predovšetkým položili
otázku, ci nie ako metafyzika je vôbec možné." 2Kant teda vytvoril akýsi predhovor ku
svojmu velkému dielu Kritika cistého rozumu. Snaží sa v nom zbavit metafyziku
plytkého tárania.
Metafyzika nie je v súcasnosti veda, nespadá pod súcasné vedné disciplíny, zaoberá sa
otázkou nesmrtelnosti ludskej duše, existenciou Boha, dokonalosti (meta – bytie, život,
fysis – príroda). „Meta ta fyzika“ – za fyzikou – znamená za hranicami zmyslovej
skúsenosti. Pod týmto pojmom rozumieme skúmanie súcno ako súcna – bytie samo o
sebe, nicím iným nepodmienené. Je to ten najvyšším pojem, ktorý môžeme
prostredníctvom pravidiel metafyziky, ktoré Kant pred 200 rokmi sformuloval, skúmat.
Súcno samotné, vec ako taká, preco nieco je, skúma spôsob bytia, súcna. Postupujeme
nou od zmyslového sveta k rozumu – k tomu, co je nadzmyslové. Rovina myslenia
prekracuje rovinu poznania. Velký osvietenský poklasický filozof David Hume hovorí, že
je stále metafyzika stále problémom nevyriešeným. Veda používa na poznanie
obycajný sedliacky rozum.
Poznat môže každá, nemusí to byt len vedec. Každý má z nás rozum, prostredníctvom,
ktorého rozmýšla, pamätá si, poznáva veci okolitého sveta. Nevyhnutnost nemôžeme
spájat s okolitým svetom, ale pojem nevyhnutnosti je v našom rozume. 43 Kantove
pociatocné úvahy o spôsobe ludského poznávaniaAko je možné, kladie si otázku Kant,
že clovek dospeje k vedeckému objavu, k syntetickým (všeobecným a apriórnym)
úsudkom o niecom? Napríklad, že každý dej má svoju prícinu, že priamka je najkratšie
spojenie dvoch bodov, že svet musí mat svoj zaciatok a podobne. Každý ludský rozum
ich vždy a všade príjme ako axiómy, pritom nevychádzajú priamo zo skúsenosti. Ta
poskytuje iba náhodne a meniace sa poznanie. 54
Tri hlavné Kantove otázky vedeckého poznaniaV úvode do Kritiky cistého rozumu
hovorí: „Zrejme to nie je následok lahkomyselnosti, ale zrelej súdnosti našej doby,
ktorá sa už nedá dalej klamat pseudovedomostami a apeluje na rozum, aby sa znovu
podujal na najobtažnejšiu zo všetkých svojich cinností, totiž na sebapoznávanie, a aby
dosadil taký súdny tribunál, ktorý by zabezpecoval jeho spravodlivé nároky... A týmto
tribunálom je sama kritika cistého rozumu.“Kanta zaujala otázka objektívneho
poznania. Je svet presne taký, aký ho vnímame, alebo taký, aký sa nám zdá? Môžeme
ho vôbec poznat taký, aký je? Co môžeme vediet? Co máme robit? V co môžeme dúfat?
Kant nechce skúmat teóriu pohybu ludskej inteligencie, empirickú psychológiu. Kriticky
skúma základy ludských poznávacích schopností vo vede. Dôraz sa v týchto otázkach
kladie práve na sloveso„môžem“, ci „mám“.
Na prvú otázku odpovedá metafyzika, na druhú morálka a na tretiu náboženstvo. V
neskoršom diele Prírucka k prednáškam z logiky však k týmto trom otázkam pripája
ešte štvrtú: Co je clovek? a vysvetluje, že nakoniec patria aj prvé tri k tej poslednej.
Všetko sa nakoniec vracia k cloveku, k antropológii.Pri porovnaní racionalistickej
leibnizovskej školy, ktorá odvodzuje všetko poznanie z používania rozumu a nárokuje si
na absolútny opis sveta neznecistený skúsenostou pozorovatela a humovskou
empirickou školou, ktorá tvrdí, že poznanie pochádza zo skúsenosti, a preto ho
nemožno oddelit od subjektívnych podmienok poznávajúceho, Kant zaujíma medzi
oboma sprostredkujúcu pozíciu a a dalej podla toho uvažuje. Vo východiskovom bode
súhlasí Kant s Humom a s empirikmi v tom, že všetky naše poznatky o svete
pochádzajú zo zmyslových skúseností. Skúsenost je pramenom nášho poznania.
Clovek komunikuje so svetom prostredníctvom zmyslov. Pôsobenie skutocnosti na naše
zmysly je dôkazom jej existencie. Zo zmyslovej skúsenosti pochádza látka našich
poznatkov. Ale nielen táto javová (fenomenálna) skutocnost, tento chaoticky a
nesúrodý materiál vychádza v ústrety ludskému duchu svojou zvláštnou schopnostou
byt poznávaný. Ani poznávací subjekt nie je v tomto stretnutí pasívny, iba receptívny.
Je kreatívny, vnáša do procesu poznávania formy názoru (formy zmyslového
nazerania), ktoré sú prirodzene jeho rozumu, predovšetkým priestor a cas. Zmocnuje
sa zmyslových pocitov dodávaných zmyslami, spracováva ich po svojom a vedomiu
odovzdáva hotový poznatok. Tak ako voda, 6ktorú nelejeme do skleneného krcaha,
sleduje jeho tvar, tak rozum vtlací skúsenosti svoje zákony. Tým, že subjekt prenáša
tieto predstavy a pojmy do zážitkov, ktoré mu sprostredkúvajú zmysly, vzniká mu
obraz skutocnosti.
Nie skutocnosti objektívne, skutocnosti o sebe, jej imanentnej podstaty, ale takej, aká
sa mu javí v dôsledku zvláštneho spôsobu jeho poznávacích schopností. To je
poznávací osud cloveka. Len v takomto svete sa vie pohybovat, je v nom „doma“. Tu si
Kant podáva ruku s racionalistami. 5 Koperníkovský obraz v dovtedajšej filozofiiNaše
chápanie sveta spoluurcujú podmienky a predpoklady obsiahnuté v našom intelekte.
Nie sú dôsledkom skúsenosti, sú cloveku vrodené, apriórne. Zároven však prisviedca
empiristom, že bez skúsenosti by ostali prázdnou formou. A to je celkom nový
gnozeologický pohlad, ktorý sám Kant, inak velmi skromný clovek, oznacil ako
Koperníkovský prevrat vo filozofii. Kant sám spomína, že ho zo spánku dovtedajšej
metafyziky prebudil anglický filozof D. Hume.
Stará metafyzika síce skúmala predpoklady súcna, vo svojom poznaní však zostávala
akoby zrkadlovým obrazom predmetného sveta kozmu. Aj clovek sa chápal ako súcast
kozmu. Dokonca aj Boh sa rozumel ako základ tohto sveta. Poznaniu sa tento svet
otváral síce iba na základe úsilia, ale predsa priamo, bezprostredne. Kategórie myslenia
boli zároven štruktúrou bytia. Zrazu však došlo k spomínanému prebudeniu, clovek
objavil svoju „subjektivitu“, poznanie, ktoré ho so svetom nielen spája, ale z neho aj
vyclenuje. Clovek už nemôže sebe porozumiet iba z vonkajšieho sveta, je iný a sám sa
stáva vztažným bodom dokonca aj pre poznávanie vonkajšej skutocnosti. Nazvali sme
to Koperníkovský, antropologický obrat, pretože po Kantovi sa už filozofia nekrúti okolo
kozmu, ale okolo cloveka.
Do popredia vystúpil clovek a jeho „vnútorný“ život. Aj poznanie nadobudlo vnútornú
povahu, takže bolo treba spoznat nielen vonkajší svet, ale aj „vnútorný svet“ poznania.
O to sa Kant pokúsil v kritickom skúmaní našej racionality. 76 Kategórie ako apriórne
formy nazeraniaVýraz ako kategória bol zavedený Aristotelom. Aristoteles zvolí najprv
pojem a skúma, ci ho je alebo nie je možné odvodit z nadradených rodových pojmov.
Týmto postupom dospieva k desiatim kategóriám, o ktorých súdi, že nemajú žiadny
spolocný nadradený pojem, že sú pojmy pôvodné a základné pre všetky ostatné. Tieto
kategórie sa vyznacujú ako rôznymi hladiskami, z ktorých sa je možné na vec dívat.
Uvádzam 4 prvé najdôležitejšie Aristotelove kategórie:1.substancia 2.kvantita 3.kvalita
4.relácia
3 Štyri Kantove apriórne formy nazerania sú:1.kvantita2.kvalita3.relácia4.modalit a 4Je
lahké si všimnút, že Kantove kategórie sa velmi približujú tým Aristotelovým. 6.1
Priestor a casKant hovorí o priestore a case ako o cistých formách našej zmyslovosti,
ktoré predchádzajú každému empirickému nazeraniu. Tieto tvoria názor pre cistú
matematiku, ktorý poskytuje nevyhnutnú látku pre nevyhnutne platné apriórne
syntetické súdy. Bez nich cistá matematika nemôže jestvovat. Cistá matematika
zahrnuje len formy zmyslovosti, ktoré sú od 8látky javu nezávislé. Priestor a cas sa
považuje len za formálne podmienky našej zmyslovosti a predmety len za javy.
Priestor a cas nie sú vo veciach, ale sú našimi nadzmyslovými formami nazerania.
Nazeráme všetkému len tak, ako sa nám to javí a nie ako to osebe jestvuje – aké je
pozorované samo o sebe. Nekonecné teleso sme nikdy nevideli (môžeme si ho len
predstavit). Vytvorili sme si pomocou apriórnych foriem nazerania nový pojem –
nekonecno. Z metafyzického poznávania vyplýva, že pojem nekonecna si nemôžeme
vytvorit na základe zmyslovej skúsenosti. 97 Transcendentálne videnie sveta u
KantaFormy zmyslového nazerania umožnujú skúsenost, podmienujú lokalizovanie
predmetov v case a priestore. Nedajú sa však používat mimo skúsenosti. Kant bol však
príliš sústavný a dôsledný myslitel, aby sa uspokojil s takýmto výsledkom Svet ma aj
cast, tú ktorá presahuje našu zmyslovú skúsenost, cast noumenálnu. Rozum má nielen
empirickú výbavu, ktorú uplatnuje vo vede, ale aj špekulatívnu súcast, ktorá preniká
do sveta filozofie, metafyziky, teológie.
V rozume sú obsiahnuté kategórie, ktorými možno mysliet na transcendentné
predmety, Boha, nesmrtelnú dušu, slobodu. Kladie si metafyzické problémy. Napríklad:
Co je prvý a posledným dôvodom skutocnosti? Tieto transcendentné objekty sú
teoreticky nedostupné, ale ich pojmy, idey, majú právo na existenciu. Pochádzajú z
úkonov, ktorými rozmysel robí závery. Nie sú pokracovaním foriem zmyslového
nazerania, ich aplikáciou na transcendentálno, ci stupnovanie do absolútna. To by bolo
podla Kanta prázdne mudrovanie. Rozumové kategórie utvárajú jednotu poznanie a
jeho vedeckú povahu. Mohutnost rozumu je v schopnosti vytvárat z rôznych
zmyslových predstáv syntézu. Jeho kategórie dávajú zmyslovým názorom formu
úsudku. Výsledkom je poriadok sveta.
Naša perspektíva videnia sveta je do takej miery konštantou nášho poznania.
Transcendentálna skúsenost je skúsenost transcendencie, v ktorej je zároven založená
štruktúra subjektu, a tým aj posledná štruktúra všetkých myslitelných predmetov
poznania. Táto transcendentálna skúsenost, prirodzene, nie je iba skúsenostou cistého
poznania, ale aj vôle a slobody, ktorým prináleží rovnaký charakter transcendentality,
takže sa v zásade vždy možno pýtat na odkial a kam subjektu ako subjektu poznania a
slobody. Ak si ujasníme svojskú povahu tejto transcendentálnej skúsenosti, ktorú si
možno predstavit iba v abstraktnom pojme, ale nie ako takú v jej vlastnej povahe; ak
si ujasníme, že o nej musíme hovorit, pretože je vždy tu, ale zároven ju vždy možno
prehliadnut; že nikdy nemôže nadobudnút prítažlivost nového predmetu, na ktorý sme
necakane narazili, potom pochopíme tažkosti cesty, na ktorú sme sa vydali.
Aj o tom, na co sa táto transcendentálna skúsenost vztahuje, môžeme hovorit len
nepriamo. Mali by sme vlastne ukázat, že v tejto transcendentálnej skúsenosti je už
dané akoby anonymné a netematické vedenie o Bohu, že pôvodné poznanie Boha nie je
také poznanie, ako je poznanie vonkajších predmetov, ale že má charakter
transcendentálnej skúsenosti.
10ZÁVER Vdaka formám nazerania a kategóriám rozumu môžeme teda nielen
spracovávat chaotické fakty skúsenosti a vyjadrit ich v úsudkoch, ktoré majú kvality
vedeckého poznania. Vdaka nim sa teoretické poznanie môže vzdialit empirickému,
môže sa vyvíjat v sebe samom, bez konfrontácie s empíriou. Premieta svoje kategórie
do absolútna, pýta sa na to, o com žiadna skúsenost nevydáva svoje svedectvo.
Cím je však vedecké poznanie hlbšie, cím viac sa vzdaluje svetu fenomenálnemu a
približuje k svetu noumenálnemu, tým väcšie problémy zakrývajú náš duševný obzor.
Vesmír je pre nás nekonecná úloha, nerozriešená hádanka. Absolútno je pre teoretický
rozum nepoznatelne a treba ho prenechat iným schopnostiam cloveka.
OBSAH
Úvod
........................................ ........................................ ........................................ ..
.21
Krátko ku Kantovi
........................................ ........................................ ................32
Prolegomena ku každej budúcej metafyzike, ktorá sa bude môct stat vedou
........................................ .....................................43
Kantove pociatocné úvahy o spôsobe ludského poznávania ..............................54
Tri hlavné Kantove otázky vedeckého poznania ........................................ ..........65
Koperníkovský obraz v dovtedajšej filozofii ........................................ ................76
Kategórie ako apriórne formy nazerania ........................................ ......................8
6.1 Priestor a cas
........................................ ........................................ ........................87
Transcendentálne videnie sveta u Kanta
........................................ .......................10
Záver
........................................ ........................................ ........................................ ..
...11