Kritický racionalizmus K. R. Poppera

Kritický racionalizmus K. R. Poppera
Kritický racionalizmus K. R. Poppera.
Karl Raimund Popper sa narodil v roku 1902 vo Viedni. V roku 1936
emigruje na Nový Zéland po tom co v Rakúsku vznikla hrozba, že sa
národný socialisti dostanú k moci. V roku 1934 vydáva asi svoje
najdôležitejšie dielo Logika vedeckého bádania .V roku 1945 vydáva
dielo s politickej filozofie Otvorená spolocnost a jej
nepriatelia 1- s podnázvom " Uhranutie Platónom" a takisto Otvorená
spolocnost a jej nepriatelia 2- podtitul " Hegel, Marx a co dalej". V
tomto istom období vzniká i práca " Bieda historicizmu", ktorá vznikla odclenením od
Otvorenej spolocnosti. Dalšími významnými
prácami sú Vecné Hladanie, Dohady a vyvrátené tvrdenia: Rast
vedeckého poznania, Ja a jeho mozog, Celý život je riešením
problémov, Budúcnost je otvorená, Hladanie lepšieho sveta. Popper
je zakladatelom smeru, ktorému sa hovorí "Kritický racionalizmus".
Filozofia je kritická rozumová veda, ktorá uvádza zásadne do pochybnosti celý náš
(každodenný a špeciálnymi vedami odhalovaný) skúsenostný svet, podrobuje kritike
každý názor, každý obraz sveta, každú hodnotu, každú ideológiu, náboženstvo, vedu,
technológiu, spolocnost; odmieta nekritický dogmatizmus a plní vo filozofii osvecujúcu
funkciu.
Smer súcasnej filozofie, ci skôr metodický prístup, postoj ducha, podla ktorého sú
vedecké teórie principiálne nedokázatelné. Neucíme sa z poznatkov a porozumenia
veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovat existujúce
vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nic
iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovat tým, že ukážeme, co je v nom
chybné. Kritický racionalizmus odmieta neutrálny postoj filozofie voci politickej a
spolocenskej skutocnosti. Jeho angažovanost sa prejavuje predovšetkým v kritike
ideológie. Stavia sa proti totalitnému nároku (nároku vysvetlit celok) svetových
názorov a snaží sa odhalit ako ideológiu marxizmus, dalej mnohé tradicné filozofické
náuky a náboženstvá. Kritika ideológie sa zameriava najmä proti teóriám, ktoré si robia
nárok, že môžu uskutocnit ideálnu spolocnost ako uzavretý sociálny systém. Kritický
racionalizmus vyžaduje otvorenú spolocnost nezávislú od ideológie, ktorá pracuje s
vedeckými hypotézami a ucí sa z chýb. Nemôže existovat nijaká hodnota, nijaké ucenie
alebo teória, ktoré by si smeli robit legitímny nárok na imunitu voci kritike. Už
intelektuálna poctivost nás zaväzuje kriticky skúmat všetky hodnoty, skôr než ich
uplatníme.
Nic nie je také sväté a úctyhodné, aby sa o tom kritickým rozumom nemohlo
pochybovat. Vzhladom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami
(marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom
zdôraznuje, že treba bezohladne podrobit kritike každý dogmatizmus, každú
imunizacnú stratégiu. Podla Poppera sú teórie vedecké vtedy a len vtedy, ked sú
falzifikovatelné, vyvrátitelné. Popper tým má na zreteli, že sa nemá usilovat o nájdenie
potvrdenia teórie, ale sa treba pokúšat teóriu vyvrátit, nájst konkrétny prípad, ktorý
teórii odporuje. Cím tažšie to je a cím dlhšie sa táto falzifikácia nedarí, tým väcšia je
pravdepodobnost, že teória je použitelná. Overenie vedeckej teórie je stále len
predbežné a relatívne. V prísnom zmysle by boli podla toho všetky prírodovedné
zákony a teórie len doposial nefalzifikované hypotézy. Posledná pravda neexistuje,
existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylucovaním falzifikovaných teórií.
Principiálne sa tak veda stáva neukonceným procesom: je to vlastne negatívny
vylucovací proces; nepotrebné modely riešenia sa dalej nesledujú, podobne ako v
prírode vymierajú zle sa prispôsobitelné druhy. Preto možno takisto hovorit aj o
evolúcii vedy.
Karl Popper prišiel s koncepciou objektívneho poznania, t.j. takého poznania, ktoré
nieje priamo závislé na subjekte, jedine ak by bolo jeho nositelom. Tento názor sám
oznacil za epistemologiu bez poznávajúceho subjektu.
Podla Poppera existujú dva rozdielne významy termínu poznania alebo myslenia.
Jednak v subjektívnom zmysle, kde sa jedna o stav mysle alebo vedomia, o dispozícií
cloveka k chovaniu ci reagovaniu urcitým spôsobom a v objektívnom zmysle, ked je
tvorený problémami , teóriami, argumentmi ako takými. Východiskom filozofického
skúmania poznania podla Podpera nemôže byt analýza psychických procesov
jednotlivca (jak je tomu u D. Huma), pretože poznanie je skutocným poznaním vtedy,
ked je artikulované, zverejnené. Jedine takto objektivizované poznanie sa môže
podrobit kritike a overovat sa. Východiskom filozofického skúmania poznania môže byt
jedine objektívne t.j. logický obsah našich teórií, myšlienok.
"Všetci máme svoju filozofiu, bez ohladu na fakt, ci o tom vieme, alebo bez ohladu na
skutocnost, že naše filozofia za vela nestojí. Dopad našej filozofie na naše ciny a naše
životy je casto zdrvujúci. Preto sa musíme pokúsit zdokonalit našu filozofiu tím, že ju
budeme kritizovat. Toto je jediný argument pre ospravedlnenie dalšej existencie
filozofie, ktorú môžem poskytnút" hovorí K.
Popper v knihe "Objektívne poznanie" (Objective Knowledge) z roku 1972. Podla
Poppera síce pravdu neustále hladáme, ale nikdy ju nevlastníme (používa termín
"verisimilitude" - blízkost pravde). Žiadnu teóriu totiž nie je možné úplne overit, každá
je viac ci menej pravdepodobná. Metoda vedy je racionálna procedúra približovanie sa
k pravde. Metoda vedy je metódou kritického vyvrátenie starého poznania, neustále
diskusie o nom, je hladanie nových alternatív, súperením konkurencných hypotéz.
Dalej Popper kritizuje subjektivistickú teóriu poznania. Predmetom metodológie je
poznanie v objektívnom zmysle, t.j. ludské poznanie, ktoré sa skladá z jazyka
formulovaných predpokladov, ktoré sú podrobované kritickému vyvráteniu. Teória,
ktorá bola v minulosti vyvrátená, môže byt bez ohladu na to podržaná ako užitocná.
Taká teória však bude aj tak nepravdivá, pretože vo vede hladáme pravdu. Cielom
vedy je rast "verisimilitude" (blízkost k pravde). Rast ktoréhokolvek poznania spocíva v
pretváraní predošlých poznaní. Poznanie nikdy nezacína od nicoho, ale vždy z urcitého
"background knowledge" (poznanie v pozadí). Rast poznania spocíva podla Poppera v
zdokonalovaní existujúceho poznania, ktoré sa mení na základe viery, že sa stále viac
približujeme k pravde. "Program", alebo vrodené štruktúry organizmu, urcujú, co sa dá
prijat (alebo na co reagovat) ako relevantné a co sa ignoruje ako nerelevantné. Podla
Poppera sa rozlišujú nasledujúce tri svety - univerza
1/ Svet 1 – materiálny svet, svet prírody a všetkých jej súcastí, t.j. univerzum
fyzikálnych entít.
2/ Svet 2 - svet stavov vedomia, mentálnych stavov, alebo psychologické dispozície a
podvedomé stavy. (svet vedomých skúseností jednotlivca)
3/ Svet 3 - svet obsahov myslenia .... produktov ludského myslenia, predovšetkým
vedeckých a poetických myšlienok a umeleckých diel ( svet logického obsahu kníh
atd.). Keby zanikla technika i naše vedenie o nej, mohli by sme toto vedenie nacerpat z
knižníc. Pokial by zanikli i knižnice, po mnohých tisícrociach by neexistovala naša
civilizácia. Vedomé riešenie problémov je vedome kritické. Kritická, alebo racionálna
metóda nám umožnuje, aby boli znicené naše hypotézy miesto nás samotných. Popper
chápe epistemologii ako teóriu o raste poznania, teóriu riešenia problémov, tvorenie,
kritického vyvrátenia, hodnotenie a kritického testovania alternatívnych teórií. Poznanie
je naším produktom, vyrábame ho, konzumujeme je ako vcely med. "Konzumovat
poznanie však znamená kritizovat ho, pretvárat, nicit a nahradzovat novým.
To sa rozumie pod pojmom 'rast nášho poznania'". Sme síce omylní, ale môžeme sa
ucit z chýb. Nemôžeme síce potvrdit svoju teóriu, ale môžeme je rozumom kritizovat a
prijat tie, ktoré najviac vzdorujú našej kritike.(Falzifikacionizmus).
Metoda vedy je metódou "približovania sa" k pravde, dohadov a usilovných pokusov o
ich vyvrátení. Pravdivý obsah teórií je daný množstvom ich zaujímavých a dôležitých
dôsledkov. Preto má tautológia nulový pravdivý obsah. O vztahu pozorovania a teórie
hovorí Popper, že teória prichádza prvá, ako ocakávanie, predpokladania. Zacíname
vždy problémom, nie pozorovaním. Rast poznania prebieha od starých problémov k
novým, prostredníctvom približovania a odmietania. (conjenctures and refutations).
Popper vystupuje proti koncepcii, že všetko pochádza zo zmyslov. Každý živocích sa
rodí s istým druhom ocakávania , s istým druhom hypotetického vedenia. Pokial nie sú
tieto vrodené ocakávania naplnená, vzniká problém. Rast poznania je neustálym
procesom riešenia problémov, procesom opravovania a upravovania predošlých
poznaní. Metoda vedy je metódou približovania sa pravde. Toto približovanie sa k
pravde má prirodzenú povahu a preto i artikulácia vedeckých metód sú vyjadrením
ludských prirodzeností. Sú však vyjadrením takým, ktoré sa líši od celého súboru
týchto prirodzeností tým, že je vybrané ako to, ktoré je metodicky vedúce k pravde.
Výber sa pritom uskutocnuje vždy s ohladom k už panujúcim teóriám a metódam.
Neruší tieto teórie a metódy bez dôvodu, ale kriticky ich prehodnocuje vždy v snahe o
dosiahnutie väcšej adekvátnosti, väcšej blízkosti pravde. Metoda má byt úcinná v tom
zmysle, že nám má priniest pravdivé poznanie spôsobom, ktorý sa opiera o teóriu
pravdy najbližšie a preto v daný moment najlepšie z existujúcich. Viera v približovaní
sa pravde ovplyvnuje utváranie teórií a vymedzuje kritickým spôsobom aj metódu, a to
svojím požiadavkám vyššej vysvetlitelnosti (explanacnej schopnosti) a testovatelnosti.
Teória rastu vedy. Každá pravda skôr ci neskôr vystriedaná inou, s tou to však dopadne
rovnako. V skutocnosti platí, že nepoznáme, ale len tušíme ako sa veci majú. Svoju
predstavu Popper predstavuje v práci Objektívne poznanie. Jej najjednoduchšie
vyznanie je nasledovné: P1 TT EE P2. P1-vedecký problém, EE - eliminácia
mylných teórií, TT - skúšobné teórie, P2- nový vedecký problém. Teórie sa v
skutocnosti nerozvíjajú len porážajú jedna druhú.
Humanum est rationale – clovek je bytost racionálna.
Akonáhle sme zacali a naucili sa spoliehat na svoj rozum, nedokážeme a nemôžeme sa
už nikdy vrátit k pôvodnej nevinnosti. Rozum nás núti posudzovat, hodnotit vlastne
ciny. Popper je stúpencom inštrumentalistického chápania rozumu a racionality –
predstavujú nástroj, pomocou ktorého sme schopní prekonávat všetky nástrahy života,
ktoré si zväcša pripravujeme vlastnou vinou ci nerozumnostou. Ak má naša civilizácia
prežit, musíme sa zbavit zvyku uctievat velké osobnosti. Velké osobnosti sa môžu
dopustit velkých chýb, niektorí z najväcších vodcov minulosti podporovali odveký útok
na slobodu a rozum. Ich vplyv, ktorému sa zriedka kladie odpor, neprestáva klamat a
rozdelovat tých, na obrane ktorých je civilizácia závislá.
Popperov imperatív, resp. maxima, ktorú nám odporúca prijat, znie: ,, Nauc sa
používat svoj vlastný rozum, ak si sa odhodlal to urobit , vedz, že, najlepšou formou
rozumnosti je kritická rozumnost“. Racionalitu nie je možné lepšie chápat ako vôlu
prijímat kritiku. Kritickost sa stáva stavom mysle, vyplýva z fallibility nášho poznania.
Vedomé prijatie kritickej metódy je hlavným nástrojom rastu.
Rozum, podobne ako jazyk, je podla Poppera „ produktom života v spolocnosti “, nie je
však spolocenským produktom. „ Ak poviem“ – hovorí Popper „ že za svoj rozum
vdacíme spolocnosti, mám na mysli, že za neho vdacíme urcitým konkrétnym
jednotlivcom .. a nášmu intelektuálnemu styku s nimi. Rozum, rovnako ako veda, sa
rozvíja cestou vzájomnej kritiky. Rozum nám nebol daný, to, co vlastníme, je
dispozícia, ktorá sa môže rozvinút len v komunikácii s druhými.
Vnútorný pohyb našej civilizácie, ktorá je ešte stále v štádiu svojho detstva, môže byt
podla Poppera chápaný ako smerovanie k ludskosti a rozumnosti, rovnosti a slobode.
Nádej na úspech, že sa práve presadí tento smer civilizacného vývinu, sa zvýši, ak sa
model kritickej racionality uplatí ako univerzálny princíp nielen vo vede, ale aj v
ostatných nemenej dôležitých oblastiach ludskej aktivity. V tomto zmysle podstatnou
crtou Popperovho modelu racionality, resp. kritickej racionality je, že ju povyšuje na
inštrument sociálneho, duchovného i intelektuálneho rastu ludstva.
Popper mal v sebe sokratovského ducha. Tušil, že akákolvek múdrost, ku ktorej by
kedy mohol dospiet, bude spocívat v tom že si uvedomí nekonecnost svojej
nevedomosti. Tušil aj to, že napriek rozumnosti cloveka platí, že humanum est errare –
clovek sa mýli, že práve fallibilita je sprievodným znakom ludského poznania.
Problémom, ktorý má svoje historické pozadie, je však uplatnenie rozumu v dejinách
ludských cinov i v dejinách ludského poznania.
Tu platí, okrem iného, že sústavne a s neomylnou istotou opakujeme mnohé chyby
svojich predchodcov. Najskôr preto, že sa málo ci nedostatocne spoliehame na svoj
vlastný kritický postoj, že naša vlastná rozumnost je nedostatocne kritická, že
nedostatocne poznáme antropologické dimenzie rozumného a nerozumného, ich
proporcie v aktualizovanom ludskom cine.
________________________________________ __________________________
Zdroje: