Krása ako estetická kategória (seminárna práca)

Krása ako estetická kategória (seminárna práca)
Krása ako estetická kategória
Seminárna práca z predmetu
Úvod do estetiky
estetika – (gr. aisthetikos – týkajúci sa zmyslových pocitov) – veda o zákonitostiach
estetického osvojenia si sveta clovekom a o podstate a formách tvorby podla zákonov
krásy. Jednou z estetických kategórií je krása. krása – patrí spolu s kategóriou
„vznešenosti“, „tragickosti“ a „komickosti“ k základným estetickým kategóriám.
Problém definovania „krásy“ už oddávna vzrušoval ludskú mysel a stal sa zdrojom
mnohých diskusií a vášnivých sporov. , kde sa stratávali najrôznejšie a
najprotichodnejšie koncepcie. 1. krása nie je totožná s estetickostou. Pojem estetiky je
ovela širší: patrí do neho aj „vznešenost“, „tragickost“, „komickost“, „prízemnost atd.
Ako všetky tieto kategórie, je aj krása len výrazom alebo modifikáciou estetiky. 2.
krásu nemožno stotožnovat s umeleckostou. Pojem „umeleckost“ sa spája s
predstavami o umení všeobecne, alebo s jednotlivými umeleckými dielami. Umeleckost
patrí do oblasti realizovanej tvorby. Umeleckost je realizovaná estetika, teda estetika
vo forme umeleckého diela. 3. krása nie je totožná s tým, co mienime slovami „byt
pekný“, „byt pôvabný“ atd. Starecká tvár nám pripadá krásna, hoci môže byt velmi
nepekná, alebo dokonca škaredá. Aj netvor môže byt v umeleckom zobrazení krásny.
Dnešná podoba pojmu krásy svojimi korenmi siaha až do histórie Západu i Východu,
vzchádza na pôde antickej kultúry, tesne spojená s estetikou antického Grécka a Ríma.
V antike nám pojem krásy privedie až k mýtom – narazíme na božstvá ako Apollón so
svojimi slávnymi Múzami, Pallas Athéna, Héfaistos, Charitky (Grácie), Afrodíté a na
hrdinov ako Helena, Paris, Músaios, Linos, Anfíon, Thamyris, Daidalos. Neskôr, v
súvislosti s rozpadom mytologického myslenia, sa zacali objavovat aj iné,
abstraktnejšie a diferencovanejšie predstavy o kráse, ako ideály fyzickej a mravnej
dokonalosti. Klasické obdobie antiky prichádza v osobe Platóna a Aristotela taktiež s
omnoho špecifickejšou koncepciou krásy. Najbežnejšími gréckymi výrazmi pre pojem
krásy sú podstatné meno kallos (krása), prídavné meno kalos (krásny) a slová od nich
odvodené. Ak siachneme po Homérovi, nájdeme v jeho textoch len nevelký pocet
substantív kallos (16), ale slovo krásny (kalos) sa objavuje vo velkom pocte prípadov
(318). Termín “krásny” ako atribút neživého, predmetného sveta nachádzame
najcastejšie v popisoch odevovo a oblecenia. Za krásne oznacuje básnik aj miesta na
zemi a na nebi, živly a súhvezdia.
Aischylos chápe krásu v najbežnejšou zmylse, aj ked už podniká prvé výpady do ríše
tragickosti. Ešte výraznejšie sa tieto tendencie prejavujú u Sofokla; v dielach
Euripidovch je dramatické a tragické chápanie krásy už celkom evidentné. Sofokles je
celkom zaujatý mravným zmyslom krásy. Vo filozofii ranej klasiky môžeme zistit, že aj
tu sú termíny ako “krásne” a “krása” používané velmi nejednotne, hoci tu sa už
pomerne jasne zrací snaha o všeobecné ponatie krásy, o ktoré s ohladom na základnú
metódu filozofického myslenia sa usiluje každý filozof. Chápanie krásy dospieva
niekedy k protikladu krásy vnútornej a vonkajšej – krása cvicenia sa stiavia proti
zovnajšku cloveka. Bonaventura venoval velkú pozornost spojeniu krásy s úmernostou
a uvažuje o císelnej podstate krásy. Tomáš Akvinský pojem krásy spája s Dionýsovou
myšlienkou o jasnosti farby. Krásnym nazýva to, co má žiarivú farbu.
Renesancná estetika velmi úspešne prekonávala dualizmus telesnej a duchovnej krásy.
Renesancní myslitelia sa snažili antické ucenie o kráse, súmernosti a proporcionálnosti
oživit na základe noveho filozofického princípu – panteizmu, ktorý sa zameriaval
predovšetkým na krásu prírody. V racionalistickej estetike sa stretávame so širokým
ponatím krásy. Baumgarten stotožnuje krásu s pojmom “dokonalost”. Kant spájal
koncepciu krásy s pocitom pôžitku, niecoho, co je príjemné alebo dobré. Schiller
zavádza do definície krásy nový pojem hry, ako slobodného prejavu všetkých tvorivých
schopností cloveka. Scheling hovorí o kráse ako vyrazem nekoncného v konecnom,
ktorý sa zakldá na identite ideálneho a reálneho, a ktorý je reálnym, konecným
vyrazem nekonecnej sféry ideálneho. Hegel ideovu krásy rozumie jednotu pojmu a jeho
reality. Podla neho je krása prejavom realizovaného rozvinutého pojmu, jednotou
zvláštneho a všeobecného, subjektívneho a objektívneho, podstaty a javu. V
buržoáznej estetike druhej polovice 19.storocia vznikol celý rad formalistických a
pozitivistických koncepcií, ktoré mali na ucenie o kráse velký vplyv. V najvlastnejšej
podobe sa tieto koncepcie prejavili vo formálnej estetike, ktorá vystúpila proti
hegelovskému uceniu ako “estetike ideí” a krásu definovala pomocou pojmu formy v
domienke, že práve forma je podstatou a obsahom každej krásy. Podla tejto teórie nie
je krása objektívnou vlastnostou javou a predmetov skutocnosti, ale len výsledok
vcítenia, “prenesenia” prežitkov a citov vnímajúceho subjektu na reálne objekty. Cohen
za hlavný predmet estetiky považuje “cistý cit”.
Dospieva k systéze teoretického a praktického rozumu v cite, k definícii krásy
prostredníctvom pojmu “cistoty”. Estetické koncepcie, rozšírené v 19.storocí,
pretrvávajú aj v buržoáznych estetických uceniach 20.storocia. Santayana napríklad
definuje krásu ako “objektivovaný zážitok”. Marxistická estetika vidí v kráse výsledok
splocenskohistorického vývoja, výsledok tvorivej cinnosti spolocenského cloveka. Krása
vypovedá o tom, do akej miery si clovek osvojil skutocnost. Použitá literatúra:
Losev, A.F. – Šestakov,V.P.: Dejiny estetických kategorií. Praha 1984.
Kolektív: Filozofický slovník. Bratislava 1982.