Už keď som bol malý, fascinovali ma suchozemské korytnačky. Ako štvorročný som dostal moju prvú korytnačku. Veľmi som sa tomu potešil a chodieval som ju s bratrancom pásavať na lúku. Jedného dňa sa však moja korytnačka stratila, prevrhla krabicu, v ktorej bývala a ušla preč. Dlho som za ňou smútil a hľadal som ju, ale nepodarilo sa mi ju nájsť. Tak som sa s ňou musel rozlúčiť nadobro. Neskôr som dostal aj s bratom dve korytnačky zelenkasté, avšak podľa veľkosti panciera museli byť veľmi staré, neviem určiť presne ich vek, ale mohli mať okolo 40 rokov. Dostali sme ich v lete. Keď sme ich zazimovali v krabici so suchým lístím, zdalo sa, že sa aklimatizovali. No po prebudení na jar nedokázali prijímať potravu. Zverolekár skonštatoval, že sú na pohľad zdravé, ale keďže celý svoj život prežili vo voľnej prírode, nedokážu sa v zajatí prispôsobiť novému spôsobu života. Ako deväťročnému mi kúpili znovu korytnačku. Dostal som ju za vysvedčenie, asi v júni pred piatimi rokmi. Dal som jej meno LUJZA, mám ju dodnes. V období, keď som si Lujzu kúpil bola veľmi drahá, lebo cena korytnačiek začala prudko stúpať, pretože korytnačky sa pašovali zo zahraničia. Pri kúpe korytnačky som dostal od predajcu i certifikát, že korytnačka je zákonne dovezená zo zahraničia a je riadne registrovaná. O rok neskôr som si kúpil druhú korytnačku stepnú, bol to samec a dal som mu meno LOJZO. Kým som si druhú korytnačku vybral bol som ju dvakrát vymeniť, lebo všetky mali choré oči a bál som sa, že je to infekčná choroba a nakazí sa i moja korytnačka LUJZA. Nová korytnačka mala veľmi poškodený