Kométy

Kométy
Kométy:
Kométy, podivuhodné telesá slnecnej sústavy, pútali na seba pozornost už od
najstarších cias. A to svojím výnimocným vzhladom na oblohe i náhlym, neocakávaným
zjavením sa na nej ci rovnako záhadným zmiznutím Každá kométa vzbudzovala strach
a hrôzu. Ešte v stredoveku ju ludia pokladali obycajne za predzvest zlej udalosti: vojny,
moru alebo iných sociálnych ci živelných pohrôm. Podstata komét zostala dlho skrytá.
Zásluhou Aristotela sa až do 16. storocia udržal názor Chaldejské víry v atmosfére.
Podstatný prelom v náhlade na kométy nastal po roku 1577. Najlepší pozorovatel
svojich cias, dánsky hvezdár Tycho de Brahe, pozoroval kométu, ktorá sa v tom roku
objavila. Zistil, že nemá meratelnú paralaxu. Musela byt teda dalej ako mesiac. Tak
definitívne potvrdil pozorovania Regiomontana, ktorý sa pokúšal zmerat paralaxu
kométy ešte v roku 1472 a s podobným výsledkom. Už anglický astronóm Edmund
Halley v roku 1705 dokázal, že kométy sa pohybujú okolo Slnka podobne ako planéty.
Ako prvý zacal pocítat dráhy komét a zistil, že jasné kométy z rokov 1531, 1607 a
1682 majú rovnaké dráhy. Sú teda jedným a tým istým telesom, ktoré sa vracia
približne každých 76 rokov k Slnku. Halley vypocítal návrat tejto kométy na december
1758, no nedožil sa ho. Kométa sa skutocne objavila v predpovedaný rok na vianocnej
oblohe, a tak na pamiatku Halleyho ju astronómovia nazvali jeho menom. Kométy sa
na rozdiel od planét pohybujú nielen po elipsách, ale aj po hyperbolách a roviny ich
dráh sú rôzne naklonené voci ekliptike. Objavit kométu si nevyžaduje iba dokonalú
znalost oblohy, ale aj priemerne 300-400 hodín hladania. Každý nový objav však
jprínáša další element do mozaiky našich poznatkov o vzniku a vývoji slnecnej sústavy.
Hladaniu komét sa môže venovat každý milovník hviezdnej oblohy. Stací na to malý
dalekohlad, dobrá mapa oblohy, a pravdaže vela trpezlivosti. Hladat kométy môžu
mladí i tí skôr narodení. Kométu 1986 V objavil 16-rocný školák M. Whitaker. L Swift
svoju trinástu kométu, 1899 I, objavil ako 79 rocný. Pretože kométy sú najjasnejšie v
blízkosti Slnka, hladajú sa po západe Slnka, vecer, nad západným obzorom a pred
východom Slnka na východnej casti oblohy. V našich zemepisných šírkach aj v lete
okolo polnoci nízko nad severným obzorom. V súcasnosti sa každorocne nájde 6-10
nových komét. Ku koncu roku 1978 bolo známych 659 komét. Zo 113 periodických
komét s periódami do 200 rokov asi 2/3 sme už videli viac ráz. Po hyperbolických
dráhach sa pohybuje 85 komét.
Vlastné teleso kométy nazývame jadrom. Podla súcasných predstáv jadro kométy je
viac-menej pevnou zmesou ladu, zmrznutých plynov, silikátových a metalických castíc
(H2O, NH3, CH4, CO2, HCN, C2N2, Si, Ni, Mg, K, Fe). Vzniklo pomalým hromadením
ladových kryštálikov a prachových castíc – meteorického materiálu v priebehu
utvárania sa slnecnej sústavy. Jadrá komét sú teda pravdepodobne odpadovým
stavebným materiálom, ktorý zostal po Slnku a planétach. Priemer jadra velkých komét
odhadujeme na 10 až 20 km a menej. Priemer Enckeho kométy nie je väcší ako 3,5
km. Ani priemer takej známej kométy ako je napríklad Halleyho kométa, nepresahuje
niekolko kilometrov. Jasnost jadra komét je v priemere o 4 až 5 magnitúd menšia ako
ich celková jasnost. Ked sa kométa približuje k Slnku, slnecné žiarenie zacne uvolnovat
z jadra plyny a prachové castice. Jadro sa obaluje plynoprachovou atmosférou, Kómou,
ktorá odlišuje kométy od ostatných telies v slnecnej sústave.