Koho zem, toho náboženstvo

Augsburským náboženským mierom sa skončili náboženské boje vo Svätej rímskej ríši nemeckého národa; konfesionálne rozštiepenie bolo spečatené.
25. 9. 1555 – cisár Karol V. A ríšske stavy uzavreli na ríšskom sneme v Augsburgu náboženský mier. Protestantská vierouka bola týmto v celej ríši uznaná ako rovnoprávna s katolíckou.

Na ríšskom sneme v Speyeri bolo roku 1526 prijaté uznesenie o náboženstve. Podľa neho má vyzannie podliehať slobode svedomia, kým nepadne v tejto veci rozhodnutie na najbližšom koncile. Evanjelickí krajinskí páni, ktorí sa takisto ako katolícki víťazstvom v sedliackej vojne cítili vo svojom postavení voči cisárovi značne posilnení, chápali toto uznesenie ako podnet, aby na svojich územiach vybudovali tzv. krajinskú cirkevnú správu. Komisie zostavené zemepánmi vykonávali tzv. vizitácie v cirkevných obciach, vydávali jednotné predpisy pre bohoslužby, vierouku i vyučovanie na školách a zmocňovali sa cirkevného majetku.
Keď sa Ferdinand I., brat cisára Karola V. a jeho miestodržiteľ v ríší roku 1529 pokúsil zrušiť spomínané uznesenie ríšskeho snemu, vzniesli proti tomu protest evanjelici, ktorí sa odvtedy nazývajú “protestanti”. Rok nato predložili cisárovi na ríšskom sneme v Augsburgu svoje vyznanie viery Confesio Augustana (Augsburské vierovyznanie), do ktorého zhrnul Filip Melanchton základy nového učenia luteránov. Proti Augsburskému vierovyznaniu bolo na sneme postavené s požehnaním cisára katolícke Confutatio (Vyvrátenie).

Pod vedením ríšskych kniežat Hesenska a Saska sa roku 1531 evanjelické ríšske stavy spojili do šmalkaldského zväzu. Ďalší odpor v náboženských otázkach sa síce považoval za porušenie ríšskeho mieru, ale cisár bol v boji proti tureckému nebezpečenstvu odkázaný aj na pomoc evanjelických feudálnych pánov. Preto sa neodvážil vojensky proti zväzu vystúpiť. Až v rokoch 1546-1547 vypukla šmalkadská vojna, ktorá sa skončila totálnou porážkou šmalkadského zväzu. Po sprisahaní ríšskych kniežat proti cisárovi kurfirst Móric Saský dohodol s Ferdinandom I. Roku 1552 predbežný kompromis v otázkach viery.
Roku 1555 na ríšskom sneme v Augsburgu sa dosiahlo vyrovnanie medzi konfesiami, ale bolo to proti vôli cisára. Vierouka augsburského vyznania bola právne uznaná, ríšske kniežatá si mohli na svojich územiach vybrať jednu z dvoch konfesií. K vierovyznaniu svojich zemepánov sa museli pripojiť ich poddaní podľa zásady Cuius regio, eius religio (Koho zem, toho náboženstvo). Ináč sa mohli bez straty cti a majetku vysťahovať.

Vo vzťahu k mestám bolo stanovené, že sa v nich možu vyznávať vedľa seba obidve konfesie, ak tam existovali aj doteraz. Katolícki cirkevní hodnostári sa museli pri zmene náboženstva vzdať svojho úradu, čím sa malo zabrániť ďalšej sekularizácii biskupstiev. Protestanti odmietli vysloviť s touto “duchochvnou výhradou” svoj súhlas, ale katolícka väčšina snemu ju odhlasovala. Evanjelickí poddaní týchto pôvodne katolíckych hodnostárov si nemohli robiť nijaké nároky na zmenu konfesie, lebo ostávali súčasťou nedeliteľného majetku katolíckej cirkvi.
Evanjelické a katolícke ríšske stavy sa v Augsburgu ubezpečili, že už nebudú pre náboženstvo navzájom vstupovať do vojny – a držali sa tejto zásady celé desaťročia. A
Až v tridsaťročnej vojne (1618 – 1648) prerástli konfesionálne rozpory opäť do vojnového konfliktu.