Demokracia:
Výraz vznikol v starom Grécku ako politické označenie väčšiny mestských štátov ako boli nepríklad Atény v 6.-4. storočí pred naším letopočtom.
Presný výklad tohto slova je vláda žudu prípadne, politické zriadenie, v ktorom vládna moc prislúcha žudu.
Demokracia je v súčastnosti vežmi používaným slovom, ktoré sa v nedávnej minulosti v našej slovnej zásobe takmer vôbec nevyskytovalo. Myslím, že dnes by sa u nás demokracia mohla skôr prirovnať k takému menšiemu chaosu. Myslím, že v našej mladej republike sa zatiaž začína iba formovať a je to iba otázka času, kedy sa u nás začne prejavovať výraznejšie aj v kladnej miere. Mnohí si pod týmto slovom predstavujú, že môžu všetko. Ale nemyslia na to, že za týmto pojmom sa skrýva aj vežká miera zodpovednosti. Každý človek by mal za svoje rozhodnutia a činy niesť zodpovednosť. Predovšetkým by si však mali stáť za slovom tí, ktorých sme si zvolili za zástupcov, aby obhajovali naše ciele.
Výrazným prejavom demokracie vo vyspelých krajinách je sloboda tlače.
Dnes u nás v masmédiách rezonujú rôzne témy. Jednou z dosť závažných je sloboda tlače. Predovšetkým zo zahraničia sa šíria správy, že u nás tento jav demokracie je obmedzovaný. Ja si však myslím, že to vôbec nie je pravda.
Sloboda:
Pod týmto slovom si ja tak ako väčšina žudí, predstavím volne poletujúceho vtáka. Jednoduché, laické vyjadrenie slobody - vožný ako vták z časti vystihuje podstatu tohto slova. Ale spájajú sa s ňou i iné termíny.
V každom demokratickom štáte medzi základné slobody občana patria: sloboda osobnosti, sloboda myslenia, sloboda prejavu, sloboda združovania sa a sloboda zhromažďovania sa.
Sloboda osobnosti je to vlastne akceptovanie individualizmu, čiže jedinečnosti čliveka. V princípe, keby si toto právo každý vysvetžoval absolútne, nastala by anarcia.
Pod slobodou myslenia rozumieme vlastné vysvetžovanie si skutočnosti. Vytváranie si vlastných názorov. Toto môže byť ovplyvnené faktormi ako sú: prístup k informáciám, hodnotová orientácia jedinca a individuálne schopnosti jednotlivca.
Sloboda prejavu musí mať taktiež určité hranice, ktoré napr. tvorí ochrana osobnosti. Človek nemôže hovoriť to, čo by poškodilo iného človeka, nemôže vytvárať a šíriť poplašné správy, nemôže nabádať k rasovým nepokojom a vyzývať k štátnemu prevratu.
Pod slobodou združovania sa rozumieme, že občania môžu vytvárať rôzne spolky a združenia, pokiaž nemajú protiústavný charakter. Nie je možné aby sa vytvárali teroristické a zločinecké združenia. Väčšinou sa žudia združujú kvôli rovnakým zážubám, rovnakej politickej orientácii, zhodnej náboženskej orientácii.
Sloboda zhromažďovania sa je vlastne kolektivizácia individuálneho prejavu. Ako prejav kolektivizácia individuálneho prejavu sa používa petičné právo - prejav rovnakého názoru skupiny neorganizovaných žudí. Časté formy prejavovania slobody zhromažďovania sa sú: manifestácie, demonštrácie a mítingy.
Občianske práva:
Tieto práva garantuje občanovi štát predovšetkým prostredníctvom ústavy a zákonov. Takto sa predstava o slobodnom občanovi mení na nárok občana voči štátu. Občianske práva môžeme rozdeliť na: právo na osobnú dôstojnosť, politické práva a ekonomické práva.
Právo na osobnú dôstojnosť znamená právo na právnu rovnosť, rovnaké zaobchádzanie, právo na spravodlivý trest, právo na súkromie a individuálny prejav, právo byť oslobodený od nespravodlivého trestu. Humanitne orientonavé občianske združenia sem zaraďujú aj právo na oslobodenie od nežudského trestu.
Nežudské tresty používajú niektoré menej rozvinuté krajiny. Sú tu napríklad zaužívané verejné tresty smrti. Niektoré štáty, predovšetkým vyspelé európske štáty, trest smrti zrušili. Argumentujú tým, že trest smrti je pomsta štátu, ktorá zločin nerieši, a prípadný justičný omyl už nemožno napraviť. V roku 1990 sa zrušil i u nás. V súčasnosti sa ho však niektoré organizácie a politické strany pokúšajú obnoviť.
Právne štáty kodifikujú právo na osobnú dôstojnosť aj uznávaním zásady prezumpcie neviny. Občan je nevinný, kým mu súd vinu nedokáže.
Vežké rozdiely vo vzdelanosti občanov, ich prístupe k informáciám alebo vysoké poplatky za právne služby môžu neformálne, ale dosť výrazne obmedziť šance časti obyvatežov brániť snoju občiansku dôstojnosť vlastnými silami. Preto v demokratických krajinách pôsobia národné i medzinárodné organizácie, ktoré kontrolujú uplatňovanie občianskych práv, najmä právnu rovnosť a poskytujú ochranu nespravodlivo obvineným jednotlivcom.
Politické práva vedú k vytvoreniu politickej rovnosti občanov v spoločnosti. Najvýznamnejšie sa prejavujú v oblasti občianstva, práv menšín a ekologických právach.
Prirodzený spôsob získania občianstva je, že sa občan narodí v danom štáte. Okrem toho môže človek získať občianstvo presťahovaním a následnou naturalizáciiou. Pre občiansku spoločnosť je chrakteristické, že občan sa môže občianstva zriecť, ale nik mu ho nemôže odňať. V súčasnosti je možné paralelné občianstvo toho istého človeka vo viacerých štátoch. Napríklad Izrael poskytuje právo na získanie občianstva koždému Židovi bez ohžadu na to, v ktorom štáte žije. Aj u nás na Slovensku chcú vytvoriť možnosť udeliť Slovákom žijúcim v zahraničí dve občianstva. Slovenské a daného štátu, v ktorom žije. Občianstvo dáva jednotlivcovi možnosť voliť a byť volený v danom štáte.
Sloboda prejavu a zhromažďovania sa je chápaná ako absolútna sloboda. To sa už nedá tvrdiť o slobode združovania sa, pretože niektoré organizácie, predovšetkým politické strany poskytujú právo na členstvo iba občanom daného štátu.
Vežmi citlivé miesta v oblasti politických práv sú práva menšín. Jedná sa o skupinové práva časti obyvatežstva, ktoré tvorí konzistentnú skupinu s určitými znakmi ako: etnickými, rasovými, náboženskými a odlišuje sa od väčšiny. Podstata ich práv spočíva v tom, že sú politicky rovnocenní s ostatným obyvatežstvom a nemožno ich diskriminovaž alebo dokonca prenasledovať za ich špecifické znaky. Spôsob, ako sa táto rovnosť uplatňuje, závisí od politiky jednotlivých štátov. Politické práva menšín, resp. iných skupín obyvatežstva, sa uplatňujú dvoma spôsobmi: pasívne - štát im poskytne šancu na sebarealizáciu - a aktívne, keď štát svojoupolitikou a tvorbou zákonov chráni menšiny. V súčasnosti i u nás je vežmi napätá situácia v maďarskej menšine. Myslím, že tento problém je viacmenej spolitizovaný ako z jednej strany tak i z druhej strany.
Existujú aj tzv politické menšiny. Vožby rozdežujú strany na víťazné a porazené. Avšak aj porazené strany majú svoje práva. Víťazné strany nesmú prenasledovať príslušníkov a prívržencov porazených strán a politická menšina musí mať možnosť stať sa väčšinou.
Ekologické práva - sú najmladšou skupinou politických práv. Každý občan má právo na vlastný nerušený vývoj tj. právo na vhodné životné prostredie.
Poslednou skupinou občianskych práv sú ekonomické práva. Tu sa v najväčšej miere prejavuje individualizácia občianskych práv. Lenže využívanie ekonomických práv zároveň rozdežuje žudí na skupiny podža miery a intenzity tohto využívania. Základom občianskych ekonomických práv je právo na majetok. Štát v ústave deklaruje právo každého svojho občana vlastniť majetok, používať ho a uzatvárať o ňom zmluvy. Ďalej zákony toto právo občana ochraňujú a konkretizujú, ako ho môže využívať. Nie je možné, aby všetci občania v rovnakej miere a rovnakou formou využívali svoje ekonomické práva. Toto je možné len teoreticky. Jeden takýto pokus tu už bol a vežmi sa neosvedčil, pretože všetko patrilo všetkým a nič nikomu. Štát zákonmi zaručuje každému občanovi právo vlastniť majetok. Nikto nie je toho práva zbavený. Lenže realizácia práva vlastniť majetok závisí najmä od individuálnych schopností, aktivít a východiskového stavu, teda od príležitosti, akú má ten-ktorý jednotlivec.
Sociálna rovnosť:
Je to vlastne rovnosť všetkých občanov v štáte bez ohžadu na rozdiel pohlavia, rasy, viznania, národnosti, rovnaké postavenie v rodine, práci, rovnaká možnosť prístupu ku vzdelaniu a iné. Sociálna rovnosť bola ako jedna z hlavných ideí štátov socialistického zriadenia. V praxi sa nedá uskutočniť na sto percent.
Použitá literatúra:
Vladimír Černák a kol., Pozvání do politologie, VYŠEHRAD Praha 1994
Vladislav Chalupa, Základy politologie, ATLANTIS Brno 1990
Rastislav Tóth, Základy politológie, SPN Bratislava 1996