Klasické obdobie gréckej filozofie - Aristoteles (384 -

Klasické obdobie gréckej filozofie - Aristoteles (384 -
322 p. n. l.)
- nar. sa v klasickom obd., svoju školu založil a aj zomrel v helenistickom obd.
- narodil sa v Stageire, iónskej osade na Chalkidike
- jeho otec: osobný lekár macedónskych králov
- zaob. sa najmä prírodnými vedami
- ako 18 rocného ho poslali do Atén, kde vstúpil do Platónovej Akamédie a ostal tam 20
r. až do smrti sv. ucitela
- osvojil si bohaté vedomosti a po case sa z neho stal ucitel (prednášal rétoriku)
- po Platónovej smrti odišiel do maloázijského Assu, kde založil sv. školu a venoval sa
najmä prírodovednému bádaniu
- stal sa vychovávatelom Alexandra Macedónskeho (ten mu neskôr zo sv. výprav
posielal rôzne kamene a živocíchy)
- po nástupe Alexandra na trón sa vrátil do Atén a založil tam filozof. školu Lykeon -
ucil štýlom peripatetickej školy
- po smrti Alexandra Macedónskeho sa v Aténach zacala dvíhat protimacedónska polit.
vlna a Aristoteles sa cítil pre sv. kontakty s týmto svetom ohrozený
- obžalovali ho z bezbožnosti (postavením sochy Hermovi vraj zavádzal nový kult) a
„aby nedal Aténcanom možnost druhý raz sa prehrešit voci filozofii", odišiel na
Chalkidiku, kde aj zomrel
- je väcším logikom, pragmatikom, empirikom ako Platón
- podstata jeho ucenie je tiež idealistická, no je materiálnejší ako Platón
- jeho dielo je nezvycajne rozsiahle
- zachovalo sa 47 titulov z jeho 170 diel
- jeho práce sú urcené predovš. na prednášanie v škole, preto v nich nenájdeme dialóg
- jeho práce možno usporiadat do týchto skupín:
1. logické práce (zhrnuté pod názvom Organon, t. j. nástroj): Kategórie, O vyjadrovaní,
Prvé a druhé analytiky, Topiky, O sofistických dôkazoch
2. prírodno-filozof. spisy: Fyzika, O nebi, O vzniku a zániku, O duši, Meteorologiky, O
skúmaní živocíchov, O castiach živocíchov
3. metafyzické práce: Metafyzika (14 kníh), neskôr ju nazývali aj Prvá filozofia
4. spolocenskovedné a umenovedné spisy: Politika, Rétorika, Poetika, Etika Eudemova,
Etika Nikomachova, Aténska ústava
- rozdelil filozofiu na:
1. teoretickú - matematika, fyzika, metafyzika
2. praktickú - etika, politika. ekonómia
3. poetické/poietické vedy - vš., co sa dotýka zásad výstavby lit. diela (zaviedol do
drámy katarziu, aj on delil lit. na lyriku, epiku a drámu)
logika
- zakl. tejto vedy
- on sám ju nepokladal za vedu, iba za nástroj na rozvíjanie ostatných vied
- v stredoveku sa jeho logika stala základom tradicnej logiky
- dôkladne sa zaoberal predovš.
zoológiou, cítil potrebu usporiadat živocíšne druhy do skupín a klasifikovat ich (druh,
rod) -> systematizoval prír. ríšu
- zameral sa na pojmy, lebo si uvedomil ich dôležitost
- cím sú pojmy všeobecnejšie, tým väcší pocet indivíduí zahrnujú
- pokúsil sa vymedzit najvyššie pojmy a najvyššie rody nazval kategóriami (kvantita,
kvalita, podstata, vztah, poloha, priestor, cas, vlastníctvo, cinnost, trpnost)
- logická funkcia kategórií: nech vo výpovedi pripisujeme veci akúkolvek vlastnost, dá
sa zaradit do niektorej z kategórií
- ontologický význam kategórií: nazdával sa, že sú zákl. formami bytia
- ak o niecom vypovedáme, pripájame k subjektu predikát
- pripojením predikátu k subjektu pomocou spojky „je" vzniká súd
- iba o súde, nie o jednotlivom pojme, môžeme povedat, že je pravdivý al. nepravdivý
- sylogizmus (úsudok): „Ak A platí o celom B a B platí o celom C, tak nevyhnutne A
platí o celom C."
- tradicná logika to neskôr vyjadrila takto:
1. Všetci ludia sú smrtelní A - B
2. Sokrates je clovek C - A
-----------------------
3. Sokrates je smrtelný C - B
- súdy 1 a 2 - premisy
- súd 3 - záver
- formálna logika: negácia, konjukcia, disjunkcia
- dôkaz - postupnost súdov, z kt. vyplynie nejaký záver
- metóda dokazovania:
1. deduktívna - od všeobecného k zvláštnemu
2. induktívna - naopak ( -> tak definícia)
- princípy logického dokazovania:
1. princíp protirecenia - protikladné výpovede nemôžu byt zároven pravdivé
2. princíp vylúcenia tretieho - každá výpoved je pravdivá al. nepravdivá, tretia možnost
neexistuje
metafyzika
- ontologické spisy, kt. mal zaradené za oznacením fyzika, on sám tie spisy oznacoval
ako „prvá filozofia"
- skúma súcno ako súcno, neskúma len urcitú cast súcna ako ontológia a gnozeológia,
ale ho skúma ako celok
- podstata vecí sa nenachádza mimo nich ako nezávislá a vecná idea, ale je v nich
obsiahnutá; všeobecné, kt. sa nazýva druhou podstatou (druhy a rody), zväzuje s
prvou podstatou ciže s konkrétnymi indivíduami
- vo veciach rozlišuje látku (možnost) a formu (skutocnost)
- dualizmus látky a formy mu slúži na vysvetlenie pohybu (svet pozostáva z
pohybujúcej sa hmoty, pohyb = nadobúdanie tvaru)
- jeho predstava o ohybe je teleologická - v zárodku al. semene je vopred dané, co z
neho vznikne; všetko má vopred stanovený ciel, úcel (je pokladaný za zakl. teleológie)
- entelecheia - vnút. princíp, kt. pôsobí v procese vývinu a usmernuje ho k naplneniu
úcelu
- podstata je vo veci samej ako úcel vývoja, v kt.
sa stáva skutocnostou
- výsledok procesu vznikania môže byt ovplyvnený aj náhodnými okolnostami a
vplyvmi; tieto odchýlky pripisuje látke
- 4 príciny vznikania:
1. látková = materiálna - to, z coho vec vzniká
2. formálna - urcuje tvar, formu veci
3. pôsobiaca - vychádza z nej pociatok zmeny
4. úcelová - urcuje konecný ciel
- pozerá sa na svet ako na celok
- prvý hýbatel
- prvá prícina pohybov vo svete
- nestvoril svet, iba udal pohyb (koncepcia boha, ale nie stvoritela)
- nehybný, oddelený od vš. vecí (nie je súcastou sveta), vecný
- najvyšší princíp jednoty, rozumovosti sveta
fyzika a kozmológia
- aj on je presvedcený, že vš. telesá nášho sveta sa skladajú zo 4 zákl. prvkov: zem,
voda (tažké, ich prirodzené miesto je dole, smerom k stredu vesmíru), ohen, vzduch
(lahké, pohybujú sa smerom hore)
- ak je teleso na sv. prirodzenom mieste, nehýbe sa; pohyb - návrat na prirodzené
miesto
- Zem je v strede vesmíru, co je jej prirodzené miesto, a preto musí byt nehybná
- nebeské telesá patria do úplne iného sveta, sú zložené z piateho prvku, kt. nazýva
éterom, a pohybujú sa kruhovým pohybom - tento pohyb je vecný a dokonalý
- vesmír je konecný , poslednou sférou je sféra stálic
- na jeho predstavy o usporiadaní vesmíru a pohyboch v nom nadviazal Ptolemaios (2.
st.), kt. geocentrická sústava vládla až do nástupu novovekej prírodovedy
ucenie o duši
- dušu nadraduje nad telo a vykladá ju ako zdroj organizácie a aktivity
- rozlišuje 3 formy duše:
1. vegetatívna - najnižšia, riadi vyživovacie funkcie organizmu
2. zmyslová - rastliny ju už nemajú, umožnuje vnímanie, pocitovanie žiadostí a
premiestnovanie
3. rozumová (najvyššia, pripisuje ju cloveku)
- rozum:
1. receptívny = trpný - prijíma materiál poskytovaný zmyslami a z neho abstrahuje
pojmy
2. cinný - nie je odkázaný na podnety zvonku, ale sám uvádza do pohybu receptívny
rozum a ostatné casti duše; nie je viazaný na telo, a preto je nesmrtelný
- tézu o nesmrtelnosti cinného rozumu bude neskôr v mnohých diskusiách rozoberat
stredoveká filozofia
etika
- ludské cinnosti sú rôznorodé a každá z nich má svoj zvláštny ciel
- existuje jeden spolocný - konecný ciel
- konecný ciel, o kt. sa ludia usilujú iba kvôli nemu samému, je dobro; k úsiliu on nás
vedie sama podstata cloveka
- dobro jednotlivca spája s dobrom štátu , hoci dobro štátu stavia predsa len vyššie
- skúmaním dobra št. poveruje vedy o spolocnosti, dobrom jednotlivca sa zaoberá etika
- najvyššie dobro - blaženost (= dobre žit a konat)
- cnosti - rozvíjacie schopnosti, kt.
si vyžaduje cielavedomé konanie dobrých skutkov
- cnost - schopnost rozpoznat, co je dobré, táto schopnost nie je cloveku daná a
Aristoteles poukazuje na dôležitost výchovy
- cnosti:
- etické - napr. štedrost, striedmost, pokojnost
- dianoetické = rozumové - rozumnost, vedenie, umenie
- pojem stredu - má význam pre urcenie cnosti, najlepšia cesta je stredná cesta medzi
2 krajnými cnostami
ucenie o štáte
- vychádza z dôkladného porovnávania mnohých ústav (158) a štátnych zriadení
- Platón - štát odvodzoval zo slabosti ludského indivídua x Aristoteles - vznik št.
zodpovedá prirodzenému sklonu ludí
- clovek je zoon politikon - clovek spolocenský, preto cíti potrebu spolocenstva
- štát - najvyššia forma súžitia ludí, etické spolocenstvo usmernujúce cinnost ludí v
záujme spolocnosti, obcana; dobrý št. - jeho cielom má byt naplnenie života
- vlády posudzuje podla toho, ci majú na zreteli všeobecný prospech
- dobré formy vlády: monarchia, aristokracia, politea (skup. ludí, kt. podm. je
rozumovost)
- zlé formy vlády: tyrania, oligarchia, timokracia, demokracia
- vo vnút. usporiadaní št. ponecháva súkr. vlastníctvo a rodinu
- otroctvo a dalšie druhy spoloc. nerovnosti (medzi mužom a ženou) pokladá za
prirodzené
- rovnoprávne postavenie vládne iba medzi slobodnými mužmi, kt. môžu zastávat
verejné funkcie a volit
- náš svet vieme spoznat, ak:
1. si uvedomíme, co je súcno, realita okolo nás
2. ak o realite správne myslíme
3. ak o nej správne hovoríme.