Klasická novoveká filozofia
Úvod
17 – 18.st a kulminuje v prvej tretine 19.st , od Bacona až po Hegela (1831 umiera). Zakladatelia: F. Bacon, R. Descartes, T. Hobbes. Nadväzuje na celé dedičstvo dovtedajšej filozofie najmä na renesančné myslenie. Jej povahu určuje:
1) prechod západoeu. krajín od feudalizmu k „občianskemu“ či buržoáznemu usporiadaniu spoločnosti, to sa odráža v sociálnopolitických a etických koncepciách (teória spoločenskej zmluvy) – vznik u Hobbesa, osvietenstvo ju volá „Contract social“ → kontrakizmus. Nové postavenie človeka sa prejavuje v úvahách o slobode človeka ako občana, o základoch štátu, jeho vzniku z tzv. prirodzeného stavu a postupne smeruje k teoretickému náčrtu všeobecne záväzných zásad ľudských práv
2) - konštituovanie a rozvoj novovekej vedy, najmä prírodných vied, do popredia problematika vedeckého poznania, hľadanie spoľahlivých základov vedy, matematika sa stáva poznávacím ideálom z 2 dôvodov: A/ významný filozofi zároveň aj matematikmi (Descartes – karteziánsky súčin) B/ matematika pre svoju systematickosť a univerzálnosť je využívaná pri výstavbe fil. systémov = dochádza k matematizácií obrazu sveta. Neskôr v popredí mechanistická fyzika = prírodná veda má veľký vplyv na rozvoj filozofie
Teória poznania sa stáva kľúčovou disciplínou novovekej fil. – zaoberá sa otázkou pôvodu poznania, akú metódu využívať, ako univerzalizovať, prípadne hľadať, čo je kritériom pravdy
SPOR EMPIRIZMU A RACIONALIZMU
Preferuje skúsenostné východiská vedeckého poznania, pôvod poznania nachádza v zmyslových pocitoch a vnemoch, východisko nachádza jedine v istotách rozumu alebo v rozumových schopnostiach, dispozíciách, zmyslovú skúsenosť uznáva preto, lebo vychádza z pozemskosti (čo je človeku dané – pocity, vnemy) a autentickosti poznania (pôvodné, bezprostredné)
Uznáva rozum, lebo jedine rozum je schopný postihnúť celú skutočnosť → rozumom môžeme preniknúť do podstaty prírody, spoločnosti, človeka samého, hovorí, že rozum nepoznáva, ale iba spracúva materiál, kt. mu dodávajú zmysly, rozum vytvára pojmy, že zmyslová skúsenosť je podradná, klamlivá, nespoľahlivá „Na základe zmyslov sa tvrdilo, že Zem je plochá ako doska, že je stredom vesmíru“
Chápanie substancie: čím sú pojmy všeobecnejšie, tým väčšmi sa vzďaľujú od pôvodnej skúsenosti a stávajú sa obsahovo chudobnejšími, čím je pojem všeobecnejší, tým menej obsahuje, empirici pojem substancia eliminujú (vylučujú). Na tomto pojme stavajú svoje filozofické systémy ( Descartes uznáva 2 substancie). Metóda: univerzalizujú metódu indukcie, univerzalizujú metódu dedukcie
Je tu pokus o riešenie tohto sporu, vzniká v osvietenskej fil (Voltaire) – vyberú si niečo z empirizmu a niečo z racionalizmu a snažia sa tieto prvky spojiť. 2. pokus o prekonanie sporu na ↑ úrovni – I. Kant
Empirizmus v novovekej filozofii
FRANCIS BACON (1561 – 1626)
Život: syn lorda - strážcu pečate, stal sa lordom kancelárom, obvinilo ho z bratia úplatkov – degradácia, viacero šľachtických titulov, najcennejším titul baróna z Verlamu, zomrel na zápal pľúc
Filozofia: zakladateľ novovekej fil. a experimentálnej vedy, dielo „ Nové Organon“ z hl. spisu „Veľké obnovenie vied“ ( v období novoveku platili metodologické postupy, kt vypracoval Aristoteles vo svojom diele Organon)
Bacon objavil nové metodologické postupy, ktorými by sa malo vedecké poznanie riadiť – dovoláva sa skúsenosti ako jediného spoľahlivého východiska poznania, veda sa zakladá na skúsenosti a jej metodickom spracovaní, ani autorita filozofa a ani zjavenie nemôže byť základom ozajstného poznania, poznanie je nástroj, ktorým môže človek účinne pretvárať prírodu a vytvárať veci, kt. v nej nejestvujú
„Poznanie je sila“ – vytesňuje z novovekej vedy špekuláciu, „ľudské poznanie a ľudská moc sú jedno a to isté“, „prírodu možno premôcť len poslušnosťou“ t.j. rešpektovaním jej zákonov, ale najskôr ich musíme objaviť, na to využíva novú metódu, kt. má 2 zákl. kroky:
1. NEGATÍVNY – kritika tzv. idolov = prekážky a predsudky, kt. nám znemožňujú pravdivé poznanie. Idoly kmeňa = ohraničenia poznania, kt. vyplývajú z ľudskej podstaty, sme schopní poznávať iba ako ľudia, vnášame do poznania prírody antropomorfické prvky, účelovosť, kt. v nej nejestvuje
Idoly jaskyne = každý subjekt je schopný vnímať iba cez priezor vlastnej subjektivity, danej telesnou konštitúciou, výchovou, vzdelaním. Idoly trhu = nesprávne pomenovanie vecí a nedostatky jazykovej komunikácie – aj pôvodne pravdivý poznatok sa prenosom deformuje. Idoly divadla = nekritické preberanie názorov autorít – učenci pasívne reprodukujú názory „klasikov“ podobne ako herci na javisku predpísaný text. Prvé 2 druhy idolov nemožno bez zvyšku odstrániť – ale majú negatívny vplyv na poznanie, druhé 2 idoly musíme dôsledne eliminovať – podmienka „ ozdravenia“ vied
2. POZITÍVNY – načrtáva vlastnú induktívnu metódu ( od skúsenosti k zovšeobecneniu - k vedeckému zákonu). Musí sa robiť metodicky, opierať sa o určité predpoklady a smerovať k odhaleniu formy = zákona skrývajúceho sa za daným súborom javov – realizácia tohto postupu „tabuľkovou metódou“ neúspešná. Bacon nedocenil význam abstrakcie v procese vedeckého poznania, zaujal podozrievavé stanovisko k matematike = kvalitativizmus.
2 druhy vedeckých poznatkov: a) poskytujú svetlo – teoretické poznatky dôležité pre rozvoj samej vedy a chápanie základných fil. problémov, b) prinášajú plody – poznatky, kt. aplikujeme v rozličných praktických činnostiach. Spis „Eseje“ – etické a štátnopolitické otázky, sociálna utópia. V "Novej Atlantíde" opisuje dokonalú skutočnosť, základom je cieľavedomé využívanie vedy a techniky pri riadení spoločnosti, panovník sa riadi pri vydávaní zákonov odporúčaním najvýznamnejších vedcov zoskupených v tzv. Šalamúnovom dome“ = prototyp dnešných akadémií vied, a tak vydáva zákony a nariadenia vedecky odôvodnené, prospešné štátu i jeho obyvateľom.
JÁN BAYER (1630 – 1674)
Predstaviteľ prešovskej školy (kolégium v PO), propagoval Baconove myšlienky – induktívnu metódu vo vedách, východisko: pozorovanie a experiment, kritika scholastiky
IZÁK CABAN (1632 – 1707)
Pofesor filozofie na evanjelickom kolégiu v PO. Hlásateľ a obranca antického a renesančného atomizmu.
THOMAS HOBBES (1588 – 1679)
Život: syn farára, študoval na Oxforde, vychovávateľ v šľachtickej rodine – 3 cesty po Eu., svedok revolučných premien v Anglicku,, plnil diplomatické poslania
Filozofia: zakladateľ novovekej filozofie svojou sociálnou fil., v teoreticko – poznávacej problematike zaujal stanovisko medzi empirizmom a racionalizmom, uznáva zmyslový pôvod poznania, ale zdôrazňuje význam racionálnej abstrakcie, len o ňu sa môže vedecké poznanie opierať, uvedomuje si znakovosť všeobecných termínov (mien), ktorých nepresné používanie môže viesť km omylom typickým pre fil. špekuláciu a scholastiku, varuje pred zneužívaním abstrakcií: sú iba mená, reálne jestvujú len veci.
Filozofia má 2 časti:
A. vytvára 1. mechanistickomaterialistický systém v diele „Základy filozofie“ pozostávajúcom z 3 častí: O telese – všeobecné teleso = príroda, O človeku – špecifické teleso = človek, je výtvorom prírody, O Občanovi – umelé teleso = štát, konštruktérom je človek, vychádza zo základného pojmu teleso , telesom je nielen materiálny objekt, ale aj štát, vzájomné pôsobenie medzi telesami interpretuje z hľadiska mechanického materializmu, ich interakcie sa riadia zákonmi mechaniky.
B. sociálna fil. – nový pohľad na spoločnosť v diele „Leviathan“(1651) – zakladateľ novovekej politológie, formuloval nároky a hrozby novovytvoreného umelého „telesa“ – štátu, biblického netvora, kt. je schopný požierať všetko okolo seba vrátane vlastných tvorcov, vznikol vtedy, keď ľudia zistili, že nemôžu žiť v pôvodnom stave absolútnej slobody – každý môže uplatniť svoju neohraničenú slobodu voči ostatným, vzniká vojna všetkých proti všetkým – človek človeku vlkom.
Možno ho prekonať iba tak, že každý sa vzdá časti svojej slobody a odovzdá ju do rúk vládcu, vedie k tomu pud sebazáchovy, toto odovzdanie má charakter spoločenskej zmluvy, kt. je základom štátneho spolužitia, Hobbes zástancom absolutistickej monarchie – najoptimálnejšia forma vlády, prekážka jednotlivých odstredivých tendencií v štáte
JOHN LOCKE (1632 – 1704)
Život: štúdium teológie (nedal sa vysvätiť za kňaza), prírodných vied (chémie) a medicíny, záujem o otázky štátu a práva, klasická sociálna (politická) fil. a teoretická fil. (problematika poznania)
Diela: hl. dielo Rozprava o ľudskom rozume (1690)– položil základy empirickej filozofie, ovplyvnil gnozeológiu 18.st.
Filozofia: vytvára empiricko – senzualistickú ( zmyslová skúsenosť) filozofiu , vychádza z analýzy faktu vedomia, obsah nášho vedomia tvoria idey - myšlienky (prvok, zložka vedomia – gnozeologický význam, nie ako u Platóna, keď mali ontologický význam = vyjadrovali objektívne existujúce dokonalé bytie), všetky idey pochádzajú zo skúsenosti: „Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch. Odmieta descartovskú( racionalistickú) teóriu „vrodených ideí“, tvrdí, že pri narodení je naše vedomie „tabula rasa“ = nepopísaná doska“, až skúsenosť do nej vrýva svoje znaky – idey, neskúma konkrétne „veci, predmety“ ale idey o nich, kt. vďaka skúsenosti existujú v našom vedomí.
Rozlíšenie ideí:
Podľa pôvodu: 1) zmyslové vnemy („sensationis“) = pochádzajú zo styku našich zmyslov s vonkajším svetom, 2) reflexie = pochádzajú z pozorovania našich vnútorných duševných aktov, Locke tvrdí, že môžeme reflektovať len stavy našej mysle, ktorá je už popísaná skúsenosťou alebo procesy sprevádzajúce toto popisovanie, ide o idey týkajúce sa našej vôle, vášní a pod.
Podľa zložitosti: 1) jednoduché – pocity a vnemy bezprostredne získané zmyslovou skúsenosťou, základné dáta nášho vedomia, výlučne empirického charakteru, 2) zložené – pohyby, ZI vznikajú v procese aktivity nášho vedomia, ktorá spočíva buď v združovaní ( spájaní, asociácií) ideí podľa podobnosti, priestorovej či časovej priľahlosti, alebo v abstrakcii (zložená idea vzniká na základe spoločného znaku viacerých ideí odhliadnutím od vedľajších znakov).
ZI vznikajú v dôsledku kombinačných, rekombinačných, resp. abstrahujúcich aktivít nášho rozumu, pričom rozum k obsahu pôvodných ideí nič nové nepridáva, len usporadúva a zovšeobecňuje pôvodný empirický materiál do podoby pojmov – čím sú všeobecnejšie, tým viac sa vzďaľujú od pôvodnej skúsenosti a sú obsahovo chudobnejšie, najmenej obsažné filozofické pojmy (najmä substancia = u Locka najabstraktnejší nositeľ súboru vlastností). Skúma do akej miery obsah našich ideí verne odráža vlastnosti, kvality vonkajšieho sveta a nakoľko je závislý od vlastností nášho vedomia
1) primárne kvality – adekvátny odraz vlastností ( geometrické a mechanistické) vonkajšieho sveta v našom vedomí : rozmer, tvar, pohybový stav telesa
2) sekundárne kvality – nemôžeme ich pripísať samým veciam, lebo vznikajú až v procese vnímania, sú výsledkom interakcie vlastností vecí a schopnosti našich zmyslov vnímať ich, predpokladajú aktivitu nášho vedomia : farba, vône pocity tepla, chladu
Okrem zmyslového poznania Locke uznáva ďalšie 2 druhy poznania: a/ intuitívne = bezprostredne poznávame vzťah medzi 2 ideami; b/ demonštratívne = poznatok získavame vyvodením z iných poznatkov (uplatnenie v matike);
Zaoberal sa aj prenášaním ideí prostredníctvom slov – slová zastupujú idey, asociujú sa (spájajú) s nimi, a preto je slovo schopné vyvolať v mysli počúvajúceho podobnú ideu, aká je v mysli hovoriaceho, idea tvorí význam slova, slovo nekryté, nenaplnené ideou nemá význam, je prázdne (semiotika alebo logika ako náuka o znakoch), vo filozofii sa táto problematika dostala do popredia až v 20.storočí v podobe analytickej fil.
Sociálna filozofia – diela Listy o tolerancii (1689) a Dve rozpravy o vláde (1690) – v nich uznáva myšlienku slobodného ľudského indivídua, načrtáva princípy novovekého liberalizmu a chápanie demokratického usporiadania spoloč., odmieta existenciu apriórnych politických princípov, ktoré by ich „vlastníci“ mohli vnucovať iným občanom, presadzuje požiadavku nábož. znášanlivosti medzi občanmi, štát nemá zasahovať do cirkevných vecí a cirkev nesmie vnucovať občanom tú či onú vieru, zastáva deistické stanovisko, pripúšťa ideu Boha, ale nespája ju so žiadnym konkrétnym nábož. vyznaním.
Podľa neho je štát výsledkom spoločenskej zmluvy ( nesúhlasí s Hobbesom, že príčinou je pud sebazáchovy), vysvetľuje ju snahou ľudí, kt. chcú vzájomnou spoluprácou rozvinúť svoje prirodzené práva každého občana vyplývajúce z prirodzeného zákona (právo na ochranu života, , slobody a majetku, na odpor proti moci, kt. je nespravodlivá), panovník, kt tieto práva poruší, stráca oprávnenie vládnuť, Locke uvažoval o konštitučnej monarchii a aby predišiel kumulovaniu a zneužívaniu moci, rozdelil ju na 3 zložky: zákonodarnú, výkonnú, federatívnu ( neskôr súdna), sú navzájom nezávislé, čo je predpokladom demokratickej vlády, dopracoval G. Berkley
GEORGE BERKELEY (1685 – 1753)
Život: vyštudoval teológiu, profesorom teológie, biskup anglikánskej cirkvi v Írsku
Filozofia: snažil sa vyvrátiť materializmus, hlavne pojem hmota, deizmus, ateizmus. Základ hľadal v empirizme – skúsenosť, zmyslové vnímanie. Materializmus možno najúčinnejšie vyvrátiť tak, že preukážeme neudržateľnosť jeho základného pojmu – hmoty = všeobecný pojem, treba spochybniť opodstatnenosť akýchkoľvek všeobecných pojmov.
„Videl niekto hmotu?“- proti pojmu hmota útočí z pozície dôsledného nominalizmu: keďže zmyslami sa zmocňujeme iba jednotlivého, všeobecné pojmy nemajú ekvivalent v zmyslovej skúsenosti ( napr. aj pojem trojuholníka), čím ↑ abstrakcia, tým je menej spoľahlivá, pojem hmota je natoľko všeobecný a abstraktný, že mu v skúsenosti nič nezodpovedá – preto nemá zmysel
Prístup k existencii sveta mimo nášho vedomia: radikálne spochybnil existenciu primárnych kvalít (odraz vlastností vonkajšieho sveta v našom vedomí), tvrdí, že všetky kvality sú sekundárne, celý obsah nášho vedomia je založený na skúsenosti – vždy individuálna, subjektívna, podmienená mojou empíriou, odmieta existenciu vonkajšieho sveta mimo nášho vedomia.
Dospel k záveru, že o ideách (a ich kvalitách) má zmysel hovoriť len v súvislosti s vedomím, že idey ani priamo ani sprostredkovane nezodpovedajú ničomu mimo nášho vedomia „Byť znamená byť vnímaný“ (esse est percipi) = základná téza, uznáva len existenciu môjho JA, od ktorého závisí prípadné uznanie javového sveta = solipsizmus (lat. solus = jediný, ipse = sám) – je iba prostriedkom v boji proti materializmu, vedie k popretiu objektívnej existencie skutočnosti okolo nás, najmä popretie iných ľudí, aj Boha.
Tieto paradoxy využil na konečný cieľ – zdôvodnenie existencie Boha, všetky paradoxy solipsizmu sa odstránia uznaním „univerzálneho vnímateľa“ = Boha, ktorý do vedomia každého z indivíduí vkladá rovnaké idey, a tým zaručuje existenciu tzv. vonkajšieho sveta a aj ostatných ľudí ( pozn. keď svet nevnímam JA = konečný vnímateľ, tak ho vníma univerzálny vnímateľ- vníma ho nepretržite a zaručuje existenciu vonkajšieho sveta a ja iba participujem na tomto nepretržitom vnímaní)
DAVID HUME (1711 – 1776)
Život: rodák zo škótskeho Edinburgu, neúspech v získaní profesúry etiky a profesúry logiky, knihovník
Dielo: Dejiny Anglicka
Filozofia: Teoretickým východiskom Lockova epistemológia, uznával skúsenosť za zdroj nášho poznania, skúsenosť pokladal za prvotný, bezprostredný materiál nášho vedomia, naše vedomie disponuje určitým množstvom „impresií“(dojmov), na základe ktorých si buduje svoje idey, tvoriace skúsenostnú bázu pre všetky ďalšie myšlienkové operácie, skúsenosť je spoľahlivým základom nášho poznania, sama o sebe však svet mimo nášho vedomia ani nezdôvodňuje, ani ho nevyvracia.
Hume nepodmieňuje existenciu sveta naším vedomím, proti solipsizmu kladie agnosticizmus – nemožno rozhodnúť o existencii či neexistencii sveta mimo nášho vedomia, záver: z dôsledne uplatňovaného empirizmu nemožno dokázať existenciu sveta mimo nášho vedomia, nemožno jeho existenciu ani poprieť = skepticizmus, otázka reálnej existencie vecí, tým menej metafyzických princípov a s ním spätých pojmov (substancia, hmota, duša, Boh), nemá z hľadiska dôsledného empirizmu zmysel.
Veda je opodstatnená do takej miery, do akej spracúva empirické dáta, ale nepreniká k podstate, Hume využíva Lockovu teóriu asociácií, veda usporadúva a spája javy na základe 3 druhov asociácií: 1. princípov podobnosti, 2. princípov priľahlosti ( priestorovej, časovej) 3. princípov príčinnosti , opustiť rovinu javov a smerovať k podstate je podľa Huma zakázaná cesta
Na princípe podobnosti založená matematika, matematické poznanie je pravdivé, lebo ide o rozumové operácie, pri ktorých rozum od ničoho iného nezávisí, o pravdivosti nemôžeme hovoriť v oblastiach opierajúcich sa o vonkajšie vnemy, ktoré nemožno chápať ako výsledok pôsobenia skutočnosti mimo mňa a môjho vedomia, sú to dáta, zmyslové obsahy nášho vedomia, nič nevypovedajú o prípadnej existencii či neexistencii reálnych objektov dôležité pre teoretickú fil., lebo všetko musí byť dôsledne zdôvodnené.
V praktickom živote sa riadime presvedčením, vierou (belief) v existenciu vonkajšieho sveta, záver: poznanie založené na materiály vonkajšej skúsenosti môže byť vždy iba pravdepodobné, ale nikdy pravdivé ( o tom sa presviedča aj zdravý rozum)
Problematika kauzality: kauzálne spojenie medzi príčinou (jav A) a účinkom (jav B) v bežnom myslení pokladáme za prirodzené a samozrejmé, nejestvuje nijaká impresia, na základe ktorej by bolo možné dokázať nevyhnutnosť tohto spojenia, z empirického hľadiska konštatujeme iba opakujúcu sa súčasnosť.