Karpatsko-duklianska operácia

Karpatsko-duklianska operácia bola útočná operácia sovietskych a česko-slovenských vojsk na severovýchodnom Slovensku na jeseň 1944, ktorá mala spojiť povstalecké sily SNP so sovietskymi armádami. Bola jednou z najväčších horských bitiek druhej svetovej vojny. Po potlačení povstania do hôr stratila svoje opodstatnenie a bola ukončená.

V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na hlavnom varšavsko-berlínskom strategickom smere sa po dosiahnutí hraníc východného Pruska a riek Visla a Narew na poľskom území skončila 19. augusta 1944 bieloruská operácia. V rovnaký deň boli ukončené aj boje v rámci Ľvovsko-sandomierzskej operácie. Na južnom strategickom smere v rovnakom čase prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad, rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu.

Hlavný vojenský plán s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania predpokladali, že dve východoslovenské divízie, držiace okolo 100 km frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, otvoria Karpatské priesmyky a zápoľná armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu Sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk. Predstaviteľom ilegálnej Slovenskej národnej rady sa do začiatku povstania nepodarilo v rokovaniach so sovietskymi politickými a vojenskými predstaviteľmi dosiahnuť konkrétne výsledky. Mohlo za to najmä ich neskoré upovedomenie sovietskej strany. Povstanie tak vypuklo predčasne, keď ani jedna zo strán nebola na ozbrojený boj dôsledne pripravená. Vstup nemeckých vojsk na Slovensko 29. augusta 1944 bol katalyzátorom nezvratných udalostí, ktoré sa od neho v rýchlom slede odvíjali. Pre Karpatsko-dukliansku operáciu však bolo rozhodujúce to, že 31. augusta začali nemecké vojská odzbrojovať jednotky východoslovenskej armády a tak naštrbili základné predpoklady úspechu celého povstania.

Začiatkom septembra 1944 sa ľavé krídlo vojsk 1. ukrajinského frontu, ktoré tvorila 38. armáda generálplukovníka K. Moskalenka a pravé krídlo 4. ukrajinského frontu, ktorý tvorila 1. gardová armáda generálplukovníka A. Grečka, nachádzali v predhorí Karpát. Zhruba v oblasti na severovýchod od čiary Krosno - Sanok. Tieto vojská len krátko pred tým ukončili ľvovsko-sandomiersku operáciu. Po prepuknutí bojov na Slovensku v tyle nemeckých armád, velenie Sovietskej armády uložilo 1. a 4. ukrajinskému frontu uskutočniť vojenskú operáciu na pomoc SNP, prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie Česko-Slovenska a spojiť sa s povstalcami. Na prípravu čoho dostali vojská iba 4 dni, ďalšou chybou bolo i to, že počty vojakov v streleckých divíziách 38. armády sa pohybovali od 4 500 do 5 000 mužov (čo nebolo ani 2/3 ich plného stavu). Armáda bola síce papierovo výrazne posilnená zo záloh veliteľa 1. ukrajinského frontu, ale aj tieto zväzky boli vyčerpané predchádzajúcimi bojmi, okrem 1. čs. armádneho zboru, ktorý však tiež nebol celkom plnohodnotným zborom.

Karpaty sa vkliňovali do územia oslobodeného sovietskymi armádami ako najpevnejšia časť nemeckej obrany. Samotné sovietske velenie neplánovalo sprvu tieto hornaté oblasti pracne dobýjať, ale spoliehalo sa na to, že ich fašisti sami opustia, ak sovietske jednotky preniknú rovinami Poľska a Maďarska ďalej na západ.

Severovýchod Slovenska bránila nemecká osobitná operačná skupina Heinrici, ktorú tvorili 1. tanková armáda a 1. kráľovská maďarská armáda. Obidve sa nachádzali v dobre vybudovanej a hlbokej obrane siahajúcej až do hĺbky 50 km. Obrana sa sústredila najmä na na priechodné údolia potokov, riečok a na horské priesmyky, ktoré boli jedinými schodnými miestami pre sovietsku ťažkú techniku. Malé množstvo komunikácií navyše obmedzovalo možnosti rýchleho manévru. Nemci takisto účelne využili systém ohniskovej obrany dominantných výšin. Charakter terénu a nepriaznivé poveternostné podmienky zároveň znižovali aj účinnosť leteckej a delostreleckej podpory útočiacich vojsk.

V najdôležitejšom smere hlavného úderu Krosno - Dukla - Prešov mala útočiť sovietska 38. armáda, posilnená 25. tankovým zborom, 1. gardovým jazdeckým zborom a Prvým česko-slovenským armádnym zborom v ZSSR. Pomocnú ofenzívnu činnosť v smere Sanok - Prešov malo poskytnúť pravé krídlo 1. gardovej armády. V operačnom pláne sa ďalej predpokladalo, že prvé pásmo obrany v Karpatskom predhorí prekonajú prvosledové vojská 38. armády a v druhom slede 25. tankový, 1. gardový jazdecký a Prvý československý armádny zbor zabezpečia rýchlym tempom vývoj operácie tak, že v priebehu 4 až 5 dní útočiace vojská dosiahnu pásmo Stará Ľubovňa - Prešov. 38. armádu pri tom mala podporovať časť 2. leteckej armády a 1. gardovú časť 8. leteckej armády. Útok dvoch východoslovenských divízií do tyla nemeckej obrany bol naplánovaný na 3. deň. 38. armáda ale nemohla reálne splniť úlohy spojené s plánovaním operácie, s prípravou vojsk a ich materiálnym zabezpečením v takom krátkom čase, aké jej velenie poskytlo. Samotný priebeh bojov ukázal, že sa podcenil i charakter priestoru vedenia bojovej činnosti. Pred sovietskymi vojskami určenými na túto operáciu sa tiahla ťažko prekonateľná prírodná prekážka – Východné Karpaty v šírke 350 km a v hĺbke 110 – 130 km pokryté hustými lesmi a so slabou komunikačnou sieťou.

Až v období dokončovania príprav vyšlo najavo, že žiadnu pomoc od Slovenských divízí,ktoré držali priesmyky nedostanú, naopak sami sa musia pokúsiť pomôcť povstacom, ktorý sa nachádzali niekoľko sto kilometrov v hĺbke nemeckej obrany, ktorá bola dobre zaistená v teréne nevhodnom na rozsiahlu ofenzívnu činnosť a nasadenie tankov. Uskutočnenie útoku cez Karpaty ako rýchlej formy priamej vojenskej pomoci Červenej armády Slovenskému národnému povstaniu tak bolo predovšetkým politickým rozhodnutím.

8. septembra 1944 vyrazili vojská 38. armády so značnou podporou letectva do útoku a úspešne prekonali prvé pásmo nemeckej obrany, pri čom však neboli schopní dobyť Krosono z chodu ale ho boli nútení obísť. To narušilo harmonogram útoku aj celej operácie a predznamenalo jej celkový ťažký priebeh. Ivan Konev nariadil nasadiť ráno 9. septembra druhý sled 38. armády: 1. gardový jazdecký zbor, 1. česko-slovenský armádny zbor v ZSSR a 25. tankový zbor, ktoré sa do východzích postavení presúvali v noci. Ich následný postup bol však nebol dostatočne rýchly, odpor nemeckých jednotiek zosilnel. Tie totiž začali obsadzovať predtým vybudovanú obrannú líniu v hĺbke 6 až 12 km. Nemecké velenie v tej dobe presunulo do oblasti bojov 2 tankové a 2 pešie divízie (o celkovej sile asi 12 500 mužov), ktoré stiahlo z iných úsekov frontu a najmä nasadenia proti povstalcom. Na tomto pásme sa nemcom podarilo zadržať postup sovietskych a česko-slovenských jednotiek. V tej istej dobe prešlo do útoku aj pravé krídlo 1. gardovej armády, ktoré však úpornou nemeckou obranou tiež podstatne nepreniklo. Na styku 38. a 1. gardovej armády boli nasadení vojaci 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, ktorí vybojovali v spolupráci so sovietskými tankovými jednotkami urputné boje o obce Pułavy, Pielin, Dalany a Jędruskowce. Následne sa 18. septembra na rozkaz veliteľa frontu začala sťahovať do tyla, kde sa pripravovala na odlet na Slovensko k povstalcom. V súvislosti s pomalým postupom útočiacich vojsk boli z frontových záloh vyčlenené na pomoc operácii 4. gardový a 31. tankový zbor, ako aj ďalšie menšie jednotky a najmä delostrelectvo.

Po zdĺhavých niekoľkodňových bojoch sa podarilo vyvrátiť sovietskym a česko-slovenským jednotkám aj druhé pásmo nemeckej obrany a obsadiť mesto Dukla 20. septembra. 1. česko-slovenský armádny zbor od 10. septembra 1944 viedol veľmi ťažké boje o kótu 534, dominantu nemeckej obrany severovýchodne od mesta Dukla. 13. septembra podnikli nemci o počiatočnej sile dvoch práporov 5 protiútokov aby sa pokúsili získať vrchol stratený predošlého dňa späť. Nasledujúcich 7 dní prechádzal vrchol z rúk do rúk. Vojaci sa postupne dostali na hranicu svojich síl, ich možnosť odpočinúť si, či najsť sa boli pod neustálou paľbou nepriateľa minimálne. Sám Ludvík Svoboda sa neskôr vyjadril, že ten kto prežil tieto boje, na ne dozaista nikdy nezabudne. V tomto období mali útočiace sovietske jednotky veľmi veľa nezvestných, bolo to pre to, že mnohí ranení sa dostali do nemeckho zajatia. Väčšinu z nich následne Nemci zastrelili alebo nechali zomrieť, pretože nemali kapacity ani možnosti sa o nich postarať.

Od 13. septembra začal medzerou v nemeckej obrane postupovať do tyla nepriateľa 1. gardový jazdecký zbor. Jeho úlohou bolo postúpiť v smere na Zborov a Bardejov, odkiaľ mal ďalej rozvíjať ofenzívnu činnosť smerom na Starú Ľubovňu. Nemecké velenie však proti prenikajúcemu zboru nasadilo tankové jednotky, ktorým sa podarilo uzavrieť vzniknutý prielom a začali ho obkľučovať. Sovietskym tankovým jednotkám sa už nepodarilo postúpiť za gardovým jazdeckým zborom, ktorý sa dostal na juhovýchod od Duklianskeho priesmyku, a preto ten dostal novú úlohu obsadiť komunikáciu spájajúcu priesmyk so Svidníkom a odrezať tak Nemcom ústupovú cestu na juh. Ani to sa mu však pre silnú obranu nepriateľa, ktorá sa stále stupňovala, ako aj pre nedostatok munície nepodarilo. Preto sa začal prebíjať späť k sovietskym vojskám.

V druhej polovici septembra 1944 spomedzi útočiacich jednotiek najviac postúpila 4. gardová armáda. Do útoku boli postupne nasadzované aj ostatné sily 4. ukrajinského frontu, ktoré začali východokarpatskú operáciu, ktorej cieľom bolo oslobodiť celú oblasť Východných Karpát. 20. septembra 1944 1. gardová armáda prekročila hlavný karpatský hrebeň a vstúpila na česko-slovenské územie. Prvosledové jednotky 3. horského streleckého zboru oslobodili 21. septembra 1944 prvú slovenskú obec Kalinov, ale celkovo sa im nepodarilo výrazne postúpiť nemeckými pozíciami. Koncom septembra prebiehali tiež ťažké boje v priestore 38. armády, keď sa česko-slovenské jednotky snažili prebiť k štátnej hranici. Česko-Slovenský armádny zbor tu od 21. septembra vybojoval ťažké ozbrojené stretnutia o holý masív Hyrowej hory, ktorá sa nachádzala na opačnej strane doliny ako kóta 534 a bola poslednou prekážkou v prístupe k československej hranici. Útočiaca pechota najprv obsadila priľahlý svah kopca, a následne zorganizovala kruhovú obranu, pri čom odrážala početné nemecké útoky až do noci. Ráno nasledujúceho dňa títo vojaci uskutočnili úspešný útok a dobyli vrchol kopca. Pri boji zohrali významnú úlohu aj tanky Richarda Tesaříka, ktorý bol v boji ranený. V dôsledku neochabujúceho odporu nemeckých jednotiek však boje ešte niekoľko dní prebiehali severne od duklianskej komunikácie, pri osade Zyndranowa a v okolí priesmyku. Nemecké velenie posilnilo tento úsek frontu 1. horskou divíziou, ktorú predtým stiahlo zo západného frontu. Aby umožnilo vstúpiť na Česko-slovenské územie čo najskôr, sovietske velenie rozhodlo stiahnuť 1. československý armádny zbor z bojov pri Hyrowej hore a premiestnilo ho do bezprostrednej blízkosti hranice. V nasledujúcich dňoch československý zbor podnikol niekoľko neúspešných útokov s cieľom dosiahnuť hranicu. Obzvlášť kruté boje prebehli o bezmennú výšinu juhovýchodne od osady Barvinek. 30. septembra tu brigáda stratila svojich 7 posledných tankov. Dôsledkom neúspechov aj v nasledujúcich dňoch sa až 4. októbra 1944 podarilo časti jednotiek 67. streleckého zboru za podpory letectva a delostrelectva premôcť nemeckú líniu južne od Duklianskeho priesmyku a postúpiť na česko-slovenské územie, Česko-Slovenský armádny zbor ich pri tom nasledoval, prekročil Dukliansky priesmyk a ešte toho istého dňa po boji oslobodil Vyšný Komárnik. Nemecké jednotky sa však zachytili na ďalšom obrannom pásme 6 km južne od priesmyku, opierajúc svoju obranu o výšiny Javira a Obšar. Ďalšie útoky na túto líniu obrany sa podarilo fašistom odraziť. Velenie 38. armády preto rozhodlo preniesť úder juhovýchodne od priesmyku s smere cesty Kapišová - Svidník. Tadiaľ sa jednotky 67. streleckého zboru s podporou tankov pokúsili preraziť k hlavnej komunikácii smerujúcej z Duklianskeho priesmyku. Práve tu v údolí potoka Kapišovka sa medzi obcami Nižná Pisaná a Kapišová v období od 25. do 27. októbra 1944 odohrali najtvrdšie boje celej operácie. Nemecká obrana sa tu opierala o kopcovitý terén, ktorý bol v tej dobe v dôsledku dažďa ťažko zchodný. Obe strany v krvavých bojoch vedených za nepriaznivého jesenného počasia utrpeli ťažké straty. Sovietskym jedotkám sa nepodarilo výraznejšie postúpiť.

Práve v tej dobe sa nemeckým vojskám podarilo potlačiť povstaleckú armádu na strednom Slovensku, preto velenie 1. ukrajinského frontu rozhodlo Karpatsko-dukelskú operáciu zastaviť. Česko-slovenské aj sovietske jednotky prešli 28. októbra 1944 do dočasnej obrany.

Postup hornatým terénom Slovenska trval česko-slovenským, rumunským a najmä sovietskym vojskám až apríla 1945. Oslobodzovacie boje boli zavŕšené v rámci východokarpatskej operácie.

Karpatsko-dukelská operácia jednoznačne neskončila úspechom. Rozvinula sa v krajne nepriaznivých podmienkach a do značnej miery bola plytvaním ľudských aj materiálnych síl ZSSR. Od začiatku nemala veľké vyhliadky na úspech. Bola skôr politickým gestom náklonnosti Sovietskeho zväzu k Česko-Slovensku. Viazala však veľký počet vojsk, ktoré mohli Nemci inak nasadiť proti povstalcom a tak bola asi najväčšou vojenskou pomocou, ktorú povstaniu Spojenci poskytli. Nemecké velenie okrem toho použilo 12 z 20 divízií v pásme 38. armády, ktoré však malo inak sústrediť proti 1. ukrajinskému frontu. To znamenalo, že bojmi v Karpatsko-dukelskej operácii bolo viazaných 60% všetkých nemeckých síl nasadených v pásme 1. ukrajinského frontu. Boje tiež znemožnili nemeckému veleniu využiť dočasnú operačnú prestávku na varšavsko-berlínskom smere na presun časti svojich síl do Rumunska, prípadne do východného Maďarska, kde útočil 2. a 3. ukrajinský front. Nemci tak nemali na južnom úseku v dôsledku bojov v Karpatoch dostatok vojsk. Útočné úsilie sovietskych a česko-slovenských vojsk bolo nesmierne, čo možno pozorovať na ich čiastočnom postupe nepriechodným a tvrdo bráneným horským terénom. Pri tom vtlačili nepriateľa do hĺbky Východných Karpát a spôsobili mu značné straty na živej sile (podľa sovietskych údajov: asi 52 000 mŕtvych, ranených a nezvestných), ako aj technike a zbraniach (800 diel a mínometov, do 185 tankov). Straty Sovietov a Čechoslovákov však boli tiež ťažké, padlo 19 000 sovietskych vojakov a 1800 príslušníkov 1. česko-slovenského armádneho zboru. Dohromady mali útočiace vojská asi 88 000 ranených.