Karl May

Narodil sa v r. 1 842 v malej dedinke juhonemeckého Rudohoria (Erzgebirge), v rodine manufaktúrneho tkáča. Do svojich piatich rokov bol slepý. Viackrát sa dostal do väzenia pre drobné krádeže a podvody, pracoval vo väzenskej knižnici, čítal dobrodružné romány a tu začal i písať. Po opustení väzenia uzavrel zmluvu s mníchovským nakladateľstvom o sériovej produkcii dobrodužných románov. Napísal ich 65. Vydal sa na cesty po svete. Severnú Ameriku, rodný kraj svojho najslávnejšieho hrdinu Indiána Winnetoua, uzrel až šestnásť rokov po jeho vytvorení. K. May zomrel v r. 1 912. Jeho dom – múzeum v Radebeuli v blízkosti Drážďan – je zariadený podľa autorových kníh na indiánsky spôsob.
Autor indiánok a dobrodužných románov. V Mayovi žila už od detstva bohatá predstavivosť a túžba po dobrodružstvách, kruto obmedzovaná nepatrnými možnosťami syna chudobného tkáča a neskoršie zle plateného učiteľa. Jeho budúci fiktívny svet dobrodružných dejov, skvelých hrdinov a exotických krajín bol náhradou za prízemný a úbohý život, ktorý bol dlho nútený viesť. I skutočnosť, že sa dostal na spoločenské dno ako drobný zlodej a bezprávny tulák si mnohonásobne psychicky vykompenzoval autoštylizáciou vo svojich početných románoch: stal sa hlavným hrdinom svojich príbehov, ktoré predkladal dôverčivým čitateľom ako autentickú autobiografiu. Trilógiu o indiánskom náčelníkovi zaopatril vecným historickým úvodom, ktorý mal vzbudiť dojem pravdivosti jeho výpovede v prvej osobe.
Po nečakanom úspechu prvých románov sa May rozhodol pokračovať v produkcii na bežiacom páse. Volil si spravidla krajiny a prostredia, ktoré sa vyznačovali exotickosťou, malou prebádanosťou, živým kvasom a neustálenosťou pomerov, čo skrývalo potenciálnu pôdu pre vznik dramatických sujetov. Najvďačnejším zdrojom pre tento typ románov bol americký “divoký západ”, hrdinská epopeja odporu indiánskych kmeňov a smutná tragédia ich neľútostného zatlačovania a vykynožovania. Z tohto prostredia napísal azda najpreslávenejší román Winnetou, kde jeho hlavný hrdina Winnetou, člen kmeňa Apačov, vždy stojí na strane dobra. Cooperova pentalógia bola už živou čitateľskou tradíciou, na ktorú May pohotovo nadväzoval a celú problematiku zjednodušil. May písal aj o iných krajinách a svetadieloch, ale “indiánky” tvoria jadro jeho diela, sú jeho najčítanešou časťou. Jeho román Old Shaterhand je o zálesákovi, ktorý si svoju prezývku vyslúži za zdrvujúci úder päsťou, pričom vždy stojí na strane dobra a spravodlivosti.
Z nedostatku vlastného poznania a zážitku sa May opieral o literatúru o predmete. Z početných kníh získal údaje o príslušných krajinách, a tieto vedomosti, pomerne spoľahlivé a presné, uplatnil vo svojich románoch ako vecný základ, na ktorom budoval svoju romanticko-dobrodružnú fabulu. Popri reprezentačnom domácom hrdinovi s príťažlivosťou exotického pôvodu a spôsobov sa takmer vždy ako rovnocenný partner objavil sám rozprávač, priamy účastník deja a jeho dobrodužno-hrdinských zvratov. Autor vyzdvihoval jeho nemecký pôvod, takže v škále iných európskych alebo belošských postáv hral tento hrdina výsostnú úlohu, prevyšoval všetkých svojou chrabrosťou a ušľachtilosťou, svojím humánnym, bratským vzťahom k domorodcom. Hoci May úprimne hlásal rovnosť národov i rás a aj svoju indiánsku epopeju koncipoval ako výkrik proti nehumánnosti, ako ľútosť nad zánikom nadaného a slobodomilovaného kmeňa, ozýva sa v jeho románoch aj nacionalistická vystatovačnosť. Román Syn lovca medveďov je ucelenou samostatnou časťou diela Medzi supmi.Druhá samostatná časť sa nazýva Duch Llana Estacada.
Vo výstavbe svojich románov, najmä v trilógii o Indiánoch, uplatňuje May ustálené postupy, najčastejšie spôsob kontrastu v pláne významu, charakterov i štýly. Je to stretnutie i zrážka dvoch ostro protikladných kultúr i civilizácií. Stretnutie má dve rodiny. Prvá je antagonistická, reprezentovaná kolonizárotmi, predstavuje pôdu pre dramatický konflikt, boje zápasy, úklady, prenasledovania. Je to princíp deštruktívny. Druhú stránku predstavuje úsilie harmonické, zastúpené rozprávačom, nemeckým presídlencom alebo cestovateľom, ako nositeľom myšlienky rovnosti a bratstva národov i rás, idey zmieru a pokojného spolunažívania. Po scénach plných krviprelievania, neľútostných bojov a iného napätia nasledujú zábery prepletené úvahami o stoickom znášaní strát a obetí, o mieri a kresťanskom odpúšťaní.
Mechanizmus románových pák je výsledkom Mayovej jednoduchej konštrukcie dobrodužného románu a jeho “vlnivosti”, striedania “ľahkých” a “ťažkých” dôb. Vyplýva však aj z jeho koncepcie sveta, vychádzajúcej z kresťanského humanizmu, z funkcie mravného očistenia, prifarbeného ideou o nemeckom “nadčloveku”.
Iný kontrast uplatňuje May v rovine štylisticko-charakterizačnej utváraním dvoch opačných pólov postáv, pólu bohatierskeho, vážneho, niekedy až sentimentálno-patetického, a pólu komického.
Rozvrhnutie svetiel a tieňov, “vysokého” a “nízkeho” štýlu nie je v Mayovom diele podložené hlbokými psychologickými sondami a schopnosťou utvárať plnohodnotné charatkery. Autor sa skôr uspokojuje opakovaním určitých čŕt.