Juraj Kuniak

Juraj Kuniak


Narodil sa 2. jula 1955 v Kosiciach v ucitelskej rodine. Do zakladnej skoly a do gymnazia chodil v rodnom meste. Roznorodost zaujmov a vyznavanie mnohorozmerneho zivota ho po maturite (roku 1973) priviedli do Prahy, kde roku 1978 vystudoval na Elektrotechnickej fakulte CVUT. Po navrate na Slovensko sa usadil v Banskej Bystrici. Vyse desatrocia pracoval ako vyvojovy pracovnik. Prezil dramu medicinsko-horolezeckej expedicie Pamir90. V tom istom roku zalozil vydavatelstvo Skalna ruza. O dva roky neskor sa stal spolocnikom malej telekomunikacnej firmy TELCO. Od roku 1999 zije v Kordikoch pri Banskej Bystrici.

V Prahe nasiel silne kulturne zazemie. Bol pri vzniku umeleckeho studia mladych Rubin, kde prednasal svoje basne v programe Zelene peri, publikoval v Mladom svete a Tvorbe. Debutoval zbierkou basni Premietanie na viecka (1983), ktora vzbudila pozornost citatelov aj literarnej kritiky. Kritika v jeho poezii vyzdvihla schopnost ironie a sebaironie, sklbenie lyriky s racionalitou, ale aj zaujem o etiku a eticke otazky doby, o etiku sucasnika. Kuniakova poetika akoby mala korene v jeho profesionalnom zamerani technika a vynalezcu, ale aj v meditujucom osameni horolezca, znalca a obdivovatela prirody, cloveka, ktory hlada celistvost, tvar, sumerne v zivote i tvorbe. Originalnost debutu presla aj do druhej zbierky Kusok svetoveho priestoru (1994). Autor sa v nej predstavil uz ako zrely basnik az s bremondovsky cistou poeziou. Cistou vo vyzname oslobodenom od akehokolvek balastu a silenia sa do pozy. Kuniakov lyricky hrdina je sebavedomy muz, ktory pozna svoju cenu, ci uz vo vztahu k zene alebo k priestoru, v ktorom sa pohybuje. Do casopriestoru medzi prvu a druhu zbierku basni svojou genezou patri knizka Bludivy nerv (1995). Pozoruhodna basnicka skladba oddeluje i zjednocuje obe skor vydane zbierky basni. Centralne postavenie patri Bludivemu nervu, poetickemu pasmu, v ktorom jednoznacne nad vyrazom zvitazil zapas so zivotnou empiriou. Kuniak chape basen ako komunikaciu cloveka s clovekom. Nepise poeziu preto, aby sa vydeloval, ale preto, aby hladal a nachadzal. V poslednom case inklinuje k epistolarnej forme vypovede, co potvrdzuje i najnovsia basnicka knizka Cor cordi, ktorej tazisko tvori pasmo Z kordickej samoty (v tlaci).

V oblasti prozy sa J. Kuniak vratil do rodneho kraja svojich rodicov v Cernovej pri Ruzomberku. Najskor v stylizovanom dokumentarnom rozpravani Pan Cernovsky rozprava o historii Slovakov a A. Hlinkovi (1991), kde si dal za ciel predstavit netradicnym sposobom osobnost Andreja Hlinku a dejinne suvislosti, o ktorych sa desatrocia mlcalo alebo sa hovorili polopravdy ci nepravdy. Ide o autenticky rozhovor s najstarsim obcanom Cernovej, ktory rozprava, vazne i s humorom, ako jednotlive udalosti zazil a ako ich dejiny potvrdili. Neskor sa Kuniak vratil do Cernovej v subore poetickych proz Sukromny skanzen (Etudy o etniku) s paralelnym fotografickym planom Juraja Cecha (1993). Jeho etudy (cvicne skladby) nevynikaju epikou zlozitych dejov, ale sirym priestorom vnutorneho diania. Obsiahne svet racionalneho i emocionalneho, realneho a fantazijneho, tragickeho i humorneho, no nadovsetko ludsky ziveho, trvaceho.