Judaizmus

Judaizmus
„Ak nezmeníme definíciu toho, kto je Žid, zachvílu zostanú Židmi len Izraeliti a
haredim. Sekulárni, tradicionalistickí a reformní Židia mimo Izraelu pomaly zmiznú. My,
Izraeliti, im nenecháme inú volbu.“
Jossi Beilin
Boh dal Jakubovi meno Izrael, teda ten, „ktorý zápasí s Bohom“. Toto meno zostalo aj
jeho potomkom.
Vojna za nezávislost
Po druhej svetovej vojne bola Palestína pod správou Britov a Balfourova deklarácia sa
stala dokumentom, na základe ktorého sa mali splnit nádeje Židov na vlastný štát.
Medzi palestínskymi Arabmi a Židmi vypukli násilnosti a OSN odhlasovalo vytvorenie
samostatného arabského a židovského štátu v oblasti. Nezávislý Izrael napokon vznikol
v roku 1948.
Tóra a Talmud
Základom židovského právneho systému založeného na náboženských zákonoch je
Tóra, považovaná za záznam Božieho zjavenia.
V zásade sa rozlišuje medzi písanou a ústnou Tórou. Pod písanou Tórou rozumieme Pät
kníh Mojžišových (Pentateuch), celá hebrejská biblia má názov Tenach a zahrna okrem
tóry ešte Knihy prorokov (Nebiim) a Spisy (Ketubim), celkovo 22 svätých kníh (presne
ide o 39 jednotlivých kníh, z nich boli niektoré zhrnuté do jedného zväzku – tak sa
dospelo k poctu 22). Krestanský pojem „Starý zákon“ Židia nepoužívajú.
V židovskom náboženstve existoval mimo písaného slova (Tóry) vždy ešte vysvetlujúci
výklad. Velká cast týchto ústne tradovaných textov bola v 2.-5. storocí n.l. zhrnutá v
Talmude („Ucenie“). Talmud sa skladá z dvoch prvkov: Mišna („Opakovanie“) a Gemara
(„Dokoncenie“, prípadne i odvodenina z aramejského slova gemar = ucit sa). Mišna je
zbierka náboženských a civilnoprávnych zákonov. Gemara obsahuje diskusie o Mišne a
výklad zákonov. Práve z týchto dvoch prvkov vznikol na zaciatku 6. storocia n.l.
Talmud, najprv jeruzalemský, neskôr podrobnejší a významnejší babylonský Talmud. V
Talmude rozlišujeme cast zvanú Halacha („Cesta“, „Chodník“), teda legislatívnu, a cast
s názvom Hagada, teda texty rôzneho druhu, ktoré nemajú právny charakter, napr.
príbehy, bájky, filizofické diskusie a výklady biblie.
Celkové posolstvo Tóry možno vyjadrit v jedinej vete: „To, co nechceš, aby cinili tebe,
necin svojmu blížnemu.“
Sefardim
Židia, ktorí sa usadili na Pyrenejskom polostrove, dostali meno sefardim. V hebrejcine
oznacuje toto slovo Španielsko.
Do Španielska sa stahovali v období stredoveku a žili tu po boku moslimských
spoluobyvatelov. Vytvorili si vlastnú silnú intelektuálnu kultúru a jazyk ladino, zmes
španielciny a hebrejciny.
Aškenázim
Židia severnej a východnej Európy sú známi ako aškenázim, slovo odvodené od
hebrejského slova pre severné Francúzsko a Nemecko. Z týchto oblastí sa šírili dalej do
Polska a Ruska, kde sa vyvinula bohatá kultúra a špecifický jazyk jidiš. Jidiš je zmesou
nemciny, hebrejciny a niektorých slovanských výrazov. Písmo tohto jazyka je
hebrejské.
Falaša
Židia v Etiópii sa nazývajú Falaša, od slova, ktoré znací „cudzinec“. Dodržiavajú
judaistické tradície, ale cítajú bibliu v etiópskom dialekte Geez.
Chasidizmus
Toto mysticky ladené náboženské hnutie sa objavilo v 18. storocí a velmi rýchlo sa
šírilo. Pôvod má vo východnej Európe. Chasidi zdôraznujú oddanost náboženstvu, majú
vlastné bohoslužby, nosia osobité cierne odevy a nechávajú si narást dlhé pajesy.
Najsilnejšie je toto hnutie v Izraeli a v USA.
Haredim (Ustaraní) – nesionistickí ultraortodoxní Židia. Náboženský fundamentalizmus
Dnes úplne bežne používaný výraz „fundamentalizmus“ má svoj pôvod v rade brožúr,
ktoré vydali prísne veriaci krestania v rokoch 1910 až 1915 v USA pod titulom: „A
Testimony of the Truth“. Pre náboženských fundamentalistov v dnešnom slova zmysle
sú charakteristické pravidelne sa opakujúce ideologicky motivované vzorce chovania.
Ortodoxné židovstvo
Hlavný prúd ortodoxného judaizmu (asi 10-15 percent židovského obyvatelstva) dnes
reprezentuje ortodoxia, ktorá ciastocne vychádza z neoortodoxie Samsona Raphaela
Hirscha (v 19. storocí) a v Izraeli má svoj hlavný politický stan v Národnej náboženskej
strane. Táto nacionálno-religiózna strana ovšem prešla v poslednej dobe
pozoruhodným vývojom – od umiernenej náboženskej strany Josefa Burga, ktorá
neodmietala politické kompromisy s Palestíncami, smerom k ultrareligióznemu a
ultranacionalistickému hnutiu. Pravé krídlo ortodoxie zaujíma ultraortodoxné hnutie
(samo sa nazvalo haredim) s pocetnými skupinami,ktoré sa navzájom ostro potlácajú.
Všetky (ultra)ortodoxné zoskupenia sú zajedno len v jednej veci – v striktnom
odmietaní a neuznávaní neortodoxného (progresívneho i konzervatívneho) judaizmu, v
ktorom vidia nepriatela císlo jeden, nebezpecnejšieho než „sekulárny“ judaizmus.
Neortodoxný religiózny judaizmus
K neortodoxnému religióznemu judaizmu patria skupiny, ktoré sa oznacujú ako
„konzervativci“, „reformovaní“, „liberáli“ a „rekonštruovaní“ a – s výnimkou
konzervativcov – sú združení a zastrešení „Svetovou úniou progresívneho judaizmu“. V
Severnej Amerike sa hlási asi 1,2 milióna Židov ku konzervatívnemu judaizmu (s 800
vlastnými synagógami). „Svetová únia progresívneho judaizmu“ s hlavným sídlom v
Jeruzaleme reprezentuje 1,5 milióna osôb.
Výraz „reformný judaizmus“ vychádza z klasického nemecko-židovského hnutia v 19.
storocí, názvy „liberáli“, „rekonštruovaní“ a „progresívni“ vznikli v 20. storocí. V USA
reprezentujú neortodoxní už dávno hlavný prúd judaizmu, avšak inde – hlavne v
Izraeli, kde sú civilnoprávne záležitosti takmer úple v rukách náboženského
establishmentu, žijú konzervatívni, progresívni a „sekulárni“ židia v tažkom a
komplikovanom postavení. Dvojité právo v Izraeli
Izraelský právny systém patrí k najkomplikovanejším a najneprehladnejším na svete,
pretože ho tvoria casti osmanského práva platného do roku 1917, zákony z dôb
britského mandátu, v ktorých sa odráža anglické zvykové právo, prvky židovského
náboženského zákonníka a aspekty iných systémov. K nim od roku 1948 pribúdajú
zákony prijaté Knesetom (izraelský parlament s 120 poslancami) a precedentné
prípady, ktoré vznikli na základe konkrétnych rozsudkov. Dalej boli schválené špeciálne
„základné zákony“.
Jurisdikcia vo všetkých záležitostiach civilného práva (manželstvo, rozvod, výživa,
porucníctvo, adopcia a pod.) je v Izraeli zverená do právomocí súdov toho-ktorého
náboženského spolocenstva – pre Židov sú to rabinátne súdy, pre moslimov sú to súdy
šarí´a, pre krestanov príslušné cirkevné súdy.
Ortodoxné strany, bez ktorých sa doposial nepodarilo vytvorit žiadnu vládnu koalíciu,
hrajú v Knesete už dlho významnú rolu. Základný zákon o „ludskej dôstojnosti a
slobode“ definuje Izrael ako „židovský a demokratický štát“. Casto však získavajú
prevahu náboženské pojatia, interpretujúce „židovský“charakter štátu ako ortodoxný.
Nežidovské menšiny a neortodoxní Židia sú diskriminovaní napríklad nerešpektovaním
princípu rovnosti, ked náboženské inštitúcie dostávajú prednost pri financovaní, ked v
sobotu (pocas židovského dna pracovného kludu) nefunguje verejná doprava a ked
platí zákaz dovážat do zeme mäso, ktoré nie je košer ( košer = potraviny, ktoré sú
podla nábož. zákonov „cisté“, a teda povolené).
Ultraortodoxné strany sa pokúšajú anulovat rozsudky Najvyššieho súdu, ktoré
vychádzajú zo zásad rovnosti a slobody vyznania a svedomia.
Pri Múre nárekov v Jeruzaleme môžu svoje náboženstvo slobodne praktikovat len
ortodoxní židia.
Pocas sviatkov v roku 1997 odvádzala polícia za použitia násilia od Múru nárekov
neortodoxných veriacich, ktorí sa odvolávali na svoju rovnoprávnost co do miesta
konania bohoslužieb. Obetami policajného násilia sa opakovane stala i skupina „Ženy
pri Múre nárekov“, a to pri prednášaní modlitieb v súlade s ortodoxnou halachou. Už
pred 10 rokmi sa tieto ženy obrátili na Najvyšší súd, aby im dal právo modlit sa pri
Múre nárekov. Súd sa obrátil na vládu v nádeji, že nájde uspokojivé riešenie. Avšak pre
silný odpor ortodoxných veriacich a vrchného rabinátu nebolo právo konat bohoslužby
pri Múre nárekov priznané ani „Ženám pri Múre nárekov“, ani skupinám, ktoré tvoria
súcast reformných alebo konzervatívnych prúdov. Týmto zoskupeniam vláda doporucila
konat svoje bohoslužby v úctivej vzdialenosti od Múru nárekov – až pri
najvýchodnejšom bode Južného múru.
Diskriminácia vyššieho školstva
Do ultraortodoxných škôl ješiva (školy pre chlapcov, ktorí sa v nich zaoberajú štúdiom
Tóry a Talmudu) plynú nesmierne vysoké príspevky zo štátneho rozpoctu. Ich žiaci
dostávajú štátne štipendiá, pod podmienkou, že si nebudú hladat zamestnanie. Žiaci
škôl ješiva sú oslobodení od povinnej vojenskej služby a doba ich štúdia nie je nijako
obmedzená. Mnohí tak „študujú“ celé desatrocia. Dnes je vojenskej služby zbavených
30 000 študentov, co predstavuje 7,5 percenta osôb povinných slúžit v armáde a v
porovnaní s rokom 1995 je to nárast o 20 percent.
Na rozdiel od žiakov ješiva nedostávajú študenti na vysokých školách a univerzitách
žiadne štipendiá na úhradu životných nákladov a musia hradit vysoké študijné
poplatky. Pred zahájením štúdia musia dokonca absolvovat vojenskú službu.
Diskriminácia škôl
Izrael má dva „oficiálne“ školské systémy: všeobecne vzdelávací štátny a
štátno-náboženský. Štátno-náboženský systém slúži hlavne modernej ortodoxii a je
spojený s Národnou náboženskou stranou.
Z istého prieskumu vyplynulo, že financná podpora na jednu vyucovaciu hodinu v
ultraortodoxných školách je vyššia ako v štátnych sekulárnych školách.
Štát však zanedbáva reformné a konzervatívne školy, ktoré sa tak dostávajú do
nesmiernych potiaží, a navyše prišiel o kontrolu nad ortodoxnou spolocnostou a jej
vzdelávacou sietou, takisto neexistujú obecné záväzné osnovy pre tak dôležité
predmety ako je dejepis, hebrejský jazyk, literatúra a obcianska výchova – ich výuku
absolvuje iba štvrtina izraelských žiakov.
Diskriminovaná alebo zvýhodnovaná?
Základy tradicného židovského pohladu na postavenie ženy v rodine a v spolocnosti
vychádzajú z patriarchálnej kultúry biblických a talmudských dôb.
Na ženu sa vtedy pozeralo ako na vlastníctvo muža, jej najvznešenejšou povinnostou
bolo rodit a vychovávat deti, stát po boku svojho muža a doplnovat ho.
Nikto nepopiera, že halacha stavia muža a ženu na nerovnakú úroven a že s nimi aj
nerovnako zaobchádza. Celý židovský svet sa však znacne rozchádza v názore na to,
do akého stupna je toto používanie dvojitého metra v náboženskom zákonodarstve a
praxi skutocne oprávnené. Zástancovia starej praxe poukazujú na skutocnost, že
židovské ženy sa vždy tešili (a stále sa tešia) velkej úcte. Dalej argumentujú tým, že
muž a žena sú si síce rovní pred Bohom, predsa sa však ženy – z Božej vôle –
mentálne a fyzicky podstatne líšia od mužov, plnia v spolocnosti iný okruh úloh ako
muži, a preto musia existovat také zákony, ktoré by slúžili ochrane samotnej ženy i
kvality jej života. Pritom ide, ako tvrdia tradicionalisti, iba o zdanlivú diskrimináciu,
pretože vo vlastnom dome je každá žena královnou, manžel si ju ctí, stráži, stará sa o
nu a dokonca ju sexuálne rozmaznáva a vyhradzuje jej mnoho privilégií, napríklad
právo zapálit pocas šabatu sviecu. Na druhej strane je oslobodená od niektorých – len
tažko dodržatelných, pretože prísne casovo vymedzených – micvot (povinností),
napríklad modlit sa v predpísanú hodinu, navliekat si modlitebné remienky, chodit
denne do synagógy a venovat sa štúdiu Talmudu a Tóry. Negatívnych príkazov
(„Nesmieš...“) ju však nikdy nikto nezbavil. Z pôvodných úlav sa stali behom storocí
zákazy, ktoré v podstatných bodoch platia dodnes. Ženy sa nepocítajú do minjen
(najnižší prípustný pocet desiatich mužov, ktorí prepožiciavajú modlitbe charakter
verejnej bohoslužby celej obce), v ortodoxných synagógach sedia oddelené od mužov
(spravidla v zadných radách, schované za závesom alebo prepážkou alebo na balkóne)
a takisto nie sú vyvolávané k cítaniu Tóry – akokolvek to odporuje výroku z
babylonského Talmudu (traktát Megila 23a). „Oslobodenie“ sa takisto týka aj
ceremónie kiduš (svätenie šabatu s predchádzajúcim požehnaním chleba a vína) a
recitácie kadišu (stará aramejská modlitba na záver všednej i slávnostnej bohoslužby,
modlitba, ktorú odriekavajú pozostalí za zomrelých). Manželstvo a rodinné právo
K jasne definovaným povinnostiam muža, „ktorý si berie ženu“, patrilo a patrí:
materiálne zabezpecit ženu a deti, ženu ctit, nikdy jej neublížit ani ju neudriet, zostat
žene verný a poskytnút jej právo na sexuálne naplnenie. Manželská zmluva (ketuba)
zaistuje žene (ktorá ju však nepodpisuje) tiež financné zabezpecenie pre prípad
ovdovenia alebo rozvodu. Pokial však zaviní rozvod žena, môže („za trest“) príst o
svoje financné nároky vyplývajúce zo zmluvy. Listinu o rozvode (get) však musí
vystavit a odovzdat muž.
V praxi sa ale opakujú prípady, ked muži – i ked im rabín hrozí trestom – odmietnu
rozvodový list vydat a trvajú neoblomne na svojom, mnohokrát len preto, aby mohli
ženu financne vydierat. Ak dôjde v tejto situácii len k civilnoprávnemu rozvodu, muž sa
môže po rozchode znovu oženit (avšak smie uzavriet len obciansky sobáš) a založit si
rodinu – tento sobáš bude síce v rozpore s náboženským zákonom, ale pre deti z tohto
nového manželstva nebudú vyplývat žiadne negatívne dôsledky. Naproti tomu žena,
ktorá si nájde nového partnera, by radšej už nemala mat deti, pretože by boli podla
ustanovenia nábož. zákona nemanželské (mamzerim). Mamzer je dieta pochádzajúce z
incestu alebo cudzoložného vztahu a má zakázané uzavriet sobáš so Židom, pokial by
tiež nešlo o mamzera alebo o konvertitu. Toto ustanovenie platí do „desiateho kolena“,
to znamená, že deti mamzerim sa berú rovnako ako nemanželské. Tento zákon je v
rozpore s niektorými biblickými výrokmi a takisto sa prehrešuje proti prikázaniu o
rovnoprávnosti prozelytov (konvertita na židovskú vieru) a poznamenáva nevinných
ludí, preto neortodoxný judaizmus pojem „mamzer“ striktne odmieta. To isté platí i pre
opustenú ženu (aguna), ktorej muž sa stratil. Ani ona sa (z ohladu na budúcich
potomkov) nemôže znovu vydat, i ked jej manžel je už nezvestný celé desatrocia.
Namá totiž get – rozvodový list. V podobnej situácii sa ocitá aj bezdetná vdova, ktorej
švagor odmietne podstúpit (pokorujúcu) ceremóniu chalica (zbavenie sa povinnosti
oženit sa so švagrinou podla Dt 25, 5-9), ani ona už nemôže uzavriet nový sobáš. Ako
v konzervatívnom, tak i v tradicnom judaizme bola už dávno dosiahnutá náboženská i
sociálna rovnoprávnost žien. V synagógach už nesedia oddelene, plnoprávne sa
podielajú na bohoslužbách a zastávajú – bez obmedzenia – i najvyššie funkcie obce,
vrátane funkcie rabínky. Úplná rovnoprávnost oboch pohlaví platí i pri uzatváraní
manželstva a rozvodoch.
Umiernená ortodoxia sa vytrvalo, i ked bez velkého úspechu, snaží zlepšit osud žien v
niektorých kritických bodoch (napr. v situácii agún), no o ich úplnej rovnoprávnosti
však vôbec neuvažuje. Ultraortodoxia pozerá na každú menšiu zmenu statu quo ako na
svätokrádež.
Manželské a rodinné právo v Izraeli
Izraelské zákony nepoznajú obcianský sobáš a neortodoxní rabíni majú zakázané
vykonávat tento obrad. Ortodoxný svadobný ceremoniál odporuje rovnoprávnosti žien,
lebo ženích pri nom hrá aktívnu rolu a nevesta smie len mlcky súhlasit. Prísne
religiózny výklad zákona o sobáši naviac diskriminuje znacný pocet obcanov.
Kvôli chýbajúcej možnosti uzatvárat civilný sobáš v Izraeli sú Izraelci nútení sa ženit a
vydávat podla náboženských zákonov, akokolvek ich príslušnost k niektorej
náboženskej komunite nebýva vo väcšine prípadov dobrovolná. Dieta židovskej matky
je podla náboženského zákona Žid, u moslimov sa ale rozhoduje podla otca. Žid a
moslim teda môžu uzavriet sobáš, len ked jeden z partnerov konvertuje.
Šoa
O šoe (hebrejské slovo pre katastrofu) už bolo napísaných niekolko tisíc kníh. A iked sa
v našich zemepisných šírkach už po celé desatrocia ozýva volanie po hrubej ciare za
minulostou, ukazujú udalosti práve z poslednej doby, že dokonca i politici, ktorí si túto
hrubú ciaru túžobne prajú, ospravedlnujú holokaustom mnoho svojich cinov.
Rada autorov sa tiež venovala židovskému prístupu k tejto katastrofe, ktorý je i nadalej
predmetom diskusií.
V knihe „Der Gottesbesgriff nach Auschwitz“ (Pojem Boha pre Osviencim) dospel jej
autor Hans Jonas k názoru, že Boh je bud všemocný alebo dobrotivý. Podobné pochyby
a otázky stúpencov ultraortodoxie netrápia. Sú presvedcení, že len oni dokážu správne
rozpoznat zmysel šoy. Nadmernú snahu, s ktorou zvalujú zodpovednost za túto
katastrofu na asimiláciu Židov, reformné hnutie alebo dokonca sionizmus, pochopíme
len vtedy, ak budeme vediet, že niektorí z ich popredných rabínov kázali – casto už v
dobe nacistickej hrôzovlády - , aby Židia dôverovali v Boha a neutekali. Sami však
opustili svoje stádo a utiekli do bezpecia.
Rabín z Belsu utiekol so svojim bratom z Polska do Madarska a Madarsko potom
opustili mesiac pred nemeckou okupáciou, vo februári 1944. Vo svojom prejave
uistoval rabínov brat svojich spoluvercov v Budapešti, že sa im nemôže vôbec nic stat,
pokial budú dodržiavat zákon.
Rabín zo Szatmaru, horlivý protivník „bezbožných“ sionistov a odporca
vystahovalectva, opustil s najužšiou rodinou koncom júna 1944 Budapešt a odišiel
transportom zorganizovaným sionistom Rudolfom Kastnerom do Švajciarska. Po vojne
sa usadil v New Yorku a odtial pokracoval v agitácii proti sionistom a štátu Izrael.
Na druhej strane existovali tiež rabíni, ktorí vyzývali Židov k úteku pred nacistami,
prípadne k odboju. Chasidský rabín Šlomo Teichthall vydal ešte pred nacistickou
okupáciou Madarska knihu, v ktorej sa pokúšal presvedcit haredim, že jediné
východisko pre Židov predstavuje vystahovanie do Palestíny. Další chasidskí rabíni však
jeho knihu napadli a úplne anulovali jej možný úcinok.
Ako si vysvetlujú ultraortodoxní židia šou? Všetci spolocne ju prosto a jednoducho
prehlasujú za trest z nebies, o ktorom rozhodol priamo Boh. Podla ich ponímania
nemôže byt také množstvo násilia rozpútané a vykonané samotnými ludmi.
Akýkolvek pokus nevidiet za týmito cinmi priamy Boží zásah oznacujú za kacírstvo. V
ich ociach neexistuje rozpor medzi ponatím holokaustu ako dôsledku priameho Božieho
zásahu a zároven najhoršieho zlocinu spáchaného na židovkom národe. Vo všeobecne
rozšírenom ultraortodoxnom ponímaní je šoa trestom za sekularizáciu a asimiláciu
židov v dôsledku osvietenia a emancipácie. Na holokaust (doslova „zápalná obet“)
pozerá ultraortodoxia ne jednej strane ako na dôkaz, že všetky judaistické smery
založené na emancipácii a humanizme boli len podvod a klam, ktorý rozpútal pohanskú
zlobu, na druhej strane im holokaust dokazuje, že Boh dohliada na svoj lud a zasahuje
do jeho osudu.
V ultraortodoxnom casopise „Diglenu“ vyšiel v roku 1990 clánok, v ktorom je citovaný
výrok vodcu „Agudat Israel“, rabína A.I. Karlitza (Ha Chason Iš): „Sionizmus spôsobil
všetko neštastie, ktoré musel židovský národ znášat – medzi iným pravdepodobne i
holokaust.“
Koncom roku 1996 prehlásil miestopredseda ortodoxného „Agudat Israel“, Pinchas
Horowitz, na tlacovej konferencii svojej organizácie v Jeruzaleme: „Ak budeme
dodržiavat šabat, bude náš štát dalej existovat, ak ho nebudeme dodržiavat, potom sa
tu zrodí nový Hitler.“ A dalej: „Devätdesiatpät percent židov v Nemecku patrilo k
reformnému hnutiu a boli asimilovaní a práve tam sa dostal k moci Hitler, ktorý zabil
šest miliónov židov. Je jasné, že za holokaust je zodpovedné reformné hnutie. To je
fakt. Nežili tam žiadni nábožensky založení židia. Z toho pre nás plynie poucenie, že ak
znicíme židovstvo, šabat a vieru v Boha, zrodí sa nový Hitler.“
V posledných rokoch vedú ultraortodoxní veriaci diskusiu o tom, co má mat prioritu, ci
ludský život, alebo posvätné územie. A dokonca i v tejto diskusii sa snažia extrémisti
nahovorit národu, zataženému traumou holokaustu, že sa každý kompromis, každé
vrátenie jedného štvorcového centimetra územia dobytého v roku 1967 rovná novej
šoe.
Je zvykom, že pred posledným veršom kadiša, židovskej smútocnej modlitby – „Kto
vytváraš mier vo svojich výšinách, vytvor mier rovnako medzi nami a nad celým ludom
izraelským. Amen!“ – ustúpia modliaci sa o dva kroky vzad na dôkaz svojej ochoty ku
kompromisu a túžby po mieri. I to patrí k najlepším židovským tradíciam.