Jozef Tiso

popredný politik ľudovej strany v medzivojnovom období, čelný predstaviteľ Slovenskej republiky (1939-1945)

katolícky kňaz

po štúdiách v Nitre sa dostal na tzv. „Pazmáneum“ vo Viedni, učenom pre zvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy

veľmi mladý sa stal biskupským tajomníkom

1924-1945 – farár v Bánovciach nad Bebravou

od roku 1925 – poslanec pražského parlamentu, neskôr minister zdravotníctva a telesnej výchovy

1930 – zvolený za podpredsedu HSĽS

východiskom jeho politiky, podobne ako u Hlinku, bolo zachovanie vplyvu katolíckej cirkvi a samospráva Slovenska v podobe autonómie

od volieb 1935 sa snažil využiť váhu ľudovej strany na presadenie samosprávy Slovenska dohodou s vládou (neúspech)

po smrti Hlinku (1938) sa Tiso dostal na čelo strany

po Mníchove sa stal prvým predsedom autonómnej slovenskej vlády, ktorá likvidovala demokratické ustanovizne, zákony, neľudácke strany.

po návšteve v Berlíne a nemeckom ultimáte vyhlásil Slovenský snem samostatný štát, ktorého sa stal prezidentom. Po prijatí zákona o HSĽS v 1942, patril Tisovi oficiálne titul „vodca“

ako prezident bol politicky zodpovedný za činnosť štátu, politický systém, ktorý umožňoval väzenie bez súdu, prenasledovanie ideových odporcov, teror proti židovskému obyvateľstvu, likvidáciu demokratických slobôd i zavlečenie Slovenska do vojny proti Spojencom. V období SNP slovenská vláda organizovala ozbrojený teror a bratovražedný boj proti antifašistom

pred príchodom Sovietskej armády na jar 1945 utiekol Tiso aj s vládou do Rakúska, kde ho Američania zadržali a odovzdali československým úradom

bol súdený pred Národným súdom spolu s Machom a Ďurčanským, za účasť na rozbití republiky, zavlečenie Slovenska do vojny, rasovú perzekúciu a zradu v Povstaní.

bol odsúdený na trest smrti a popravený 18.4.1947

jeho hlavný konkurent v politike slovenského štátu V.Tuka bol popravený už v auguste 1946