Jozef II. Habsburský

Jozef II., po nemecky Joseph II., (* 13. marec 1741, Viedeň – † 20. február 1790, Viedeň) bol od roku 1764 kráľ resp. od roku 1765 (čiže po otcovej smrti) cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa, od roku 1765 spoluvládca Márie Terézie v Rakúskej monarchii, od roku 1780 (čiže po matkinej smrti) samostatný vládca Rakúskej monarchie (arcivojvoda Rakúska, uhorský kráľ, český kráľ). Bol najstarším synom Márie Terézie a Františka Lotrinského.

Roku 1780 sa za českého ani uhorského kráľa nedal formálne korunovať ako jeho predchodcovia, aby nebol viazaný pri centralizácii monarchie.


Charakteristika vlády
Bol hlavným predstaviteľom osvietenského absolutizmu a rakúskeho centralizmu. Pomocou reforiem zhora sa snažil odstrániť staré inštitúcie. Toto jeho úsilie sa označuje ako jozefinizmus
Život
Bol dvakrát ženatý –- 1760 až 1762 s Izabelou z Parmy a 1764 až 1767 s Jozefou Bavorskou. Mužského potomka nesplodil. Aj preto, že druhé manželstvo uzavrel skôr zo štátnických dôvodov ako z osobnej náklonnosti, sa už po smrti Jozefy viac neoženil.

Vo všetkých otázkach mal opačný názor ako jeho matka. Kým Mária Terézia duchom bola ešte v čase protireformácie, bol Jozef už pravý osvietenec (ovplyvnený najmä francúzskymi osvietencami). Prejavilo sa to jednak v tom, že v čase, keď bol spoluvládcom, ho jeho matka nenechala nič robiť a jednak po smrti Márie Terézie v tom, že sa Jozef snažil všetko zreformovať; keďže to však urobil príliš unáhlene a rýchlo, veľa z jeho reforiem nakoniec stroskotalo.

V roku 1790 nečakane zomrel.


VládaV zahraničnej politike sa usiloval o rozšírenie ríše na severovýchode (účasť na rozdelení Poľska v roku 1772), západe (snaha pričleniť časť Bavorska) a na juhu (dlhá vojna s Tureckom).

Významná je aj politika Jozefa II. v národnom hospodárstve. V hospodárstve vychádzal z nových názorov, podporoval zakladanie manufaktúr, chcel nahradiť rentu vo forme roboty peňažnou rentou a podobne. Pokusy o zdanenie všetkých obyvateľov vrátane privilegovaných vrstiev (1786) sa mu v Uhorsku nepodarilo uviesť do života. V rámci prísnej finančnej politiky zakázal dovoz luxusných výrobkov, obmedzil výdavky habsburského dvora.

V administratíve zrušil v Uhorsku stáročia existujúce šľachtické stolice a nahradil ich 10 štátnymi dištriktami (18. marca 1785), presunul mnohé centrálne uhorské úrady z Bratislavy a Slovenska do Budína, nariadil sčítanie obyvateľstva, očíslovanie domov, súpis pôdneho fondu a zjednotil Uhorskú a Sedmohradskú kráľovskú kanceláriu.

V jazykovej oblasti vyhlásil nemčinu namiesto dovtedajšej latinčiny za úradný jazyk rakúskej monarchie (vrátane Uhorska) a zároveň podporoval pestovanie jednotlivých domácich jazykov v monarchii (to druhé dekrétom z decembra 1786, ktorého cieľom bolo zlepšenie komunikácie kňazov s obyvateľstvom). Toto spôsobilo jednak nárast maďarského nacionalizmu a začiatok tzv. maďarizácie a jednak to, že sa bernolákovci začali venovať pestovaniu jedného z týchto domácich jazykov monarchie – slovenčiny. Germanizácia, vyplývajúca z tohto jazykového predpisu aj z celkovej centralizácie, však narazila na odpor nielen v Uhorsku, ale aj v Čechách a Haliči.

Zreformoval tiež súdnictvo. Najväčší ohlas, okrem zrušenia nevoľníctva (roku 1781 v západnej časti monarchie, 2. augusta 1785 v Uhorsku), mal jeho tolerančný patent z roku 1781, ktorým dal protestantom, ako aj iným nekatolíckym konfesiám, určité náboženské slobody. 21. decembra 1785 podrobil štátnej kontrole slobodomurárske lóže, čím slobodomurárstvo začalo v monarchii upadať. Ďalej, aby podlomil politickú moc šľachty, ktorá sa stavala proti jeho reformám, zrušil viacej rádov, kláštorov i cirkevných majetkov, obmedzoval styky s Rímom a snažil sa paralyzovať mocenský vplyv pápeža na katolícku cirkev v rakúskej monarchii. Konkrétne zrušil tie rády, ktoré sa nevenovali zdravotníckej službe a výchove mládeže (celkovo 738 kláštorov). Z ich majetkov financoval nové farnosti, školy a opateru starých duchovných. Na výchovu kňazov zrušil biskupské semináre a zriadil dva štátne generálne semináre, ktoré vychovávali v osvietenskom duchu. Jeden z nich bol na Bratislavskom hrade (otvorený 1. novembra 1783) a sú s ním spojené začiatky pôsobenia bernolákovcov, a teda aj prvej spisovnej slovenčiny.

Prijal nový Trestný zákonník a nový Občiansky zákonník. Trestný zákonník zrušil trest smrti.Občiansky zákonník hlásal rovnosť ľudí pred súdom a celkovo rovnaké práva a povinnosti občanov. Okrem toho zakázal prácu detí do 8 rokov a oslabil diskrimináciu Židov.

S osvieteneckou literatúrou a s novinárstvom sa spája aj dôležitý patent Jozefa II. z 11. júna 1781, ktorým bola vyhlásená takmer úplná sloboda tlače -- hlavná podmienka slobodného vedeckého bádania.

Jozefove nasilu presadzované reformy vyvolali odpor šľachty, najmä v Belgicku a Uhorsku. V Uhorsku, napriek tomu, že Jozef nezvolával snemy a neobsadil ani funkciu palatína, bol odpor šľlachty taký veľký, že reformy musel na smrteľnej posteli odvolať (okrem tolerančného patentu a zrušenia nevoľníctva). K odporu šľachty prispel aj jej strach z práve prebiehajúcej Francúzskej revolúcie.


Svätá rímska ríša nemeckého národa
Habsburgovci
Predchodca cisár Nástupca
František I. Lotrinský Jozef II. Habsburský Leopold II.
(1765 – 1790)





Rakúska monarchia
Habsburgovci
Predchodca arcivojvoda Nástupca
Mária Terézia Jozef II. Habsburský Leopold II.
(1780 – 1790)





Uhorsko
Habsburgovci
Predchodca kráľ Nástupca
Mária Terézia Jozef II. Habsburský Leopold II.
(1780 – 1790)





Česko
Habsburgovci
Predchodca kráľ Nástupca
Mária Terézia Jozef II. Habsburský Leopold II.
(1780 – 1790)