Jozef Mak sa narodil ako druhý syn - nemanželské dieťa. Vyrastal v biednych pomeroch. Nik mu nechcel ísť za krstnú matku, nakoniec išla Hana Meľašová,"pomalá, ospalá a ľahkomyseľná ženská, čo si statočne nikdy neriadila dom, rodila deti a nikdy nedbala o ne, lebo i tak dobre rástli, zdĺhavo sa usmievala a čepce si iným dala vyšívať.(str. 8)
Keď bol Jozef veľký, odišiel za prácou do hôr k drevorubačom, aby nevyjedal doma a nezavadzal staršiemu, manželskému bratovi Janovi. Tam sa spoznal aj so svojím otcom, Gregorom Biaľošom.
Makových dom vyhorel a pritúlili ich Meľošovci. Jozef sa zblížil s Meľošovie Marušou a zaľúbil sa do nej. Mali by sa dobre, ale stará Meľošová zomrela a Jozef nechcel, aby jeho matka bola v dome na príťaž. Preto sa rozhodol, že si postaví dom. Začal stavať, ale bol povolaný na vojnu. Keď sa po siedmich rokoch vrátil domov, matka už bola dávno mŕtva a Maruša bola vydatá za jeho brata Jana. Mali spolu už aj dcéru.
Jozef sa oženil a Julou Petriskovou, ktorá bola mrzáčka na ľavú ruku a chodila pomáhať do domácnosti Makových, lebo Maruša začala piť.
Maka zavreli za "politizovanie" do väzenia na dosť dlhý čas. Keď sa vrátil, čakala ho Jula aj so synom Jožkom. Ďalej žili v spoločnej domácnosti s Janom a Marušou. Maruša nevidí východisko zo svojho zložitého postavenia a utopí sa.
Medzi Jozefom a Julou sa vzťah vylepšuje, Jula od neho čaká druhé dieťa. Narodí sa im syn, ale Jula čoskoro zomiera. Autor sa osamelému Jozefovi prihovára:"Trp, Jozef Mak. Človek - milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak."(str. 271)
Jazykové prostriedky románu Jozef Mak:
Dialógy:
"- čo robíš, Maruša? - nahla sa do dvora cez nízke vrátka Mara Kláčová z dolného rohu.
- Čo?
- Riadiš?
- Aha. O Veľkej noci som ležala...
- Veď tak. A vraj Jozef prišiel domov, hovoria.
- Prišiel. Včera.
- No...Raz každý príde domov. A či je chlap?"(str. 85, 86)
Vnútorný monológ:
"- Veď Maruša musí byť na litániách, lebo tak vravela,- posmeľoval sa Jozef Mak, i keď vykračoval na schodík, na ktorom sa dosť nasedel. - Či som tu dávno nebol! A či ma teraz treba?... Veď mi aj Meľoš dosť dobrého vykonal. Mohol ma poslať z domu, keď bolo najhoršie. A ktohovie, či je pravda všetko, čo hovoria, ako utrápil mater. Nuž - umrie, a nemusím ja mať nepriateľa v hrobe."(str. 199)
Lyrické opisy: "Inovať je najnádhernejší závoj. Nijakej panne na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká sama príroda, keď sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatich kréľovských palácov. Ani príroda - panna si ho nedožičí hocikedy, sťaby sa i jej závoj mal podrať, pominúť, a vyberá si ho, oblieka iba vo výnimočných prípadoch. Príroda - panna rada sa parádi cez celý rok, truhla so šatami akoby nemala dna."(str. 210, 211)
Oslovenie Jozefa Maka autorom:
"Jozef Mak, lepšie by si mal priložiť ucho na Julino srdce."(str. 231)