John R. Searle Mysel, jazyk a spolocnost. Ako

John R. Searle Mysel, jazyk a spolocnost. Ako
funguje jazyk: rec ako druh ludskej cinnosti.
(Strucný nácrt teórie recových aktov.)
Pre štúdium teórie komunikácie je bezpochyby nevvvyhnutné podat aspon velmi
strucne nácrt teórie recových aktov. O tento nácrt nám v tejto krátkej práci pôjde.
Budeme vzchádzat z knihy Mysel, jazyk a rec od J. R. Searleho. Tématike recových
aktov sa Searle venuje v kapitole: Ako funguje jazyk: rec ako druh ludskej cinnosti.
Považujeme za nevyhnutné upozornit, že naša analýza recových aktov sa nevyhne
urctiým malým nedokonalostiam, nakolko sa na niektorých miestach autor odvoláva na
predchádzajúce kapitoly. Tieto sme nemali možnost si precítat. Aj napriek tomu však
dúfame, že sa nám podarí podat co najvernejší nácrt teórie recových aktov ako ho
podáva J. R. Searle.
Hned na zaciatku je potrebné definovat pojem recový akt. Je to každé vydanie
akustického prejavu v obvyklej recovej situácii. Jednoduchšie povedané, recovým
aktom možno nazvat všetko, co clovek vypovie. Partí sem aj akákolvek myšlienka,
ktorá síce nieje vyslovená, ale je nejakým spôsobom vyjadrená (písaný text,
posunková rec…). Recové akty je možné rozdelit na dve skupiny. Prvé sú tzv. illokucné
recové akty. Illokucný akt je minimálna jednotka ludskej jazykovej komunikácie. Vždy
ked sa s niekým rozprávame, prípadne inak komunikujeme, vytvárame tým illokucné
akty. Je dôležité povedat, že musia byt urobené zámerne. Nemôžo totiž urobit
neúmyselný illokucný akt (ak som nemal úmysel nieco slúbit, tak som to neslúbil).
Illokucné akty sú základnou jednotko nesúcou význam v komunikácii. Druhým typom
recových aktov sú perlokucné akty. Sú to dôsledky, kotré spôsobil illokucný akt u
poslucháca. Tieto nemusia mat charakter zámernosti. Illokucný akt je teda výpoved
hovoriaceho a prelokucný akt dôsledok tejto výpovede u poslucháca. Podobne ako
Searle, budeme sa dalej zaoberat len illokucnému typu recových aktov.
Po základnom rozlíšení recových aktov na illokucné a prelokucné sa budeme venovat
podrobnejšej analýze illokucných aktov. V každom illokucnom akte je možné rozlíšit
dve zložky. V texte použitá schéma je: F(p), kde F je sila (druh) aktu a p reprezentuje
obsah aktu. Pre pochopenie podstaty illokucných aktov je nutné rozanalyzovat práve
toto F, teda druhy illokucných aktov. K tomuto cielu sa Searle dostáva postupne cez
analýzu viacerých súvisiacich problémov.
Potrebné je pochopit ako sa dostávame od zvujku, ktorý pri reci vytvárame, k
illokucnému aktu. Co je problém ako sa viaže jazyk k realite. Jazyk sa k realite viaže
silou zmyslu, ktorý vyjadruje.
A práve zmysel je tá vlastnost, ktorá mení akustickú výpoved na illokucný recový akt.
Ak má byt výpoved illokucným aktom je dalej nevyhnutné, aby bola urobená s urcitým
zámerom (úmyslom). Zámernost potrebujeme, aby slová mohli niest zmysel. Ak sú
slová vyslovené zámerne, prenášame do nich zamýšlaný zmysel. Zmysel slov je to,
preco ich vyslovíme, co majú spôsobit (vypovedat). A zmysel je potrebný, aby slová
mali vztah k realite. V každej vete možno potom rozpoznat dva zymsly (výzanmy) tejto
vety: a.) Význam slov vety. Tento druh významu je záležitostou jazykových konvencií.
b.) Význam hovoriaceho, teda význam, ktorý do vety vkladá hovoriaci. Tento závisí, v
medziach urcitých obmedzení, úplne od úmyslu hovoriaceho. Význam hovoriaceho je
menej obmedzený a je nadradený významu slov vety. Zmysel (význam) je forma
drrivovanej intencionality (zámernosti). Hovoriaci vkladá do svojich myšlienok urcitý
zámer, ktorý potom prenáša na slová (vety, znaky, symboly). Tieto teda nemajú len
klonvencný ligvistický význam, ale možno ich použit aj pre prezentovanie významu
hovoriaceho.
Recový akt by sme teda mohli inými slovami redefinovat ako pripísanie (privlastnenie)
zámernosti (intencionality) na slová a symboly hovoriacim. Ako sa to deje? Spomínaná
intencionalita závisí od podmienok uspokojenia. Aby sme sa pokúsili nieco vypovedat,
musí nám to priniest nejaké uspokojenie, inak naše myšlienky nevyjadríme. Ked
hovoriaci hovorí, prevádza úmyselný akt. Produkcia zmyslu je je castou podmienok
uspokojenia jeho úmyslu urobit výrok, cím vzniká zmysluplná výpoved. Hovoriaci
ukladá podmienky uspokojenia na znaky a symboly, ktoré sú sami podmienkami
uspokojenia (bez vzukov a znakov by nemohol uspokojit svoj zámer urobit výpoved).
Vyrieknutím zmysluplnej výpovede teda hovoriaci ukladá podmienky uspokojenia
(zmysluplnost výroku) na podmienky uspokojenia (zvuky a znaky). Demonštujme to na
príklade, ktorý používa sám Searle. Niekto vysloví vetu „Prší.“ Môže mat pri tom viac
úmyslov. Ak mal „úmysel vypovedania“ (urobit nejakú výpoved), samo vyrieknutie je
podmienkou uspokojenia. Avšak sama táto výpoved si dalej žiada „byt uspokojená.“ V
našom prípade je podmienkou uspokojenia výpovede podmienka pravdivosti (len ak
skutocne prší bude výpoved uspokojená). Toto je prípad, kedy sa jedná o úmysel
vypovedat nieco o realite. Teda hovorenie sa može diat pre: a.) samo hovorenie - v
takom prípade je podmienkou uspokojenia úmyslu hovoriaceho vyslovenie výpovede.
b.) vyjadrenie významu – pre uspokojenie úmyslu hovoriaceho je potrebné k
vypovedaniu pripísat výpovedi dalšie podmienky uspokojenia (napr.: podmienku
pravdivosti…). Vždy ked nieco hovoríme nie len pre zvuk, ale pre význam (úmysel
významový), sme viazaný zodpovednostou voci pravde.
Skôr ako pristúpime k vymedzeniu druhov illokucných recových aktov položme si ešte
jednu otázku. Co je to úmysel komunikovat? Searle odpovedá: „Úmysel komunikovat je
úmysel spôsobit (vyvolat) v posluchácovi poznanie môjho zmyslu tým, že mu ukážem
môj zámer spôsobit v nom toto poznanie.“ Teda tým, že chceme komunikovat, chceme
posluchácovi odhalit zmysel, ktorý vkladáme do výpovede.
Po podaní analýzy doteraz diskutovaných problémov, môžeme konecne prejst k
samotnému vymedzeniu druhov illokucných recových aktov. Rozdelujú sa na pät
durhov.
1. Asertívny (tvrdiaci) illokucný akt. - uvádza poslucháca do pravdivosti tvrdenia. Je to
vyrieknutie tvrdenia, reprezentujúceho stav udalostí vo svete. Na tento druh
illokucného aktu sa odpovedá vierou a môže byt pravdivý alebo nepravdivý.
2. Direktívny (príkazový) illokucný akt - je pokus priviest poslucháca k správaniu aké
naznacuje vyrieknutý obsah direktívy. Odpovedá sa nan túžbou (chcem alebo nechcem
poslúchnut). Direktívne illokucné akty môžu byt, ako je zrejmé, poslúchnuté alebo
neposlúchnuté.
3. Illokucný akt príslubu (poverenia, úlohy) – je záväzok hovoriaceho vykonatsled
cinností, ktorý je obsiahnutý vo vyrieknutom obsahu. Podmienkou úprimnosti takéhoto
typu illokucného aktu je skutocný úmysel príslub vykonat. Môže byt dodržaný alebo
porušený (nesplnený).
4. Vyjadrujúci illokucný recový akt – slúži na vyjadrenie podmienok úprimnosti
recového aktu. Patria sem ospravedlnenia, vdaky, gratulácie… Podmienka úprimnosti
takéhoto druhu illokucnédo aktu závisí od jeho typu. Napr.: pri ospravedlnení je to
prítomnost skutocnej lútosti nad tým, co sa stalo.
5. Deklaracný illokucný akt – slúži na vytvorenie zmeny stavu vecí vo svete
vyjadrením, že tento stav bol zmenený. Vytvára nejaký stav vecí tým, že tento stav
prehlasuje za utvorený. Napr.: prehlásenie muža a ženy za manželov, sa nimi skutocne
stávajú. Delkaracné illokucné akty sú skutocne jedinecné, pretože spôsobujú zmenu
stavu vecí len tým, že boli úspešne vyrieknuté.
Toto sú základné druhy illokucných recových aktov. Pre úplnost je azda potrebné
dodat, že existujú aj tzv. Nepriame recové akty – ktoré sú vyjadrením jedného druhu
illokucného recového aktu nepriamo tým, že iný vypovieme priamo.
Napr.: ak tvrdním „Je mi zima.“ (asertívny illokucný akt) a chcem tým povedat „Zavri
okno!“ (direktívny illokucný akt).
Podali sme v krátkosti nácrt teórie recových aktov ako ju podáva J. R. Searle. Snažili
sme sa analyzovat nie len jednotlivé druhy illokucných recových aktov, ale aj otázku
vztahu jazyka a reality, otázku spôsobu pripisovania významu výpovedi, ci otázku
zmyslu. Naša analýzy zaiste nie je úplne vycerpávajúca. Nemusí nám to však velmi
prekážat, nakolko sa k tekto problematike môžeme v prípade potreby kedykolvek
vrátit. Nateraz, domnievame sa, nám táto analýza postacuje.