Johann Gottlieb Fichte (1762 – 1814) – skutočný idealista

Johann Gottlieb Fichte (1762 – 1814) – skutočný idealista
Životopis: Vo svojej mladosti intenzívne prežíval ohlasy Francúzskej revolúcie. Študoval teológiu, neskôr pôsobil na univerzite v Jene, ktorá bola v tom období jedným z najvýznamnejších centier nemeckého duchovného života. V diele O určení pojmu náboženstva popisuje svoju predstavu o Bohu ako o mravnom poriadku sveta. Za to bol obvinený z ateizmu a nútený odísť z univerzity. V posledných rokoch života sa venoval zápasu o národné zjednotenie, snažil sa v Nemcoch prebudiť vedomie národnej hrdosti.

Najvýznamnejšie diela: Vedoslovie (1794); Prvý a druhý úvod do Vedoslovia(1797); Princípy prirodzeného práva podľa princípov Vedoslovia (1796); Systém mravouky podľa princípov Vedoslovia (1798);Uzavretý obchodný štát (1800); Poslanie človeka (1800); Návod k blaženému životu alebo o náboženstve (1806); Reči k nemeckému národu (1807 – 1808)

Vo svojej filozofií sa venuje hlavne vyjadreniu predstavy o slobodnej ľudskej činnosti. Fichte dokazuje, že či sa človek rozhodne pre filozofiu potvrdzujúcu ľudskú slobodu závisí od charakteru človeka. Jedinec podriaďujúci sa okolnostiam zastáva determinizmus a samostatnú existenciu vecí. Na druhej strane človek veriaci v schopnosť vôle slobodne vytvárať svet podľa požiadaviek morálky a rozumu neznesie nijaké obmedzenie vonkajšou skutočnosťou. Fichte teda definuje 2 základné filozofické stanoviská: 1. Stanovisko dogmatického človeka, ktorý sa podriaďuje okolnostiam a jeho konanie ústi do fatalizmu; 2. Stanovisko činného a slobodného Ja ( toto zastáva aj on)

Akékoľvek obmedzenie tvorivej schopnosti vedomia je pre Fichteho neprípustné. Všetko odvodzuje z Ja, svet chápe ako produkt duchovnej aktivity. Citát:“Vo svojom myslení musím vychádzať z čistého Ja a myslieť ho ako absolútne činné samo od seba, a nie ako určované vecami, ale ako to, čo určuje veci.”

Prvá základná téza znie – “Ja som ja.” Ja si uvedomuje samo seba a ako čisté sebauvedomenie je to Ja, ktoré koná a samo seba vymedzuje. Samo seba určuje, pretože samo prijíma zákony predstavivosti a spredmetňovania.

Svet teda nie je nič iné iba akoby väčšie Ja.

Druhá základná téza – “Všetko, čo jestvuje pre Ja, jestvuje prostredníctvom Ja.” To znamená, že Ja vymedzuje aj prírodu, ktorú treba chápať ako Neja. Príroda totiž nie je nič iné jako celok zákonite spojených javov vo vedomí. Príroda sa v človeku prejavuje formou pudu. Na konci oznania sa z pudu stáva kultivovaná túžba, už slobodne stvárňujúca pôvodne cudziu realitu. Citát: Nechcel som byť prírodou, ale svojím vlastným dielom a stal som sa ním tak, že som chcel…

Ja vymedzuje predovšetkým samo seba. Je konajúcim Ja, primárne teda nie je bytím. Pre ducha je charakteristická činnosť. Ja koná a zároveň je produktom tohoto konania. Radikálnosť Fichteho filozofie spočíva v tom, že Ja vymedzuje jako princíp – chápe ho ako absolútne a neohraničené. Toto ja je treba chápať jako označenie najvyššej formy a jednoty pravidiel rozumu – ako transcendentálny princíp. Ja nemusí mať nič dané v skúsenosti, aby mohlo poznávať.

Ja vymedzuje prírodu ako svoj protipól, svoje ohraničenie, ako Neja. Ja je schopné prírodu pochopiť a ovládnuť. V tomto ovládnutí spočíva podmienka reálnej slobody. Sloboda je hlavným pojmom Fichteho filozofie. Sloboda predpokladá nielen vedomie vlastnej slobody, ale aj vzájomné uznanie práva na slobodu medzi ľuďmi. Táto sloboda má slúžiť ako prostriedok praktického poznania v spoločnosti, v ekonómií a v politike. Ja poznáva seba svoju podstatu prostredníctvom praktického poznania, lebo jeho podstatou je samotvoriaca aktivita. Pohyb v dejinách je výsledkom pôsobenia protikladu medzi despotizmom a slobodou. Tieto protiklady zmieruje rozum prostredníctvom víťaziacej idey.

Iných ľudí považuje Fichte za seberovných. Skutočnosť iného Ja navodzuje problém, ako toto iné Ja je vôbec môže myslieť vo filozofií, v ktorej všetko, čo existuje, jestvuje len potiaľ – pokiaľ sa vymedzuje v Ja. (porovnaj G. Berkeley – solipsizmus). Skutočnosť iného človeka Ja nemôže vytvoriť, môže mať o nej iba empirickú skúsenosť.

Fichteho filozofia je teóriou vedenia a vedy = vedoslovie. Poriadok sveta vzniká vo vedení, avšak za predpokladu, že tento poriadok jestvuje pre nás, pretože je tvorený naším poznaním. Veda má človeka viesť k samostatnosti, a teda aj k slobode.

Friedrich Wilhelm Joseph Schelling (1775 – 1854)

Životopis: Podobne ako Fichte študoval teológiu, ale aj filozofiu. Na univerzite v Jene nastúpil po Fichteho vynútenom odchode a to práve na jeho miesto. Tu sa rozvinul jeho filozofický talent. Po smrti manželky (1809) začala jeho filozofia stagnovať a čoraz viac sa mystifikovala.

Jeho filozofia nemá formu uceleného systému. Schelling vzchádzal z Fichteho názorov, postupne však dospel k iným stanoviskám.

Schelling pokladá prírodu za prejav svetového ducha – jediného Boha. Dianie v prírode je síce neuvedomované, ale v konečnom dôsledku účelné a smerujúce k zrodu vedomia. V prírode pôsobí neuvedomený, no k vedomiu sa prebúdzajúci duch. Schelling sa snažil odhaľovaním súvislostí a prechodov medzi anorganickou a organickou prírodou, rastlinnou a živočíšnou ríšou, elektrinou a magnetizmom vybudovať systém, pomocou ktorého by bolo možné predstaviť prírodu ako dynamický celok. Ďalšie kroky na ceste k pochopeniu základných prírody by mala urobiť filozofia prírody – naturfilozofia. Neuspokojovalo ho mechanické chápanie prírody. Naturfilozofia mala pozdvihnúť prírodu z mŕtveho mechanizmu a priviesť ju k samopohybu a samovývinu. Schelling bol zástancom tzv. dynamického prístupu k prírode, ktorý umožňoval priznať prírode produktívne a tvorivé vlastnosti. Propagoval predstavu prírody ako organického celku pozostávajúceho z vzájomne sa ovplyvňujúcich častí. Predmetom štúdia naturfilozofie je vývin prírody k duchu, k inteligencií. Na každom stupni vývoja dochádza k polarizácií – proti sebe stoja 2 protichodné sily alebo schopnosti. Prechodom na vyšší stupeň sa tento protiklad prekonáva, vzniká iná polarita. Tu Schelling rozvíja myšlienku prekonávania protikladov v procese vývinu. Vývin smeruje k inteligencií, ktorá celú prírodu premieňa na obsah vedomia, na ideu. Prírodné sily sú ideami, a v podobe ideí i obsahom nášho vedomia. Naturfilozofia stavia most od objektívneho, vonkajšieho sveta k subjektívnemu.

Druhá časť Schellingovej filozofie – systém transcendentálneho idealizmu - sa vyvíja od subjektívneho k objektívnym zákonom vonkajšieho sveta, teda presne naopak.

Oba filozofické postupy však potvrdzujú jedno – subjektívne je totožné s objektívnym. Stotožnenie nastáva na základe inteligencie, rozumu. Rozum je jedinou pravou skutočnosťou. Rozum - podstata, ktorá nie je viazaná na jednotlivca, vytvára vedomie, predmety, vnútorný aj vonkajší svet, Ja i prírodu.

Absolútna totožnosť je možná iba intelektuálnym nazeraním umožňujúcim preniknutie k jednotnej podstate, k absolútnu. Toto nazeranie je dostupné iba duchu génia a Schelling ho približuje umeleckým prístupom k svetu.