Jean-Jacques Rousseau

Vplyv intelektuálov za posledných dvesto rokov neustále rástol. Zrod svetského, teda nenáboženského intelektuála, bol kľúčovým činiteľom, ktorý utváral moderný svet. Predtým to boli skôr kňazi, pisári a proroci ktorí si prisvojovali nárok viesť spoločnosť. Lenže títo boli v ideologických novotách obmedzovaní vyššou autoritou cirkvi a zdedenou tradíciou. S úpadkom cirkevnej moci sa objavil nový druh poradcu, ktorý mohol byť deistom, skeptikom alebo ateistom. Pre úlohu, ktorú si sám určil, si zvolil omnoho radikálnejší postup ako jeho cirkevní predchodcovia, ktorý si v jeho očiach zaslúžili len opovrhnutie. Lenže ako čestne žil svoj vlastný život? Vravel a písal pravdu?

Jean-Jacques Rousseau (1712-78)
bol prvý a v mnohých ohľadoch najvplyvnejším zo všetkých. Veril že je schopný milovať ľudstvo celkom výnimočným spôsobom. Cenilo si ho, tak isto ako on sám seba, neuveriteľné množstvo súčasníkov a je tomu tak až doteraz. Jeho okamžitý a dlhodobý vplyv bol obrovský. Zomrel desať rokov pred začiatkom Francúzskej revolúcie, ale mnoho súčasníkov (Napoleon, Ľudovít XVI) ho za ňu pokladalo zodpovedným.


Rozsah jeho vplyvu je dramaticky veľký, ale dá sa zhrnúť do piatich hlavných oblastí:
1. Všetky naše moderné idey sú do istej miery ovplyvnené Rousseauov doktrínou , zvlášť jeho pojednaním Emil, alebo o výchove detí, v ktorom spopularizoval, alebo vymyslel kult prírody, záľubu v pobyte na čerstvom vzduchu, hľadanie sviežosti a všetkého prírodného. Kritizoval prekultivovanosť mestského života.

2. Rousseau učil nedôveru v progresívne postupné zlepšenie, ktoré so sebou prináša pomalý pokrok; v tomto zmysle odmietal osvietenstvo, ktorého bol sám súčasťou a hľadal omnoho radikálnejšie riešenia. Trval na tom, že rozum ako prostriedok k liečeniu spoločnosti je silne obmedzený. Toto propagoval vo svojom diele Vyznania(1770).

3. Tretia oblasť znamenala začiatok jednak romantizmu, jednak modernej psychologickej literatúry. Pochopil v ňom objav jednotlivca (zásadný čin renesancie), obrovský krok dopredu, postavu človeka noriaceho sa do hlbín seba samého, a vydávajúceho svoje ja napospas verejnému skúmaniu. Po prvý krát mohli čitatelia nahliadnuť do hlbín srdca.

4. Táto oblasť je najprenikavejšia zo všetkých. Dokazoval, že behom vývoja od primitívnych foriem k zložitej mestskej spoločnosti je človek korumpovaný: prirodzené ľudské sebectvo (kt. nazýval amour de soi = sebeláska) sa transformuje do omnoho zhubnejšieho inštinktu, ktorý kombinuje domýšľavosť a sebaľúbosť (každý človek oceňuje sám seba podľa toho, čo si o ňom myslia ostatný, a tak sa snaží zapôsobiť silou, peniazmi...)[i] Zlo konkurencie, zlo ktoré ničí ľudský pocit súnáležitosti a povzbudzuje všetky jeho najhoršie charakterové rysy, vrátane túžby využívať ostatných, ho viedlo k nedôvere v súkromné vlastníctvo, ako k zdroju sociálneho zla. Veril, že správanie sa môže vylepšiť, dokonca totálne transformovať tak, že sa zmení kultúra a súťaživé sily, ktoré ju vytvorili- prostredníctvom sociálneho inžinierstva.

5. Na začiatku priemyselnej revolúcie, bolo jeho cieľom nanovo rozvinúť prvky kritiky kapitalizmu. Dosiahol to tak, že označil majetok a úsilie ho získať za prvotné príčiny odcudzenia[ii]. Tieto myšlienky neskôr rabovali Marx a iní. Sú také rozsiahle, že samy o sebe tvoria encyklopédiu moderného myslenia. Je pravda, že nie všetky pochádzajú od Rousseaua. Čítal najmä Descartesa, Rabelaisa, Pascala, Leibniza, Bailea, La Fontainea, Corneillea, Petrarcu a Tassa. Obzvlášť sa zaujímal o Locka a Montaigna. Germaine de Stael povedala: ,,Neobjavil nič nové“, ale dodala: ,,Do všetkého vniesol oheň.“





Kto bol muž, ktorý mal takú veľkú intelektuálnu silu a ako ju získal?
Jean-Jacques Rousseau bol Švajčiar. Narodil sa v Ženeve a bol vychovávaný v kalvínskej viere. Jeho matka zomrela tesne po jeho narodení. Rodina mala všetky volebné práva a právne privilégiá, a Russeau si vždy uvedomoval svoje vyššie postavenie (pohŕdal davom, kt. nemal volebné právo). Jeho starší brat sa stal obeťou otcovej krutosti: v roku 1718 bol poslaný do polepšovne odkiaľ za 5 rokov utiekol, a už ho nikdy nikto nevidel. Rousseau sa oňho zaujímal len raz: keď ho mali prehlásiť za mŕtveho, aby zdedil rodinné peniaze. Smrť ho krátko po sebe pripravila o otca aj nevlastnú matku.


V 15 rokoch prestúpil na katolícku vieru, aby získal ochranu pani de Warens, s kt. žil na jej náklady takmer štrnásť rokov. Po časť tejto doby bol aj jej milencom. Skúsil viac ako trinásť zamestnaní. V r.1745 stretol Terezu Levasseauovú, jeho dlhoročnú milenku. V tej dobe sa spoznal s D. Diderotom, ktorému vďačil za mnoho.


Rousseauov život sa začal meniť od chvíle ako napísal príspevok do súťaže usporiadanej dijonskou Akadémiou na tému: ,,Prispel pokrok vied a umenia ku skaze alebo k zušľachteniu mravov?“ Došlo mu, že ostatní budú hájiť umenie a vedy, lenže on bude dokazovať nadradenosť prírody. Týmto paradoxným prístupom súťaž vyhral a za noc sa stal slávnym (jeho esej je na dnešnú dobu bezcenná a takmer sa nedá čítať).


Jules Lemaitre povedal o tej práci, že je to: ,,jeden z najpádnejších dôkazov aké boli o ľudskej hlúposti poskytnuté“. No sprístupnilo mu to mnoho aristokratických domov a salónov, kde neskôr prednášal zo svojich diel. V tejto dobe sa stal spisovateľom z povolania a napísal O spoločenskej zmluve alebo Zásady štátneho práva(1752-62), ktoré sa považuje za zhrnutie jeho vyspelej politickej filozofie. Rousseau, ktorý nebol žiadny priemerný psychológ pomocou techniky ktorú používal k zaisteniu popularity, pozornosti a obľuby bola jedna z najodpudivejších vlastností - nevďačnosť.


Na verejnosti vyznával prirodzenosť ale vo vnútri bol vypočítavý. Začal používať techniku, že čokoľvek preňho niekto spraví, spraví to v podstate pre seba, keďže ON je taká dôležitá osobnosť. Spolu s líniou chladnej a tvrdohlavej vypočítavosti sa rysoval aj prvok paranoje, ktorá mu nedovolovala aby si zvolil ľahký život egocentrického parazitizmu. Hádal sa takmer s každým, kto sa mu snažil pomôcť. Na základe týchto opakujúcich sa hádok nie je možne nedojsť k záveru, že Rousseau bol duševne chorý človek.


Táto choroba v ňom existovala s veľkým a originálnym géniom rozumu a ich kombinácia bola nebezpečná ako pre neho, tak aj pre okolie. Znakom pre všetky Rousseauove rozpory bolo zostavenie gigantického protestného dopisu. Tieto dokumenty patria medzi najlepšie z jeho prác. Sú to zázraky výrečnosti, s ktorou sú dôkazy perfektne vykonštruované, história prepísaná a chronológia zamotaná s dômyslom tak, aby sa adresát javil ako netvor. List, ktorý poslal Humovi jeho životopisec označil ako: ,,odpovedajúce kompletnej logickej konzistencie demencie. Je to jeden z najlepších a najfascinujúcejších dokumentov, aké kedy vyprodukovala chorá myseľ.“


Postupne začal veriť že všetci tvoria rozsiahlu sieť agentov, ktorý sa mu snažia urobiť zo života peklo. Prišiel na to, že spiknutie sa začalo keď mu bolo 16 rokov. Často sa kvôli tomu správal hystericky. Povedal, že nikdy neodhalil dôvod tejto zlomyseľnej hry.


Rousseauovy posledné dve práce Rozhovory(1772) a Dumy osamelého jazdca(1776) odrážajú tento stihomam. Keď dokončil Rozhovory šiel požiadať do katedrály Notre Dame o azyl pre svoje dielo, lenže dvere na chór boli záhadne zatvorené, čo bolo zlé znamenie, a tak dal spraviť 6 kópií a dal ich rôznym ľuďom.

Kult ktorý vznikol vydaním víťazného diela, sa sústredil okolo dvoch kníh. Prvý bol román Nová Heloisa, na svoju dobu až príliš odvážny, no záverečné posolstvo je veľmi slušné. Stal sa bestsellerom. Jeho kult sa vystupňoval vydaním diela Emil. Kniha je výborne vymyslená, aby si zaistila čo najviac čitateľov. Za hlavné ľudské poslanie považuje byť človekom.


Ten, kto to vie sa nemôže mýliť ani v ostatnom. Treba nasledovať prírodu, ktorá nás vystavuje skúškam a my ich musíme vedieť trpieť. Z výchovy detí tvrdí, že by sa mali učiť skúsenosťou; dávať im tresty, kt. vychádzajú priamo zo zlého činu; nemá zmysel zakazovať, treba zabraňovať; učiť dieťa robiť veci z nutnosti, nie z poslušnosti; nie je dôležité ­aby dieťa vedelo všetko, lebo nevedomosť nie je zlá, lenže bludy hej; v dieťati podnecovať zvedavosť. Rozum sám o sebe netvorí dokonalého človeka a je nutné zdokonaliť ho citom.


Z problematiky viery tvrdí, že dieťaťu by sme o Bohu nemali vravieť nič, pokiaľ nieje schopné pochopiť Boha ako celok, aby si nevytváralo mylné predstavy.[iii] Do Emila zaradil aj kapitolu Vyznanie viery savojského vikára, v kt. obvinil svojich kolegov osvietencov, hlavne ateistov a deistov:,, Ničia a ušľapávajú všetko, čo si ľudia uctievajú, okrádajú trpiacich o útechu, ktorú nachádzajú vo viere, a likvidujú jedinú silu, ktorá obmedzuje vášne bohatých a mocných“. To bolo pôsobivé, lenže Rousseau mal pocit, že aby to bolo vyrovnané, musel Cirkev aj skritizovať, zvlášť čo sa týkalo kultu zázrakov a podpory povier.


V očiach francúzskej cirkvi sa javil ako odpadlík, a tak parížsky súd vydal na Rousseaua zatykač a jeho dielo spálili. Utiekol do Anglicka z kadiaľ sa vrátil na posledných desať rokov života do Francúzska kde napísal svoje Vyznania ako odpoveď jeho hlavným nepriateľom, ex kolegom intelektuálom (Voltaire...). Je to kniha, ktorá mu po smrti zabezpečila najväčšiu slávu. Bolo to sebavychvaľujúcim pokusom povedať celú vnútornú pravdu o ľudskom živote spôsobom, akým sa to ešte nikomu nepodarilo.


Mala to byť ,,ultrapravdivá“ autobiografia. Svoj obraz hlásateľa pravdy vylepšil tvrdením o svojej skvelej pamäti. Čo je dôležitejšie - ako prvý zverejnil detaily svojho pohlavného života, kt. sa niesli v duchu exhibicionizmu, onanizmu… Keď žil ako mladý muž v Turíne, túlal sa po tmavých uličkách a obnažoval sa pred ženami: ,,Šialená slasť, ktorú som pociťoval keď som sa pred nimi predvádzal sa nedá popísať“. Bol rodený exhibicionista a v spôsobe akým o tom píše sa dá nájsť isté sebauspokojenie.


Popisuje svoj masochizmus, ako veľmi sa mu páčilo keď dostal výprask ,,na holú“, pretože zámerne hneval: ,,Ležať pri nohách dominujúcej ženy, byť poslušný na jej príkazy, prosiť ju za odpustenie – to mi robilo radosť“. Pripúšťa, že sa delil o priazeň pani de Warens s jej záhradníkom. ,,Nechajte ženy na pokoji, študujte radšej matematiku.“ Priznáva sa k neskoršiemu návratu k onanií, pretože bola výhodnejšia ako aktívny milostný život. Vyvoláva dojem (čiastočne zámerne), ako keby jeho prístup k sexu zostal infantilný.


Tieto priznania sú mu v podstate na škodu, no vzbudzujú dôveru v Rousseauov rešpekt k pravde a on ich ešte posiluje uvádzaním ďalších epizód o krádežiach, klamstvách, zbabelosti… Je v tom kus vychytralosti, lebo nasledovné obvinenia jeho nepriateľov sú podstatne presvedčivejšie. A naviac, obviňovanie samého seba sú klamné, lebo po každej kritike nasleduje umne predložené ospravedlnenie, takže čitateľ s Rousseauom nakoniec sympatizuje a ocení ho za úprimnú poctivosť.


Aj tak tieto pravdy sa javia ako polopravdy a v svetle modernej vedy ako nepresné, prekrútené alebo neexistujúce. Rousseau napríklad poskytuje dva rozdielne popisy stretnutia s homosexualitou v Emilovi a Vyznaniach. Jeho absolútna pamäť bola výmyslom (napr.: uvádza zlý vek otca, keď zomrel – 60 a umrel v 75-tich). To bola Rousseauova oddanosť pravde.


A čo cnosť?
Ako sám vravel, narodil sa aby miloval a učil zásadu lásky omnoho vytrvalejšie ako väčšina duchovných. Akým spôsobom dával najavo svoju lásku, tým ktorý mu boli najbližší? Smrť matky spôsobila, že nezažil rodinný život. Nemohol k nej nič cítiť, lebo ju nepoznal. Otec preňho znamenal len príležitosť niečo zdediť. K pani de Warens sa správal tiež hanebne. Najmenej 4 krát ho zachránila z biedy, ale keď neskôr schudobnela, poslal jej len raz ,,trošku“ peňazí aj keď ho listami opakovane žiadala aby poslal viac. Posledné dva roky svojho života strávila pripútaná o lôžko a jej smrť mohla byť spôsobená podvýživou. Rousseau ju potom s neuveriteľným pokrytectvom vynášal vo Vyznaniach ako ,,najlepšiu zo žien a matiek“. Miloval len jednu ženu, grófku Sofiu d’Houdetot.


O Tereze Levasseurové jeho milenky
od roku 1745 povedal, že k nej nikdy nič necítil. Na jednej strane opovrhoval Terezou, pretože bola hrubá, na druhej strane opovrhoval sebou zato, že s ňou žil, ale ich vzťah mal aj pekné stránky. Keď sa im narodilo prvé dieťa(1746-47 - nevieme akého pohlavia bolo), Rousseau ho hneď po pôrode nechal odniesť do sirotinca (*prieskum tvrdí, že z 3000 detí dve tretiny zomreli v prvom roku života a len päť zo sto sa dožilo dospelosti). Toto isté spravil so svojimi ďalšími štyrmi deťmi a nikdy sa nezaujímal o to, čo sa im stalo. (,,Veľmi dobre viem, že by nikto nebol nežnejším otcom ako ja.“) Za tento čin ho Voltaire v anonymnom článku obvinil. Na svoju obhajobu tvrdil, že všetko ,,zariadil dobre a citlivo“, keď ich výchovu zveril do rúk štátu. Práve rozmýšľanie o chovaní k jeho deťom mu pomohlo napísať diela Emil a O spoločenskej zmluve.


To, čo začalo ako proces ospravedlňovania, sa zmenilo na úprimné presvedčenie a nakoniec prerástlo do tvrdenia, že vzdelanie je kľúčom k sociálnemu a morálnemu uzdraveniu a preto je starosťou štátu. Práve štát musí formovať myslenie všetkých, nielen detí (ako sformoval aj tie jeho v sirotinci) ale aj dospelých občanov. Reťazcom chorej logiky mravov sa Rousseauov nedostatok v roli rodiča spojil s jeho ideologickým potomkom, budúcim totalitným štátom. Jeho politické idey vždy obklopoval zmätok, pretože ich autor bol nedôsledný a rozporuplný: na jednej strane sa javí ako konzervatívny, silne odmietajúci revolúciu(,,Nechcem mať nič spoločné s revolučnými vzburami, ktoré vždy vedú k zmätku a krvypreliatiu“); na druhej strane jeho diela pôsobia radikálne(,,Je to ona, vaša bohatá trieda, ktorá okráda tú moju o chlieb pre moje deti“)


Jeho príspevok do Encyklopédie nazvaný Rozprava o politickej ekonómií zhŕňa postoj vládnucej triedy:
,,Vy ma potrebujete, pretože je som bohatý, a vy chudobný. Dohodneme sa teda: Ja vám udelím česť mi slúžiť, a vy mi dáte všetko, čo vám ostalo. Za to sa budem obťažovať vám prikazovať“ Až keď pochopíme povahu štátu, ktorý chcel Rousseau vytvoriť, začnú dávať jeho názory zmysel. Bolo nutné nahradiť súčasnú spoločnosť niečím úplne iným.


V momente, keď sa tak stane, nesmie sa pripustiť revolučný zmätok. Riadiaca sila bude štát stelesnením občianskej vôli, ktorú budú všetci rešpektovať. Aj keď Rousseau o tejto vôli píše v zmysle slobody, je to v podstate autoritársky nástroj, ktorý použil aj Lenin vo svojom ,,demokratickom centralizme“. ,,Ľudia, ktorý zostavujú zákony sami pre seba, nemôžu byť nespravodlivý“. Jeho štát nie je len autoritársky, je aj totalitný, lebo riadi všetky aspekty ľudskej činnosti, vrátane myslenia. Jeho štát pripomínal ten, ktorý sa Pol Potov režim snažil vytvoriť v Kambodži (asi preto, že jeho predstavitelia študovali v Paríži, kde sú Rousseauove myšlienky dobre známe).


Táto myšlienka zase pripomína jadro Mussolíniho fašistickej doktríny: ,,Všetko vnútri štátu, nič mimo štát, nič proti štátu“. Osou jeho myšlienok bol občan ako dieťa a štát ako rodič, čiže vláda by mala byť zodpovedná za výchovu všetkých detí. Preto – a to je tá pravá revolúcia, kt. jeho myšlienky vyvolali – preniesol politický proces do samého jadra ľudskej existencie, a to tak že zo zákonodarcu spravil pedagóga, nového Mesiáša, schopného vyriešiť všetky ľudské problémy stvorením nového človeka.

Ako je možné, že tvrdenia o jeho cnosti sa nezrútili pod ťarchou smiešnosti a potupy, keď sa jeho neresti stali predmetom medzinárodnej diskusie? Tí, ktorí ho napadali vôbec neboli cudzí, alebo oponenti, boli to jeho bývalí priatelia a ľudia, ktorí mu v mnohom pomáhali. Hume po dlhšej skúsenosti s ním usúdil, že je to: ,,netvor, ktorý sa považoval za najdôležitejšiu bytosť vo vesmíre“. Diderot ho označil za ,,nečestného, nafúkaného ako diabla, nevďačného, krutého, pokryteckého a plného zlomyseľnosti“.


Podľa Grimma bol ,,odporný, obludný“. Tieto hodnotenia neboli založené na Rousseauových výrokoch, ale činoch. A po 200 rokoch ich mnoho odhalených materiálov len potvrdilo. Jeden moderný vedec zostavil súpis Rousseauových nedostatkov takto: ,,masochista, exhibicionista, neurastenik, hypochonder, onanista, latentný homosexuál postihnutý typickou potrebou nahrádzať pôvodné objekty svojich erotických záujmov za iné, neschopný normálnej alebo rodičovskej lásky, paranoik, narcistický introvert s dokázaným asociálnym správaním, zavineným jeho chorobou, kleptoman, človek plný pocitov viny, patologicky bojácny, detinský a lakomý“


No ľudia, pre ktorých sú jeho práce intelektuálne a emocionálne zaujímavé pokladajú podobné obvinenia za nepodstatné. Rousseau zničil nespočítateľne veľa priateľstiev, no nikdy nemal problém nadviazať nové a získať ďaľších obdivovateľov, ktorý mu ponúkali svoje domy, večere a pôžitky, po ktorých tak túžil. Pre Kanta mal Rousseau ,,citlivosť duše nedostihnuteľnej dokonalosti“, pre Shelleyho bol ,, vznešeným géniom“.


Pre Schillera ,,kresťanskou dušou, pre ktorú sú vhodnou spoločnosťou len anjeli nebeskí“. Tolstoj povedal, že Rousseau a Evanjelium boli ,,dva veľké a zdravé vplyvy, ktoré zapôsobili na môj život“. Dá sa usúdiť, že bol nerozumný, nelogický a poverčivý ako ktokoľvek iný. Pravda bude asi taká, že Rousseau bol geniálnym spisovateľom, ale osudovo nevyrovnaným ako vo svojom živote, tak aj v názoroch. Najlepšie ho charakterizuje jeho jediná láska Sophia d’Houdetot: ,,Bol tak škaredý, že som sa ho bála dotknúť a láska mu na príťažlivosti veľmi nepridala. Ale bol patetickou osobnosťou a ja som sa k nemu chovala jemne a láskavo. Bol to zaujímavý blázon“.