Jean - Jacques Roussea- O spolocenskej zmluve

Jean - Jacques Roussea- O spolocenskej zmluve
Rousseau pokladal za nutné, aby príslušníci spolocnosti boli ochotnými, aktívnymi
clenmi svojej pospolitosti. Práve v Spolocenskej zmluve sa Rousseau snaží pre takú
spolocnost vytvorit plán. Spolocenskú zmluvu chápe ako zákon, právo, ktoré
predstavuje spravodlivost. Táto spravodlivost je stotožnovaná s užitocnostou. Právo
nepochádza z prirodzenosti, ale je formou dohody. Právo ako dohoda existuje medzi
ludmi, ktorí vytvárajú spolocenstvá. Prirodzené spolocenstvo je rodina. Ak dieta
zostáva pri rodicoch pokial ich potrebuje, je to prirodzené. Ak však aj potom rodina
zostane pokope, už to nie je prirodzené, tento stav existuje na základe spolocnej
dohody.
Každý clovek je slobodný. Ked sa niekto vzdá svojej slobody, robí to za úcelom svojho
úžitku. Právo silnejšieho nemá opodstatnenie. Moc netvorí právo, my sme povinní
poslúchat len legitímnu moc. Legitímna moc medzi ludmi je vlastne dohoda. Moc ako
taká netvorí právo a preto jeden clovek nestojí nad druhým. Je dost nepochopitelné ak
sa clovek dobrovolne vzdá svojej slobody. Je to dokonca nezákonné a neplatné.
Znamená to vzdat sa svojej slobody i ludských práv.
Problematika vojny je tiež závažná. Musíme si uvedomit že vojnu tvoria vztahy medzi
vecami a nie vztahy medzi ludmi. Pretože nemôže existovat cloveka medzi clovekom,
je to vlastne vztah jedného štátu k druhému. Jednotlivci sú nepriatelmi len náhodne,
nie ako ludia ale ako vojaci. Clovek má právo zabit obhajcu nepriatelského štátu, ale
len ked je ten ozbrojený. Ked sa však vzdáva, nepriatelia sa stávajú ludmi a už
nemáme právo zabíjat. Clovek má právo zabit nepriatela len ked ho nemôže zotrocit.
Clovek sa teda vzdáva slobody, aby si zachránil život. Aby sa ludia ubránili, musia
svoje sily dávat dokopy – vytvárajú spolocenstvá. Aby také spolocenstvo fungovalo,
musí sa clovek vzdat svojej prirodzenej slobody a „dostáva“ tzv. zmluvnú slobodu.
Každý clovek sa „dáva“ spolocnosti. Podmienky sú pre všetkých rovnaké, preto by ich
nikto nemal stažovat. Každý dáva svoju osobu a všetku moc pod najvyššie riadenie
všeobecnej vôle a príma zároven každého clena ako nedelitelnú cast celku. Takéto
teleso sa nazýva republika. Štát sa skladá z jednotlivcov, nemá a ani nemôže mat
záujem opacný ich záujmu. Každý clovek má svoju vôlu, ktorá môže byt odlišná od
vôle všeobecnej, vôle obcana. Spolocenská zmluva však obsahuje tichý záväzok. Kto by
odoprel poslúchat všeobecnú vôlu, bude k nej donútený celým telesom(štátom). To
chráni obcana pred vlastnou závislostou.
Prechod od stavu prirodzeného do stavu obcianskeho znamená, že clovek sa stáva
morálnym. Dovtedy mal clovek ohlad len na seba, ale teraz musí mat ohlad aj na
iných, musí vítazit hlas povinnosti a práva namiesto žiadosti. Prirodzená sloboda je
ohranicená jedincom, na druhej strane však obcianska sloboda je ohranicená
všeobecnou vôlou. Základná zmluva miesto toho aby znicila prirodzenú rovnost,
nahradí ju naopak rovnostou mravnou a legitímnou. Tá zarucuje rovnost podla dohody
a práva. Nie je to ako v prírode kde sa rovnost respektíve nerovnost rozlišovala silou a
talentom ludí. Spolocenský stav je výhodný pre ludí práve vtedy, ked majú všetci nieco
a ked nikto z nich nemá privela.
Iba všeobecná vôla môže riadit štát, má slúžit všeobecnému blahu. Zvrchovaná moc je
výkonnou mocou všeobecnej vôle. Zvrchovaná moc je nedelitelná, môžeme ju delit len
v predmete nie však v zásade. A to na moc zákonodarnú a moc výkonnú. Spolocenská
zmluva dáva štátu úplnú moc nad jeho clenmi. Všeobecná vôla musí pochádzat zo
všetkých, aby platila pre všetkých. Za zvrchovanú moc rucí verejná moc a najvyššia
vláda. Aby sa štát zachoval musí mat zákony. Zákony sú potrebné na to, aby sa spojili
práva s povinnostami. Zákon si všíma ludí ako celok a ciny ako abstrakcie, nikdy nie s
pohladu jednotlivého cloveka a jednotlivého cinu. Lud, ktorý je podriadený zákonom,
má byt zároven aj ich tvorcom. Cielom každej zákonodarnej sústavy by mal byt ciel
blaha pre všetkých a tiež zabezpecenie slobody a rovnosti. Velmi dôležitá je rovnost s
pohladu hmotného bohatstva. Musíme dohliadnut na to, aby žiadny obcan nebol tak
bohatý, aby si mohol kúpit iného obcana a aj na to, aby žiadny obcan nebol tak
chudobný aby sa musel predat.
Jednou zo zvrchovanej moci je výkonná moc. Túto moc predstavuje vláda. Vláda je
poverená výkonom zákonov a udržovaním slobody. Clenovia vlády môžu byt úradníci,
král alebo vládca. Cím viac sa štát zväcšuje tým viac sa zmenšuje sloboda. Aby vláda
bola dobrá, musí byt tým silnejšia, cím je národ pocetnejší. Existuje niekolko typov
vlád. 1. Demokracia- je v nej viac obcanov úradníkov než obcanov
jednoduchých(súkromníkov).Je to vláda celého národa, alebo jej velkej casti. Národ,
ktorý by vždy dobre vládol, nepotreboval by byt ovládaný. Nikdy však neexistovala
pravá demokracia a ani nikdy existovat nebude. Táto vláda najviac podlieha
obcianskym vojnám a vnútorným zmätkom. Vyžaduje najviac bdelosti a odvahy. Jej
predpokladom je štát malý v ktorom by bolo vela mravnosti, rovnosti v hodnostiach i
majetku a málo alebo žiaden prepych.
2.
Aristokracia- je v nej viac jednoduchých obcanov než úradníkov. Vláda je v rukách
malého poctu ludí. Poznáme 3 druhy aristokracie: a) prirodzená b) volená c) dedicná
Aristokracia volí spomedzi seba tých najlepších, skúsených, poctivých. Bohatým sa moc
dáva preto, lebo majú dost casu sa jej venovat.
3. Monarchia- je to vláda v rukách jedného cloveka. Kedže vládne jeden clovek
nedochádza k rozporom pri vládnutí. Záujem krála je v tom aby bol lud biedny,
bezmocný, aby nemohol odporovat. Sprostredkovatelia medzi vládcom a poddanými sú
šlachtici.
Každému typu štátu hrozí jej zánik. K tomu môže dôjst vtedy, ked vláda(vládca)
nespravuje štát podla zákonov a uchváti zvrchovanú moc. Alebo ked clenovia vlády
uchvátia oddelene moc, ktorú majú vykonávat spolocne. Každá vláda má tendenciu
„zvrhnút sa“. Demokracia sa môže zvrhnút do ochlokracie. Aristokracia sa môže
zvrhnút do oligarchie. Monarchia sa môže zvrhnút do tyranie. Princíp života štátu tkvie
vo zvrchovanej moci. Štát sa neudržuje zákonmi, ale zákonodarnou mocou. Chyba
nastala vtedy, ked sa stal poslanec prostriedkom a zástupcom ludu v
zhromaždeniach(tzv. 3 stav). Treba si uvedomit, že zvrchovaná moc sa nedá
zastupovat, vôla sa nemôže zastupovat. Poslanci preto nemôžu byt zástupcami ludu, sú
len jeho splnomocnencami. Akonáhle sa lud dáva zastupovat, nie je už slobodný.
Zriadenie vlády nie je zmluva. V štáte je len jedna zmluva a to spolocenská a tá
vylucuje každú inú. Úkon, ktorý ustanovuje vládu nie je zmluva ale zákon. A všetky
zákony sa všeobecnou vôlou dajú zrušit. Cim je viac zhody v zhromaždeniach, tým viac
prevažuje všeobecná vôla. Len jeden zákon vyžaduje jednomyselnost, je to
spolocenská zmluva. Skrze všeobecnú vôlu sú ludia obcania a sú slobodný.
Rousseauová kritika existujúcich vlád sa koncentruje na stratu slobody. Zásadný pre
jeho pohlad na politiku je dôraz na skutocnost, že ludí nemožno prinútit k tomu, aby sa
dobrovolne vzdali svojej slobody. Na druhej strane mu však bolo tiež jasné, že už
samotný velký pocet ludí v novodobých spolocnostiach vylucuje možnost pravej
demokracie. Východiskom však môže byt všeobecná vôla. Tá je výsledkom dohody, v
ktorej každý jednotlivec presúva všetky svoje prirodzené práva a slobodu na všetkých
ostatných, cim vytvára novú, kolektívnu osobu. Pre Roussseaua je dôležité, aby všetci
ludia odložili svoje práva v rovnakej miere, cim sa odstráni nerovnost vedúca k strate
slobody. Všeobecná vôla ako zvrchovaný vládca rozhoduje o ustanoveniach zákonov
spolocnosti. Rozhoduje vždy v záujme „dobra celku“.
Všeobecná vôla musí vždy chciet dobro celku.
Musíme mat na zreteli že táto Rousseauová Spolocenská zmluva je teoretickou
koncepciou politiky a ako takú ju aj treba chápat. .