Jazykovedná, politická, novinárska a básnická činnosť Ľudovíta Štúra

Ľudovít Štúr bol vedúcou osobnosťou mladej revolučno-demokratickej generácie. Jeho činnosť v národnou buditeľskom hnutí bola mnohotvárna. Bol hlavným iniciátorom uzákonenia nového spisovného jazyka (1843). Okrem toho bol i politikom, jazykovedcom, básnikom, novinárom, literárnym teoretikom a kritikom.
• Narodil sa v roku 1815 v Zay-Uhrovci v chudobnej učiteľskej rodine.
• bol podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej. Pod jeho vedením sa rozšírila činnosť spoločnosti a sformovala sa mladá pokroková generácia.
• Po dvoch rokoch štúdia na univerzite v Halle sa v roku 1840 vrátil na lýceum ako námestník (zástupca) profesora Palkoviča. Na Katedre reči a literatúry československej prednášal o slovanských a európskych literatúrach, vychová val študentov k vlastenectvu a národnému cíteniu.
• V nemecky písaných politických brožúrach vystupoval proti maďarizácii, usiloval sa získať povolenie na vydávanie slovenských politických novín.
• Keď ho v r. 1843 pozbavili profesúry, zostal v Bratislave a venoval sa kultúrnej a politickej práci.
• Od 1. augusta vydával pod názvom Slovenskje národňje novini (noviny malí aj literárnu prílohu Orol tatránski).
• V rokoch 1843—1846 sa venoval boju za uzákonenie nového spisovného jazyka. (V r. 1843 sa spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom na stretnutí v Hlbokom dohodli na uzákonení nového jazyka, v ďalších rokoch pracoval na dvoch jazykovedných dielach, ktoré vyšli v r. 1846.)
• Štúr, Hurban a Hodža utvorili r. 1848 vo Viedni Slovenskú národnú radu, ktorá viedla vojenské akcie proti uhorskej vláde. Tak sa slovenský odboj dostal na stranu kontrarevolučnej Viedne, a tým aj do rozporu s vlastnými cieľmi. Povstalci verili, že Viedeň splní ich národné požiadavky. Štúrove nádeje sa však nesplnili, dokonca po potlačení revolúcie dal ministerský predseda Bach vodcov povstania pod policajný dozor a zrušil demokratické Slobody spred revolúcie.
• Na podnet Štúra, Hurbana a Hodžu sa v máji 1848 v Liptovskom Mikuláši zišli predstavitelia národného hnutia a sformulovali Žiadosti slovenského národa, v ktorých žiadali uplatnenie slovenčiny v úradoch a školách a autonómiu Slovenska v rámci Uhorska. Nová uhorská vláda neakceptovala tieto požiadavky, ale vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač, pred ktorým utiekli do Čiech
• Po revolúcii žil Štúr pod policajným dozorom v Modre, kde sa staral o deti po Svojom zosnulom bratovi Karolovi. Nešťastnou náhodou sa poranil pri poľovačke a zraneniu podľahol 12. januára 1856.

Uvedomoval si, že len osvetovou prácou neodstráni príčiny biedy a zaostalosti. Došiel k presvedčeniu, že najväčším zlom a príčinou biedy je feudalizmus. Preto bojoval za jeho odstránenie. Žiadal zrušenie robôt, zdanenie šľachty, zveľadenie obchodu a priemyslu, rozšírenie školstva, demokratizáciu súdnictva. V r. 1847 sa stal poslancom za mesto Zvolen v uhorskom sneme. Vo svojich pamätných snemových rečiach prvý žiadal zrušenie poddanstva a slovenské národné školstvo.
Mimoriadny význam majú najmä Štúrove jazykovedné diela, ktorými sa zaslúžil o uzákonenie spisovnej slovenčiny — sú to diela Nárečia slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej
• V prvom diele uviedol hlavné dôvody za uzákonenie nového spisovného jazyka. Ako jeden z najdôležitejších uvádza dôvod, že Slováci sú rozdelení dvoma spisovnými jazykmi, bernolákovčinou a bibličtinou, a vyslovuje nádej, že nový jazyk konečne zjednotí oba tábory.
• V knihe Náuka reči slovenskej podáva gramatiku nového spisovného jazyka. Nový spisovný jazyk buduje na základe stredoslovenských nárečí a zavádza fonetický pravopis
Ľudovít Štúr nepatrí medzi vedúcich básnikov svojej generácie, ale svojou poéziou im kliesnil cestu.
cyklus básní Dumky večerní zaznieva z nich romantický smútok, prameniaci z rozporu medzi snom a skutočnosťou. Šťúr žiali nielen nad sebou, ale aj nad ťažkým údelom ľudu. Už na začiatku básnickej tvorby Ľ. Štúra vidieť jeho odhodlanie bojovať za Slovákov i za cenu života.

zbierka básní Spevy a piesne tvorba z porevolučných rokov. Sú tu epické i lyrické, prevažne elegické básne, inšpiruje sa rodným krajom, stratou jeho blízkych i krásnych ideálov mladosti
kniha O národních písních a pověstech plemen slovanských vyslovil myšlienku, že Slovania vyniknú v budúcnosti národnou poéziou, ktorej prameňom je ľudová slovesnosť, pretože v nej víťazí láska a obetavosť za vlastný národ. Odsudzoval západoeurópsky subjektivizmus, individualizmus.
Sklamanie z výsledkov revolúcie, kritiku Rakúskej ríše a vieru v jej rozpad vyjadril v diele Slovanstvo a svet budúcnosti