Jazyk literárneho diela

Jazyk lit. diela sa líši od praktickej reči tým, že má nielen komunikatívnu, oznamovaciu funkciu, ale aj umeleckú, estetickú. Autor vyberá slová tak, aby vyjadril určitý význam, ale pozornosť venuje aj zvukovej stránke jazyka, posilňuje napr. ľubozvučnosť textu.

Napr. básnici moderny sa usilovali priblížiť jazyk hudbe. Medzi významné činitele zvukovej výstavby textu patria :
básnické figúry

sú založené na opakovaní hlások, slabík, slov, veršov
epizeuxa

bezprostredné opakovanie slov (Sloboda, sloboda, slobodienka moja...)
anafora

opakovanie slova na začiatku verša (možno mi tvojich úst odrieknuť, možno mi ruku nedostať, možno mi v diaľku žiaľne utieknuť...)
epifora

opakovanie na konci verša
refrén

opakovanie veršov na konci strofy
rečnícka otázka

zvukosled ( Klin výšin syčí šípy bystriny, džezuje žvatlavý džavot riav, krok gondol klokoce tokom potokov...)
Spisovateľ využíva rozmanité jazykové prostriedky

historizmy, archaizmy, neologizmy, dialektizmy, slangové slová, homonymá, synonymá, poetizmy (typické básnické slová), oxymoron (spojenie protikladných slov), expresívne slová, hyperboly (zveličenia), epitetá, prirovnania, metafory, personifikácie, symboly
Rým

zvuková zhoda slabík na konci veršov . Združený- a,a,b,b. Striedavý- a,b,a,b. Obkročný- a,b,b,a. Prerývaný- a,b,c,b.
Strofa

spojenie veršov do celkov, v modernej poézií nepravidelné
Sonet

14 veršov (4+4+3+3)- napr. v tvorbe Kollára, Hviezdoslava
Oxymoron

protikladné slová- O láske neláskavej, Zdravý nemocný,...
Metafora

obrazné pomenovanie založené na prenášaní významu slova na základe vonkajšej podobnosti, vonkajších vzťahov.