JAR (Juhoafrická republika)

JAR (Juhoafrická republika)
1. Úvodná charakteristika
Juhoafrická republika ako najväcší štát južnej Afriky zaberá najjužnejší cíp afrického
svetadielu. Na juhovýchode ju obmýva Indický a na juhozápade Atlantický oceán. Na
severe susedí s Namíbiou, Botswanou, Zimbabwe, Mozambikom a Svazijskom. Zcela
obklopuje nezávislý štát Lesotho. Najväcší prístav na Namíbskom pobreží Walvis Bay
bol až do roku 1994 tiež juhoafrickým územím. Od roku 1948 bol v Južnej Afrike
realizovaný politický systém nazývaný apartheid, podla neho belošské obyvatelstvo
malo žit oddelene od ostatného obyvatelstva. Krajina napriek silnému medzinárodnému
odporu proti tejto politike stále hospodársky prosperovala, hlavne vdaka svojim
obrovským nerastným zdrojom a strategickej polohe.
2. Prírodné pomery
Juhoafrickú republiku možno rozdelit do troch hlavných geografických oblastí: na
centrálnu rozsiahlu náhornú plošinu, horský systém, ktorý ju obklopuje, a clenité
pobrežné pásmo s tzv. Velkým srázom.
Povrch
Väcšinu územia vyplnuje náhorná plošina, ktorá sa k severozápadu znižuje do panvy
Kalahari v Botswane. Takkmer po celej dlžke od Namibie až do Transvaalu je lemovaná
horami, ktoré pod názvom Dracie hory dosahujú najväcších výšok v provincii Natal na
hranici s Lesothom.
Centrálna náhorná plošina na rozdielnu nadmorskú výšku, najvyšších polôh dosahuje
na okraji natalských Dracích hôr a najnižších na severozápade v piesocných oblastiach
Kalaharskej púšte. Mesto Bloemfontein, sídlo najväcšieho súdu, leží uprostred náhornej
plošiny západne od Lesotha. Nevysoký Witwatersrandský hreben na severovýchode od
seba oddeluje údolie riek Limpopo tecúca do Indického oceánu a Vaal – zdrojnica
Oranje, tecúca do Atlantického ocána. Oblast Witwatersrandu predstavuje najväcšiu
koncentráciu obyvatelstva s najväcšieho mesta Johannesburgu a hlavného mesta
Pretorie. Geologicky je Witwatersland tvorený najstaršími horninami na svete s
obrovskými zásobami zlata. Oblast, ktorá obklopuje centrálnu náhornú plošinu,
zahrnuje Velky sráz na juhovýchode a nižšej náhornej plošiny Velkého a Malého Karoo
na juhozápade so sústavou paralerných hrebenov ako Swartberg a clenitého pásma
kapských vrásnych pohorí. Jej súcastou je i známa Stolová hora, ktorá sa zdvíha z
mora do tisícmetrovej výšky nad Kapským mestom, v ktorom cez letnú sezónu zasadá
parlament a vláda. Úzke nížiny sa nachádzajú iba pozdlž západného pobrežia a pri
hranicách s Mozambikom. Za širokým Mosambickým prielivom sa rozkladá Madagaskar
(587 tis. Km2), štvrtý najväcší ostrov sveta.
V južnej Angole výraznejšie vystupujú niektoré horské skupiny nad 2.000 m. Okraj
Juhoafrického štítu sa zdvíha zvlášt na juhovýchode. Najvyšší je tu velký stupen
Dracích hor (3.482 m). Hrebene Kapských hôr (2.326 m) vyplnujú najjužnejšiu cast
kontinentu. Najväcšie výšky na väcšinou hornatom ostrove Madagaskar dosahuje masív
Tsaratanana (2.880 m)
Podnebie
Väcšina Juhoafrického územia leží v subtropickom pásme. Na pobreží má
stredomorské, vo vnútrozemí kontinentálne suché podnebie. Pri svojej polohe pri
rovníku a oboch obratníkoch je najteplejšou krajinou. Základné klimatické rozdiely sú
podmienené zmenami v pomeroch tlaku vzduchu nad pevninou a susednými oceánmi.
Tretia oblast tropických pasátov sa vyznacuje extrémne suchým a teplým podnebím s
nedostatocnými zrážkami pri velkom výpare a najteplejšími miestami kontinentu. Patria
sem vyprahnuté púšte Kalahari a Namibia. Vyššia nadmorská výška vnútrozemskej
náhornej plošiny spôsobuje na väcšine územia príjemné teplotné podmienky.
Chladný Benguelský prúd, ktorý sa pohybuje z juhu na sever pozdlž západného
pobrežia, zabranuje vzniku zrážok a spôsobuje, že na sever zasahuje výbežok púšte
Namib. Naopak teplý Agulhasský prúd omývajúci juhovýchodné pobrežie prináša casté
a výdatné dažde. Hlavné letné daždové obdobie tu trvá od novembra do apríla. Zimné
mesiace, máj až október, bývajú relatívne chladné, silné zrážky dostáva i juhozápad
krajiny, niekedy tu dokonca rovnako ako v Dracích horách sneží. Na východnom
pobreží je v zimnom období príjemné teplo.
Zrážok ubúda k severozápadu, viac než polovica územia je suchá až polosuchá. Len asi
na 5% rozlohy krajiny spadne viac než 1000 mm. vody rocne.
Rastlinstvo
Na východe krajiny sú vdaka vyšším daždovým zrážkam rozlahlé trávnaté savany. Tie
k západu prechádzajú do oblasti polosuchého a krovinatého Karoo. Na severe sa
rozkladá suchá savanová buš. Pozdlž západného pobrežia vznikla vplyvom studeného
Benguelského prúdu piesocnatá púšt Namib. Na juhozápade v kabskej oblasti má
vegetácia stredozemný charakter podobný západoaustrálskemu. Len na teplom a
vlhkom pobrežím na svahoh Velkého zrázu rastú menšie monzúnové lesy.
Živocíšstvo
V južnej Afrike žije stále ešte velké množstvo divokej zvery, ktorej výskyt vo volnej
prírode je však vplyvom civilizacných faktorov velmi ohrozená a preto sa zver
sústreduje prevažne do pocetných prírodných rezervácí. V nich je možné pozorovat
levy, gepardy, nosorožce, slony, hrochy, antilopy, zebry, pakone, buvoly a žirafy.
Celkom bolo zriadených 13 národných parkov s velmi kvalitnou starostlivostou a
množstvo dalších rezervácií. Najväcšie a najznámejšie sú Krogerov národný park pri
hranici s Mozambikom, národný park Kalahari Gemsbok a národný park Addo Elefant
nedaleko Port Elizabeth na južnom pobreží.
Vodstvo
Väcšina afrických riek je charakteristická nepravidelnými odtokovými pomermi a tvarmi
riecnej siete. Vodný režim ovplyvnujú najmä rozdiely medzi zrážkovými úhrnmi
tropických vlhkých oblastí a suchými púštami. Viac než tretina Afriky odovzdáva svoje
vody atlantickému oceánu.
3. História
Územie južnej Afriky bolo od najstarších dôb osídlené pravekými ludmi a ich priamymi
následníkmi sa stali lovci a zberaci divoko rastúcich plodov Sanovia a Khoinovia. Od
druhého stor. n. l. zacali do krajiny prichádzat cernošské kmene bantusky hovoriacich
polnohospodárov a chovatelov dobytka, ktoré z výnimkou najjužnejších a
juhozápadných oblastí osídlili väcšinu južnej Afriky.
Portugalský moreplavec Bartolomeo Diaz oboplával roku 1488 mys dobrej nádeje ale až
v roku 1652 tu holandská východoindická spolocnost založila stanicu, ktorá mala zaistit
zásobovanie. Burovia (farmári), alebo afrikánci, zacali osídlovat vnútrozemie, stretávali
sa pri tom s miestnym khoinským obyvatelstvom a od konca 18. stor. s cernošskými
rolníkmi kmenov Xshosa, Pondo a inými, ktorý osídlovali nové územia západne od
Rybej rieky (medzi East London a Port Elisabeth). Khoinovia boli vyhánaný prevažne do
púštnych vnútrozemských oblastí a boli casom takmer vyhubení. Medzi belošskými
farmármi (trekermi), postupujúcimi na východ a cernošskými bantuskými kmenmi,
dochádzalo k celej rade ozbrojených stretov so striedavými výsledkami. V roku 1795
obsadili britské vojská Kapsko, ale v roku 1802 ho opät opustili. O 4 roky neskôr sa
tam vylodili znovu a vytvorili z neho britský protektorát. Mnohí Búrovia na protest proti
anglickej správe a zrušení otroctva opúštali v 30. rokoch južné oblasti a zacali
obsadzovat vzdialené severné a severovýchodné vnútrozemie (velký trek). Za riekami
Vaal a Oranie založili v roku 1838 vlastnú Juhoafrickú republiku (neskôr premenovanú
na Transvaal) a v roku 1854 Oranžský slobodný štát. Briti uznali samostatnost oboch
týchto štátov, ale v 70. rokoch po objavení ložísk diamantov a zlata, prišlo k
obrovskému prílivu nových osadníkov a následne k dvom vojnám medzi Búrmi a
Anglicanmi, ktoré skoncili v roku 1902 vítazstvom britských vojsk. V roku 1910 sa
vytvorila Juhoafrická únia, ktorá sa v nasledujúcom desatrocí zmenila v britské
dominium. Pocas 1. sv.
vojny Juhoafrické vojská porazili nemeckú armádu v Juhozápadnej Afrike (dnešná
Namíbia), ktorá jej potom bola Spolocnostou národov zverená ako mandátne územie.
Po vypuknutí 2. sv. vojny cast Afrikáncov nesúhlasila s rozhodnutím vlády postavit sa
po boku britských vojsk proti Nemecku. V roku 1948 zvítazila vo volbách afrikánska
Národná strana a zacala zavádzat politiku apartheidu, oddeleného vývoja etnických
skupín. Pre ciernych Africanov bolo zriadených 10 cernošských štátov, tzv. „domovín“,
z ktorých 4 sa na prelome 70-80. rokov vyhlásili za zvrchované (tzv. bantustan), ale
okrem juhoafrickej vlády ju žiadny iný štát diplomaticky neuznal. Ich celková rozloha
zaberala iba jednu devätinu plochy Južnej Afriky. Diskriminovaní boli i Indovia, ktorí
prišli do Južnej Afriky v druhej pol. 19. stor. ako nádenníci na cukrové plantáže v
Natale. Podobne trpeli stratou obcianskych práv i miešanci tzv. farební, ktorých je
najviac v Kapsku. Dôsledná rasová segregácia sa v praxi nemohla uskutocnit, lebo
cierny robotníci casto pracovali s bielymi, hlavne v baniach a továrnach. Cernosi však
nemohli zastávat kvalifikovanú prácu a ich mzdy boli podstatne nižšie. Vo velkých
mestách, napr. v Johannesburgu, vznikli v blízkosti centra rezidencné štvrte pre bielych
Juhoafricanov, zatial co na periféfii sa rozrastali chudobné cernošské sídliská ako
Soweto. V roku 1961 sa Južná Afrika jednostranne vyhlásila republikou a prestala byt
clenom Britského spolocenstva. Odpor proti aparteidu bol potom stíhaný stále tvrdšie a
v roku 1976 došlo pri potlacení vzbury cernošskej mládeže v Sowete, ktorá zacala ako
protest proti používaniu afrikánštiny na základných školách, k usmrteniu a tažkých
zraneniam stoviek ludí. Vedúci predstavitel najdôležitejšej opozicnej cernošskej strany
Afrického národného kongresu (ANC) Nelsona Mandelu (nar. 1918) bol mimo iného na
nátlak svetovej verejnosti v roku 1990 prepustený z väzenia, kde strávil 27 rokov.
Vtedajší prezident Willem de Klerk (narodený 1936) sa v tom roku rozhodol skoncit s
politikou apartheidu a ANC a ako odplatu slúbil zastavit ozbrojené útoky partizánskeho
tipu, ktoré 30 rokov organizoval proti Juhoafrickej vláde. Referendum belošského
obyvatelstva v roku 1992 schválilo postup de Klerka a súhlasilo z vypracovaním novej
ústavy, ktorá po schválení všetkými politickými subjektami v rátane ANC a prevažne
Zulskej Strany slobody Inkatha prišla do platnosti ešte pred prvými všeobecnými
demokratickými volbami, ktoré sa uskutocnili v apríly 1994. Zároven bolo dohodnuté,
že nová vláda národnej jednoty bude zostavená bez ohladu na volebné výsledky.
Podla ocakávania zvítazil ANC a Nelson Mandela sa stal prezidentom. V roku 1995 bola
ustanovená komisia pre prípad porušovania ludských práv, ktorých sa medzi rokmi
1960-93 dopúštali všetky strany. V roku 1997 sa vedúcim predstavitelom ANC stal
Thabo Mbeki, ktorý nahradil odstúpeného prezidenta Nelsona Mandelu.
Spolocnost
Politika apartheidu, ktorá po vela 10roci ovplyvnovala život obyvatelov v južnej Afrike,
skoncila slobodnými, multyrasovými volbami v apríli 1994 a vytvorením vlády národnej
jednoty. Boli zrušené posledné ekonomické a vojenské sankcie, ktoré voci
predchádzajúcim rasistickým vládam vyhlásilo OSN a južná Afrika sa vracia do všetkých
medzinárodných organizácií, z ktorých po roku 1961 vystúpila, lebo z nich bola
vylúcená.
4. Obyvatelstvo
Po nástupe Wiliama de Klerka do funkcie predsedy národnej strany a hned potom
prezidenta 1989 prestali postupne platit základné rasové zákony, ktoré delili
obyvatelstvo do 4 rasových skupín (biely, cierny, Indovia a miešanci) a zakazovali
zmiešané manželstvá. Podla nich boli cierny Africania v tzv. bielych oblastiach a
mestách považovaný za cudzincov. Južná Afrika je od nepamäti osídlená prevažne
obyvatelstvom ciernej pleti, ktorý majú medzi sebou vela kmenových, národnostných,
etnických i tradicných rozdielov. Aj tak je možno ciernych obyvatelov svetadielu
rozdelit na dve základné najvýznamnejšie skupiny: národy sudánské a národy bantu.
Väcšina cernošského obyvatelstva sa živý primitívnym obrábaním polí a chovom
dobytka, menej lovom a rybolovom. Viac než ¾ obyvatelstva krajiny tvoria
potomkovia bantusky hovoriacich africanov s ktorých najpocetnejší sú Zulovia,
Khosovia a Sothovia. Bielych juhoafricanov je menej ako 1/7, väcšina z nich pochádza
z rodín dávnych európskych usadlíkov a dáva prednost jazyku afrikans pred
anglictinou. Miešanci tvoria necelú desatinu populácie a asaitovia prevažne indovia sú
tiež nezanedbatelnou etnickou menšinou. Zbytky starobylých afrických národov sa
nachádzajú hlavne v južnej Afrike kde žijú v obtiažnych podmienkach primitívnych
polnohospodárov. Pocet pristahovalcov európskeho pôvodu je malý a celkovo
nepresahuje ani 3%. Po odchode vela Európanov z krajiny severnej Afriky žije
teraz práve v Juhoafrickej republike, kde tvoria vládnucu vrstvu. Vypriahnuté púšte,
vysoké hory, odlahlé pralesy a kraje zamorené zhubnými chorobami sú skoro
neobývané, alebo majú obyvatelstva len velmi málo. Viac než 60% obyvatelstva už žije
v mestách. Afrikánctina a anglictina boli do nedávna jedinými úradnými jazykmi.
Po volbách v roku 1994 je im postavených na úroven dalších 7 používaných afrických
jazykov. Anglictina si však zachováva výsostné postavenie univerzálneho
dorozumievacieho jazyka. Asi 70% obyvatelov sa hlási ku krestanstvu. Afrikánci sú
oddanými stúpencami Holandskej reformnej cirkvi. Niektorí cierny juhoafricania doteraz
vyznávajú tradicné africké náboženstvo a v krajine existujú tiež hinduistické a
muslimské menšiny.
5. Hospodárstvo
Hodnotou hrubého národného produktu zaujíma Juhoafrická republika prvé miesto v
Afrike, ale v prepocte na obyvatelov je za Líbiou, Seychelami a Gabonom, na úrovni
susednej Botswany. Má bohaté náleziská bohatých surovín, ale nemá ropu. To okrem
iného ovplyvnilo jej ekonomický rozvoj v dobe hospodárskych sankcii, ktoré na nu svet
uvalil za uplatnovanie politiky apartheidu.
Polnohospodárstvo
Aj ked asi 40% obyvatelov žije na dedinách, polnohospodársky sektor zamestnáva
menej než 10% práce schopnej populácie a podiela sa velmi malým dielom na tvorbe
hrubého domáceho produktu. Výnosy plodín sú velmi kolísavé v závislosti na zrážkach;
zavodnovacie systémy sú doteraz nedostatocné a tiež erózia pôdy zostáva vážnym
problémom.
Hlavnou plodinou je kukurica, na vývoz sa pestuje cukrová trstina, citrusy a dalšie
ovocie, vinná réva, bavlna a tabak. Významnejšia je živocíšna výroba ktorá využíva
obrovských plôch pastvín (2/3 plochy) pre chov oviec a hovädzieho na vývoz mäsa,
mliecnych výrobkov a vlny. Velmi rozšírený je chov hydiny. Cierny juhoafricania majú
pre svoju obživu nedostatok úrodnej pôdy a musia hladat prácu mimo trvalého
bydliska.
Pod vplyvom studeného Benguelského prúdu sú pobrežné vody na juhozápade bohaté
na sardinky, makrely, garnáty, barakudy a dalšie ryby. Velmi významná je produkcia
rybacej múcky. Lesných plôch má južná Afrika nedostatok, ale stacia uspokojit väcšiu
cast domácej spotreby dreva.
Priemysel a tažba
Bohaté zásoby zlata (1 miesto na svete) a diamantov v podmienkach belošskej
kolonizácie spravili z Juhoafrickej republiky najbohatšiu a hospodársky najsilnejšiu
krajinu Afriky. Takmer polovicu hodnoty juhoafrického vývozu tvorí zlato a drahé
kamene. JAR patrí medzi svetových producentov platiny (1 miesto na svete) rúd
chrómu (1 miesto), mangánu, vanádia, antimónu, uránu a azbestu. Velmi významná je
tažba cierneho uhlia i železnej rudy, medi, striebra lítia. Krajina ma tri kombináty
ciernej metalurgie, hlinikáren a dalšie závody na spracovanie rúd farebných kovov.
Energetika je založená na spalovaní domáceho uhlia. V krajine pracujú najväcšie
tepelné elektrárne sveta sústredené v Transvaalu.
Na hydroelektrárne a jadernú elektráren severne od Kapského mesta pripadajú len 4%
vyrobenej elektriny. Južná Afrika zaistuje takmer 2/3 africkej produkcie elektriny a cast
jej tiež vyváža. Mozambik, Angola, i dalšie krajiny sú napojené na juhoafrický
energetický systém. Všetka ropa sa ale musí dovážat. Z vysoko kvalitného uhlia sa
vyrába benzín.
Najdôležitejšie odvetvie priemyslu predstavuje strojárstvo vyrábajúce dopravné
prostriedky, banícke zariadenie, polnohospodárske a stavebné stroje a zbrane; dalej
elektrotechnika a elektronika, petrochémia a chemický priemysel s produkciou trhavín,
umelých hnojív a hmôt. Najrozšírenejšia je ale všestranná potravinárska a textilná
výroba.
Obchod
Asi 30% exportu tvorí zlato, 15% kovy a kovové výrobky po 10% uhlie a diamanty.
Dovážajú sa stroje, zariadenia, dopravné prostriedky, ropa a chemikálie. Hlavným a
tradicným obchodným partnerom južnej Afriky sú Nemecko, USA, Japonsko, Velká
Británia, Taliansko, Švajciarsko. Po udalostiach v Sowetu roku 1976 sa velmi znížili
zahranicné investície a krajina získala financné prostriedky prevažne z predaja svojich
velkých zásob zlata. Colné bariéry naopak pomohli rozvoju miestneho priemyslu a
znížili dovoz tovaru. De Klerkova politika a zmeny roku 1994 obchodné styky oživili a
zahranicné investície zase vzrástli. Ich objem bude závisiet na politickom vývoji v
krajine a tiež ich bezpecnosti.
Zdravotníctvo, sociálna starostlivost a školstvo
Zdravotnícka starostlivost je na vysokej úrovni v mestách, vzdialených dedinách je
tažko dostupná. Kvalitnejšiu starostlivost má stále k dispozícii predovšetkým belošské
obyvatelstvo. Kojenecká úmrtnost je u cernošskej populácie podstatne nižšia a nádej
do žitia naopak výrazne nižšia než u belochov. Predovšetkým u detí sa stále vyskytuje
choroba z podvýživy, spôsobená stravou s velkým nedostatkom uhlovodíkov a
proteinov, konciaca casto smrtou. Systém sociálnej starostlivosti zahrnuje dôchodky a
rodinné prídavky, starostlivost o prestarnutých a handicapovaných obcanov rovnako
ako o mládež, doteraz však bol diferencovaný podla farby pleti. Existuje i podpora pri
strate zamestnania; v prípade cernošských robotníkov bola však velmi nízka. Dostatok
vhodných bytov pre ciernych Africanov je taktiež vážnym problémom, ktorý chce nová
vláda rýchlo riešit.
Tiež trpí školstvo. Bezplatné a povinné vzdelanie až do 16 r. bolo zaistené až do
nedávna len pre bielych juhoafricanov, miešancov a aziatov, nie však pre ciernych.
Vzdelanie ciernych juhoafricanov trpelo nedostatkom škôl i ucitelov a negramotnost je
stále výrazne najvyššia medzi ciernymi
Vysoké školy boli segregované až v 80 rokoch: pre bielych študentov ich bolo 9, pre
ciernych 4 a pre aziatova a miešancov po 1. Po Witwatrsrandská juhoafrická univerzita
umožnovala štúdium bez ohladu na pôvod. Po reformách v 90. rokoch sú však
univerzity prístupné všetkým študentom bez rozdielu.
6. Cestovný ruch
Základom juhoafrického dopravného systému sú štátne železnice, slúžiace
predovšetkým doprave surovín a výrobkov. ¾ už boli elektrifikované, ostatné
trate zabezpecujú naftové lokomotívy. Rozsiahla je i automobilová a autobusová
doprava, ktorá využíva predovšetkým spevnených ciest, tvoriacich asi jednu tretinu
celkovej dlžky siete najmä v najpriemyselnejších oblastiach krajiny. Vodná doprava je
obmedzená na námornú, pretože juhoafrické rieky nie sú splavné. Námorná doprava je
rovnako vo vlastníctve štátu a najväcším osobným prístavom je Kapské Mesto na
juhozápadnom pobreží. Na východnom pobreží je najväcším obchodným prístavom
Durban a novovybudovaný prístavný komplex Richard’s Bay. Okrem štátnych
juhoafrických aerolínií je v krajine vela súkromných leteckých spolocností. Pravidelné
spojenie má takmer 40 letísk.
V južnej Afrike vychádza velké množstvo novín a casopisov v afrikánštine aj v
anglictine a zväcšuje sa pocet periodík v dalších afrických jazykoch. Televízia zacala
vysielat až od roku 1975 a rovnako ako rozhlasové stanice je štátna.