Japonsko

Japonsko (po japonsky: 日本国 - Nihon alebo Nippon), dlhý tvar Japonské cisárstvo, je štát ležiaci na východnom okraji ázijského kontinentu, na východ od Číny a Kórey. Rozkladá sa na severe Ochotského mora po Východočínske more na juhu. Skladá sa z viac ako 3000 ostrovov, z ktorých najväčšie sú (od severu k juhu) Hokkaidó (北海道), Honšú (本州, najväčší ostrov), Šikoku (四国) a Kjúšú (九州). Väčšina japonských ostrovov je hornatých, a mnoho z nich je vulkanických. Najvyšším vrchom je vrch Fudži.

Japonsko má veľmi vysoké HDP na obyvateľa a je jednou z vedúcich priemyselných veľmocí. Je unitárnou konštitučnou monarchiou s cisárom a voleným parlamentom, jednou z najstarších legislatív v Ázii. Napriek členitému povrchu je jednou z krajín s najvyšším počtom obyvateľov a najvyššou hustotou obyvateľstva. Jeho hlavné mesto Tokio s vyše 30 miliónmi obyvateľov je jednou z najväčších veľkomestských oblastí na svete.

Počas svojich dejín prevzalo Japonsko od 7. a 8. storočia veľa zvykov a inštitúcií od Číny. Od 12. do polovice 19. storočia bolo feudálnou krajinou, vedenou klanmi bojovníkov. Po procese obnove Meidži v roku 1868 prevzalo veľa európskych a amerických zvykov a inštitúcií. Jeho dnešná kultúra je zmesou týchto vplyvov a tradičnej japonskej kultúry.

Názov Japonska v kandži sa často prekladá ako „Krajina vychádzajúceho slnka“ a pochádza z polohy krajiny na východnom pobreží Ázie.

Archeologické výskumy naznačujú, že prví ľudia prišli na Japonské ostrovy okolo 30 000 pred Kr. s z migrantov sa okolo roku 10 000 pred Kr. vyvinula kultúra Džómon. V tomto období má pre celú kultúrnu históriu Japonska mimoriadny význam zrod keramiky.

Niekedy okolo roku 300 pred Kr. začala kultúru Džómon nahradzovať nová kultúra zvaná Jajoi. Kultúra Jajoi vznikla v období, keď do Japonska prišlo množstvo imigrantov z Kórei, ktorí zo sebou priniesli pestovanie ryže a technológiu spracovania kovov. S jej príchodom Japonsko vstúpilo do doby železnej. Doba Jajoi trvala približne 600 rokov, až do konca 3. storočia nášho letopočtu, kedy ju vystriedala mohylová kultúra.

Toto obdobie bolo svedkom nástupu budhizmu a čínskeho písma z ázijského kontinentu a svedkom vzostupu dvora Jamato, mocnej dynastie, ktorá sa koncentrovala v regióne Asuka. Na základe čínskeho modelu bola vytvorená nová centrálna administrácia a ríšska sústava súdov (štátne zriadenie Ritsurijo) a spoločnosť bola organizovaná podľa zamestnaní, ktoré boli zastávané.

Založenie hlavného mesta Heidžó-kjó (dnešná Nara), neskôr preloženého do Heian-Kyo (dnešné Kjóto) znamenal začiatok obdobia, ktoré môžeme charakterizovať postupným vyzrievaním spoločenského zriadenia Ritsurijo inšpirovaného Číňanmi. Začiatkom 9. storočia síce vládol mier a bezpečnosť, ale politická situácia sa vyhrocovala. Príčinou bola pretrvávajúca decentralizácia Japonska. Skutočná moc sa preniesla z cisára na klan Fudžiwara.

Zlom nastal v roku 1155, kedy trón ostal bez nástupcu a došlo k občianskej vojne Heidži. Toto obdobie je poznačený bojmi o cisársky trón medzi klanom Minamoto a Bitkou roku 1185 sa končí obdobie Heian. ktorou definitívne získala vplyv rodina Minamoto a Taira. Bitkou roku 1185 sa k moci dostáva rodina Minamoto.

Víťazstvo Minamotov nad Tairami na konci 12. storočia znamenalo začiatok nového režimu. Joritomo Minamoto získal titul šóguna, vojenského zmocnenca cisára a v Kamakure založil svoj šogunát. Šogún sa stal významnou japonskou inštitúciou, aj keď po Joritomovej smrti bola jeho rodina vyhnaná a moc prevzal rod Hódžó. V 20. rokoch 14. storočia sa vojenskí vazali, nespokojní s rodom Hódžó, zhromaždili okolo cisára Godaiga s plánom znovuzaloženia priamej cisárskej vlády.

Nasledovalo zničenie šógunátu Kamakura silami Ašikagu Takaudžiho, ktorý prešiel na stranu cisára a zvrhol rodinu Hodžo. Postupne sa obrátil aj proti cisárovi a podporil nástupníctvo jedného z princov. Týmto sa cisárstvo rozdelilo na Severný a Južný dvor, ktoré medzi sebou súperili až do r. 1392. Šógunát sa úplne sa zrútil po vojne Onin v roku 1467. Po tejto vojne nasledovalo storočie občianskych nepokojov známe ako obdobie Sengoku (1467 - 1568). V roku 1543 pristáli v Japonsku prví Európania - portugalskí moreplavci, vrátane jezuitského misionára svätého Františka Xaverského, ktorý rozšíril kresťanstvo do Japonska.

Nasledovalo obdobie Azuči-Momojama, definované vzostupom troch po sebe nasledujúcich hegemónov: Odu Nobunagu, Tojotomiho Hidejošiho a Tokugawu Iejasu, ktoré priniesli politické zjednotenie Japonska po storočí občianskych vojen.

Tokugawa Iejasu v roku 1603 formálne založil nový šogunát na hrade v Edo v Tokiu, ktoré sa postupne stalo japonským hlavným. Tokugawský šógunát pretrval 15 generácií, tzn. 264 rokov, až do roku 1867. V tomto období bola razená politika národnej izolácie, vrátane zákazu ciest Japoncov za hranice a zákazu cudzích kníh. Až v roku 1853 prinútil pod hrozbou delostreľby americký komodor Matthew Perry japonskú vládu otvoriť niekoľko prístavov zahraničným lodiam. Tento incident značne oslabil autoritu vlády a viedol k jej postupnému pádu.

Reformy Meidži (6. apríla 1868) bola séria reforiem japonského cisára Meidži, ktoré začali po roku 1869 meniť zastarané feudálne Japonsko v moderný štát. Najviditeľnejším a najtrvalejším výsledkom reforiem Meidži bola centralizácia správneho systému, ustanovenie parlamentu, snemu a najvyššieho súdu, zavedenie verejného systému poštových služieb, prijatie modernej jednotnej meny a otvorenie tokijskej burzy. Bolo zrušené tradičné rozvrstvenie spoločnosti, nastolená formálna rovnoprávnosť pohlaví a v roku 1873 boli zrušené všetky reštrikcie proti kresťanstvu. Zároveň zo západu povolal odborníkov, ktorí mali za úlohu vytvoriť, či inovovať železnice a priemysel, armádu, loďstvo a architektúru.

Japonsko je demokratickým štátom s konštitučnou monarchiou, ktorý je podobný britskému systému.

Cisár je podľa japonskej ústavy, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája 1947 symbolom štátu a jednoty ľudu, nie je výslovne hlavou štátu, má však právomoci, ktoré obvykle hlavám štátu prináležia. Najvyšším orgánom štátnej moci je parlament (gikai) zložený z hornej snemovne poradcov (sangiin) zloženej z 242 členov volených na 6 rokov a dolnej snemovne reprezentantov (sugiin) zloženej z 480 členov volených každé 4 roky.

Výkonná moc je v rukách vlády, v ktorej čele stojí ministerský predseda, menovaný cisárom na základe odporúčanie parlamentu. Väčšinou je to vedúca osobnosť strany, ktorá získala vo voľbách väčšinu kresiel v parlamente. Volebné právo majú všetci občania starší ako 20 rokov. Ženy majú volebné právo od roku 1945.

Liberálno-demokratická strana (LDS, Jimintou) predstavuje najvýznamnejšiu politickú silu v povojnovom Japonsku. Je pri moci od roku 1955, okrem rokov 1993-1996, kedy koalíciu sformovali opozičné strany. Orientuje sa na spoluprácu s USA a na dobré vzťahy so všetkými štátmi bez ohľadu na ich politickú orientáciu. LDS bola dlhodobo jedinou vládnou stranou a možno aj preto sa s ňou a s jej predstaviteľmi spája množstvo politických, sexuálnych ale najmä finančných škandálov.

Najsilnejšia opozičná strana je Nová pokroková strana (NPS, Shin Shintou), ktorá sa na politickej scéne objavila len nedávno – v roku 1994. Strana vznikla zjednotením niekoľkých centristických a reformných strán a v jej radách je množstvo skúsených politikov. Program NPS sa veľmi nelíši od programu LDS, je však v niektorých otázkach ešte viac konzervatívnejší.

Demokratická strana (DS, Minshuutou) je najmladšia japonská politická strana – oficiálne ustanovená v roku 1996. Je 3. najsilnejšou stranou v zemi.

Medzi ďalšie strany patria napr. Japonská komunistická strana (JKS, Nihon kyusantou), Sociálno-demokratická strana (SDS, Shamintou) a strana Sakigake, tieto však v politickom živote nehrajú väčšiu rolu.