Japonsko

Japonsko
O B S A H
Poloha, rozloha a hranice 2
Povrch 2
Vodstvo 4
Flóra a fauna 5
Národné parky 6
Obyvatelstvo 8
Sídla 8
Priemysel 11
Polnohospodárstvo 12
Všelico o Japonsku 12
Príloha 14
Poloha, rozloha a hranice
J
aponské súostrovie leží v severovýchodnom okraji Tichomorského bazéna. Tiahne sa
vyše 2 700 km dlhým oblúkom pozdlž východného pobrežia ázijského kontinentu
približne medzi 45° zemepisnej šírky na severe a 24° na juhu. Japonské ostrovy tvoria
hlavnú súcast rozsiahlej retaze ostrovov, tiahnúc sa od polostrova Aljaška cez Aleuty k
polostrovu Kamcatka a Kurilským morom. Na juhu pokracuje táto retaz súostrovím
Rjúkjú až k ostrovu Taj-wan.
Územie Japonska tvoria štyri hlavné ostrovy – severný Hokkaidó, stredné Honšú a
Šikoku, južný Kjúšú a dalších takmer štyritisíc menších ostrovov a ostrovcekov.
Obývaných je ich asi pätsto. Celková rozloha Japonska je 377 435 km2. Najväcší a
najhustejšie osídlený je Honšú s rozlohou 227 414 km2, Hokkaidó je najmenej osídlený
a má rozlohu 78 073 km2, Kjúšú má 36 554 km2 a najmenší ostrov Šikoku 18 256
km2.
Prirodzené hranice Japonska tvorí more. Východné pobrežie obmývajú vlny Tichého
oceánu. Pozdlž východného pobrežia sa tiahne obrovská prepadlina, tzv. Japonská
priekopa, ktorá na mnohých miestach dosahuje hlbku vyše 8 000 m a v južnej casti
tejto rozsiahlej tektonickej poruchy dokonca vyše 10 000 m hlbky.
Západné pobrežie oddeluje od ázijskej pevniny Japonské more. Juhozápadnú cast
ostrova Kjúšú obmýva pomerne plytké Východocínske more, ktoré oddeluje od
Japonského mora Cušimský prieliv. Vzdialenost medzi Kjúšú a Kórejským polostrovom
je dvesto kilometrov. Severná cast ostrova Hokkaidó susedí s Ochotským morom. Od
ostrova Sachalin ho oddeluje Lapérousov prieliv a spája ho s Japonským morom.
Povrch
J
aponsko tvoria z vyše troch štvrtín horstvá, ktoré na mnohých miestach dosahujú
úctyhodné výšky. Na pomerne malom území je približne 580 vrcholov, ktoré dosahujú
dvojtisícovú výšku a dvanást presahuje tritisíc metrov. Najvyšším vrcholom je
najznámejšia hora Fudži, ktorá dosahuje výšku 3 776 m.
Horstvá Japonska tvoria tri systémy. Prvý sa zacína na Hokkaide a prechádza
stredom ostrova a je to severojaponský systém. Jeho najvyšší vrchol Daisecu meria
2 290. Tento horský systém prerušuje Cugarský prieliv.
Náhorná plošina siaha na severe Honšú až do strednej casti ostrova, kde dosahuje
najvyššie nadmorské výšky. Juhojaponský horský systém je nižší. Tiahne sa od juhu z
ostrova Kjúšú severovýchodným smerom dvomi vetvami – severnou, ktorá vedie
pozdlžne smerom Honšú a južnou, ktorá prechádza ostrovom Šikoku na polostrov Kii
na Honšú. Tieto vetvy sa opät spájajú v oblasti prefektúry Fukui. V miestach, kde sa
Honšú najviac rozširuje je medzi tieto horské systémy vklinený tretí systém Fudži. Ten
sa zacína na polostrove Izu a tiahne sa severným smerom až k východným brehom
Japonského mora. Vytvára tak prirodzený predel ostrova; severná cast sa nazýva
Kantó a južná Kansai. Na západ od Fudži sa tiahnu tri mohutné horské masívy; južný
Akaiši, centrálny Kiso a severný Hida. Niekedy sa tieto masívy nazývajú Japonské Alpy.
Krajina v tejto oblasti sú využívané najmä na zimný cestovný ruch.
Rovnako sa clenia aj vulkanické systémy, na severný, južný a Fudži. Japonské
ostrovy patria k najaktívnejším seizmickým a vulkanickým oblastiam na svete. Z asi
190 sopiek je takmer 50 cinných. K severojaponskému systému patria aktívne
vulkanické formácie, ktoré sa tiahnu od severovýchodnej casti Hokkaida až po
centrálne Honšú. Systém je zakoncený sopkou Asama. Do južného vulkanického
systému patria najmä cinné sopky na Kjúšú. Najaktívnejšie sú Aso a Unzen. Aso má
najvyššiu kalderu na svete, pozostáva z piatich vrcholov, ktoré vytvárajú pôvodný
kráter. Jeho obvod je 80 km. K mimoriadne aktívnym sopkám Kjúšú patrí aj
Sakuradžima v Kagošimskom zálive. Horský systém Fudži s ostrovmi Izu, Ogasawara a
s centrálnou horskou oblastou Japonských Álp je tiež vulkanického pôvodu. Oblast
centrálneho Honšú patrí k najaktívnejším seizmickým oblastiam a mnohé zemetrasenia
tu casto spôsobujú velké zosuvy pôdy.
V súvislosti s vulkanickou aktivitou japonských ostrovov vyvierajú na mnohých
miestach horúce pramene. Vyše 1 800 má liecivé úcinky, ale Japonci ich využívali skôr
na rekreacné ako na liecebné úcely. Z mnohých oblastí s termálnymi pramenmi sa stali
kúpelne strediská. Najznámejšími sú na Hokkaide Noboribecu a Jonezaki, na Honšú
Atami, Hakone, Itó, Kinugawa, Nasu, Nikkó a Šiobara. K oblúbeným kúpelom na Kjúšú
patria Beppu a na Šikoku Dógo.
Vodstvo
V
Japonsku je vela riek, no vzhladom k hornatému charakteru krajiny sú ich toky
pomerne krátke a prudké. Najdlhšia rieka je Šinano, ktorá zavodnuje nížinu Ecigo a
vlieva sa do Japonského mora. Ja dlhá 367 km. Na vodu je najbohatšia rieka Tone.
Preteká nížinou Kantó a vlieva sa do Tichého oceánu.
Horné a stredné toky japonských riek sú úzke a kamenisté, v dolných, miernejších
tokoch sú korytá širšie a s mohutnými hrádzami. Rieky pretekajúce velkými mestskými
aglomeráciami majú brehy upravené tak, aby mohli slúžit na športové a rekreacné
úcely. Z hladiska riecnej dopravy je význam riek minimálny. V dolných tokoch sú
splavné len rieky Jodo v Ósake, Sumina v Tokiu, Šinano v Niigate a Tone. Rieky sa však
využívajú na iné hospodárske úcely. Na mnohých sú postavené priehrady slúžiace na
výrobu elektrickej energie, zachytávajú prívalové vody v období daždov a sú zdrojmi
vody pre polnohospodárstvo, priemysel a mestské aglomerácie. Pre oblast Tokia sú
mimoriadne dôležité rieky Sumida, Ara, Edo a Tama, pre oblast Nagoje sú to rieky Kiso
a Hida, pre Ósaku a jej okolie Jodo. Mnohé rieky vytvárajú na prudkom hornom toku
úchvatné kaskády. Zaujímavé je splavovanie perejí riek Kiso, Hozu, Fudži a Tenrjú
alebo Kuma.
Vulkanickou a tektonickou cinnostou vyniklo v Japonsku mnoho jazier. Je ich vyše 6
000. Najväcšie je Biwa, ktorá sa rozprestiera nadaleko Kjóta a vyplna priehlbinu
tektonického pôvodu. Má rozlohu asi 700 km2. Svojou krásou sú známe jazerá Akan,
Mašú a Šikocu na Hokkaide, ktorých vody vyplnajú vulkanické krátery. Jazero Mašú ja
pozoruhodné tým, že patrí k najcistejším na svete a priehladnost jeho vôd siaha až do
hlbky 41,6 m, co je svetový rekord. Známe sú aj horské jazerá Towada a Tazawa na
severe Honšú. Tazawa je najhlbším jazerom Japonska s hlbkou 425 m. Na úpätí hory
Fudži vyniklo zahataním riecnych údolí lávou pät jazier, z ktorých najkrajšie sú
Jamanaka a Kawaguci. Rovnako vzniklo aj carovné jazero Cúzendži v jednej z
najnavštevovanejších turistických oblastí Nikkó. Je najvyššie položeným jazerom v
Japonsku ( 1 271 m n. m. ). Okrem prekrásneho prírodného jazera, situovaného
uprostred zelených hôr, sa v tejto oblasti, ktorá je súcastou národného parku,
nachádza aj známy vodopád Kegron a v okolí vyviera niekolko horúcich pramenov s
liecivými úcinkami.
Flóra a fauna
J
aponské ostrovy sa vyznacujú neobycajne bohatou flórou a faunou. So svojou takmer
tritisíckilometrovou dlžkou patria ostrovy do niekolkých zemepisných pásiem. Hornatú
krajinu pokrívajú z vyše 70 % husté a tažko preniknutelné lesy. Hranicu medzi dvoma
hlavnými vegetacnými pásmami – miernym a subtropickým – tvorí 37. rovnobežka.
Severný rastlinný pás pripomína svojím charakterom európsku flóru. Okrem tradicných
ihlicnatých a listnatých lesov sa v severnom pásme, najmä na Hokkaide, rozprestierajú
aj dubové a bukové lesy.
Smerom na juh až po Kagošimu v subtropickom pásme prevládajú zmiešané lesy, v
ktorých sa mimoriadne darí ihlicnatým, typicky japonským stromom, ako sú japonská
kryptoméria, japonský cyprus a pínia. Ich kvalitné drevo je dôležitou súcastou tradicnej
japonskej architektúry. Charakteristickou drevinou je aj bambus. ten sa používa i ako
protierózna ochrana a ochrana proti zosuvom pôdy. V miernom podnebí Honšú
prevládajú rôzne druhy listnatých stromov. Vyniká medzi nimi najmä japonský javor s
typickými drobnými lístkami, ktoré sa na jesen sfarbujú do sýtožltej a ohnivocervenej.
Národný strom Japoncov a jeden zo symbolov Japonska je sakura. S rozkvitnutými
sakurami súvisí odpradávna tradovaný zvyk hanami, co je vlastne ludová slávnost,
pocas ktorej sa priatelia a známi vyberú s hojnými zásobami jedla, uloženého v
typických škatulkách zvaných bentó do prírody. Usadia sa pod rozkvitnutými korunami
sakúr, veselo sa zabávajú a obdivujú ich kvety.
Japonsko má 2 578 druhov rastlín, najcastejšie sa vyskytujú orlícky, brusnice, vrby,
lalie, buky, osiky, brezy a hojné sú i netýkavky. Najväcšie druhové zastúpenie má
paprad – nájdeme tu až 198 druhov. Dalej sú to cyprušteky – 169 druhov, trávy – 148
druhov, 116 druhov roseacei. Nachádza sa tu taktiež 14 endemických druhov.
V Japonsku sa nachádza 7 útvarov: piesky ( napr. Juniperus litoralis ), mociare (
napr. Alisma plantago ), nízke kopce ( borovice, ruže, orlicník ), horské lúky ( nízke
byliny, lalie, orchidey ), pobrežie ( trávy ), vysoké lesy ( zakrpatené vrby ) a horské
kosodreviny ( borovica kosodrevinová ). Bohatá fauna Japonska sa podobá
stredoeurópskej. Na Hokkaide žije hnedý medved. Znacne rozšíreným druhom je
japonský jelen a daniel, ktorý je podla šintoistickej mytológie posvätný. Rôznymi
legendami je opradený japonský jazvec tanuki. Japonci ho považujú za prítulné, veselé
a múdre zviera. Keramické sochy týchto zvierat stojacich na zadných s vystrceným
bielym bruchom a flašou saké sú casto umiestnené pred vchodom do obchodov,
reštaurácii a kaviarní, aby prilákali návštevníkov. K zvláštnostiam japonskej fauny
patria opice. Tie v severnejších a studenejších oblastiach dokonca objavili blahodárne
úcinky termálnych pramenov a casto ich navštevujú. Niekedy ich dokonca neodradí ani
prítomnost ludí v prírodných bazénoch. K mnohým chráneným druhom patria aj
žeriavy, ktorá sú pre Japoncov symbolom dlhého života, štastia a zdravia.
Vo vodách Japonska pláve 600 druhov rýb, ako úhory, mihule ci zvláštny japonský
sumec – Silurus japonicus. V noci možno stretnút jedného z 10 druhov netopierov. Žijú
tu 2 druhy krtkov, 6 druhov žiab, 9 druhov hadov, pricom je jeden jedovatý.
Vo vodách žije morská huba sklenná. Vyhubená je už prekrásna vydra morská –
Enhydra marina. Národné parky
J
aponci sú známi svojím vztahom k prírode, ktorú si odpradávna vážia a uctievajú. Stala
sa silným inšpirujúcim zdrojom pre japonskú literatúru, umenie a je trvalou súcastou
národnej kultúry. Vyjadrením toho je aj zákon o chránených vzácnych prírodných
oblastiach a rezerváciách, ktorého cielom je zachovat prírodu neporušenú a chránit ju
pred zhubnými vplyvmi industrializácie. Podla tohto zákona sa od roku 1957 postupne
zriadilo 27 rozsiahlych národných parkov, 47 štátnych rezervácii a asi 290
prefektúrnych chránených oblastí. Národné parky a rezervácie zaberajú vyše 5 %
celkovej rozlohy krajiny.
Na Hokkaide bolo zriadených pät národných parkov: Riširi-Rebun-Sarobecu, Širetoko,
Akan, Daisecu a Šikocu-Toja. Pre ich scenériu sú charakteristické vulkanické pohoria, z
ktorých vyvierajú pocetné termálne pramene, husté lesy, horské jazerá a mociare.
Na severnom Honšú v oblasti jazera Towoda a južnejšie položenej vysociny
Hacimantai je národný park Towoda-Hacimantai. Clenité pobrežie Tichého oceánu s
mnohými polostrovmi a hlbokými zálivmi tvorí národný park Rikucú. Národný park
Bandai-Asahi pozostáva zo štyroch castí: okolia jazera Inawaširo, pohoria
Bandai-Asahi, hory Iide a pohoria Asahi-Gassan. Najnavštevovanejší národný park je
Nikkó. Národný park Džóšin tvoria náhorné plošiny, vysociny a dve vulkanické pohoria,
dosahujúce výšku 2 000 m n. m., so známymi aktívnymi vulkánmi Asama a Širane.
Pohoria, údolia a lesy na sever od Tokia tvoria národný park Cicibu-Tama.
Bohatá subtropická vegetácia malebných ostrovov s prekrásnou scenériou pobrežia je
charakteristická pre národný park Ogasawara na Boninských ostrovoch, ktoré
administratívne patria k Tokiu, i ked sú od neho vzdialené 800 km. Súcastou
národného parku Fudži-Hakone-Izu je hora Fudži s piatimi jazerami, výletné a kúpelné
stredisko Hakone a cast polostrova Izu a sedem ostrovov Izu. Národný park Cúbu
sangaku je nazývaný aj národným parkom Japonských Álp. S jeho vyše trojtisícovými
vrcholmi je centrom vysokohorskej turistiky. Oblast južných Japonských Álp patrí k
národnému parku Minami Arupusu. Centrom národného parku Hakusan na východnom
pobreží Japonského mora je hora Haku vysoká 2 702 m. Na pobreží Tichého oceánu na
polostrove Šima sa nachádza národný park Ise-Šima, ktorý je povestný velkým poctom
mysov. Pestujú sa tu umelé perly.
Národný park Jošino-Kumano na polostrove Kii má prekrásne pobrežie a hlboké lesy a
údolia. Na severnom pobreží Japonska je národný park San´in s pieskovými dunami.
Západným smerom sa rozprestiera národný park Daisen-Oki, ktorého centrum tvoria
hora Daisen ( 1 731 m ) a ostrovy Oki v Japonskom mori. Vnúrojaponské more je
posiate množstvom väcších i menších ostrovov, z ktorých najmalebnejší je Mijadžima
so známou šintoistickou svätinou, spadá do oblasti národného parku Setonaikai.
Na západnom pobreží Šikoku sa nachádza národný park Ašizuri-Uwakai s nádhernými
morskými útesmi pri myse Ašizuri.
V strednej casti ostrova Kjúšú leží národný park Aso, ktorého centrami sú najväcší
japonský vulkán Aso a hora Kudžú. V severozápadnej casti ostrova sa nachádza
národný park Saikai, ku ktorému patrí pobrežie v okolí Sasebo s ostrovmi Kudžúkušima
a Gotó. Národný park Unzen-Amakusa tvoria polostrov Šimabara s horou Unzen a
ostrovy Amakusa. Národný park Kirišima-Jaku je známi vulkanickými pohoriami,
hustými lesmi a liecivými horúcimi pramenmi.
Národný park Iriomote na súostroví Rjúkjú je najjužnejšou rezerváciou a leží vo
vzdialenosti 1 200 km južne od Kagošimy na ostrove Iriomote. Má bohatú subtropickú
vegetáciu.
Obyvatelstvo
J
aponsko je jednou z najludnatejších krajín. Má vyše 130 miliónov obyvatelov. Prudký
nárast obyvatelstva nastal od roku 1868 ( obdobie Meidži ), ked sa rast populácie stal
celonárodnou záležitostou a vláda ho oficiálne podporovala. Od zaciatku obdobia
Meidži, ked malo Japonsko 35 miliónov obyvatelov, sa ich pocet do súcasnosti viac než
strojnásobil. Absolútny rocný prírastok je 1 %. Priemerná hustota osídlenia je 320 ludí
na km2. Medzi jednotlivými oblastami je však znacný rozdiel, na co má vplyv najmä
hornatý charakter krajiny a koncentrácia v rozsiahlych mestských aglomeráciach. Na
Hokkaide, ktoré zaberá 22 % územia krajiny žije len 4 % obyvatelov, co je 66 ludí na
km2, a Kjúšú žije 12 % obyvatelov a na Šikoku 3,5 %. Na najväcšom ostrove Honšú
žije 80 % obyvatelov, ale aj tu sú znacné rozdiely. Najviac obyvatelov sa koncentruje
na východnom pobreží Tichého oceánu, no centrálna cast spolu so západným pobrežím
Japonského mora sú najmenej osídlené. V mestách žije viac než 70 % obyvatelstva. Od
roku 1960 sa zvyšuje migrácia vidieckeho obyvatelstva do miest, ktoré ponúkajú väcšie
pracovné možnosti. V súvislosti s tým vzniká nemálo problémov, najmä s nižším
tempom rozvoja provincných oblastí. Japonci sú malý národ, muži dosahujú 158 cm a
ženy len 145 cm. Ich hlava a trup sú omnoho väcšie oproti ostatnému telu.
Údy sú krátke a chudé. Lebka je krátka, celo nízke, oci velké a šikmé, len zriedkakedy
inej farby ako ciernej. Nos majú silne vyvinutý, široký a ploský. Ústa Japoncov sú velké
a mäsité. Vlasy sú cierne a rovné, riedke. Plet je žltkavá, no svetlejšia ako u Cínanov.
Sídla
V
Japonsku je desat miliónových miest – Tokio ( 8 220 000 ), Sapporo ( 1 319 000 ),
Jokohama ( 2 724 000 ), Ósaka ( 2 600 000 ), Nagasaki ( 1 022 000 ), Nagoja ( 2 081
000 ), Kjóto ( 1 450 000), Kóbe ( 1 343 000 ), Kitakjúšú ( 1 057 000 ), Fukaoka ( 1
015 000 ).
T O K I O
Rozprestiera sa v nížine Kantó pri hlbokom tichomorskom zálive. Je dôležitým
dopravným uzlom, najvýznamnejším hospodárskym, administratívnym, kultúrnym a
politickým strediskom krajiny. S prilahlými satelitnými mestami tu žije približne 12
miliónov obyvatelov. Pôvodne sa mesto volalo Edo a prvá zmienka o nom pochádza 12.
storocia. Až do 17. storocia to bola rybárska osada. Mesto sa zacalo postupne
rozširovat a v polovici 18. storocia patrilo medzi najväcšie mestá na svete. Edo sa stalo
tak silným politicky a hospodársky silným, že sa don prestahoval cisársky dvor a dostal
nové meno – TOKIO. Mesto niekolkokrát postihli živelné pohromy, najmä zemetrasenia.
Velké straty na životoch zaprícinilo i bombardovanie pocas II. svetovej vojny. V
súcasnosti je Tokio moderné velkomesto s mnohými kontrastmi, v ktorom sa prelínajú
domáce tradície s vplyvmi americkej a európskej kultúry. pod mestom je siet metra,
moderná rýchlodráha je velmi úcelná a celým mestom sa tiahne splet úzkych uliciek a
reštaurácií ozdobených tradicnými lampiónmi.
Tokio má niekolko velkých centier, z ktorých každé má svoju charakteristickú tvár a
atmosféru. Uprostred mesta je rozsiahly cisársky park s palácom, terajšie sídlo cisára.
V celom meste je množstvo zelene a známe sú parky ako Hibija, Kórakuen ci Meidži sa
známou šintoistikou svätinou a olympijskými športoviskami, alebo najväcší park Ueno
so zoologickou záhradou, múzeami, galériami a chrámami. Oproti cisárskemu palácu je
banková štvrt Marunouci a hlavná stanica so známym superexpresom Šinkansonom.
Hned vedla je preslávená štvrt Ginza s obchodnými domami, luxusnými butikmi,
reštauráciami ci nocnými barmi. Z reštaurácií a kaviarní umiestnených na najvyšších
poschodiach sa návštevníkom núka pohlad na celé mesto. No azda najlepšie sa dá
pochopit velkost tejto metropoly z 333 m vysokej Tokijskej veže, ktorá je kópiou
Eiffelovej veže.
Stojí vo východnej casti mesta a za priaznivého pocasia je výhlad i na horu Fudži. V
širokom okolí Tokia sa nachádza niekolko významných výletných miest, napríklad Nikkó
ci Karuizawa. N A G O J A
V úrodnej, husto osídlenej nížine Nóbi, pri brehoch hlbokého tichomorského zálivu Ise
leží dôležitý prístav a priemyselné centrum Nagoja. Mesto sa rozrástlo najmä v 16.
storocí okolo hradov, ktoré tu postavili silné feudálne rody. Mesto zacalo rozkvitat od
roku 1612, kedy tu bol postavený hrad šógunom Iejasuom Tokugawom pre svojho
syna. Prudký hospodársky rozvoj zaznamenalo mesto po tzv. revolúcii Meidži roku
1868. Po vojne sa stala Nagoja dôležitým priemyselným a obchodným centrom.
Najvýznamnejšie zastúpenie má textilný, chemický a automobilový priemysel. Okrem
toho sú tu továrne na výrobu hodiniek a známy porcelán Seto.
K J Ó T O
Toto starobylé mesto bolo vyše desat storocí sídlom cisárov, co sa odrazilo na
množstve historických a kultúrnych pamiatok. Mesto založili v roku 794 a až do
súcasnosti si zachoval štatút centra tradicnej domácej kultúry a umenia. Tu vznikli také
tradície, ako cajový obrad, aranžovanie kvetín – ikebana, architektúra záhrad, tušové
maliarstvo.
Najreprezentatívnejšou pamiatkou je cisársky palác Gošo v strede mesta. Vstup don
je len na zvláštne povolenie, ktoré vydáva Úrad cisárskeho dvora s pobockou v Kjóte. K
dalším významným pamiatkam patrí palác excisárov Sento Gošo, ktorý sa nachádza v
rozsiahlom parku. Na severovýchodnom okraji sa rozprestiera cisárska vila Šúgakuin,
pozostávajúca z troch nádherných záhrad, navzájom pospájaných cestickami. Za
zmienku stoja i kamenné záhrady budhistických kláštorov Nanzendži, Daitokudži a
Rjóandži. Populárnym miestom je kláštor Kijomizuera, ktorý bol založený v roku 805.
Necelých 20 km južne od Kjóta leží vyše stotisícové mesto Udži, kde sa nachádza
známy kláštor Bjódóin s prekrásnou Fénixovou sienou z roku 1052, ktorá je najkrajšou
architektonickou pamiatkou obdobia Heian. Ó S A K A
Ósaka je po Tokiu druhým najväcším mestom a priemyselno – obchodným centrom
krajiny. Sústreduje sa tu tažký, textilný, chemický a potravinársky priemysel. Žijú tu
vyše desat miliónov obyvatelov. Mesto sa rozprestiera v úrodnej nížine, ktorou preteká
rieka Jodo. Pri ústí vytvára rozvetvenú deltu, preto je Ósaka známa svojimi mostami a
kanálmi.
Ósaka je dôležitým obchodným a distribucným centrom krajiny. Dôležitú funkciu
zohrávala i v rozvoji národnej kultúry. Zradila sa tu nová, tzv.
meštianska kultúra, ktorá je reprezentovaná divadlami bunraku a kabuki, ktoré sa stali
významným vkladom do celonárodnej kultúry.
V roku 1970 sa tu konala svetová výstava EXPO, co bolo impulzom pre modernizáciu
Ósaky. Južná cast mesta si však zachovala svoju tradicnú atmosféru. Obchodný život
sa sústreduje v severnej casti Kita. K Ó B E
Ósaka a Kóbe tvoria súvislú urbanisticko-priemyselnú oblast, ktorá sa tiahne pozdlž
Ósackého zálivu. Kóbe je jeden z najmodernejších prístavov na svete. Rocne sem
pripláva vyše 10 000 lodí z celého sveta.
Kóbe bolo v minulosti len nevelkou rybárskou osadou a jeho prudký rozvoj nastal v
roku 1868, ked sa ako Jokohama otvoril pre medzinárodný obchod. Rozvíjal sa i
priemysel. Sú tu známe železiarne, oceliarne i lodenice. Významné zastúpenie má
chemický a potravinársky priemysel. Nedostatok priestoru nútil Japoncov hladat
originálne urbanistické riešenie. Zacali sa budovat rozsiahle podzemné centrá, v
ktorých sa sústredujú najmä služby, obchody a reštaurácie. Kóbe má však i umelé
ostrovy, ktoré sú postavené na mori. Tie majú vlastnú urbanistickú cast, parky, hotely
a dokonca i verejnú dopravu.
Priemysel
U
ž koncom 18. storocia, v case vlády cisára Meidži, si Japonsko vybudovalo základy
priemyselného rozvoja. Spociatku sa krajina obmedzila na textilný priemysel a výrobu
drobného tovaru. Až v 30. rokoch 20. storocia sa zacal rozvíjat aj japonský tažný
priemysel. Pocas 2. svetovej vojny bol japonský priemysel z velkej casti znicený, nový
rozmach priniesla až povojnová výstavba. V Japonsku zohráva osobitnú úlohu rybársky
spracovatelský priemysel. Ten sa koncentruje predovšetkým na oblast okolo hlavného
mesta – Tokia. Japonsko je jednou z najväcších rybárskych krajín sveta.
Japonsko vlastní len málo nerastných surovín, aj ropa a zemný plyn sa tu vyskytujú
len zriedkavo, takže energetika krajiny závisí takmer celkom od dovozu. Rozhodujúcim
elementom japonského priemyslu sú koncerny, ktoré vyrábajú velké množstvo
produktov. Napriek tomu tvoria dve tretiny japonských podnikov malé a stredné
podniky zamestnávajúce tri štvrtiny pracovných síl, ktoré sú dodávatelmi velkých
japonských podnikov. Japonsko sa bez ohladu na nedostatok vlastných nerastných
surovín a takmer výlucnú závislost od dovozu vyvinulo po 2. svetovej vojne na tretiu
najväcšiu priemyselnú krajinu na svete.
Od zaciatku 50. rokov zaujíma Japonsko vedúce miesto na svete v lodiarskom
priemysle, na druhom mieste vo výrobe automobilov. Oceliarsky priemysel Japonska
zaujíma tretie miesto vo svete. Neobycajne silné je zastúpenie elektronického
priemyslu – výroby elektronických pocítacov a spotrebnej elektroniky. Po 2.
svetovej vojne sa výrazne rozvíjal aj chemický priemysel. Mimoriadny význam v tejto
oblasti má výroba priemyselných hnojív, za nou nasleduje výroba kaucuku, cementu a
benzínu. V týchto troch produktoch stojí Japonsko na cele svetovej výroby. Velký
význam má aj papierenský a tradicný textilný priemysel. Kedže si Japonsko musí kryt
väcšinu spotreby surovín dovozom, usiluje sa o vyrovnanú obchodnú bilanciu. Jeho
významnými obchodnými partnermi sú USA, západná Európa a juhovýchodná Ázia.
Polnohospodárstvo
J
aponské ostrovy majú prevažne hornatý charakter. Nížiny sa rozprestierajú najmä v
povodiach dolných tokov riek a sú velmi husto osídlené. Na polnohospodárske úcely sa
využíva necelých 15 % pôdy, ktorá sa však velmi intenzívne obrába. V povojnových
rokoch dôsledným uplatnovaním výsledkov vedeckého výskumu a zavádzaním malej
mechanizácie dosiahlo Japonsko sebestacnost vo výrobe hlavných polnohospodárskych
produktov, i ked pomer obrábanej pôdy k poctu obyvatelstva je najnižší na svete.
Najväcšia nížina je Kantó, ktorá je zároven najludnatejšou oblastou Japonska. Druhou
najvýznamnejšou nížinou je Mino Owari. Husto osídlená je aj nížina Kinai. Tradicnou
polnohospodárskou plodinou je ryža. No okrem nej sa v Japonsku pestuje vela ovocia a
zeleniny. Rozšírené je najmä pestovanie mandarínok, ktorým sa dobre darí aj v
severnejšie položenej prefektúre Šizuoka. Tá je zároven aj najznámejšou oblastou
pestovania caju. Japonské zaujímavosti
Japonské more je 18. najväcšie na svete. Je súcastou Tichého oceánu a jeho
plocha je 1 008 000 km2.
Japonská priekopa je 12. najhlbšia na svete. Je hlboká 8 412 km a leží v Tichom
oceáne.
Najväcším vrcholom Japonska je sopka Fuji – San s výškou 3 776 m. Rozprestiera sa
na ostrove Honšú.
Najväcšou japonskou púštou je Biwa Ko s plochou 674 km2.
Najväcším železnicným tunelom na svete je Seikan s dlžkou 53 841 km, druhým je
Shimizu III, ktorý meria 22 300m.
5. najdlhším železnicným trajektom sveta je Aomori – Hakodate, ktorý prechádza cez
Cugarský prieliv a meria 108 km. V Tokiu sa nachádzajú 2 monumentálne stavby:
televízny vysielac merajúci 333 m a mrakodrap Ikebokuru, ktorého výška je 226 m.
Najväcší visutý most na svete sa nazýva Akaši – Kaikyo a spája ostrovy Honšú a
Šikoku. Jeho rozpätie je 1 780 m a slúži od roku 1990.
Tokio je 5. najväcšie mesto na svete – má 8 354tis. obyvatelov.