Jan Stevcek

Jan Stevcek


Narodil sa 13. septembra 1929 v Myte pod Dumbierom v rodine murara. Zakladnu skolu navstevoval v rodisku, do gymnazia chodil v Banskej Bystrici, kde roku 1948 aj zmaturoval. Potom studoval slovencinu a francuzstinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po skonceni vysokoskolskeho studia zostal posobit na fakulte ako prednasatel. FF UK sa mu stala, az na zahranicne pobyty, celozivotnym pracoviskom. V priebehu rokov ziskal vsetky akademicke i pedagogicke tituly. V rokoch 19641966 prednasal slovensku literaturu na univerzite v Budapesti a v rokoch 19661968 posobil ako lektor a docent slovenskej literatury a slavistiky v Strasburgu. V rokoch 19701971 bol aj sefredaktorom Slovenskych pohladov a v rokoch 19791980 sefdramaturgom Slovenskeho narodneho divadla v Bratislave. Zomrel 26. septembra 1996.

Po viacrocnom publikovani literarnovednych studii v odbornych a literarnych casopisoch knizne vydal monografiu Baladicka proza Frantiska Svantnera (1962), v ktorej analyzoval autorove tvorive postupy a definoval ich ako rozhodujuce pre dalsi vyvin modernej slovenskej prozy. Po tejto monografii rozsiril svoj badatelsky zaujem o dalsich predstavitelov slovenskej lyrizovanej prozy (Jozef CigerHronsky, Milo Urban, Ivan Horvath) vo vztahu k ich generacnym predchodcom (Martin Kukucin, Bozena SlancikovaTimrava, Ladislav NadasiJege) i vo vztahu k osobnostiam nadvazujucim na esteticke vydobytky lyrizovanej prozy (Rudolf Jasik, Alfonz Bednar, Vincent Sikula). Tak vzniklo dielo Lyricka tvar slovenskej prozy (1969). Jeho pokracovanim je kriticka analyza dalsich predstavitelov tohto prudu slovenskej epiky (Ludo Ondrejov, Dobroslav Chrobak, Margita Figuli) v monografii Nezbadane prozy (1971). Zavrsenim badatelskeho usilia Jana Stevceka v tejto oblasti je synteticke dielo Lyrizovana proza (1973), ktore je nielen historiou, ale aj estetikou slovenskej epiky 20. storocia, co sa prejavilo aj v nasledujucich knihach esejisticky ladenych studii a crt Skice a literarnoestetickych studii Estetika a literatura (obe 1977). Monografia Esej o slovenskom romane (1979) ma filozofujuce tendencie o historickej podmienenosti slovenskej realistickej epiky, s osobitnym zameranim na romanovu tvorbu Svetozara HurbanaVajanskeho. Posun prevahy badatelskeho zaujmu o vyvinove tendencie sucasnej epiky a lyriky je zretelny v subore studii Obrazy a myslienky (1979), ktory pripravil spolocne s Albinom Baginom. V knihe Nove skice (1982) sa sustredil najma na hodnoty sucasnej slovenskej literatury, pricom svoj literarnovedny zaujem rozsiril aj na oblast dramy a kritiky. V obsiahlej monografii Moderny slovensky roman (1983) zameral svoj zaujem na rozvoj tohto epickeho zanru v slovenskej literature v rozpati rokov 19181948. Pokracovanim tohto diela je monografia Sucasny slovensky roman (1988), v ktorej sa sustredil na romanovu tvorbu spisovatelov povojnoveho obdobia. Vsetky tri knihy o vyvine slovenskeho romanu vysli spolocne pod nazvom Dejiny slovenskeho romanu (1989).

J. Stevcek je aj autorom literarnych scenarov televiznej adaptacie diel L. NadasihoJegeho Triptych o laske (1980), F. Svantnera Pavlinka (1980), B. SlancikovejTimravy Velke stastie (1980), F. Svantnera Zivot bez konca (1982) a autorom rozhlasovej hry Zasnuby inziniera Fausta (1980). Z francuzstiny prelozil roman A. Franca Hostinec kralovnej Pedauky (1951) a vyber z poezie CH. Baudelaira a Apollinaira Chut smutku (1976). Editorsky pripravil viacere literarne, literarnohistoricke a biograficke zborniky.

V spolupraci s Vladimirom Petrikom pripravil dvojzvazkove vydanie vyberu slovenskych noviel Cas medenych tvari (1993) s doslovom k 1. zvazku. Ako filozoficku esej o stave a pocitoch cloveka postihnuteho nahlym srdecnym infarktom mozno charakterizovat jeho dielo Fenomenologia infarktu (1994), vydal aj knihy eseji Sliacske meditacie (1995), V pasci (1995) a Tyzden v tichom dome (1996).