Jan Ondrus

Jan Ondrus


Narodil sa 11. marca 1932 v Novej Vieske v sedliackej rodine. Do zakladnej skoly zacal chodit v rodisku, maturoval na Pedagogickom gymnaziu v Nitre. Pracoval ako knihovnik vo viacerych knizniciach a od roku 1961 je v invalidnom dochodku. Zije v Stupave.

Do literatury vstupil roku 1956 seriou basni uverejnenych v Mladej tvorbe a v Slovenskych pohladoch. Roku 1958 pripravil na vydanie rukopis debutu Vajicko s temou rodiny, detstva, dospievania, domova, ale v danych kulturnopolitickych podmienkach kniha nemohla byt vydana. (Pod nazvom Vajicko vysla roku 1984 zbierka casopisecky publikovanych basni z rokov 19561963.)

Od roku 1958 ho uvadzali v spojitosti s trnavskou skupinou, ktorej bol v tom case najproduktivnejsim autorom. Oficialnym debutom bola jeho druha zbierka Sialeny mesiac (1965). Na rozdiel od spolocnej poetiky sa Ondrusova poezia nerozvija v preexponovanom metaforizovani, ale priamo vytvara formy udesnosti, nicivosti, lasky, zivota i smrti. Na zaklade poznania ludskej sebanicivosti priamo definuje zakladne ludske stavy. Je to typ fenomenalistickej poezie, ktora zocivoci premenlivosti a zlozitosti cloveka a sveta, neriesitelnym rozporom v samom cloveku hlada stale fenomeny s pevnou strukturou a odovodnenim v sebe samych (Vlas, Ihla, Strom, Jazva, Studna). Kazde uchopenie cloveka je bipolarne. Ondrusove basnicke hry maju elementarnu povahu. Ide v nich o existenciu cloveka.

Dalsie zbierky Posunok s kvetom (1968), V stave zlce (1968), Klak (1970) a Muzske korenie (1972) rozvijaju problemy vyslovene v Sialenom mesiaci. Ondrusova poezia azda najradikalnejsie v slovenskej poezii zbavila basen tradicnosti, rezignovala na vsetky vonkajsie znaky basne az do podoby basnickeho asketizmu. Basen sa sklada z vecnych vypovedi potlacajucich tradicnu expresivitu. Basnicky slovnik je obmedzeny na niekolko klucovych slov a slovnych spojeni, ktore sa vyznacuju velkou intenzitou. Tato aketicka poezia disponuje totiz neobycajnou basnickou magickostou.

J. Ondrus je jedinym slovenskym basnikom po 2. svetovej vojne, ktory si zasluzi atribut absolutneho basnika, pretoze uplne odolal destruktivnemu tlaku ideologii, a pritom svojou poeziou reagoval na stav povojnoveho ludstva. Ide o velkeho basnickeho existencialistu. Ondrusova basen zije jazyk ako dramu, o com vydava svedectvo nateraz posledna zbierka Ovca vo vlcej kozi (1997). Autor cele svoje dielo v poslednych rokoch prepracoval a vydal v knihe Prehltanie vlasu, a preto tuto jeho podobu treba pokladat za definitivnu a autorizovanu.