Ján Botto Žltá ľalia (interpretácia balady)

Jan Botto - je najmladším autorom štúrovskej generácie, básnik, ktorý v rozvíjaní romantickej balady, ale aj v oblasti spoločensky-príležitostnej poézie, ktorou sprevádzal významné udalosti národného života v 60-tych a 70-tych rokoch, sa do dejín romantizmu a literatúry vobec zapísal ako "nesmrteľný romantik" pozitívne vplývajúci na rôzne generácie ľudí aj v dnešnej dobe. Bottova tvorba obsahuje typické romantické prvky, akými sú ľudová slovesnosť, folklór, sentimentálnosť, harmónia života, synkretizmus epických a lyrických prvkov, pocity osamelosti z nenaplneného života, tragika hlavných postáv atď. A práve tieto prvky charakterizujúce celý slovenský romantizmus sa vám pokúsim dostatočne interpretovať /vysvetliť/ v známej umelej balade od Jána Bottu - Žltá ľalia, ktorú napísal v porevolučnej dobe. ŽLTÁ ĽALIA
- umelá balada s ponáškou na ľudové balady. Z toho vyplýva, že za spáchaný hriech má nasledovať trest. V samotnom úvode nám autor neprezrádza meno /kto je vlastne žltou ľaliou/, iba používa spojenie "rastie, kvety rozvíja jedna žltá ľalia". Až v závere sa dozvedáme, že je to Evička = symbolika mena podobne ako Adamko, čo boli podľa Biblie prví ľudia a meno Eva znamenala život, nositeľka života, ale aj "vzatá zo zeme" a aj tá, ktorá neskôr spáchala prvý hriech "rastie, kvety rozvíja, Evka, žltá ľalia".

Nezvyčajným symbolom tejto balady je práve farba ľalie, pretože v skutočnosti je ľalia biela /symbol nevinnosti, čistoty/, no tuna je ľalia žltá = symbol poškvrnenosti, viny...

V prvých šiestich strofách nás - čitateľov - autor necháva v napätí, čo sa bude diať neskôr, v siedmej strofe začína výpoveď starej matere, ktorá sa stáva symbolom múdrostí a skúseností a ktorá sa stáva rozprávačom deja, avšak hlavnou nositeľkou deja je Evička, pretože práve jej sa celá blada týka a je výpoveďou o jej živote a osude, ktorý bol spočiatku šťastný "vejú vetry, povievajú, dni za dňami uchádzajú a Adamček sám s Evičkou, ako holub s holubičkou". Evička ešte zaživa prisahala vernosť so svojím milým pred Bohom, že zostanú svoji aj po smrti "tu dva prsty hore vzali, na zem, nebo prisahali: My budeme večne svoji nás ani smrť nerozdvojí". No nestane sa to, nezostanú svoji. Evička sa odvracia od Boha a od prísahy, ktorú dala Adamkovi a Bohu = aplikácia Biblie na vtedajšiu skutočnosť.

Jedná sa o prísahy, ktoré dala Adamkovi a Bohu = ide tu o dvojité porušenie sľubu = dočasného a večnho /tak ako pramatka Eva svojou neposlušnosťou stratila večnosť a tiež aj šťastie pozemského života, pričom si neuvedomovala následky svojho konania a postihol ju trest/. "vtoj ju pojme do nárečia - on rumenie, ona bľadne: kohút spieva - víchry zhucčia - i všetko sa vraz prepadne"

V balade sa objavuje neznámy, ktorý sa snaží Evičku zviesť a ona mu aj podľahne, on jej pokušiteľom. Tento pokušiteľ je symbolom zla, Evička nevedomky zabúda na prísahu a kráča za dočasným šťastím. Dotyčný neznámy pochádza z mesta /mesto = symbol zla, pretože ideálnym harmonickým miestom pre život je práve dedina, člove nie je skazený, pokiaľ ho neskazí civilizácia / J. J. Rousseau "Človek sa narodí slobodný, avšak je v okovách."/..."a pán jej dá peniaz zlatý: budeš na mňa pamätati. Pod von, milá, z tej samoty, zavediem ťa do paloty, podže milá, poď von sťato, zavediem ťa v striebro, zlato - zavediem ťa do mesta, budeš moja nevesta."

Do balady sa dostáva ďalší typický romantický prvok = kontrast svetla a tmy. Evka čaká za bieleho dňa na svoje šťastie, ktoré však neprichádza a súčasne sa stmieva "už slnko preč - začne sa tmieť a milého jak niet, tak niet. Ťažko čakať v noci vonku, ešte ťažšie v pustom domku." Keď nastane noc - namiesto šťastia prichádza k Evke nešťastie za porušenie sľubu, čo symbolizuje Adamko, ktorý vychádza spod prahu /prototyp európskej nemeckej balady - LENORA/ a pýta sa Evičky, či držala prísahu "o polnoci prah zapuká. Kto to? Ženo, pusť ma dnuká! Kto to? Bože, či to on? On, tvoj Adam ide von, ide, ide spod prahu: čis´držala prísahu?" Až teraz si Evka uvedomuje svoj prečin a dostáva strach "ach, čo to máš za podobu? Žena moja, ako z hrobu. Ani uši, ani zraky - hja, pod zemou je svet taký. Oči, uši - tam netreba, tam sú svoji vedľa seba. Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa. Boj sa ženo, či neboj: tys´moja raz a ja tvoj."

Tento strach je dvojitý a nachádza sa v úvode, ale aj v jadre /úvod - porušenie sľubu šťastného a večného, jadro - porušenie večného sľubu. Evka má strach z reakcie Adamka a výzoru + za porušenie vlastného sľubu, záver - za porušenie dočasného sľubu cíti bolesť. Táto bolesť je fyzická - podoba obopínajúceho sa tŕnia a za porušenie prísahy pred Bohom - božia prísaha - = cíti páľavu ohňa = symbolika "pekelný oheň", symbol ohnivého dažďa je "božím trestom", za ktorého jedna vzrástlo tŕnie a potom ho vsiakla zem "ohnivý dážď na ňu leje a s rihotom tŕnie seje a nožičky oheň páli - pomôžte mi v mojom žiali."

Symbolom šťastia je CHALÚPKA "stála tu raz chalupčička, samá sama samučičká.

Stála ona medzi lesy, jak ľalia medzi plesy."

Po smrti oboch hrdinov sa zmenila na Mohylu = symbol smútku, večnej smrti "kohút spieva - víchry zhučia - i všetko sa vraz prepadne."

Evička bola spočiatku nevinná, čistá /typický romantický prvok/, no s príchodom neznámeho z mesta postupne opúšťala skutočné bohatstvo čistoty /láska/ a šla za vidinou pozláteného šťastia "žili si tu sami dvaja, jak dakedy vprostred raja. Sám Adamček, sám s Evičkou, ako holub s holubičkou."

Evička vyniká silou citu a vášne, trpí, pretože je sama a hľadá po smrti svojej lásky lepší život....Ten sa jej však stáva tragickým...umiera...Nechce nikomu svojím konaním ublížiť - zvýraznená tragicka...